Groteska stvorenia

    Nekonečne, nekonečnou prázdnotou, strašným chladom a tmou nezmerného, nezmerná sa vznášal neznámy, nespoznatelný a tajomný kozmický Duch. Vznášal sa v ničom. Vtedy neexistovala ani tá najobyčajnejšia, prachsprostá prázdnota. Lebo ešte ani prázdnota nebola stvorená. Keď nebola prázdnota nebol ani priestor a kde nebol priestor nemohol existovať ani chlad. Lebo ani chlad nebol ešte stvorený. S tohto jednoduchého dôvodu sa kozmický Duch nemal kde ani v čom vznášať. Napriek týmto očividným protirečeniam sa velebne a dôležito vznášal.

   Také vznášanie je skutočne povznášajúce a veľmi dobre to znie. Ale aj vznešene a velebné vznášanie, ak trvá príliš dlho, stáva sa spravidla mimoriadne nudným vznášaním.

    Kde nič nie je, tam ani smrť neberie. Lebo kde nie je priestor, nemôže byť ani čas. Kde nie je čas ani priestor, tam nie je vôbec nič a preto sa tam nedá vznášať. To by sa nepodarilo ani tak všemocnému duchovi.

    Je tu ešte jedna i keď nepatrná možnosť. Možno tam, na tom malom kúsku priestoru kde sa ten vznešený legendami opradený Duch vznášal aj niečo bolo. Možno tam bol celkom maličký priestor. Len tak malý, aby sa do neho vpratal jeden štandardný, normalizovaný duch. Možno ten priestor bol len relatívne malý. V skutočnosti bol tak obrovský, že sa do neho poľahky vpratal celý budúci Vesmír. Možno to bol ten prvý základný - praatom. A bol celý bezozbytku vyplnený Duchom.

   Ale aj táto v podstate planá úvaha má zádrhel. Lebo len tak sa vznášať je, ako to trefne a múdro povedal pán Werich, “blbina“.

   Pri vznášaní spravidla prebieha aj nejaký čo i len nepatrný pohyb. Preto by mal existovať nielen štart ale aj cieľ vznášania. Mal by tu byť navyše aj nejaký zámer alebo dôvod na vznášanie. Možno tu nejaký zámer aj ciel bol. Možno sa Duch spočiatku vznášal s nejakým konkrétnym cieľom. Ale keď vznášanie v tomto bezčasí trvalo príliš dlho, dôvod a príčina vznášania sa niekde vytratil.  

   Možno náš Duch uviazol v jedinom bezčasovom bezpriestorovom bode a nevedel ako s konopí von. Náš nešťastný a znudený Duch dávno zabudol, kto je, čo je, kam a načo sa vznáša. Ani ľudia tento odveký problém ešte nevyriešili. Tento problém ostal záhadou dosial. Odkiaľ, kam, za čím a hlavne načo a prečo sa celý život ženieme a plahočíme. Veď všetci sme len prach a v prach sa obrátime. Tak načo to nekonečné pachtenie a živorenie. Veď život ešte nikto živý neprežil. Každý život je zakončený smrťou.

   Napriek tomu ľudí niečo neustále ženie a poháňa. Tak to bolo vždy a navždy to tak bude.

   Vráťme sa k nášmu milému, všeobecne obľúbenému a uctievanému, vznášajúcemu  duchovi?

   Už dávno nevedel kto je, odkial je a načo tu je. Nevedel či sa niekam ženie, alebo stojí na mieste. Nedalo sa to nijako zistiť. Znudene sa pozeral pred seba, pod seba, nad seba aj za seba. Ak sa to dá povedať o niekom, kto nemá oči ani telo. Za sebou pod sebou okolo seba videl vždy to isté. Jednotvárne nič!

   V hlave, ak duch môže mať niečo podobné hlave, mu zrazu bleskla myšlienka.

   „Za nami by predsa malo niečo byť! Odtiaľ sa predsa vznášame...“

   Ako je starým dobrým a zaužívaným zvykom u domnelo dôležitých osôb, sám o sebe hovoril vždy v množnom čísle. Tak mal pocit, že nie je sám. Jedna teória dokonca tvrdí, že duch nebol sám. Prinajmenšom tam boli traja. Skoro celá dokonalá rodina. Mohol to byť otec zo synom, len o identite tretej entity sa nič nevie.

   Ale teória o trojici duchov je určite mylná. Keby bolo duchov viac ako jeden, nemohla by sa stať tak tragická a nepríjemná udalosť akou je stvorenie. Lebo viac hláv, viac vie. Preto duch musel byť sám, jediný a nevedomý, aspoň čiastočne.

   Len osamoteného ducha mohlo napadnúť niečo tak absurdné a nezvyklé ako je myslenie.

   „Za nami by malo niečo byť! Prečo tam nič nie je? Ak tam nič nie je a malo by tam niečo byť, tak to napravíme a sami si to stvoríme!“

   Tento, po tak dlhej dobe jediný nápad ducha osviežil a potešil svojou jednoduchou genialitou. Bol to mohutný a jediný záblesk jeho vševediaceho génia.

   Toto bola možno jediná príčina prečo sa udial tak geniálny, pre nás nekonečne dôležitý čin. Bol to pravý, nefalšovaný, obrovský duchovný BIG-BANG.

   Z tohto nepatrne krátkeho osvietenia Jeho mysle vznikol nám tak dobre známy Vesmír. Vesmír z veľkým V. Tým najväčším, obrovským, gigantickým, megalomansky veľkým V.

   Večnou a dosial nezodpovedanou otázkou bolo? Keď to už tu je, tak čo s tým?

   Dalo by sa s Vesmírom ako celkom niečo podniknúť? Aký účel môže mať niečo tak obrovské a na pohľad nezmyselné? Mohlo by mať stvorenie Vesmíru nejaký skrytý zmysel?

   Možno chcel Duch svojou nečakane tvorivou aktivitou zastrieť nejaký svoj nedostatok, nejaký duchovný mindrák.

   To čo sa udialo po okamžiku stvorenia pripomínalo ekologickú katastrofu.

   To nepatrné vzplanutie mysle, táto drobná myšlienka začala rásť. Začala sa ako šialená prudko rozpínať, zväčšovala sa stále viac a viac. To nebolo obyčajné rozpínanie. To bol, (už sa to môže slobodne a beztrestne povedať) gigantický výbuch. Bolo to ako obrovský výbuch nekonečného ducha génia.

   Duch vlastne vôbec nevedel, ako k tomuto všetkému došlo, ako k tejto podivnosti prišiel, ale bolo to tu a bolo to stále väčšie. Zmenilo sa to na obrovské nezvládnuteľné monštrum. Duch nemal ani paru o tom, čo svojím krátkym neopatrným myslením spôsobil, kde to nakoniec povedie ako to skončí a či sa to vôbec niekedy v ďalekej budúcnosti skončí.

   Aj s pohľadu neodborníka videl, že napriek všetkému je jeho dielo zázračne dokonalé ale svojou podstatou a účelom je úplne zbytočné. Bol to gigantický, nepotrebný nezmysel.

   Odvtedy, od toho vzácneho prvotného okamihu sa začal odsýpať čas. Začal tikať neúprosný metronóm času. Všetko spelo od zrodu k zániku. Stále znova a znova neustále dokola.

   Práve vtedy, v osudnom okamihu stvorenia, skončila vznešená a pokojná éra nehmotného duchovna. Začala surová a hrubá éra hmoty.

   Dovtedy bola hmota vzácnou substanciou. Hmota ako taká sa prakticky nikde nevyskytovala. Ak sa aj niekde vyskytla tak bola zatracovaná a pre duchovno priamo hnusná. Bolo len nudne krásne, nekonečne dokonalé duchovno. Duchovno hmotu nikdy nepotrebovalo. Bola mu odporná.

   Keď nami sledovaný duch uvidel čo svojou zbrklou neopatrnosťou spôsobil, zahanbil sa. Líca mu pokryl rumenec hanby. Samozrejme len za predpokladu ak nejaké líca mal. Nakoniec sa na všetko vykašlal, zmizol a vyparil sa ako gáfor v nekonečnej studnici času. Odvtedy si už dával bacha aby ani náhodou nezačal znova tak neopatrne myslieť. Jediný raz mu to navždy stačilo. Podľa tohoto duchovného receptu sa ľudia riadia aj teraz. Robia všetko možné a nemožné, len aby nemuseli myslieť. Preto to na svete vyzerá tak ako to vyzerá. Ktosi raz povedal, že myslenie bolí. Aj duch to zistil na vlastnej koži i keď asi žiadnu kožu nemal.

   Tak neopatrne stvorenej hmoty Vesmíru sa hneď ujala usilovná, všadeprítomná entropia. Začala hmotu hlodať a ohlodávať, neúprosne z nej uštipovala kúsky energie aby ju dostala tam kde už nič nie je. Odvtedy Vesmír speje k vytúženej nehybnosti k absolútnej nehybnosti k nule. Keď ustane všetok pohyb a spotrebuje sa posledný kvant energie, nastane znova nekonečná doba mŕtvej nehybnosti. Potom všetko ovládne a vyplní večné nehybné duchovno.

Tak ako bolo na počiatku, tak to bude už na veky vekov.

Preto Amen vravím Vám!

 

---