12.10.2016

12. 10. 2016

Takže osem minút. Neochotne som tam stál a nepatrne sa chvel v dotieravej zime. Odlepil som hlavu od striebrom pokrytej černe asfaltu a vzhliadol k špinavo hnedej oblohe prepálenej tisíckami svetiel mesta. Na tvár sa mi spustil roj chladivých a ostrých kvapiek dažďa a všimol si niekoľko miznúcich a znovu sa objavujúcich červených bodiek, ako krížia moju „obrazovku“. Pomalinky, trpezlivo a rozvážne sa obrovskou rýchlosťou strmhlav rútia kamsi do ďaleka a... „bzrrzzz“ s elektrickým rachotom, ako keď otravná mucha neujde lapačke, sa zablýskalo medzi dvoma rovnobežkami, ale na nich zavesený jazdec sa len nedbanlivo vzdaľoval preč. Tak, ako vždy.

Pršalo bez prestania už tretí deň. Celý svet ako keby vpil do seba všetku vodu, ale už ďalej nevládal. Tenké potôčiky sa bez prestania rinuli po štvorprúdovej ceste, po chodníku, po odtoku a zlievali sa dovedna v jednej mláke, ktorá pomaly hltala všetko okolo seba, utápala mňa a moje premočené topánky. Dážď, tak typický pre toto obdobie, ako keby vzal svetu farby, zmazal všetky jeho detaily a obral ho o teplo, ktoré ešte pred pár dňami tešilo jeho obyvateľov. Ostali len jeho pokrčené obrysy, holá kostra, svet modelov bez textúr dokola oblievaný až sa zdalo, že iba zázrakom ešte stále drží pokope. Z myšlienok ma vytrhol až krátky rozhovor nejakých cudzincov, ktorí si narýchlo vymenili zopár komplimentov.

-Chow to I get zhere?!

-Fuck you, moron, I don’t know!

-Fick dich, du Schwuchtel!

Spolu s hokejistom miestneho klubu, ktorý vykúkal zo žiariaceho abribusu na zastávke, sme sa na nich len nedbalo škerili. Nakoniec zmizli kdesi za rohom. Autá premávali, čas bežal. Nepatrným dotykom som oživil mobil a rozsvietil jeho displej. Ešte sedem minút. Autá sa len tak mihali, čas sa lenivo vliekol.

Žilina. Bratislava. Bratislava. Blava. Blava. Bratiblava. Mikuláš... aha, Mikuláš, čau! Krátil som si čas skenovaním poznávacích značiek áut, potom ich modelov a neskôr farieb. Nová strieborná fabia, čierny nablýskaný bavorák, zelený opel, rozheganá felcka – všetky ako keby len premávali po dopredu určených dráhach a bez možnosti kamkoľvek vybočiť sa priamočiaro hnali... kam? Znepokojene som sa pomrvil na mieste a uvedomil si, že som v tom spolu s nimi. Ja a ďalších štyristo tisíc duší uväznených a stratených v džungli nášho mesta, v nespratnej divokosti jeho dokonalého systému. Že až popol všetkých zarovná? Možno nie, možno sme na tom všetci rovnako. Fetka. Právnik. Otec. Jeho dcéra. Ja. Ty. Pohádaní cudzinci. Spolu nešťastní. Spolu stratení. Občas spoločne uspokojení. Pracujeme, študujeme, aby sme mohli pracovať, pracujeme, aby sme mohli kupovať, aby sme mohli MAŤ. Lebo prechádzajúc sa tieňmi do neba čnejúcich budov, obklopení reklamou a neviditeľným bohatstvom, prichádzame na to, že svet je nám akýsi cudzí. Ako keby sme sa v ňom ocitli len ako návšteva v príbytku neznámeho hostiteľa. A tak si aspoň vytvárame umelú ilúziu majetku, keď si kupujeme nové handry, iPhone 7, drahé topánky... či čokoľvek iné. Precitol som z tohto tupého omámenia, ostávalo ešte päť minút.

Mal som toho dosť. Chcel som kričať, no nemal som odvahu. Bál som sa, že by ma snáď bolo počuť cez neutíchavý rev premávky a z diaľky sa nesúci ambientný, živo pôsobiaci ruch zdochnutého veľkomesta. Chcel som bežať, ale po dni v škole a nasledujúcej šichte som nenabral dosť síl. Nevládal som stáť, no bol som príliš lenivý ísť sa posadiť na chladnú kovovú lavičku. Len som zavrel oči a prial si, nech už je to preč. Nech už sedím v skackavom autobuse, veziem sa na zatuchnutú internátnu izbu, kde sa vyspím do ďalšieho usmokleného dňa. Veď už iba dva dni a bude víkend. Veď ešte dva týždne a bude voľno. Dva mesiace – Vianoce. Dva roky – dva písmenká pred menom. Ešte dva – ešte jedno písmenko navyše. Hurá.

Vzal som zo zeme prázdnu pivovú fľašu, poťažkal ju v ruke a celou silou vymrštil po práve prechádzajúcom aute. Bol som zúrivý, chcel som sa vymaniť spod ťarchy sveta, ktorá nado mnou visela, dusila ma a neumožňovala mi pohyb. Chcel som vykročiť, konať, konečne mať okrem falošného pocitu mania iný pocit, ktorý by ma skutočne obohatil – pocit kontroly. Možno rýchlo prchavý, ale za to aspoň trochu chlácholivý. Rozbehol som sa a prekopol vyškerenému hokejistovi tvár. Vzduchom preleteli tisíce ligotavých kryštálikov, na moment zažiarili vo svetle pouličných lámp, hneď na to zasypali hokejistov pokrčený plagátový úsmev a zhasli. Bol som voľný? Mohol som utekať?

V skutočnosti som len ďalej netrpezlivo stál, čakajúc na svoj odvoz. Veď kam by som utekal? Bežal by som sto metrov, dvesto metrov, minul jednu aj druhú krížnu ulicu, ale aj tak by som raz dorazil na tú križovatku. A kam potom? Doprava? Doľava? Vedel by som sa rozhodnúť? Nie je jednoduchšie počkať, postáť a nechať hokejistu sa ďalej škeriť? Ešte štyri minúty. Nahol som sa nad hnusnú lavičku a pozrel bližšie na vševediacu tabuľku, ktorá visela na stene prístrešku. Len aby som sa uistil, či správne poslúcham naprogramovaný harmonogram, ktorý presne určoval, kedy  musí štyristotisíc ľudí vstať, odísť z domu, kedy si môžu dať obed alebo kávu, len aby stihli to, či ono. Nie, nesprávne. Je tu už o dve minúty. Byť fajčiarom, tak už si asi nezapálim.

Ešte naposledy som skontroloval displej mobilu. Potom ešte raz. A ešte jedenkrát. Autobus prišiel. Odišiel so mnou. Viezol som sa so spievajúcim šoférom linky tridsaťjeden. Oh, such a perfect day, you just keep me hanging on... Smial som sa na svojom odraze strácajúcom sa v tme.