Darákovo a Nedarákovo

 

Peter sa prebudil na púšti. Skláňal sa nad ním akýsi chlap a preto začal kričať:"Chcú ma okradnúť! Okradli ma!" Ale

pán ho upokojoval:"Nechceme vás okradnúť, ležali ste tu ako mŕtvy, tak reku pomožeme vám." Peter sa ťapol po

vrecku. Peňaženka zdá sa je na svojom mieste. Vytiahol ju a začal prepočítavať peniaze. Niž nezmizlo, povedal

si spokojný. Akí to čestní ľudia. Peter už dosť dlho bol nešťastný. Vedel, že si to zavinil sám. Pozeral do neba a vra

vel:"Pošli mi cestu! Iba sláva mi pomože, aby som nebol taký aký som." Bol nevyrovnaný a to mu prinášalo iba prob

lémy. Bola tu však iba jedna cesta a druhá bol kruh. V tom kruhu sa zobudil. Chcel výjsť z kruhu, ale nedalo sa. Vtom

zbadal, že v kruhu chodia dvaja. On a ešte jeden. Prehovoril k tomu človeku, ale neodpovedal. Peter sa zrazu oci

tol na tej rovnej ceste. Ani nevedel ako sa to stalo. Tu ho predišiel muž a prihovoril sa mu. A ten muž mu povedal:

"Neverím na veľkého vesmírneho. Mali by to zakázať v neho veriť. Vieru v neho iba ľudia zneužívajú na ovládanie

ľudí. Peter mu povedal:"Nemusíš v neho veriť. Veľký vesmírny ti dol slobodnú volu.Dal ti slobodu neveriť." Dlho sa

rozprávali a Peter začal badať, že tento muž začal ustupovať až napokon povedal:"verím!" A v tej chvíli ako to po

vedal objavil sa pred nimy vysoký mohutný strom. Hneď vedľa stromu bol stolík a vedľa stolíka bola stolička a vedľa

stoličky bol rýl zapichnutý do zeme. Z koruny stromu sa ozýval vískot detí. Pod stromom stál strážnik oblečený v uni

forme z obuškom pripásaným k boku. Tu Petrovi povedal ten muž, ktorý ho doprevádzal:"Som šťastný." Usmial sa

na Petra a začal vyliezať na ten strom. O chvíľu už ho nebolo vidieť, lebo sa stratil v košatej korune. Aj Peter začal

vyliezať na ten strom, ale strážnik s obuškom ho hatil:"Ty nemožeš! Nevidel si ceduľu Nedarákovo. Je tu aj ceduľa

Darákovo, ale tá nie je momentálne pre teba."

    "A on može?"

    "Pre teba Nedarákov preňho Darákov.

    "A kedy bude pre mňa Darákov?" Nástojčivo sa Peter spýtal strážnika. Ten mu neodpovedal, ale podľa výzoru jeho

tváre to mohlo byť aj nikdy.

    "Časom to pochopíš,"povedal iba strážnik a odchádzal preč. "Čakaj,"zavolal na Petra, keď bol hodný kus od neho.

Čo Petrovi zbývalo. Tu ho napadlo, že pojde tou cestou ako šiel strážnik a tak sa aj vydal tým smerom. Ale nejaká ta

jomná sila ho vždy vrátila k stromu. Zopakoval to tak niekoľko krát a vždy sa stalo to isté. Čo mu zbývalo. Sadol si pod

strom a načúval ako deti v korune stromu vískajú, ba až vrieskali strhnutí zábavou. Prečo som ja nemohol ísť na strom

s tým mužom?. Po troch dňoch lamentovania mu padol zrak na rýľ. Aj doma býval rýľ zabodnutý v zemi a nikdy ho ne

napadlo ako teraz, že by mohol prácou zahnať zlé myšlienky, alebo nudu. Postavil sa, vzal rýľ a začal kopať. Napadlo

ho, že začne kopať hlboké jamy. Také aké sa kopú, keď sa kope studňa. Celkom ho to aj bavilo, ale čo keď dobiedzali

doňho komáre a štípali ho. Len čo zakopol tisíce komárov bzučiacich doňho. A tak isto húfy múch. Boli také otravné

a vobec sa nebálo o svoj život. Hádam preto, lebo boli veľmi rýchle a on ich nikdy nestačil ťapnúť. Keby aj mohol veď

ich bolo toľko. Nič iné mu nezbývalo ako nechať rýľ v jame a vyskočiť z nej. Ako to urobil akoby uťal Komáre a muchy

sa stratili. Vtom si spomenul, že ako zabodol ten rýľ v jame začul cinknutie. Bolo to cinknutie železa o sklo. Skočil nas

päť do jamy, vyhodil rýľ von a začal hrabať. O chvíľu vyhrabal vázičku. Očistil ju od hliny a prezeral si ju. Bola to staro

dávna vázička. Mala najmenej sto rokov. Rozoznal dnešné vázy od starožitných, jeho rodičia také mali. Bola to vskut

ku krásna váza. I keď zažltnutá, ale to sa dá odstrániť. Možno práve preto, že je zažltnutá bude krásna, povedal si Pe

ter. Musela byť v zemi roky. Vázička mala na sebe krásny ornament. Očistenú od hliny ju položil na stolík. Potom do nej

natrhal kvety. Vázička s kvetmi sa pekne vynímala na stolíku. Tu ale jedného dňa za ním prišiel strážnik a povedal mu:

"Možeš pokračovať v ceste." Veď pred týždňom sa rozhodol odísť a strážnik ho zavrátil hneď kúsok od stromu. Musela

to byť sila čo má na starosti strážnika. Ani sa mu veľmi odtiaľto nechcelo ísť. Ale šiel. Vázičku tu nechá pre ďaľšieho.

Určite sem ďaľší príde. Šiel dopredu, keď o chvíľu zbadal pred sebou ceduľu. Zase:"Nedarákovo."  Zastavil sa pri nej a 

obzeral si ju. Strážnik za ním volal:" Stále ešte ideš do Nedarákova." Oproti Petrovi išli ľudia. Niektorí sa usmievali a niek

torí boli smutní. Tu ho predišlo malé dievčatko a vyzeralo smutné. Peter sa ho spýtal:"Ako sa voláš?"

    "Ani neviem. Už tri roky blúdim po svete. Neviem čia som. Ale viem, že som nemala dobrú mamu."

    "Aj ja chodím stále v Nedarákove. Viem, že som si to zavinil sám. Asi ešte nie som v stave aby som sa mal dobre.

    "Mama ma doma nechce. Stále ma dáva k babke. Možme s otcom odtiaľ odísť až večer domov. Vraj si chce odpočinúť.

A ja som ju mala tak rada. Aj stále mám. Nechcela som prekročiť prah bytu mojej babky, ale nasilu ma tam vtiahli. Chce

la som byť iba so svojou mamou. A tak som utiekla."

    "Ja hľadám zase krajinu, kde budem slávny. Lebo iba slávny sa možem vrátiť domov. Iba vtedy budem dobrý na svoju

ženu." Ako sa tak rozprávali a išli zbadali zrazu pred sebou stromček. Žiadny veľký mohutný strom. Dievčatko povedalo:

Snívalo sa mi, že mi pomože jeden dospelý a že budem šťastná na mohutnom strome."

    "Ale tento je malý,"povedal Peter sklamane.

    "Ale sa mi aj snívalo, že ten dospelý človek bude mať pri sebe kvasnice, trochu cukru a mlieko."

    "Načo to všetko?" Spýtal sa Peter.

    "Lebo z toho práve vyrastie ten strom. Kvasnicový strom."

    "Ale ja nemám kvasnice,"povedal smutne Peter. Ale hneď mu napadlo:"tak prečo nemám tie kvasnice, cukor a mlieko?"

V tej chvíli ako ho napadla táto myšlienka už ich aj držal v ruke. Vystrel dlaň a ukázal dievčatku. Dievčatko sa tomu veľmi

potešilo. "Urobíme jamku. Ako keď mama pečie koláče a v múke robí jamku. Do jamky dá kvasnice, trocha cukru a mlie

ko a nechá vykysnúť."

    "Nemali by sme to radšej všetko pomiešať a zaliať tým stromček? Strachoval sa Peter.

    "Nie. Kvasnicový strom vyrastie mohutný iba takto ako som to povedala. A začala vyhrabávať v hline jamku. Peter jej

podal kvasnice, cukor a mlieko a dievča cukor a kvasnice dala do jamky a zaliala to mliekom. O chvíľu im začal pred oča

mi vyrastať strom a mohutnel a mohutnel a rástol do výšky. Vyrástol z neho teda ale poriadne stromisko. Keď už strom

prestal rásť dievčatko sa na Petra usmialo a dalo sa šplhať na strom. O chvíľu sa stratilo v hustej korune a Peter zase 

začul v korune veľkú zábavu. Tu Peter vidí, že aj tu pri tomto strome je stolík, vedľa neho stolička a neďaleko tiež rýľ za

bodnutý do zeme. A tu sa Peter pozerá, na stolíku je váza. Prizrel sa lepšie a bola presne taká akú bol vykopal pri pr

vom strome. Vzal ju do ruky a prezeral si ju. Je to ona, žasol od prekvapenia. To sú mi ale veci. Je celá zažltnutá. Žiad

na iná by nebola presne taká istá. Teraz už si nesadol pod strom a ani sa nepokúšal uniknúť. Vedel, že by to bolo zby

točné. Hneď začal kopať jamu. Ale aj tu dorážali muchy a komáre. Ale Peter sa nevzdával. Kopal a kopal celý deň. Jed

nu jamu, keď vykopal hneď ju aj zahádzal a začal kopať na inom mieste. Večer celý doštípaný vyskočil z jamy. Vokol

stromu tak bola samá vykopaná a zahádzaná jama. Jedného dňa sa predsa len pokúsil o útek, ale teraz ho nevrátila

tá sila, ale rovno ten starý známi strážnik. Ani na strom mu nedovolil vyliezť. "Musíš čakať! Povedal mu prísno.

    Jedného dňa ako tak popíjal čerstvú vodu z prameňa pri stolíku tu z ničoho nič mu ostalo v dvoch prstoch ucho zo

šálky a šálka sa kotúľala po stolíku až k vázičke. Preľakol sa. Čo je toto za znamenie? Nie je to to známe:"Tak dlho sa

chodí s džbánom po vodu až sa ucho odtrhne." Vzal šálku bez ucha držiac v druhej ruke stále to odtrhnuté ucho, obo

je položil na stol. O dve hodiny sa zadíval na vázičku a tu vidí, že v prostriedku vázičky je guĺatý otvor a to čo chýba

to guĺaté skielko ležalo vedľa vázičky. Akoby diamantom vyrezal ten kruh. Presne sedel do diery. A tu ho napadlo:"Nie

je toto ukončenie mojho čakania a toto je znamenie, že vec od stromu, vázičku už nebudem potrebovať. Že už toto

už nie je moj domov. A tak aj bolo. Jedného dňa prišiel za Petrom strážnik a povedal mu:"Možeš ísť do darákova. Sta

čí ísť rovno za nosom. Budem ťa chvíľu sprevádzať. išli teda spolu. Oproti nim išli ľudia. Niektorí z nich boli smutní a

niektorí veselí. "Boli v Nedarákove šťastní a ty si bol v Nedarákove nešťastný. Takže ty ideš teraz do Nedarákova v

Darákove a do Darákova v Nedarákove. O chvíľu zbadáš ceduľu Darákovo. To je Darákovo v Nedarákove a Nedará

kovo v Darákove. Peter o chvíĺu stretol človeka, ktorý ho zaviedol k mohutnému stromu. Spomenul si ako on ešte ne

dávno stretol muža a dievča. začal na ten strom liezť a zbadal, že aj ten muž chce liezť za ním. Ale strážca ho od stro

mu vyhnal. Tu sa zobudil. Bol to iba sen. Alebo žeby nebol? Bol na strome a na púšti? Stretol sa s dievčaťom a s mu

žom? Je teraz v Nedarákove, alebo v Darákove? Asi zdá sa mu nebude mať kto poradiť a on bude zase zlý. Poznal

sa s toľkými ľuďmi čo boli šťastní. To boli tí na strome. On pod stromom poradil vtedy mužovi a bol pred nimi zrazu

strom. Aj dievčatku pomohol a on bol nešťastný pod stromom. Ale iba chvíľu. Iba dovtedy než začal kopať jamu. Poz

nal takých, ktorý boli dlho šťastní a zrazu boli nešťastní. To boli tí čo išli z Darákova do Nedarákova a ty si išiel z Ne

darákova do darákova, míňali ste sa, vymenili. Poznal takých, ktorí boli chvíľu šťastní a potom boli stále iba nešťas

tní. Zistil, že sa nevie zmeniť. Takže je v Nedarákove. Vzal rýľ a šiel kopať do záhrady. Kopal a pripadalo mu, že je

v Darákove. Zistil, že kto niečo robí nesúdi. Veď aj v Darákove išiel na strom ten čo sa zmenil.

    

 

 

 

 

 

---