Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seTie mačky v zrkadle to sme my
Autor
Flinstón
Ráno, keď som sa zobudila v dome som nenašla nikoho. Ocko, ten je v práci, povedala som si. Ale mamička by mala byť
doma. Má predsa dovolenku. Hľadala som ju všade. V sklepe, na povale, v záhrade, no nikde nebola. Keď som ju nikde
nenešla, sadla som si na posteľ. v tom sa rozozvučal zvonček. Vstala som a zamierila k oknu. Pri bráne stáli dve moje
kamarátky Ľubka a Milka. Utekala som im otvoriť. Prvé čo z Milky vyhŕklo bolo:"Aj ty nemožeš nájsť mamu?"
"Prečo?" Spýtala som sa.
"Lebo ani tuto Ľubka nemože nájsť svoju mamu. Tak reku ideme sa teba opýtať, či aj ty nie, lebo sa nám to zdá divné."
Chcela som im povedať čo je na tom divného, keď sa trom kamarátkam v jeden deň na chvíľu stratí mama, ale nepoveda
la som to, lebo ma oblial zvláštny nepokoj. V tom som stuhla a uprene som sa pozerala na okno v našom dome. Za ok
nom stála mačka a kývala nám. Ni, nebola to žiadna z póz našej mačky, ktorými oplývala. Nie len naša, ale aj u iných
mačiek to často vídame. Naozaj tam stála mačka, kývala nám a pritom sa usmievala. "Pozrite!" povedala som kamarát
kam. "Kýva na nás." Ale ľubka povedala to o čom som pred chvíľkou premýšlala. Povedala:"Naša mačka včera sedela
ako človek. Žiadne zvieratá nevedia pózovať tak srandovne ako mačky. Viete čo myslím. Také človečie pózy."
"Poďme k nám,"navrhla som. Otvorila som bránku a hneď nato vchodové dvere a vošli sme všetky do chodby. Z ku
chyne vyšla mačka a povedala:"Na pár dní sme sa vymenili s vašimi rodičmi. Veď Táňa," vraví mi mačka..."Veď o tomto
sa ti nejednu noc snívalo. Chcela si to, či nie?"
"Chcela," povedala som a pozerala som na kamarátky či nie sú za to na mňa nahnevané. Ale neboli. Mám dobré kama
rátky. Mala pravdu mačka. Ale ako to mohla vedieť, že som snívala o niečom takomto. Snívala som vždy o to aby som sa
premenila na mačku a potom by som behala po strechách. Premýšľala som vždy aké by to bolo, keby nás ovládli mačky
a starali by sa o nás. Aké to bude? No proste zábava.Teraz sa to stalo a mne to zrazu ako zábava nepripadá. Stáli sme
tu všetky tri ako obarené. Ale všetko je o zvyku tak uvidíme čo bude ďalej.
"Nebojte sa! Zvyknete si," zasmiala sa na nás mačka. "Všetko nové je také. Bojíš sa toho a napokon, keď o tom premýš
ľaš o rok tak si povieš:vidíš? Stalo sa niekedy, že si niečo nezvládol? No ale veď ja vás nejdem piecť tak aký to strach.
V tom som zacítila, že sa so mnou niečo deje. A asi sa zdalo aj s mojimi kamarátkami, lebo keď ľubka vyvalí oči tak to ide
vtedy oživot aj keď nejde.
"To nič nie je,"povzbudzovala nás mačka. "Iba sa meníte na mačky. Toľko krát ste sa všetky rozprávali o tom aké by to
bolo tak prečo to nevyskúšať nie?"
O chvíľu už som mala chlpatú ruku a Milka s plačom smejúc sa ma ťahala za mačacie fúzy. Smejúc sa s Milkou ysme
sa smiali ako si ľubka oblizuje packy. Prsty nám všetkým zmizli. Pozerali sme sa všetky do veľkého zrkadla čo bolo na ze
mi na chodbe. Mama ho kedysi mala zavesené v izbe a pri ňom mala taburetku. Teraz dlhší čas bolo na chodbe. Pozerala
som v zrkadle na kamarátky za sebou a akosi naraz sme prestali byť z toho vyhúkané. Ja som sa mačky spýtala:"A čo bu
de teraz?"
"Teraz trebárs možete vybehnúť do cudzích záhrad. Ja zatiaľ niečo navarím." Už sme všetky liezli po štyroch. Tu sme
sa všetky postavili na zadné a ohmatávali sme si mačacie nufáky. "No neviem či budem z radosťou nazývať túto chlpatinu
na sebe kožuštekom,"povedala Milka.
"Mali by sme si to užiť a nie lamentovať,"povedala som a ľubka sa pridala. Bolo vidno, že sme presvädčili aj Milku, lebo sa
začala usmievať popod fúzy. "Tak poďme," povedala som rázne. "Všimli ste si, že nerozprávam ľudskou rečou, ale mňau
džím? A vy my rozumiete. Zamňaudzite vy niečo, či vám ja budem rozumieť." A tak obidve zamňaudžali a ja som vyrozume
la z toho mňaudžania, že Milka povedala, že už poďme teda a ľubka:celkom sa na tú vychádzku teším." Vybehli sme von.
Poľahky som vyskočila na múrik. Ani neviem ako sa mi to podarilo. Bol dosť vysoký. Zazdalo sa mi. že sa mi to podarilo na
dva krát vybehnúť na múrik. Hop! Dotyk uprostred múrika a odraz od múrika a bola som hore. Zaraz boli pri mne aj ľubka a
Milka. Ľubka je teraz čierna mačka a Milka je celá hrdzavá. Ja som sivá s čiernymi pásikami a celý moj kužuch je striebris
tý. Skočila som do susedovho dvora.a Ľubka s Milkou za mnou. No v tom na nás vybehli dve mačky.a nám sa ledva ledva
podarilo uniknúť na múrik. Chceli nás snáď iba zahnať, lebo za nami nešli."Čo máte s nami!" Zamňaudžala som za nimi z mú
ra. Chcelo sa mi kričať, ale som iba zaprskala a zachrčala za nimi. Určite porozumeli, že by sme si nedali, keby malo prísť
k boju. Najdoležitejšia je odvaha nech je protivník aj o koľko silnejší. A to som sa bála hneď ako som sa premenila na mač
ku, že ma bude musieť niekto učiť mačacej reči. A ono to ide samo. Ale ako to, že mačka u nás doma rozprávala ľudskou
rečou? Asi preto, že mačacej reči človek nerozumie, to dá rozum. Z múrika som vyskočila na garáž a odtiaľ na strechu do
mu. Bolo to vedľa seba všetko prilepené na seba. Chodili sme spolu s ľubkou a Milkou premenené na mačky po streche a
rozhliadali sme sa do diaľky. Ten krásny pocit, že si možeme iba tak slobodne behať po strechách bol úžasný. Neviem či to
bol mačací pocit, alebo pocit dievčaťa, ktoré je ohybné ako mačka a nebojí sa výšok. Možno z toho behania po strechách
majú aj mačky úžasný pocit. Č a ona musí dlho čakaťo už my možeme vedieť. Zamyslela som sa. Premýšľala som o našej
mačke. Naša mačka, keď sa pýta von, jemne mňauká. A keď je vonku zima a mráz a dlho jej neprichádza nikto otvoriť, po
tom, keď jej otvoríme ako vpáli do obývačky zlostne zamňaudží. Určite to znamená:"Konečne! Kde ste toľko? Čo ma chce
te nechať vonku zamrznúť? A v lete, keď je teplo lieta kade tade. Celý deň jej nie je. V zime každú chvíľu je pri dverách..
Poväčšine spí na posteli rodičov. Aj našu mačku naháňala minule jedna mačka. A to na svojom území. Kto vie ako to medzi
mačkami chodí. Lebo ani naša nie je neviniatko. A to som si myslela pravý opak. Minule jedno malé mačiatko hnala cez ce
lú našu záhradu. Zamňaudžala som a Milka s ľubkou mi porozumeli. Ide sa domov. Podarilo sa nám bez škrabancov na ko
žuchu dostať sa až ku vchodovým dverám. Chcela som hlasno zabubnovať na dvere, ale povedala som si, že sa to nehodí
a tak som radšej tahavo zamňaudžala. A niekoľko krát za sebou, lebo mačka neprichádzala otvoriť. V tom som pred sebou
na zemi zbadala krídlo vtáka. Bolo to krídlo nejakého väčšieho vtáka. Určite bolo o dosď väčšie od vrabca, A v tej chvíli ot
vorila mačka dvere. Zbadala, že labkou šťuchám do krídla. Z úsmevom povedala:"Zabudla som, že sme sa vymenili. Ja
viem, že loviť možete aj vy. Zabudla som, že sme sa vymenili. Chytila som vtáka a chcela som sa pochváliť úlovkom. Aký
som lovec som sa chcela pochváliť. A že by ste trebárs mohli z toho urobiť dobrý obed. Nehnevajte sa, že som popletená.
Upiekla som plech myší. Tak si nechajte chutnať." Pozrela som na kamarátky. Možno nám bude naozaj chutiť. Sadli sme si
k stolu a pustili sa do myší. Už nám aj vytrávilo. Chutili výborne. Asi preto, že sme mačky. Asi preto, že sme mačky sme sa
nezapodievali tým, že jeme myši. A ako hovorí moj otec:"Hlad je najlepší kuchár." Mačka sa zrazu obrátila k nám a zvolala:
"Hej človek v mačacom kožuchu! Čo chutí? "
"Chutí," odpovedali sme.
"Naučím vás mačaciu reč!" Zamňaudžala som. A isto to znamenalo, že vieme mačaciu reč, lebo potom už nevravela nič.
"Veď my sa dohodneme aj ľudsky," povedala mačka. Mala pravdu. Po obede sme zase vyskočili na múrik, ale už sme ne
zoskočili k susedovi do dvora, ale išli sme priamou cestou na strechu. Trochu sme očakávali, že by si tam mohli mačky na
nás počíhať, ale nikoho tam našťastie nebolo. Pozerali sme z výšky na mesto. Na krásnu modrú oblohu. Na mraky ako plá
vajú v diaľ. Potom sme zoskočili na múrik a odtiaľ na dvor k nám. Išli sme si my mačky kamarátky Ja, Milka a Ľubka poho
vieť do záhrady na slniečku. Vyvalené v záhonoch sme sa vyhrievali na slniečku. Zbadali sme mačku čo u nás bývala ako
ide k nám. Povedala:"Budem vás kŕmiť hrachom. Tu máte sklápacie stoličky a pekne, pohodlne sa do nich usadte. Dala sa
oberať mladé strúčiky hrachu, vylupovala mladé hrášky a nosila nám ich do úst. Každému rovnako. Páčilo sa nám to, ale
cez všetku spokojnosť sme si nevyskúšali ešte loviť myši. A vveru, že nám to išlo. Každá z nás ulovila po dve myši. Mač
ka je mačka.
V tom som začula ako moja mama vraví:"Keď sme ju nepustili my išla za Táničkou. "Áno Táňa sa volám. Ešte som sa
zábudlivá nepredstavila. Zodvihla som sa a posadila v posteli. Pretočila som sa na brucho a opretá o lakte som počúvala,
kdeže je tá naša mačka. ľahla som si naspäť, keď v tom mi prebehla po bruchu až som sa zasmiala. Takto sa pýta von, že
skáče ponad nás, keď nevnímame jej jemné mňaukanie, alebo dočahovanie pacičkou do tváre. Takže všetko bol iba sen.
A veru krásny sen. Vďaka zaň. Kto vie, možno nabudúce sa vo sne presunieme ku kamarátkam aj s mačkou čo varila u nás.
4 názory
Dík...Veru nepoznám žiadnu učiteľku. Ale mám slobodnú dospelú dcéru, ktorá má stále detského ducha. Vidím to podľa jej nápadov. Raz som jej jeden nápad ukradol a odvtedy som toho vymyslel veľa. Bez jej zaujímavích rečí by často nevzniklo čo vzniklo. Teraz už mám toho rozpísaného toľko, že ma povzbudzujú iba moje nápady. Stačí dobrý nápad a posunie ťa k ďaľšiemu. Vždy sa dcéry pýtam čo na to vraví. Poväčšine sa jej to páči. Ale myslím si, že už som ďalej ako kedysi, keď som vobec nevedel písať a vždy to skĺzlo do niečoho čo sa mi nepáčilo......
...u deti mohlo trochu zafungovať...
Zkus to někde přečíst dětem, lépe skupince. Potíž je sehnat skupinu dětí nezatížených (aspoň pro tu chvíl) novodobým "informačním šumem" (telefon, hry, SMS, web...) Vzpomínám, jak jsme jezdili jako instruktoři na lyžařské tábory, jenže to byla jiná doba (90. léta), to se to fabulovalo :-)) Ještě snad ve škole se dá vynutit chvilka "technologicky nerušené" pozornosti. Znáš nějakou učitelku? Zkus to třeba jejím prostřednictvím.
Dík...Máš úplnú pravdu. Ten nápad zámeny sa mal vyvýjať a viac z toho vyťažiť. A je to useknuté. Ale myslím si, že by to i takto u deti mohlo trochu zafungovať. Jasné, že by som to rozvinul, keby som takéto niečo chcel vydať...
Ze začátku (vlastně až někam za polovinu) se mi ten nápad, ta proměna lidí na kočky, líbí. Oceňuji to zdůrazňování výhod kočičího způsobu života oproti lidskému, stejně jako zmínku o nevýhodách kočičího světa, které si my lidé běžně neuvědomujeme (neshodnost kočičích teritorií s "teritorii" jejich chovatelů). Ke konci mám dojem, jako by ten nápad "druhové záměny" nebyl plně využitý k uspokojivému dějovému nebo myšlenkovému zvratu a konec samotný mi připadá nevýrazný, jako by "ustřižený". Slohově mi to přijde napsané trochu "nezkušeně", ale vzhledem k mírně cizímu jazyku není tenhle můj názor směrodatný. Tak jen upozorním na (některé) překlepy: ... ľubka povedala... ## velké Ľ a nějaké další překlepy (...Smejúc sa s Milkou ysme sa smiali...) nebo chybějící mezery za interpunkčními znaménky, což ovžem může být chyba zobrazování na Písmáku.