Príbeh z ficovlaku

Tento (dlhší) príbeh je obzvlášť osobný a intímny, preto som kvôli anonymite opisovaných zmenila niektoré údaje, ktoré však nemajú vplyv na samotný príbeh.

Uvedomila som si, že tie moje cesty vlakom sú niekedy jedným veľkým dobrodružstvom. Pred pár týždňami to bol chlapec, z rozprávania som pochopila, že maturant, ktorý svojím kamarátkam rozprával o tom, ako chodia nakupovať drogy na Ukrajinu a potom „díluje“ extázu v Ministry. Opisoval, ako si na tom fičí aj on, aký je on strašný „mačo“, lebo nadáva svojej staršej frajerke a že ak nebude tolerovať tieto jeho zábavky a úlety, že sa má zbaliť. „Niečo mi minule na to povedala, no prisahám, keby som bol vtedy pod vplyvom, jej tam na mieste roz**bem hubu. Čo si to dovoľuje, sa do mňa starať, p***.“ Pre istotu som mala slúchadlá na ušiach, lebo celý čas po mne čudne pozeral, tak som sa tvárila nezainteresovane. Spomenula som si totiž na vetu: „Vieš príliš veľa, teraz ťa musím zabiť.“ Bohu som ďakovala za tie slúchadlá celú cestu. Ktovie, v ktorom kupéčku by som dnes ležala pobodaná. :D

Dnes to však bol skôr smutno-krásny príbeh. Sedela som v prázdnom kupé, čakajúc, kedy sa už pohneme z Ružomberka, nech som čo najskôr v Martine. Okolo mňa prechádzali ľudia, ale nikto si neprisadol, čo bol nezvyk. Zrazu som počula píšťalku a uvelebila som sa na tej červenej rozheganej sedačke s podozrivo vyzerajúcimi fľakmi, ktorých pôvod mi, našťastie, zostáva neznámy. Mala som dobrý pocit, že cesta začína a sedím sama. Vytiahla som teda knihu literatúry, lebo treba využiť každú voľnú chvíľu pred zajtrajšou skúškou. Vtom začujem zvuk hrkotajúcich koliesok na kufri a zočím pani v stredných rokoch vo výraznom červenom kabáte. Ťahá za sebou obrovský kufor, v ruke ešte jedna menšia cestovná taška a cez plece prehodená kabelka. Bolo vidieť, že sa ponáhľala, pravdepodobne chcela stihnúť prestup a podarilo sa jej to len tak-tak, ešte v chodbičke hlasno vydychovala, rovnako ako ja, keď prebehnem rýchlosťou svetla z domu na zastávku a posledné metre si už ani necítim nohy, viem, že bežia už len zotrvačne v snahe nezmeškať autobus. V duchu si hovorím, len nech si nesadne ku mne, potrebujem tu byť sama a niečo sa učiť. Pánbožko dobre vedel, prečo moju expresnú požiadavku nevyslyšal, ale na to som mala prísť v nasledujúcej hodine. Pani si s úsmevom otvorila dvere na kupé a milo sa opýtala: „Máte tu voľné?“ Mala krásny úsmev, tak som jej úsmev opätovala a odpovedala: „Samozrejme, len si prisadnite.“ Kufor položila medzi sedačky tak, aby nespadol, vyzliekla sa z toho hrubizného červeného kabáta a začala rozprávať. A rozprávala celú cestu. Asi prvýkrát sa mi stalo, že niekto hovoril viac ako ja. (Veď viete.) Hovorila múdro, mala príjemný hlas a celý čas sa usmievala. Aj keď hovorila o tých menej príjemných veciach. Vtedy jej úsmev trošku pohasol a oči sa zastreli smútkom. Celú cestu som mala pocit, že tá pani je jedna obrovská guľa pozitívnej energie, celé kupé bolo prežiarené jej osobnosťou, úsmevom a dobrou náladou. Rozprávali sme sa celú cestu, až kým nevystúpila v cieli svojej cesty.

„Ach, skoro som nestihla ten prestup, on už pískal a ja ešte len v polovici koľajiska, no vážne som sa bála že tu budem musieť trčať a čakať na ďalší vlak. Ešte aj ten ľad všade, s tým kufrom sa ide otrasne. No ale hlavne, že už som tu. Idem na liečenie do Piešťan, trošku si oddýchnuť. Mohla som ísť aj bližšie, ale tu som ešte nebola, tak som chcela skúsiť niečo nové, všetci vravia, že je tu nádherne, tak som sa nechala zlanáriť.“

„To áno, teraz je tam krásne, hlavne keď je nasnežené.“

„ No veru, u nás to je iné, ako tu. A čo to čítate slečna?“

„Zajtra mám skúšku, tak ešte sa snažím niečo do tej hlavy natlačiť, hoc aj tu vo vlaku. Študujem učiteľstvo angličtiny a slovenčiny.“

„To je krásna kariéra, dobre ste si vybrala. Aj moje deti študujú. Dcérka právo, teraz je tretiačka a syn ekonomiku, teraz je prvák. Dcéra popritom aj pracuje v banke, veľmi je šikovná. Syn ešte nemusí, len nech sa teraz snaží poriadne uchytiť na tej škole, to je prvoradé. Ale stále sa hašteria, no niekedy mi už idú aj nervy rupnúť. Inak sa ľúbia ale tak viete, ako súrodenci.“

„Viem, aj ja mám sestru. Od malička sme sa hádali, bili. No ona bola vo výhode, lebo je staršia. Nikdy som nedostala príležitosť jej to vrátiť, lebo vždy bola silnejšia a vyhrala, ale teraz už ani netreba, teraz sa máme radi, už sa ani nehádame. Už sme ako najlepšie priateľky, málo sme spolu, tak sme si vzácne. Veď počkajte, keď sa jeden z nich odsťahuje alebo odíde, budú spolu málo... Ešte sa aj budú vyhľadávať, aby spolu mohli byť čo najviac. Náš múdry sused raz povedal : „Keď sa tie moje ako malé hádali, bolo to zlé, lebo si vedeli poriadne skočiť do vlasov. Horšie to je teraz, lebo už držia spolu a jedna druhej pred nami kryjú chrbát.“

Pani sa zasmiala srdečným smiechom a prikývla. Potom sme sa rozprávali o otcoch, manželoch. Akú veľkú úlohu zastávajú rodičia a hlavne otcovia v našich životoch.

„Keď ten môj muž bol už dlho doma, deti mi vraveli: Maminka, oco je už zas nervózny, nech už ide zase do roboty. A tak chodil do roboty. Čoraz častejšie a na dlhší čas. Až si tam našiel milenku. Pred rokom sme sa rozviedli.“

Čím dlhšie som ju počúvala, vedela som, že len strašný hlupák by opustil takú ženu s takouto osobnosťou a charizmou...

„Máme dve krásne deti. Vzali sme sa keď som mala 19 rokov, on bol o rok starší. Všetko sme vybudovali spolu, všetko čo máme, máme hlavne vďaka mne, lebo som drela ako kôň. Náš vzťah zničil Facebook a Pokec. Viete, žena vycíti, keď ju chlap podvádza. Vyhovuje mu, že keď príde domov, má navarené, opraté, dobre vychované deti. Toto mu na víkend stačí a cez týždeň ide zase trtkať ku milenkám. Prepáčte, že sa takto vyjadrujem, ale je to tak. Zistila som to, keď som si náhodne prečítala jeho smsku. Na pokeci mal normálne profil aj s fotkou, napísané, že je ženatý a hľadal tam kurvy. Keby mal len jednu, dá sa to teoreticky zhodnotiť, že zlyhal. Ale keď má pomaly každý týždeň inú, a pre istotu aj niekoľko naraz... Keď som to zistila, celý mesiac som vracala. Keď sa to prevalilo aj uňho a priznal sa, od tej chvíle som sa ho nedotkla. Hnusil sa mi. Som si pozerala všetky tie jeho „známosti“. Vôbec nebol vyberavý, bral mladé, staré, také, čo by si ani bicykel o ne neoprel, niektoré zase vyzerali ako typické štetky. Hneď som potom išla k doktorovi, nech mi urobí všetky testy na choroby, aké existujú. Cítila som sa tam v tej ordinácii akoby som bola tá pobehlica ja... A pritom ja som iného ako jeho nikdy nemala. Deti na neho zanevreli, hanbia sa zaňho, čo robil. Sľúbil, že to ukončí. Tak som si spravila fejkový účet a napísala som mu. Do hodiny ma pozýval na sex. To bol už koniec. Keď toto bez hanby robí, ešte aj verejne a ľudia sa o ňom rozprávajú, je to naozaj nechutné. Po rozvode chcel odo mňa vyplatiť polovicu bytu. Tak som si zobrala úver, štyridsať tisíc. Chcel ešte päť. Povedala som, viac mi nedali, tu máš štyridsať. A na to mi odvetil, vraj nech doplatia deti. Rozumiete, ako toto môže povedať vlastný otec, ktorý vie, že deti ešte študujú a jediný zdroj ich príjmov okrem toho, čo im dám ja, sú brigády. To je človek bez hanby, bez chrbtovej kosti. Deti mu už ani nepovedia otec. Absolútne s ním prerušili kontakty a klesol pre nich na úplné dno. Viete, čo spravil na Vianoce? Prišiel za dcérou do práce a dal jej 50 eur. Že na vianočné darčeky. Je to smiešne, ja som mu vyplatila 40 tisíc, ktoré on teraz míňa na tú jednu štetku, ku ktorej sa nasťahoval, a on príde za ňou a dá jej trápnych 50 eur. Aby deti nepocítili, že nemáme toľko peňazí, ako predtým, keďže on mi na ne žiadne peniaze nedáva a ja chcem, aby doštudovali obaja, ťahám tri roboty. Robím v poisťovni a popri tom v reštaurácii umývam riad, pečiem pizzu a v hoteli postielam postele. Od rána až do polnoci som v robote. Sú to dobré deti. Som rada, že ich mám, keby nie, asi mám po rozvode depresiu až doteraz, ale snažila som sa to aj vytesniť prácou, v tej reštaurácii sú samí mladí ľudia a to mi tiež dodáva energiu. No a dnes si idem po tom náročnom období konečne oddýchnuť do tých kúpeľov, na tri týždne. Ešte nikdy som nebola tak dlho od detí preč, ale teraz musím trošku myslieť aj na seba a koniec koncov, už sú dospelí. Tak si nejako poradia.“

Sedela som tam s vytreštenými očami a premýšľala o tom, čo mi povedala. Bol to asi najsilnejší príbeh, ktorý mi niekto povedal. Cenila som si to o to viac, že mi to povedala úplne neznáma žena, len preto, že sme obe k sebe cítili určitú mieru dôvery. Bol to presne ten pocit, ako keď stretnete niekoho neznámeho a máte pocit, že ste sa už niekde videli, že sa poznáte a viete, že mu môžete veriť, povedať aj to, čo iný nevie. Neviem, čím to bolo zapríčinené. Možno tým jej úsmevom a veselými očami, ktoré asi vedeli odhadnúť človeka. Možno to bola veštica, čo vie, že niekde píšem tento príbeh a dám ho na internet. Aby aj iné ženy boli ostražité. Aby sa muži poučili a uvedomili si hodnotu rodiny aj keď do vzťahu vstúpi rutina po desiatkach spoločne strávených rokov. A možno to bola len „obyčajná“ žena, ktorá sa chcela porozprávať a videla, že mám chuť a otvorené srdce počúvať. Chcela som sa s ňou rozprávať až do večera, lebo som vedela, že táto žena má toho ešte veľa čo povedať. Aj keď ja viem, že ona teda obyčajná určite nebola, pretože keď vystúpila, zostalo tam po nej v kupé veľké prázdno a smútok z jej príbehu, no v mojom vnútri som cítila obrovskú radosť, že som sa s ňou mohla stretnúť, lebo vo mne niečo zmenila. Neviem, čo presne, ale ten krásny pocit tam zostal až doteraz.