V úložnom priestore postele 4.......

 

Zvieratá ma viedli. Zrejme vedia, kde máme ísť. Šli sme vedľa seba  a nikto nepreriekol ani slovo. Šli sme nočným 

mestom. Pouličné lampy svietili. V kalužiach sa trblietali hviezdy. Autá vbiehali do kaluží pri chodníkoch a voda

vždy vystriekla na chodník. Tak tak som vždy odskočil. Zvieratám to bolo jedno. Motýlik sa niesol na chrbáte hú

senice. Zvieratá zrazu vošli do tmavej uličky. Pred nami iba tma. Na jej konci sme zabočili do ľava a predomnou

sa týčila vysoká budova. Vyzeralo to na starú továreň. Chvíľu sme sa prechádzali po nádvorí tejto továrne a po

tom sme vstúpili dnu. Mám rád takéto spustnuté miesta. Vyžaruje z nich zvláštna atmosféra. Asi sa mi na tom pá

či, že tu nepulzuje život. Ja som taký, že keď sa naučím po škole potom už som rád, keď po mne nikto nič nech

ce. Do školy tam musím chodiť, tam ma to baví, ale čo už nemusím to sa mi nechce robiť. Prechádzali sme sa

po opustenej hale. Všade samá haraburda. Bolo tu vidno, lebo cez škáru v streche sem svietil mesiac. Zvieratá

ma zaviedli k výťahu. Namôjveru to by som nečakal. Ten výťah bol funkčný. Len aby sme tu nenatrafili na neja

kých útočných bezdomovcov. Stisol som tlačítko. Kdesi hore som začul zvuk výťahu, ktorý sa pohnul dole. Vý

ťah s buchotom zastal dole na prízemí. Bol to presne ten typ výťahov čo ukazujú vo filmoch. Odtiahol som dreve

né dvere, nastúpili sme a znova ich zatiahol. Stisol som tlačítko piate poschodie. Viac poschodí ani nebolo. Keď

sme vystúpili hore na piatom aj tu nás privítal borde, haraburdy. Ale o chvíľu sme našli niečo čomu som nechcel

uveriť Myslel som, že sa mi to sníva. Vstúpili sme do veľkej miestnosti, ktorá bola zariadená ako  normálny byt.

Akurát všetko bolo v jednej jedinej miestnosti. Hneď ako sme vošli vpravo bola kuchyňa. Dres, šporák, no všetko

vybavenie, ktoré patrí do kuchyne. Mikrovlnka, mička. Ako sme šli ďalej po pravej strane asi meter od steny bola

hifi zostava auž na prvý ohľad bolo vidno, že je poriadne drahá. Repráky vysoké, zosilňovač, gramo, každý kus

zvlášť. Určite to kupoval nejaký fajnšmeker, niekto kto tomu rozumie. Veža na mňa zapôsobila tak, že som si  po

vedal, že je to určite jeden z najmodernejších kúskov. A keď nie najmodernejšia tak nebola určita nejako stará.

A keby aj bola, vyzerala veľmi kvalitne. Uprostred izby bol diván a vedľa neho stolík. V zadu ppri stene jedna

skriňa. Majiteľ je skromná osoba, nepotrpí si na luxus, povedal som si. Všetky peniaze asi dáva do aparátu, do 

noviniek. Zrazu sme začuli rehot. Ten známi rehot. Prichádzal od dverí, kadiaľ sme sem vstúpili:"Ha-ha-ha-ha-ha

chi-chi-chi-chi-chi-chi. Tak vás tu vítam Dúfam, že mi nedáte košom a prímete malé občerstvenie." Na stole, kde

pred chvíľkou nič nebolo sa zrazu objavili chlebíčky.

    "Toto je tvoje nové pôsobisko Majo," povedal mi čarodej. Toto všetko tu si môžeš užívať plným priehrštím.Od

tiaľto bude podnikať výpravy k ľuďom, ktorých chceme dostať od slnečného, alebo prekaziť dobro. Pôjdeš, teda

poletíš za jedným dievčaťom na činžiak. Vy dvaja ste adepti na kráľovstvo mágie tam dole. Tam dole je sedem

stríg. Tvoja chamtivá rodina. Rodina tvojej mami. Nože sa nedajte núkať." Zvieratá aj so mnou sme sa chvíľu ob

šmietali okolo stolíka, ale potom sme sa do obložených chlebíčkov pustili. Motýlik vysával šťavu z čerstvo natr

haných kvetov, ktoré boli vo váze na stole. Po chlebíkoch sa len tak zaprášilo.

    "Tu máš prázdnu umelú fľašu od minerálky. Tá ťi vyrobí krídla. Ale nikdy nezabudni postup a musí to byť vždy

malá trojdecová fľaša. A teraz pozorne počúvaj. Vezmeš fľašu do ruky a bachneš sa ňou po hlave. Ale musí to

poriadne zadunieť. Potom nasleduje, že sa bachneš najprv po jednej ruke a potom po druhej Potom po jednom

pleci a v zápätí po druhom pleci. Napokon prídu na rad kolená. Najprv pravé a potom ľavé. Zapamätal si si všet

ko a j postup. Ak by si to splietol nevyrastú ti krídla." Čarodej mi odovzdal malú umeú fľašu a ešte povedal. "Ne

musí to byť zrovna táto fľaša, ale bársjaká iná. Nájdeš ich všelikde. Tak teda sa maj! A stým zmizol. Bársjaká

fľaša povedal som si. Keď zrovna budem chcieť odletieť prehŕňaj sa niekde v kontajneroch. Tam skôr nájdem

dvojlitrovú. A ani tú nie, keďže sa separuje odpad. Vedľa chlebíčkov našiel väčší kus papiera. Zbadal, že je na 

ňom nakreslená veža kostola a hneď pri veži je bod vyznačný. Tam, kde bol nakreslený činžiak. Pri činžiaku

bola číslica sedem. To je asi plán, kde mám letieť. To zvládnem, určite bude ten činžiak jediný výškáč neďaleko

kostola.  Pozrel som na svoje zvieratá a povedal im. Zmenšite sa a naskáčte do igelitky. V tú chvíľu to urobili.

Boli veľmi poslušné. A možno boli radi, že ich beriem so sebou. Ja som možno radšej ako oni. Veď sa ukázali

ako bojovníci. Vzal som do rúk malú umelú fľašku a tresol som sa ňou po hlave. Začal som sa tomu smiať a ne

mohol som pokračovať. Stále som sa rehotal. Ale, keď som sa konečne skludnil som začal zase. Pamätal som

si to presne ako mi to čarodej povedal. Hlava, ruky, plecia, kolená. Ako som dokončil posledný úder pocítil som

že mi ruky oťažievajú O chvíľu už som mal vyrastené mohutné krídla. Zamával som nimi a cítil som sa Bohov

sky. Zvieratá boli zase špajdlíkové zvieratá, vykúkali z igelitky a usmievali sa. Asi preto, že ma takto videli s 

krídlami. Začal som mávať krídlami a narobil som v miestnosti taký vietor, že všetko čo bolo ľahké liez´talo po

vetrím. Dobre, funguje to, povedal som si.  Podišiel som k oknu a otvoril ho. Vyliezol som na okenný rám, chvíľ

sa odhodlával...tak mi bilo od strachu srdce. Pomyslel som si snáď sa nerozpleštím na betńe dole. Nazbieral 

som odvahu a vrhol som sa do tmy. Rozprestrel som krídla a nemusel som  ani mávať., niesli ma samé a pek

ne dlho. Naozaj, bez jediného zamávania. Potom len tu a tam som chvíľu mával. Vznášal som sa nad vysvie

teným mestom. Všimol som si, že krokodíl vykúka a ukazuje mi mapu. Tak som sa zľakol aby nevypadol z taš

ky. Nebolo náročné si zapammätať si kostol a pri ňom činžiak. Bol to jediný činžiak blízo kostola. Ostatné boli 

pokope ďale. To určite nájdem. Aj tak bolo. O chvíľu som zbadal vysvietený ciferník na kostole. Osvietené ho

diny na veži. Igelitku som mal tam, kde mi začínali krídla. Neprekážala mi v lete. Oviazal som ucha igelitky le

piacou páskou aby sa igelitka nezošmykla z ruky. A keď som mal potom krídla tiež bola na začiatku krídla. Bo

lo leto. Rozrážal som teplý letný vzduch a bolo mi príjemne.. Obletel som okolo činžiaka a prezeral ako to vy

zerá na starne, kde mám pristáť. Na mape bola nakreslená veľká palma, lebo balkóny sú na vežiaku zo všet

kých strán. Zbadal som ju, lebo v miestnosti, kde bol balkón sa svietilo. A balkónové dvere sú otvorené. Pris

távam.. Ako som pristával nohy som vystrel do predu aby som mohol vkĺznuť do malého balkónu. Urobil som

tak preto, lebo mám veľké krídla a obúchal by som ich o balkón nadomnou.. Dotknul som sa nohami zeme,

keď zrazu ma prevážilo dozadu a ja som takmer urobil kotrmelec dozadu. No snáď keď by som padal by sa mi

podarilo rozprestrieť krídla. Pripažil som krídla k sebe a ko som to urobil už som nemal krídla, ale ruky. Tkže

takto to funguje. Musím si dať pozor pri lietaní. Som predsa človek a mohlo by sa mi v povetrí stať, že pripažím

a zrútim sa dolu. Na balkóne mali skriňu a tak som sa za ňu schoval a vykúkal som, či je niekto v izbe. Premýš

ľal som ako to mám oznámiť dievčaťu, že bola so mnou vybraná čarodejom. Veď sa ma zľakne, keď ma tu uvidí

zrazu na jej balkóne. Ale veď snáď aj jej povedal čarodej o všetkom. Vykukol som a zbadal som, že sedí to 

dievča na posteli. Urobil som tak niekoľko krát. Zbadal som, že pozrela k balónu a hrozne som sa preľakol. No

v tom som ju začul:"Poď dalej. Viem kto ťa posiela. Ešte nedávno som nebola až taká zlá. Čarodej mi povedal

že ty si väčšie zlo." Dievča mohlo mať tak osemnásť rokov. Ja mám pätnásť. O tri roky je staršia. To je nič taký

vekový rozdiel. 

    "Poď sadni si vedľa mňa. Naši nie sú doma. Porozprávame sa. Nemala som ľahké detstvo," začalo dievča.

"Hovorí sa, že keď chceš byť ako niekto kto sa ti páči tak je to láska. "Chcem byť ako ty zlá. Je to láska"

Už ťa dlhšie pozorujem. Bola som sa za tebou pozrieť, keď si spal. Čarodej chce z teba urobiť mocného čaro

deja a pritom neznáša, keď ho niekto prevýši." Páčilo sa mi to dievča a keď ešte k tomu hneď povedala to

o tom chcení, že chce byť ako ja hneď som sa do nej zamiloval. Je múdra a krásna. Vravím jej:"Niečo sa mi

marí, že tak odkiaľ som priletel, že som už tam niekedy býval a vyletoval som odtiaľ robiť zlo."

    "A odkial si priletel?" Spýtala sa.

    "Z opustenej fabrky, kde som bol dnes prvý raz. Čarodej mi povedal, že je to iba moje bývanie. Niekedy ťa

tam vezmem."

   "Viem prečo sa nám nič nedarilo kedysi. To tie dve ropuchy určite čarovali. Počula som ako raz moja stará ma

ma dohovárala sestre mojej mami. Mojej mami mama dohovárala  mojej mami sestre ako sa tak skláňali nad ma

lým dieťaťom maminej sestry. Stará mama vravela:"Nemá nejaké krátke nohy?" Keď sa dozviem...a ja sa to doz

viem či čarovali, lebo som vyslovila nech im sčerná ruka, keď čarovali. A nech si ma potom neželajú. Čarodej

mi dovolil ich zničiť. To určite on začarovali aby sa nám zle darilo. Aby otec bol zlý na mamu a potom začal môj

brat fetovať. Je to moja teta a veril by si, že ma nenávidí. Nikdy nikde nebola, lebo všetko bolo jej mame mojej

starej mame hriešne. A teraz závidí a zároveň sa hnusí nad tým čo robím. Je to závisť spojená s odporom. ale

hlavne je to závisť. Kedysi mnou opovrhovala, že chodím na facebook a teraz je tam so svojou malou dcérou

stále. Hušká svoju dcéru proti mne. Keď boli malí mi ich nechcela dávať, lebo nechcela aby mala spomienky

s niekým iným. Malá so mnou súperí. Ja s ňou nie. Ja som si na všetko musela vyrobiť, kdežto ona všetko dos

tane od mami. Všetko čo si kúpim chce mať aj ona. Čarodej pre nich chystá dole zámok. Keď sme si kupovali

štvorizbák tak tam konečne zbadala ako málo zarábam. Myslela si totiž, že zarábam oveľa viac. Kupovala som

im všeličo nosila zo zahraničia a keďže si myslela, že zarábam veľa zdalo sa jej, že nosím jej deťom málo. Ale

ona bude závidieť aj keby som mala od nej menej. Snáď aj to že sa mi niekedy nedarí. Jej aj keď sa darí závidí,

lebo nedokáže všetko po mne zopakovať. Keď som bola ja malá čo mi kúpila? A to dobre zarábala. Tielko mi do

niesla k narodeninám. Čarodej povedal, že si je istý, že zopakuje aj moje zlo.Skôr ich tam nemože zobrať. Už to

to je zlo čo robím. Ale pre čarodeja je to vraj málo. Až, keď ja dolu budem kráľovnou zla a oni to zopakujú potom 

im dá zámok. Vieš, že máme ísť dnes večer do mesta spolu."

    "Viem, preto som tu. Teda ani som nevedel. Čarodej mi povedal, že ma sem zvieratá dovedú. Tak teda aj ty bu

deš mať dole rodinu."

    "To áno. I keď už som zlá ako oni tým, že ich nenávidím. Otec povedal, že sa hrozí na d tým aké detstvo on

nám zariadil oproti jeho krásnemu detstvu. Cíti sa za  všetko zodpovedný, Hen takých ľudí ako sú môj bratanec

a sesternice, takých treba odstaviť od lásky." V tej chvíli ako dopovedala tieto slová  do izby fúkol silný vietr a

zhodil kvetináč zo skrine presne na ruku dievčaťa. Od bolesti zastenala. "To Slnečný sa ozýva. " Dievča si masí

rovalo uderenú ruku a povedalo:"Môjmu otcovi možem darmo vysvetlovať, že nemá byť dobrý na ľudí, ktorí ho

chcú zašlapať. Často som na nej videla ako sa premáha aby sa neprevalila jej závisť. A dosť často to nevydrža

la. Ono človek, keď ho niečo škrie to musí povedať. Môj otec povedal, že po debate s nimi sa poučí. Povedala

som mu či sa už dosť nepoučil a stále je rovnaký. Vravím mu:keď začneš niekoho prehnane vyzdvihovať tak ťi

pošlape po hlave. Jak sa môžeš pod takého človeka dať?

 

 

 

 

 

---