Zmenšená Tánička je niekedy mačkou.

 

Dnes som sa zatúlal do jedného domu. Nezatúlal. Mám pána. Ale moje lovecké teritórium siaha asi do štyroch záhrad

na všetky strany od mojej. Niektoré mačky sa zatúľajú aj ďalej. My mačky sme v dosť veciach ako ľudia. Teda aby 

som to vysvetlila. Sme vo všetkom rovnako rozdielny. Sedel som za sklenými dverami toho domu. Sú to dvere čo vedú

na dvor. Otvorili ich. Panička s dievčaťom. Najprv som sa bál a pozeral som sa iba z ďaleka, ale, keď na mňa panička

stále volala:"Cica-cica-cica! Tak som sa osmelila a prišla bližšie k miske. Vystrčili mi ju na schody, lebo som sa bála

vojsť, keď ju mali zvnútra. Čo by som sa nebála o svoj mačací život? Každý sa bojí. Stále som dvíhala hlavu od misky.

Panička sa ma opýtala:"Čo mačička máš tu niekde pána, alebo paničku?" Podľa toho hladu aký máš asi nie. Ja som

myslela, že sa priživíš v každej druhej záhrade, ale ako vidno paničky nechajú aj svoje mačky o hlade. Ale veď ty si

kocúrik." Obzerala si ma. Konečne to zistila.

    "Nemáš pána? Nemáš paničku?" Povedalo dievčatko. "Tak máš mňa, Táničku." A hneď mi to dievčatko aj zarecito

valo:"Príd mačička vždy k nám, vyzdobím slávnostne okenný rám." Zase mi vravia, že som mačička. 

    "Prichystáme ti plnú misku mäska a granúl, To sú tvoje mlsky, že?" Tu mi zrazu ale dievčatko povedalo:"Prijať ťa k 

nám domov, ale nemôžeme. Prepáč. My už jednu mačku máme." Vtedy som im vbehol do bytu. Vybehol som hore na

poschodie. "Už sa nebojí," volalo za mnou dievča. "Zahráme sa s ňou." Dievča sa začalo smiať. "Snáď sa nechceš s

našou mačkou vymeniť." Dievča podišlo k svojej mame a povedalo jej:"Je iná ako naša. Naša má zelené oči a táto ich

má žlté. A táto je macatá, väčšia, širšia a má aj väčšiu hlavu ako naša. Budem jej vravieť:"Baňatá hlavička." Pozri ma

mi ako zaspáva."

    "Asi toho veľa v noci nenaspí, keď sa jej tak drieme," povedala mama toho dievčatka. "Ako žalostivo mňauká."

    Zbehol som dolu a von. Necítim sa tu bezpečne. Nemôžem predsa hneď iba tak dôverovať úplne cudzím ľuďom. Po

chvíľke som sa ale vrátila naspäť ku dverám a zase ma lákali dnu. Zrazu som začula hrubý mužský hlas. Preľakol

som sa veľmi. Blížil sa ku mne. Vraveli mu:"Nerozprávaj, lebo sa ťa bojí." Ale on išiel stále bližšie a bližšie ku mne. Po

zeral som mu na pravú ruku či v nej nedrží kameň, alebo či sa ma nechystá udrieť z ničoho nič. Prišiel ku mne tak som

radšej žalostivo zamňaudžal. Znamenalo to:"Neubližuj mi prosím ťa!" Potom sa ale obrátil a stratil sa v izbe. Panička

to vyriešila za mňa. Zodvihla ma na ruky a odniesla ma dnu. "Pozrite koho nesiem," vravela im. Zo začiatku som sa

trochu bál, keď ma panička hladila po hlave. Bojím sa, keď ma cudzí ľudia hladia. Ale z paničky vyžarovala dobrota

od prvej chvíle čo som ju zbadala. Podľa toho ako sa hneď ku mne správala. Panička a aj dievča majú milé tenké hlás

ky. Iba ten chlap toho sa snáď budem báť stále. Kto vie či aj nie je zlý, keď má taký hrubý hlas. Uhádli to. Panička po

vedala:"To preto tak žalostivo mňaudží, lebo jej niekto ublížil." Presne. Hádzali po mne kamene a zasiahli ma do hlavy.

Panička s dievčaťom sa hnevali na ľudí. "Takí odporní dokážu byť ľudia, " povedala panička. Položila ma do pelechu

ich mačky Loly. Ešte pred chvíľou som sa veľmi bál. Aj tak by som najradšej vypálil odtiaľto preč. Ale som taký unave

ný. A vonku je taká zima. Tu v pelíšku mi je dobre.Natiahol som si predné labky, že mi trčali von z pelechu a dievča

sa smialo. Ej veru som si to užíval. Dali ma do pelechu na verande. Pozeral som po oknách. Zase ma premkol na

chvíľu strach. Hľadal som núdzový východ, keby niečo. Možno je toto mojá nová panička. Ten s tým hrubým hlasom

by ma asi vyhnal. Spozoroval som ale, že pri paničke ma mal rád. Opakoval po nej. Alebo možno je taký dobrý aj

sám od seba. Ale najskôr si myslím, že sa mu páči láska paničky ku mne a opakuje.

    "Ludia sú takí hnusní," povedala zase panička.

    "Cica," povedal mi nežne aj on. "Ako krátko mňaukne, žalostivo vždy," povedal ten chlap. "Hlasno, ale krátko," do

dal. Aby som sa priznal nemňaukal som iba zo strachu tak krátko. Bál som sa, ale aj som nechcel byť drzí dožado

vať sa jedla akoby som tu bol ich už starý známi. Diví sa, že krátko mňaukám. Čo sa diví. Aj my mačky sme každá

iná. Tak ako ľudia majú každý iné pery a smiech aj my máme každá iný ňufák, oči, srsť a j mňaukot. Tu panička po

vedala nahnevane, lebo dievča niekde odišlo. "Kde si? Nalákala si ju sem..." Prišlo mi do plaču a chcel som sa za

raz zodvihnúť a odísť. Ale potom som si to rozmyslel. Určite to panička nemyslela zle. Veď doteraz bola vľúdna. Zra

zu sa tam zjavilo veľké dievča. Určite nás odniekial doteraz sledovalo. Povedalo:"Mama si vždy pokazí čo nechce."

Ako to mám chápať, že nechce? Zaraz sa mi ale dostalo vysvetlenia. "Už ste si ju kúpili," povedal tan ich chlap.

    "V lete príde a vybehne," povedala panička.

    "No, myslím," povedal ten s tým hrubým hlasom. "Myslím, že sa bude vracať. Musela by si ju vyhnať aby sem ne

chodila. Už ti bude spávať na posteli," zasmial sa ten chlap. Tak predsa nie je taký zlý.

    "No, na posteli nie," povedala rázne panička. "Ale vyháňať ju nebudeme.."

    "Mama ich preto nechce tie zvieratá, lebo sa o ne potom bojí ako o nás," povedal ten chlap. Obrátil sa na paničku

a povedal jej:"Moc mačiek je tu v dome, alebo ti je to ľúto, že naša Lola aby sa necítila druhoradá a preto chceš iba

jednu?"

    "Moc mačiek," povedala panička. "A keby vyskočila na posteľ nevyháňala by som ju von do mrazu. Hladila ma po

hlave. Už som sa bál oveľa menej. Pri paničke a dievčatku vôbec. Iba niekedy trochu. Už ste si ju kúpili povedal ten

s tým hrubým hlasom. Nie som vec. Nie som na predaj. Aj tak mu neverím. Tu som sa prizrela tomu dievčatku a vo

mne niečo zvolalo:"Veď to je Tánička čo sa premenila s kamarátkami na mačku. Čo si mačky vymenili s ľuďmi rolu.

Mačky varili a dievčatá behali ako mačky po záhradách. Na jednej strane mi dajú najesť a na druhej tie reči. Postavi

la som sa a šla ku dverám. Tam som čakala.

     "Čo kocúrik chceš ísť von?" povedala panička. "Zostaň, veď tu ti je v teple dobre." Musím sa predsa ísť aj vyven

čiť. Šiel som dolu schodmi a stále som sa na nich otáčal.

    "Ako sa na nás stále otáča," povedalo veľké dievča. "Akoby nás volala poďte so mnou, ja vás teraz pohostím. " No

v tom sa na mňa vrhol čierny kocúr. Robí si nároky na tento dvor a robí si nároky aj na priateľstvo s Lolou. Schmatol

moj kožuštek do zubov a vytrhával mi z neho poriadne chumáče. Ešte že tam stáli panička so všetkými. Panička po

chytila metlu a rozohnala nás. Čo rozohnala. Ja som nič nerobil. Neviem prečo sa to vždy povie o dvoch rozohnali 

sme ich, keď vždy iba jeden si vždy začne. Čierny kocúr vyskočil na plot a ja za ním. Prebehli sme obaja cez cestu.

Tam na chodníku sme sa rozdelili. Každý sme šli svojou cestou. Stretávam ho všade v záhradách, ale iba v Lolinej 

záhrade je taký bitkár z neho. Asi sa mu Lola páči. O chvíľu som sa k nim vrátil. Už ma to sem veľmi ťahá. "Kocúrik

prišiel," volali všetci nadšene. "Ale ti dal ten čierny kocúrisko," hnevala sa panička a prezerala mi srsť. Tu zbadala

ranu na mojej labke. "KOcúrik, veď ty máš úplne do živého zranenú labku. Čo si sa na ostnatom plote zavadil, keď

si preskakoval, alebo to má na svedomí tento čierny kocúrisko? Veď ja mu dám, keď ho tu uvidím. Poženiem ho ka

de ľahšie." Aj malé dievča ma hladilo a vravelo pritom:"To je hrozné, že sa nemôžem premeniť na mačku. Ja by som

mu dala čiernemu kocúrovi. Kto vie či ho niekto netýra." Úple zabudla, že bola už mačkou. Alebo sa to medzi mačka

mi rozprávalo o sne, ktorý mala Tánička. Ja myslím, že nie. "Premením sa na mačku a pôjdem s tebou kocúrik zis

tiť, či ťa netýrajú. Ale chcela by som vedieť aj lietať. To keby ma náhodou uzavreli v nejakej mistnosti. Aby som moh

la uletieť. Snáď by sa mi to padarilo. Najlepšie by to bolo, keby som bola Tánička z obrovitými krídlami."

    "To by ťa závistlivci, alebo poľovníci iba tak zo žartu zostrelili," povedal jej ten s tým hrubým hlasom. Asi to bude 

jej otec. "Čo by si chcela byť radšej? Vedieť lietať, alebo by si chcela byť neviditeľná?"

    "Hm-hm," zažiarili Táničke oči a bolo vidno ako ju to potešilo.

    "Obidvoje je zaujímavé, ale asi by som si radšej vybrala byť neviditeľná.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---