V obidvoch izbách

 

Muž vyšiel zo spálne do vedľajšej izby. Zreval:"Och ako som sa tam nudil. Keď som zatvoril dvere a nebol tam so mnou

ten človek začala sa zábava. Skrine začali tancovať. Skrine neboli iba skrine, vyskakovali od zeme do výšky. Izba, kde

sa nudíš je skriňa iba skriňou, nevyskakuje do vzduchu. Aj v izbe čo susedila so spálňou, keď tam nebola so mnou ona

aj tam vyskakovali skrine do vzduchu. Och ako ma pichlo u srdca, keď v izbe susediacej so spálňou som počul tiež vys

kakovať skrine. To preto, že som tam nebol ja. Všade vyskakujú, kde nie som ja. Nie tam, kde je ona nevyskakujú. Tam,

kde som ja s ňou. V tej izbe, tam kde s ňou nie som vyskakujú od radosti skrine do vzduchu. Takže niekde je chyba," po

vedal si muž. Čarodej si stále dookola opakoval to isté. Chvíľu bol rád, že na to prišiel a mohol si povedať, že vinný je on

a chvíľu vinu zvaloval na svoju ženu. "Skrine nevyskakujú do vzduchu iba keď je ona s tebou v izbe. A ona nikdy nepove

dala, že keď je so mnou skrine nevyskakujú do vzduchu. Stále mi ten škriatok v mojej hlave hovoril:"Ona je vinná, nudná,

znič ju. Lebo to ona zavinila, keď je vedľa teba v izbe skrine nevyskakujú do vzduchu. A vyskakovanie predsa spôsobuje

radosť. Škriatok vraví, že to nie ja som nudný."

    Mužova žena odišla spať na poschodie, lebo nemohla zaspať. Muž sa zrazu veľmi preľakol. Zvalil sa na svoju posteľ

a pozeral na posteľ svojej ženy. Žduchol do paplóna, ktorý bol zrolovaný a vyzeral akoby ním bola prikrytá jeho žena."Je

tam jej hlava? Nie je? Rozvalil sa cez obidve postele a vydýchol si. Spí hore v izbe. Hrozne sa mu uľavilo. Zrazu sa zasa

preľakol. Začul kroky. Ide dolu schodmi. Započúval sa, ale bol to iba tikot hodín z kuchyne. Ako si vydýchol. Skrine zača

li v izbe tancovať. Na každý kúsok nábytku, na každý kúsok steny, keď sa pozrel odvšadiaľ vychádzal úžasný pokoj. Keď

tu je so mnou skrine netancujú a každý kúsok maľovky nepoviem paráda. Všetko akoby bolo v hmle. Nepoviem parádna

maľovka pokoj ide z nej. Nenadchýnam sa. Ako keby bol kameň na srdci izby. Nemám žiadnych kamarátov. Všetky náv

števy sú mojej ženy. Mám iba jediného kamaráta z detstva pri ktorom by vyskakovali určite skrine, ale ten za mnou necho

dí. Ani ja za ním. Mal som rád jeho kamarátov. Keď ale on odišiel a ja som ostal s nimi sám už ma to s nimi nebavilo. Pri

nich by určite skrine nevyskakovali, keby boli so mnou v izbe. Keby ostali za dverami s mojou ženou určite by vyskakova

li. Niekedy mám rád všetkých ľudí. Hlavne vtedy, keď sa mi podarí napísať niečo dobré. Vtedy by mohol prísť ktokoľvek

a skrine by vyskakovali. Najskôr nie som spokojný sám zo sebou. Tú nespokojnosť nahrádza písanie. Spokojní ľudia ne

musia písať aby skrine vyskakovali do vzduchu. Vedľa nej pociťujem svoju slabotu. Niekedy si myslím, že je to jej slabota.

Stále si myslím, že keby som nepociťoval pri nej svoju slabotu tak som človek, ktorý je so sebou spokojný. Všetci ju majú

radi iba ja ju nemám rád. Keby aspoň jeden z nás bol záživný. V poslednom čase sa ku mne správa ako beštia. Keď som

sa jej pýtal prečo povedala, že už sa jej nechce byť tak dobrá. Ja si dosť často začínam aj keď je dobrá. Vlastne som to

bol ja čo začal s nenávisťou. Keď mi vynadala prestal som. A keď moja nenávisť neustávala povedala:"Petinečku čo sa 

to s nami stalo?" Keď som bol na ňu zlý premýšlal som prečo. Alebo mi to vracia. Alebo je v koncoch Alebo je to preto, že

nič nerobím. Alebo je to preto aby nedala priestor môjmu zlu. Asi všetko toto. Tak ako ja neláskou aj ona tým istým chce

la byť zaujímavá. Moju nelásku brala ako pravdu."

    Švagrová tohto muža-sestra jeho ženy ich pozvala na oslavu. Boli tu rodičia jeho ženy. Švagrová tu bola s mužom a

ich deťmi. Boli tu švagrov brat so svojou ženou a deťmi. Žena švagrovho brata tu bola s mamou. Švagrová tu mala svok

rovcov-teda mužových rodičov. Potom tu boli dvaja bohatí manželia, ktorí sa poznali s celou touto rodinou okrem muža

čo mu vedľa jeho ženy nevyskakovali skrine. Tento muž tu bol so ženou a svojimi dvoma deťmi. V polovici zábavi sa už

aj muž poznal s bohatými manželmi. So všetkými sa videl veľmi dávno a tak chvíľu trvalo, keď opadol z neho ostych.

Ešte tu boli mužovi súrodenci. Sestra a brat. Pozval ich, lebo aj oni ho minule pozvali. Nemal s nimi dobrý vzťah.

    Muž bol stále nespokojný so svojou ženou a tak stále chodil do krčmy. Raz šiel do lesa, kde stretol krásne dievča.

Rozprávali sa spolu a obidvaja boli veľmi šťastní. Odvtedy muž stále na dievča myslel. Muž mal dcéru, ktorá chodila na

rínok predávať zeleninu. Dievča vedelo, že sa nemôžu stretať a tak sa chodilo pozerať aspoň na jeho dcéru. Hľadela na

ňu a vravela si:"Aká je krásna, celý otec. Aké má očiská veliké." Toto dievča z lesa bolo tiež veľmi pekné a nepáčilo sa

iba tomu mužovi. Páčilo sa jednému, ktorý sa rozhodol, že ju bude mať za každú cenu. "Musím ho zabiť aby sa s ňou už

nikdy nestretol," vykrikoval čarodej na svojom hrade. Ale, keď má okolo seba tých dobrákov z oslavy to nebude také ľah

ké. Stačilo by mi keby na ňu myslel. Vtedy budem mať nad ním moc a môžem ho zabiť. Ale ako vravím, to by museli byť

tí z oslavy zlí. Ich dobrota ničí jeho zlé myslenie na ňu. Ženáč." Zarehotal sa čarodej. Čarodej vymyslel plán. Vedel, že

všetci z oslavy nemôžu byť dobrý. Ku každému z oslavy prišiel v noci a takto mu povedal:"Mám pre teba hrad tam dole."

A oni všetci súhlasili. Jedného dňa v tú istú hodinu na jednom mieste sa všetci stretli v lese. Boli radi, že sa zasa vidia.

Zvítali sa a všetci rozprávali o čarodejovi. "Kde máte nevestičku?" Pýtal sa otec muža švagrovej.

    "Ostala doma, pán Kikrička," povedal muž-otec dievčaťa.

    "Veď sme si na oslave všetci potykali. Vravme si menami," povedal bohatý pán z oslavy. Keby ste zabudli ako sa volám,

ja som Rudo."

    "Nezabudli, ja som Palo," povedal otec muža švagrovej.

    "Tvoje meno by som nikdy nezabudol, povedal si na oslave veľa vtipov," povedal Rudo. Starý Palo bol veľký rozprávač,

vtipkár, huba sa mu nezastavila. Keď si k niekomu prisadol tamten si mohol byť istý, že sa nedostane k slovu.

    "Pozrite, v diaľke vidím päť hradov. Keď sú to tie naše nejako sa podelíme," povedal vtipkár. Ako tak išli prišli k nejakému

domčeku. Vtipkár vošiel do domčeka prvý a zvnútra vravel všetkým vonku:"Nikto tu nie je. Kto vie čo ten čarodej po nás 

chce. Snívalo sa mi, že máme niekomu pomôcť. Že ten niekto potrebuje dobrých ľudí, ktorí mu objasnia, že robí zle. A cel

kovo, že naša dobrota ho zachráni. Všetci čakali pred domom. Už sa chystali vstúpiť, keď rozprávač Paľo povedal:"Ani tam

nechoďte, je to rozbitý starý dom, nič tam nie je. Muselo by sa to trochu opraviť, keby tam chcel niekto bývať. Vyšiel von a

rozhliadal sa. Zbadal k nim prichádzať dcéru muža čo mu v dome vyskakovali skrine. Keď dievča prišlo k nim rozprávač po

vedal:"Nevestička prišla, kedy sa budeš vydávať?"

    "Prečo by som sa mala vydávať," povedalo nahlas dievča a potom potichu pre seba si povedalo:"Starý somár čo sa do

mňa stará. Zbadala ju matka a veľmi sa dcére potešila. "Zlatíčko ty si prišla. Cicuška moja." Jej teta zbadala, že má nejaký

hustý vrkoč. Zazrela ako prešla okolo nich. Zbadala, že to postrehli a tak falošným hlasom povedala:"To má svoje?" Vrhla

na nich pohľad vražedný.

    "Áno, vyrástli je pred dvoma týždňami,"povedala matka dievčaťa. Matka sa volala Elena a jej dcéra Renata. Ich otec čo 

mu vyskakovali v izbe skrine sa volal Peter. K Petrovi podišla jeho sestra a povedala mu:"Takže ste sa rozhodli ma s bra

tom odstaviť. Truhlicu zlata ste našli pod sklepom a mňa chcete vynechať a chcete sa rozdeliť na pól. Nedivím sa divím, že

ma chcete  o to obrať. O to čo patrí aj mne. Budete sa diviť alebo nediviť čo urobím ja." V diaľke sa rozrehotal čarodej.

    "Už sa to blíži. Už sa to blíži. Vstúpte do svojich hradov."

    "A už to tu máme. Už viem čo od nás chce čarodej. Naše zlo. Stále sme s dcérou chceli byť na moju sestru dobré, ale nej

de to, keď sú stále také žiarlivé."

    "Už môžem zabiť Petra," ozval sa čarodej. "Vaše dobro ho chránilo. Ničilo jeho zlé myslenie na jeho lásku. Užbude iba 

moja." A znovu sa rozrehotal. No neukázal sa. Vtom zbadali, že niekto pri nich pristáva na metle. Bolo to dievča. A riadne 

namosúrené. "Nevideli ste tu niekde pekného chlapca. Opustil ma. Ja ho zabijem až sa mi dostane do rúk. Aj vás už poma

ly dostáva čarodej. Potrebuje zlých. Čo keby som vás všetkých zabila?" Dievča sa zaškľabilo. Začali mu rásť ohromné drá

py. Peter siahol do vrecka. Bol ako kedysi jeho otec. Ten tiež vo vrecku nosil všeličo. Peter nahmatal vo vrecku vlašský orech

kliniec, lieskový orech a malú makovičku. Chytro ju rozdrvil a hodil pred dievča. Dievča sa naňho nenávistne pozrelo, zachr

čalo a dalo sa mak zbierať.

    "Kamarát mi hovoril, že pokým nevyzberá posledné zrnko nemôže nám ublížiť," povedala Petrova švagrová.

    "Vyzerá ale, že dlho zberať nebude," povedal rozprávač.V tom kúsok od nich niekto pristál. Prekopŕcol sa v tráve a rýchlo

sa postavil. Na nohách mal obuté kolieskové korčule. "Nechaj ich na pokoji, lebo uvidíš," povedal chlapec dievčaťu.

    "To teda nenechám, ešte mi zbývajú tri zrnká.  Rozbehla sa a vrhla sa na chlapca. Chlapec jej chytil ruky a odhodil ju od

seba. "Toto dievča už má čarodej vo svojej moci. Mňa ešte nedostal. Najprv som sa nechal zlákať, keď sa hádali moji rodi

čia." Dievča sa naňho znovu vrhlo. Tu sa pri chlapcovi zjavili z ničoho nič pán a pani. Dievča ako ich zbadalo začalo ustupo

vať nahmatali si v tráve metlu, posadilo sa na ňu a odfrčalo. Pán začal chlapcovi dohovárať:"Za všetko môžeš ty. Aby sme

sa nehádali sme sa upísali čarodejovi. Sľúbil nám beztarostný život. A ty si sľúbil urobiť tri zlé skutky. Našťastie si urobil iba

dva. Ani nás nemá ešte v moci." Chlapec niečo držal v ruke. Zrazu ruku natiahol a fúkol si do dlane. V tej chvíli sa  pred na

mi objavil gauč.

    "Keby si poslúchal tak tak sa nestane z gauča čarovný gauč. Čarodej ti povedal:"Už by bolo načase aby si bol zlý. Hádajú

sa a ty nič. Nechcem tvoje zlo zadarmo. Budeš sa mať dobre."

    "Áno, začul som vtedy hlas z gauča. Myslel som si, že mi šibe." Chlapec pozeral po všetkých a pokračoval:"Prišiel som ku 

gauču a otvoril ho. V úložnom priestore nikto nebol. Šibe mi, mám halucinácie. Ľahol som si na gauč. V tom podomnou zap

raskalo a ja som sa ocitol v úložnom priestore. Bolo mi to divné, že som sa dostal dnu cez takú malú prasklinu. Tu som zací

ti, že po mne niečo lezie. Čo to môže byť, vravel som si. Je to pavúk? Hmatal som okolo seba až som nahmatal batérku. Roz

svietil som. Nahmatal som vedľa seba nejaké hračky v sáčku. Zasvietil som si na brucho. Liezla po mne žirafa vytvorená z

špajdlov a gaštanov." Chlapec pozrel na svojho otca a povedal:"To bolo oco tak tri roky čo si mi to zmajstroval. Zse som si

zasvietil na brucho, lebo som cítil, že mi ešte niečo lezie po bruchu. Zbadal som, že za žirafou lezie húsenica a vedľa nej

kôň. Aj títo boli zo špajdlíkov a gaštanov. Tu som zacítil šteklenie na krku.. Vzal som to do dvoch prstov a posvietil si na to.

Bol to krokodýl vymodelovaný z plastelíny, vymodeloval mi ho toť ocko," povedal chlapec a pozeral či ho počúvame. Nepat

ríme ani vy, ani ja a ani moji rodičia medzi čuchačov a unesených. Vieme čarovať, ale nás nemá ešte čarodej v svojej moci."

    "Keď som ho išiel zbiť prepadol sa do gauča a na gauči ostalo iba nehybné telo," povedal otec chlapca.

    "Ale niekedy som odišiel celý, aj s telom.

    "Ani sme ho nebudili, mysleli sme si, že spí," povedala mama chlapca.

    "Prepadol som sa a šiel chodbou. Chodba bola tesná. Byť o niečo širší neprejdem. Akoby bola šitá iba pre mňa. V pól ces

ty na mňa zrúkol čarodej aby som nešiel ďalej. Ponúkal mi spoluprácu. Začal som doma robiť zle. Aj to urýchlilo, že sa chce

li moji rodičia tiež stať čarodejmi. Čarodej čarodejovi nerobí zle. Iba, keď odmieta robiť zle. Čarodej mi povedal, že keď pôj

dem naspäť chodbou stačí si pomyslieť aby som bol doma a stane sa tak. Neocitol som sa v úložnom priestore, ale na gau

či. Po škári, ktorá bola v prostred gauča nebolo ani pamiatky." V tom pri nich stál pán v čiernom plášti. "Čo im to tu rozprá

vaš, ešte to nie sú naši. Ani ty nie si. Len jedno zlo ti chýba aby si sa stal úplným čarodejom." V tom chlapec urobil do vzdu

chu rukou kolečko a už sa vznášal nad čarodejom. Čarodej kývol rukou a chlapec sa zarz ocitol na zemi. "Ty chceš so mnou

bojovať?" Čarodej sa rozrehotal. V tom všetci začuli nad sebou krákať vrany. "S týmito som priletel,"vysmieval sa čarodej. 

Všade okolo domu rástli ruže. "Keď nadomnou vyhráš nechám ťa na pokoji," povedal čarodej. Stačí, keď sa prebojuješ za 

tamtú čiaru." Čarodej ukázal na pás ruží, ktorý sa tiahol pred domom. Chlapec pozrel na ruže. Čarodej to zbadal a zasmial

sa mu:"Ty máš rád ruže." V tom všetci zbadali, že z igelitovej tašky vychádzajú chlapcove zvieratká vyrobené z gaštanov

a špajdlíkov. Krokodíl bol celý hnedý, lebo bol vyrobený zo zmiešanej pastelíny. Čarodej to postrehol a povedal chlapcovi:

"Dodneška si mi neodovzdal tašku so svojimi zvieratami. Zvieratká vyliezali z tašky položenej na gauči. Vyliezali a keď sa

dostali konča gauča padali na zem. Len čo sa dotkli zeme menili sa na naozajstné zvieratá. Čarodej cúvol. Bolo vidno, že 

sa ich bojí. Žirafa nadskakovala do výšky a kopala do vrán, ktoré lietali okolo a nad chlapcom.Rovnako tak veľká ako kro

kodíl bola aj húsenica. A tiež z malého koníka bol teraz veľký kôň. Iba malinký vtáčik ostal malinkým vtáčikom. Chlapec ho

vzal do dlaní aby mu vrany a havrany nebodaj neublížili. Bol to neobyčajný vtáčik. Na hlave mal pichľavú šupku z gaštana.

Na hlave mal však iba štvrťku z celej gaštanovej šupky. A ešte bol niečím zvláštny. Vzduchom sa šírila vôňa slaniny. A to

vtáčik mal za krkom kus hrubej kože. Slaninovej kože. Chlapec pustil vtáčika, lebo sa musel brániiť. Vtáčik vletel do kŕdľa

vrán a pichal ich svojou pichľavou hlavou. Vrany zacítili slaninu a začali vtáčika zobať do krku. Nebolelo ho to, lebo koža

zo slaniny je tvrdá. Zvieratá mohli aspoň načerpať nových síl. Zvieratká medzi sebou si vraveli:"Nech sa bije, veď my ho

o chvíľu ochránime. Krokodíl chňapal po vranách a už vyzeralo, že sa chlapec dostane za pás ruží, keď tu ale vrany zača

li zosadať na zem a v tej chvíli ako sa dotkli zeme sa začali meniť na mužov odetých v čiernom. Neboli tu iba muži, ale aj 

čarodejky. Pred chvíľkou boli z nich vrany. Chlapec začal ustupovať aj so svojimi zvieratami. Čarodej so svojimi čarodejmi

a čarodejkami ho zatlačili za pás ruží. Čarodej sa rozrehotal a povedal:"Povedal som ti, že sa ti to nepodarí vyhrať. Trochu

si odpočiň a chcem od teba vidieť ten tretí zlý skutok. A chcem ťa vidieť aj tuto s týmito zvieratami na hrade." Čarodej sa za

halil plášťom a zmizol aj so všetkými čarodejmi a čarodejkami. Chlapec ukázal zvieratám aby naskákali do tašky. Zaraz bo

li malé a odkráčali do tašky. "Poďte bojovníci," povedal im pochvalne. Chlapec otvoril úložný priestor gauča a vložil tam ige

litovú tašku so zvieratkami. V rohu zbadal sa schovávať malého motýlika, tiež bol z gaštanov a špajdlov vyrobený. "Keď ťa

môj otec vyrábal tak si mu dal zabrať. A ty sa tu schovávaš." Chlapec mu to povedal trochu s opovrhnutím a motýlik sa za

hanbil. "Nevieš čo je to odvaha? Ako sa to vraví? Ten, ktorý je silný sa nebojí. Silný nie je taký hrdina ako ten kto sa bojí a

odváži sa na niečo. Všetci bojovali a ty sa tu schovávaš.. Možno práve tvoja odvaha chýbala. Možno práve s tebou by sme 

to vyhrali."

    "On sa bál," zastával sa ho vtáčik

    "S tebou sa nerozprávam," povedal chlapec podráždene. Ale hneď sa vtáčikovi osparavedlnil. "Prepáč, nemyslel som to

tak."

    "Ja som strážil bokom batoh s proviantom aby to niekto neukradol."

    "Dúfam, že niekedy, ak teda bude nejaké niekedy tak nám pomôžeš. Dúfam, že nebudeš strážiť a pôjdeš s nami do boja.

Ak mi vás čarodej nevezme." Chlapec sa obrátil na všetkých, mali otvorené ústa od údivu. Stáli tam ako zdrevenení.

    "Chvíľami ma otec naháňal aby som poslúchal a raz, keď som vreckovkou od mami zničil tretí hriech, to už bol otec polo

čarodej a naháňal ma vtedy, lebo ho poslal čarodej. Tá vreckovka bola z lásky darovaná od mami, šiel som vtedy do ozdra

vovne. Najprv nalákal mňa a neskôr mojich rodičov. Mne dal čarovný gauč aby som sa mohol tam schovávať pred rodičmi,

keď som neposlúchal. Ocko potom zmenil taktiku. Všetko čo po mne chcel kedysi zrazu mi prikázal aby som to nerobil. Na

miesto toho aby povedal:"Vyzleč si tie nohavice čo máš do školy!" povedal:"Nevyzliekaj si tie nohavice a ja som si ich aby 

som urobil naschvál vyzliekol. Celý deň som pil iba mlieko a on nechcel aby som ho pil. Povedal jednoducho:"Pi to mlieko

a ja som ho prestal piť. Čarodej bol vtedy zmetený. Nadával na otca, že ma oklamal. Raz som dokonca použil moje zvierat

ká aj proti otcovi, keď ma naháňal. Koľko krát som sa zamknul do izby, ľahol si na gauč a pomyslel si, že chcem byť tam do

lu pri čarodejovi. Nateraz vám neublíži, ale bude usilovať aby ste sa stali zlými." Chlapec sa rozbehol po hrbolatej tráve s

kolieskovými korčulami na nohách, začal sa vznášať, bol vyžšie a vyžšie až sa im úplne stratil v diaľke.

    "Poďme k našim hradom," povedal vtipkár. Netrvalo dlho a boli pri prvom hrade. "Kto tu chce ostať?" Opýtal sa Peter 

všetkých. Ozvala sa iba Petrova švagrová.  Zavolala k sebe svoje deti a k nim sa pridali Petrovi svokrovci. Aj hore na svete

bývali spolu. Ostatní šli ďalej. Keď prišli k druhému hradu tu chcel zostať so svojou ženou vtipkár. Tým čo ostali sa nechce

lo ísť si pozrieť hrad. Boli cellí nevrlí aký hrad čaká na nich a preto sa nechceli tým zdržovať. Šli ďalej. Pri treťom hrade

zostal sestra dvoch bratov. Pri štvrtom jeden z bratov a pri piatom boháč so svojou ženou. Pri šiestom Peter s rodinou.

A pri siedmom Petrovej švagrovej švagor so ženou a jej matkou. Vo všetkých hradoch na nich čakalo služobníctvo a všade

nyzývali hlavu rodiny kráľom a jeho ženu kráľovnou. Zaraz priskočili k nim sluhovia a pýtali sa čo by si priali. A všade sa

hneď prihlásil aj veliteľ vojska. Ku každému hradu prislúchala veľká armáda. Len čo sa toto dozvedela seszra dvoch bratov

zoskupila svoje vojská a tiahla s nimi proti bratom do vojny. Petrova švagrová žiarlila neustále na jeho dcéru, nemohla

zniesť, že jej všade vravia aká je pekná. Chcela aby to všetci vraveli jej dcére, ale to sa nestalo. Huškala svojej deti na ich

sesternicu Renátu a tie sa potom Renáte posmievali:"Kedy dospeješ, ružovú izbu máš. A ich matka vravela:"To mne závi

dia, nie jej. Renata s mamou chceli byť na nich dobré, ale nešlo to, ďalej závideli a robili zle. Chceli sa vyrovnať Renate ale

nedarilo sa im to. Totto sa páčilo čarodejovi. Najprv pobil vojská sestrine a jej dvoch bratov a potom aj Petrovej švagrovej

a vešetkých odvliekol na svoj hrad. Renata sa zobudila, keď bol už večer. Oproti nej na posteli sedel chlapec, ktorého poz

nala . Bol to ten z lesa. "Dnes v noci zomrie jeden z čuchačov, lebo sa nepodarilo čarodejovi uniesť dievča. Zvieratá mi 

vzal. Musím ich dostať naspäť."

    "Kto spí oproti mňa?" Spýtala sa Renata.

    "Tu za stenou spia čuchači a v krídle na druhej strane hradu bývyjú unesené." Do izby vošiel čarodej. "V mojej ríši mu

sí byť zlo, lebo dobrí by ma chceli zničiť. A zlo ma posiluje. Bez zla nemôžem odoberať hmotu. Dnes vy dvaja pôjdete po

démonovať knihu. Tam, kde som kedysi býval. Hore na svet. Keby ste s mamou nepovedali:"Odstavíme ich od lásky," ne

mám nad vami moci. Pamätáš ako si stála pred zrkadlom, dala si ruky vzad a napodobňovala ročné bábo, že nechce k

tebe ísť. Vysmievala si sa, že si ju podávajú z rúk do rúk.  Dali jej meno Alica. Pamätáš ako si hovorila:"Ja som sa oblieka

la ako Alica a oni to videli a dali jej meno Alica. To je moja Alica, ja som ho chcela dať svojej dcére, opakovači. Už nebu

dem prvá. Budem ako opica druhá čo opakuje pritom opakujú oni. Daj ruky dozadu a vysmievaj sa, ohováraj. Uvidíš tie

divy." Renata dala ruky vzad a povedala:"Dávaš ruky vzad ako vták aby som ťa nemohla vziať na ruky." v tej chvíli ako 

to dopovedala jej začali rásť ohromné krídliská.

    "Povedz, zabite Alicu!" Veď aj tá rodina tvojej matky ťa ohovára.

    "To nepoviem," povedala Renáta čarodejovi. "Už nie ste ovplyvnení iba normálnym zlom, toto je temnota," povedal ča

rodej.Keď sa zotmie choďte podémonovať tú knihu," povedal čarodej. Teraz si dajte pohov." Čarodej otvoril dvere a vyšiel z

izby. Potom sa ešte vrátil a povedal:"Než som sa stal čarodejom bol som dobrý vtedy, keď som bol chorý a išlo všetko oko

lo mňa. Nechal som ju konať. Keď som bol zdravý liezlo mi jej velenie na nervy. Som ako Peter. Potom som bol dobrý, keď

som pil. A potom som bol dobrý vtedy, keď som robil to čo sa má. Vedel som, že je to od Boha. Vravel som si vtedy: a čo

je od diabla? Keď som robil to čo sa má bol v dome pokoj. Nebolo dobré čo som neovládal od Boha tak ako nie je dobrá

mágia. Mo.žno preto, že sa mi nechcelo veliť a bol som proti jej veleniu on neposlúchal. Bál som sa potom, keď velila, že

neposlúchne. Nebolo dobro čo som neovládal. Nebolo to od Boha. Tak ako nie je dobrá mágia. Nie je od Boha. To čo neo

vládaš sa ti vráti, vytrestáš sa sám. Tam nemusí zasahovať Boh. A keď urobíš niečo zlé, kde samovytrestanie nie je nablíz

ku potrestá ťa Boh. Využívanie ľudských chýb na mágiu to je mágia dievča. Už ste moji. Dávajte si pozor na Slnečného, 

tak nazývam Boha. Má tu za hradom domček. Keď tam vojde temná osoba všetko tam vybuchuje. Mnohí si nedali pove

dať a vstúpili. Pohltený boli temnotou, ale keď im začalo vybuchovať to čo potrebovali zrovna začali sa zamýšľať, že tem

nota je niečo zlé. Minule im tam vybuchol šporák a počítač. Na mňa si Slnečný nepríde." Čarodej zatvoril dvere a o malú

chvíľu som sa prechádzala s chlapcom po hrade. Stretali sme veľa chlapcov. Keď som sa ich niečo opýtala odpovedali,

ale nebolo im nič rozumieť. Mali lesklé oči a iba mrmlali. Za hradom bola záhrada. Za stolom sedel rohatý a stále niečo

vykrikoval.

    "Ten domček o ktorom rozprával čarodej stráži jedna upírka čo má neďaleko hrad. Kedysi vládla tejto krajine. Už ale

z nej upírka nie je. Snaží sa upírkou ale znova stať. Nepohryzie ťa,ale zabije. Včera lapila v lese malého štvorročného

chlapca a vytrhala mu zuby. Vraj musí zmiesiť svoju krv s krvou bolesti niekoľko krát a potom sa z nej znovu stane upír

ka. Pôvodne chcel čarodej zničiť iba vaše dobro aby mohol zabiť Petra, ale teraz vás využije na svoje." Rohatý sedel za

stolom. Kúsok od neho bolo pole, ktoré okopávali nejakí chlapci. Keď chlapec s Renatou podišli bližšie Renata zbadala,

že okolo chlapcov poletujú muchy. Ale neboli to muchy ako o chvíľu Renáta zbadala. Boli to malinkatí čertíci, ktorí zbera

li pot s pracujúcich chlapcov. "Pot sa premieňa na pivo a satanáš ho potom pije," povedal chlapec Renáte. "Nie je nad

pivo stvorené z takejto driny." Prebehli cez pole do lesa. Keď prechádzala Renata okolo smrečkov zbadala, že z koruny

stromov vychádza dym. Bol to cigaretový dym. Až teraz zbadala, že vo vetvičkách sú nastrkané horiace cigarety. Dými

lo sa z cigariet tak ako keby niekto poťahoval z cigariet. Tu jeden strom prehovoril:"Dnes som mohol ísť domov. Čarodej

mal dobrú náladu. Chcel ma prepustiť, ale mal podmienku. Že po mňa musí prísť niekto z rodiny. Prišla po mňa matka.

Ale prišla v kožuchu. Čarodej on si myslí ako sa o nás stará. Moja matka povedala niečo nevhodné. Povedala:"On tu nie

je doma tuším. A ešte k tomu ten kožuch. Nemohla sa obliecť skromnejšie? Renáta s chlapcom vypočuli chlapca a vrá

tili sa na hrad. V izbe ich už čakal čarodej. "Už vieš čo máš urobiť aby ti narástli krídla," povedal čarodej Renáte. "Tak

chodte. A ty si prídi Jožko po knihu." Po týchto slovách odišiel. Renáta sa postavila pred zrkadlo, dala si ruky vzada a

začala ohovárať:"Z ruú do rúk ju dávajú. Stále ju drží na rukách, vraj si nedokáže ani navariť pri nej. Ako to dopoveda

la zacítila bolesť v ramenách a aj v lopatkách. Tro.chu sa aj obávala či jej vôbec krídla narastú. Pozrela na pravé rame

no, pozrela na ľavé a naozaj sa jej ruky začali meniť na mohutné krídliská. Pozrela na chlapca a on už mal tiež krídla.

 

     

 

Toto je iba kostra rozprávky

Pokračovanie neskôr

 

 

---