Osudová zámena - 35 -36.-37.-38-39-40 -41-42-43-44-45-46 kapitola

                                                                Tridsiata piata kapitola. 

 

           Na druhý deň ráno zaplatil účet, chvíľu ešte čakal v hotelovej hale a potom si objednal taxi, keď sa Gabriela neobjavila. 

   Biela budova letiska sa podobala španieskému dedinskému sídlu. Pri pasovej kontrole sa vytvorila malá rada. Netrvalo to, ale dlho, kým bol vybabený a postupoval smerom k lietadlu. Na schodoch sa obrátil a od prekvapenia z nich skoro spadol. 

    Po betónovej ploche prichádzala pekná svetlovlasá žena. Gabriela! 

,,Prosím, predbehnite ma." Robert zastal a nechal ostatných cestujúcich prechádzať okolo seba. Pozeral sa na Gabrielu a musel uznať, že vyzerá skvelo. Prichádzala k nemu rozpačito. 

,,Tak poď," povedal ľahostajne, nechal ju nastúpiť, on šiel až po nej. 

   Let prebiehal pokojne. Gabriela mlčala a Robert uvažoval, ako zariadi, aby mohol hneď po prílete na Slovensko navštíviť Moniku. Lepšie, by mu vyhovovalo, keby Gabriela ostala ešte na Mallorke. 

   Ona ho určite nespustí z očí, tým si bol istý. Avšak jeho zmysel pre slušnosť mu zakazoval, aby ju poslal do Nitry skôr, ako pôjde aj on. 

,,Lietadlo má medzi pristátie v Ženeve. Odtiaľ poletíme do Bratislavy a večer nastúpime na autobus do Nitry. Urobíme si v hlavnom meste malú zastávku, potrebujem si niečo vybaviť." 

,,Ja viem, že pobyt v Bratislave využiješ na to, aby si sa zišiel so slečnou Alfrédovou." 

,,Pôjdem do jej kancelárie." 

,,Pôjdem s tebou." 

    Presne takto si predstavoval jej reakciu. Cítil sa ako chytený do pasce z ktorej sa nemôže dostať. Vedel, že ju v žiadnom prípade nemôže zobrať do vily pod hradom, kde by určite Moniku zastihol. Gabriela je veľmi prudká, dokázala by urobiť poriadnu scénu a tomu chcel rozhodne zabrániť. 

   V Ženeve prestúpili do lietadla smer Slovensko. 

    Zatelefonujem z kancelárie Viery Alfrédovej Monike, uvažoval. Len dúfal, že mu jeho plán vyjde, a že mu to Viera umožní. 

    Z letiska v Bratislave odišli taxíkom do mesta. Gabriela cítila jeho nervozitu a napätie. Neodvážila sa urobiť žiadnu poznámku. Zatiaľ sa uspokojila s tým, že je s ním, a že ju od seba neodohnal. 

 

 

                                                X                  X                 X                X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                           Tridsiata šiesta kapitola.  

 

       Na recepcii Združenia hotelov povedali Robertovi, že slečna Alfrédova tam nie je, a ak by si prial môže hovoriť s obchodným riaditeľom. Spokojná Gabriela ho ráda prenechala pánovi Hudákovi. 

,,Je mi ľúto, že ste nezastihli slečnu Alfrédovú. Môžem pre vás niečo urobiť?" 

   Urobil na Roberta dobrý dojem. Zdal sa mu profesionálny, zdvorilý, slušný, vecný. 

,,Prechádzam cez Bratislavu a chcel som ju pozdraviť.  Kedy sa vráti?" 

,,Myslím, že začiatkom budúceho týždňa. Fajčíte?" 

,,Áno. Ďakujem. Mohol by som z vašej kancelárie zatelefonovať do vily Alfrédových? Keď som odchádzal na dovolenku tak som doma nechal počítač aj telefón. Chcel som si celkom odpočinúť od práce." 

,,Samozrejme. Obávam sa však, že ani tam vám nepovedia nič iné." 

,,Chcel by som hovoriť s Monikou Alfrédovou." 

   Hudák, v dobrej viere, že ide o obchodnú záležitosť, cítil povinnosť naznačiť Robertovi Martonovi, o čo ide. ,,Neviem, či viete... slečna Monika je ťažko postihnutá." 

,,Je ochrnutá, ja viem." 

,,Vy ju poznáte?" opýtal sa Hudák prekvapene. 

    Niečo na jeho prekvapení bolo zarážajúce, preto Robert spozornel. ,,Áno. Volala mi do Nitry, ale nezastihla ma." 

Na okamžik sedel Hudák mlčky. Potom rýchlo vstal. ,,Prosím, pán Marton, tu je telefón. Poznáte číslo?" 

,,Áno. Ďakujem." 

Hudák vyšiel z kancelárie. 

   Robert ďakoval Bohu, že Gabriela ostala sedieť na recepcii a nechala ho ísť samého do Hudákovej pracovne. Zatiaľ mu to vychádzalo, ale nechcel sa veľmi tešiť, aby sa šťastena na neho nenahnevala. 

   Pomaly, rozvážne ťukal čísla na ciferníku. 

    Ohlásila sa priamo Monika. Jeho zlá nálada okamžite zmizla. 

,,Hádajte, kto volá?" Zasmial sa, keď bez váhania povedala: ,,Pán Marton." 

V jej hlase zaznievalo šťastie a radosť. 

,,Náš posledný rozhovor nebol kvalitný. Počul som, len každé druhé slovo." 

,,To je od vás milé, že to napravujete." 

,,Navštívim vás vo vile začiatkom budúceho týždňa, Monika." Nechcel jej povedať, že je momentálne v Bratislave. 

,,Teším sa na to." 

,,Ja tiež. Ako sa vám darí?" 

,,Dobre." 

,,Volali ste mi do Nitry. Malo to dajaký dôvod?" 

,,Nie...skutočne nie." 

,,Hovorili ste mi do telefónu, že sa ma chcete na niečo opýtať." 

,,To už je bez predmetné, pán Marton." 

   Jej slová sa mu nezdali pravdivé. ,,Monika, len mi smelo povedzte, čo vás trápi." I napriek tomu, že ju nevidel, len počul, zreteľne cítil jej váhanie a pochybnosti, či mu to má povedať. Nechcel sa vzdať, a preto na ňu naliehal. ,,Ja viem, že vás niečo trápi." 

    V telefóne ostalo ticho, bojovala sama so sebou. 

Robert jej doprial čas. 

Po chvíli počul ako hovorí ticho, ale jasne: ,,Chcela som sa vás opýtať... keď ste sa so mnou zoznámili, vedeli ste už vtedy, že som ochrnutá?" 

   Čakal rôzne druhy otázok, ale túto nie. Rýchlo hľadal dôvod, prečo sa ho na to opýtala. Ale márne. Teraz bolo na ňom, aby po pravde odpovedal. 

,,Nie, Monika. Nevedel som to. Ako vás to napadlo? Veď som vás do vtedy nepoznal." 

,,Zabudnite na čo som sa pýtala." Potlačovaná radosť v jej hlase ho zmiatla. ,,Mám pre vás prekvapenie. Keď prídete, ukážem  vám to. Budete sa čudovať." 

,,Nevydržím to od zvedavosti." 

,,Ale vydržíte." 

Videl ju priamo pred sebou. 

Upokojený, že ju zastihol v dobrej nálade, sa s ňou rozlúčil. Jej radostný a príjemný hlas mu stále znel v ušiach. 

 

                                           X                  X                       X                        X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                      Tridsiata siedma kapitola. 

 

    Hudák ho zastihol sedieť v kresle ako prudko do seba vdychuje cigaretový dym. S úsmevom na perách. 

,,Ste spokojný s tým ako prebehol rozhovor?" 

,,Áno." Robert si nevšimol jeho napätý výraz. ,,Je už slečne Monike lepšie?" 

,,Čo myslíte tým lepšie? Okrem ochrnutia je celkom zdravá." 

,,Počul som, že je.... trocha duševne zaostalá." 

    Robert sa domnieval, že zle počul.  Pozrel sa na Hudáka a až teraz si všimol jeho rozčúlenie. 

,,Vy slečnu Moniku nepoznáte?" 

,,Nie." 

,,Kto vám teda povedal, že je duševne chorá?" 

,,To je vo firme všeobecne známe. Po tej nehode..." 

,,Uisťujem vás, že okrem ochrnutia je slečna Monika duševne celkom v poriadku. Je to očarujúca bytosť, vtipná, duchaplná a veľmi talentovaná. Ja kresleniu veľmi nerozumiem, ale myslím, že jej skice prezrádzajú talent." 

,,Aké skice?" 

,,To tiež neviete? Krásne maľuje." 

    Pozerali sa zamyslene na seba, ponorení vo svojich myšlienkách. No odrazu sa obidvaja zhodli v jedenej veci, i keď si to nahlas nepovedali. 

    Hudák si odkašlal, premýšľal, či to má vysloviť. Nechcel svojou nepodloženou a unáhlenou dedukciou nikoho uraziť, ani krivo obviniť. Lebo to bol muž rozvážny, inteligentný, no zároveň nemal rád, keď sa niekomu diala neprávosť. 

   Robert uvažoval podobne ako on. 

,,Na budúci týždeň prídem znova do Bratislavy. Zdržím sa tu dlhšie. Možno by sa dalo zariadiť, pán Hudák, že by sme spolu zašli na obed a podrobne rozobrali celú situáciu ohľadne sestier Alefrédových. Možno sa zhodneme aj na riešení." 

,,Veľmi rád prijmem vaše pozvanie." 

    Podali si na rozlúčku ruky. Mali odrazu pocit, že sú spojencami a, že obidvom záleží na spoločnej veci. 

   Cesta autobusom do Nitry ubehla rýchlo.  Robert sa sústredil na starosti a tajomstvá, ktoré skrývala Viera Alfrédova. Zároveň videl stále gaštanové vlasy a milý úsmev jej sestry Moniky. Preto si vôbec nevšímal mlčanlivosť Gabriely. 

    Ona zase myslela na to, čo jej povedala dievčina na recepcii, keď sa spolu rozprávali. ,,Slečna Alfrédova odišla na služobnú cestu do Mníchova." 

Ale, veď Robert jej tvrdil niečo iné. Spomínal, že neopúšťa ich dom a nikam nechodí. Bola na pochybách, chcela zistiť, kto klame. Ako to vlastne je s tou záhadnou slečnou Alfrédovou.  

 

                                              X                 X                   X                       X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                            Tridsiata ôsma kapitola. 

 

     Keď Robert odišiel, sedel Hudák strnulo za písacím stolom a uprene pozeral jedným smerom. 

    Bol to človek, ktorý uznával vo všetkom poriadok, korektnosť, zvyknutý ísť priamou cestou. Celá jeho bytosť sa priečila proti podozreniu, ktoré v sebe nosil voči Viere Alfrédovej. Najskôr ho musí dokázať. Rešpektoval súkromný život všetkých zamestnancov Združenia a tak isto ľudí z vedenia, ale Monika Alfrédova mala rovnako ako jej sestra podiel akcii, a preto mala právo vedieť, čo sa tam deje. 

    Otvoril modré dosky a chvíľu v nich listoval, podarilo sa mu nájsť, čo hľadal. Bol to dokument zo švajčiarskej banky, ktorá sa pýtala, či Viera Alfrédova je právoplatná a jediná majiteľka majoritných podieloch v koncerne - Združenie hotelov. Otázky tohto druhu vo veľkom medzinárodnom svete biznisu, neboli nezvyčajné. Vždy na ne odpovedala banka v ktorej sú akcie uložené. 

    Lenže v súvislosti s tým, čo mu načrtol Robert Marton, a ten človek na neho pôsobil, že má objektívny a charakterný úsudok, vytiahol záznamy, ktoré už uložil ako vybavené. Premýšľal prečo Viera tak striktne odmietla investovať do obnovy, opráv a zveľaďovania hotelov. Veď to mala byť ich prvoradá priorita. Konkurencia po celom svet je obrovská, ak sa chcú udržať na popredných miestach musia navýšiť finančné prostriedky. 

    Zároveň mu nedali spávať nepresnosti v účtovníctve. Jeho uchlácholené podozrenie sa znova prebudilo. Vstal. Prechádzal sa chvíľu po kancelárii, potom ho niečo napadlo. Vyšiel do pred izby a povedal asistentke: ,,Vrátim sa o hodinu." Zamieril do banky, v ktorej mali hlavný účet. 

   Riaditeľ banky ho prijal osobne. Hudák mu bez okolkov zdelil dôvod návštevy. 

,,Obdržali sme od vás list v ktorom sa nás pýtate na majoritné podiely slečny Alfrédovej. Až doposiaľ ste podávali informácie tohto druhu bez overovania u nás." 

,,Mali ste nedávno zasadanie dozornej rady. Mohlo prísť k zmenám." 

,,O tom by sme vás hneď vyrozumeli. Neponúkla náhodou slečna Alfrédova banke kúpu svojich podieloch?" 

,,Ako viete, bolo by možné len verejné odstúpenie. Okamžite by sme sa spojili s ostatnými majiteľmi. Zatiaľ sa na nás slečna Alfrédova neobrátila so žiadnou podobnou ponukou." 

   Cez banku bez súhlasu ostatných podielníkov, nemohla získať žiadne peniaze. To vedela. Hudák usúdil, že musela osloviť niekoho súkromne a ako istinu mu ponúkla svoje podiely. 

    Samozejme, že banka je povinná zachovať diskrétnosť a nič bližšieho a konkrétneho mu nemohla povedať. 

   Ale Hudák si bol skoro na sto percent istý, že pátra správnym smerom. 

,,Plnú moc, ktorú dala slečna Monika Alfrédova sestre, je obmedzená?" 

,,Je to generálna plná moc." 

   To mu stačilo. Hudák už vedel, čo teraz musí urobiť. 

 

                                   X                    X                    X                    X 

 

         Príbeh pokračuje... 

 

                                                          Tridsiata deviata kapitola. 

 

   Jeseň - 2014 Bratislava - vila Alfrédových. 

 

    Ťažké dažďové mraky sa rýchlo približovali a zahaľovali Bratislavu. November sa predviedol nevľúdným počasím. 

   Monika sedela pri okne a pozerala sa do záhrady. Teplo v izbe jej príjemne zohrievalo údy. V lone jej ležala siamská mačka. 

   Že môže byť človek tak šťastný, pomyslela si a zatvorila oči. Naplňoval ju nevýslovne blažený pocit. Najradšej by vyskočila, tancovala a spievala. Preháňala by sa s vetrom opreteky a hrala sa so psami. 

,,Slečna Monika," gazdiná strčila hlavu do dverí. ,,Volala vaša sestra. Vrátila sa zo služobnej cesty, práve teraz je v kancelárii. Po obede príde domov." 

   Monika bola spokojná. Po dvoch rokoch to bolo prvý raz, čo jej sestra nechýbala. Telefonát od Roberta ju naplnil radosťou a vnútorným pokojom. 

   Hneď po obede počula na príjazdovej ceste k domu, zastaviť auto Viery. Pozerala sa, ako vystupuje. I na diaľku vnímala únavu v jej pohyboch. 

    Zamierila vozíkom cez chodbu sestre oproti. 

Viera si okamžite všimla nepoznané vzrušenie, ktoré Moniku zahaľovalo. ,,Máš červeň v tvári, lesklé oči, trocha si schudla. Máš sa dobre?" 

,,Výborne! Ale ty vyzeráš byť unavená. To nie je vo vedení nikto, kto by ťa zastúpil na tých dlhých služobných cestách?" 

,,Nerob si starosti, zajtra mi bude lepšie. Musím sa len vyspať a odpočinúť." 

   Zaviezla ju naspäť do obývačky. ,,Je niečo nové?" 

,,Áno," povedala Monika a zhlboka sa nadýchla. ,,Pán Marton mi dvakrát telefonoval." 

   Viera si chcela práve zapáliť cigaretu, no zarazila sa. Bolo len dobre, že jej Monika nevidela tvár. 

,,Viera, ty netušíš, čo pre mňa tie telefonáty znamenajú." Monika nedokázala skryť svoje šťastie. ,,Vieš, on nevedel, že som ochrnutá, keď prišiel ku mne do záhrady." 

,,Ty si sa ho na to pýtala?" Dostala zo seba Viera a pritom cítila veľkú námahu a zlosť. Mala pocit, že v tom momente zomrie. Všetko o čo sa snažila, padalo ako nepodarená stavba. 

,,Áno. Musela som to vedieť." 

   Viera sa odrazu zrútila na stoličku. 

,,Preboha! Si celá biela, nestalo sa ti niečo?" 

,,To nič nie je," mávla rukou Viera. ,,Som len strašne unavená." Ruka sa jej stále chvela, keď si dávala do úst cigaretu. 

,,Dúfam, že si nerobíš starosti preto, že si mi povedala, o pánovi Martonovi a o tom, že vedel o mojom ochrnutí, keď sme sa spolu prvý raz stretli? Teraz to už nie je podstatné. Nemohla si tušiť, ako mi na tom záleží." 

,,Odkiaľ ti volal pán Marton?" 

,,Prvý raz z Mallorky. Druhý neviem. Hovoril, že v budúcich dňoch príde do Bratislavy." 

   Viera sa schopila, rozum jej znova pracoval na plné obrátky. ,,Aké bolo spojenie? Nehovoril  z akého telefónu volá? Z mobilného, alebo z pevnej linky?"

,,Nie, to nespomínal, ale z Mallorky bolo spojenie prerušované. Ale, keď volal znova o dva dni, to už bolo v poriadku." 

   Monika netušila, prečo sa jej na to Viera pýta, preto jej pripomenula: ,,Pokiaľ od neho očakávaš obchodnú správu, tak sa zajtra opýtaj v kancelárii, či ti nenechal odkaz. Možno volal aj tam." 

    Som skutočne na konci so silami, pomyslela si Viera, inak by tá možnosť napadla aj mňa. 

,,Musím sa znova vrátiť do firmy." 

,,Ty chceš ísť späť do mesta?" začudovala sa Monika. 

,,A prečo? Nepočká to do zajtra? Môžeš tam predsa zavolať." 

,,Bude lepšie, keď to vybavím hneď a osobne." 

   Monika neveriaco krútila hlavou, keď sa pozerala za ňou. Nevedela si predstaviť, čo môže byť tak veľmi dôležité, že to nepočká do zajtra. Robila si o sestru úprimnú starosť. 

 

                                               X                  X                  X                      X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                                   Štyridsiata kapitola.  

 

 

          Viera doslova letela. Jej jazda bola bezohľadná. Nedodržiavala predpísanú rýchlosť, nezaujímali ju dopravné značky. Do konca v zátačkach sotva uberala plyn. S kvičiacimi brzdami zastavila pred budovou, kde sa nachádzali kancelárie - Združenia hotelov. 

   Vôbec sa nezdržiavala tým, aby zamkla auto. Pohľad do osvetleného okna ju presvedčil o tom, že Hudák je ešte vo svojej pracovni. 

   Z kancelárie mu zatelefonovala a požiadala ho, aby prišiel za ňou. Zmobilizovala všetky sily, nastolila svoju obvyklú masku, upokojila sa a čakala na neho. 

    Keď vstúpil, ukázala mu rukou, aby si sadol. 

,,Volal vám počas mojej neprítomnosti pán Marton?" 

    Hudák túto otázku očakával. ,,Nevolal, bol tu." 

Viera začala zúriť. ,,Prečo ste mi to nepovadali dnes, keď som sa tu zastavila?" 

,,Prepáče slečna Alfrédova, pri všetkých tých povinnostiach som na to zabudol. Okrem toho sa zdála byť jeho návšteva skôr súkromná." 

Že by jej Monika zatajila jeho návštevu? 

,,Šiel k nám do vily?" 

,,Myslím, že nie, slečna Alfrédova." 

,,Prečo myslíte, že nie?" 

,,Mal so sebou doprovod." 

,,Aký doprovod?" Bola nervózna z toho, že každé slovo musela z neho doslova ťahať. 

,,Bola s ním dáma." 

Vydýchla. Zobrala z krabičky, ktorá ležala na stole cigaretu. Hudák jej ju zapálil. 

,,Ďakujem. Ponúknite sa." Posunula k nemu krabičku s cigaretami. ,,Aký dojem na vás urobila tá dáma, ktorá sprevádzala Martona?" 

,,Pekná, mladá, svetlovlasá, opálená. Vkusne oblečená." 

    Opálená. Asi s ním bola na Mallorke. Preto nenavštívil Moniku, mal so sebou priateľku. 

,,Nenechal mi tu pán Marton odkaz?" 

,,Hovoril len, že príde do Bratislavy, hneď ako sa vrátite." 

,,Viac nič?" 

,,Nie." 

Pod cigaretovým dymom si ho pozorne prezerala. Správal sa, vystupoval a rozprával pokojne. Pýtala sa sama seba, či existuje niečo, čo by ho dokázalo vyviesť z rovnováhy. Aj keď bola stále v strehu, verila tomu, čo jej práve teraz povedal. 

,,Uvidíme sa zajtra, hneď ráno skontrolujeme poštu." 

Vstal. ,,Želám pekný večer, slečna Alfrédova." 

Pozorovala, ako vzpriamene odchádza. 

,,Pán Hudák!" 

Okamžite zastal a otočil sa. 

Vstala a obišla stôl. 

,,Naznačili ste mi pred nedávanom, že ste si všimli nejaké nezrovnalosti v účtovníctve. Šli ste za tou vecou?" 

,,Nenašiel som nič, čo by nás malo znepokojovať." 

Tá odpoveď prišla dosť rýchlo, ako by ju mal vopred pripravenú. Hneď to spoznala a zaskočilo ju to. Vycítila, že klame. 

,,Dobrú noc." 

Krátko sa poklonil a odišiel. Nehlučne za sebou zatvoril dvere. 

Chvíľu ostala nerozhodne stáť v strede miestnosti. Nevedela, či mu môže veriť, skôr sa prikláňala k možnosti, že má nejaký plán. Zbiera informácie, a potom zaútočí. Vedela, že tento muž je pre ňu nebezpečný. Musí sa ho zbaviť. 

 

                                                     X                  X                    X                    X 

 

     Príbeh pokračuje... 

 

                                                         Štyridsiata prvá kapitola.  

 

               Na spiatočnej ceste šla domov už pokojne. Dopriala si čas na premýšľanie. 

    Dom Alfrédových bol posledný v rade vo vilovej ulici a končil ich záhradnou bránou. 

    Keď Viera zahla do ulice, prichádzalo oproti nej taxi. Pozrela na hodiny. Bolo pol ôsmej. Viera z diaľky videla niekoho prichádzať k bránke. Zašla vozom tesne k tej osobe a zatrúbila. Postava sa zastavila a prišla bližšie k autu. Vo svetle lampy poznala Viera v neznámej postave ženu. 

    Zastala. Skrížila cestu autom a stiahla okienko. ,,Prajete si?" Jej drsný hlas v tom tichu neznel vôbec milo. 

,,Chcela by som rozprávať so slečnou Alfrédovou." 

,,Kto ste?" 

,,Danová, Gabriela Danová." 

   Viere to meno nič nehovorilo. Od domu pribehli štekajúce psy. 

   S povzdychom zatvorila okno, otvorila dvere a vystúpila. Obišla auto. 

,,Chcete sa stretnúť so slečnou Alfrédovou?" 

,,Áno. S Monikou Alfrédovou." 

    Viera spozornela. ,,Poznáte pána Martona?" 

Bol to výstrel naslepo. Nevedela isto, či má pred sebou priateľku Roberta. 

,,Áno." 

Bolo vidieť, že sa Gabriela necíti sebaisto. Viera ďakovala nebesiam, že práve jej vbehla do náručia. 

,,Nastúpte si," vyzvala ju rozkazovacím tónom, ktorý nepripúšťal odmietnutie. Vedela, že ju musí, čo najrýchlejšie dostať z blízkosti domu. Bála sa, že by ich mohla Monika pozorovať cez okno. Nemala náladu na zbytočné otázky, ktoré by určite nasledovali. 

   Vracali sa späť do mesta. Gabriela sedela vedľa Viery zastrašená a mlčanlivá. Chlad a sebaisté vystupovanie Viery jej zobrali poslednú odvahu. 

,,Často navštevujete v nočných hodinách cudzých ľudí?" 

   Drsný hlas a bezohľadnosť otázky ju vyviedli z miery. Vnútorne si nadávala a na vonok bojovala so slzami. 

,,Čo ste chceli od slečny Alfrédovej?"

,,Chcela som sa presvedčiť, či je skutočne ochrnutá." 

   To je tá nejnaivnejšia osoba, s akou som sa doposiaľ stretla, pomyslela si Viera. ,,Slečna Alfrédova nie je cirkusové číslo, na ktoré je možné kedykoľvek sa ísť pozrieť. Stále ešte existujú hranice zdorilosti." 

   Gabriela v tejto chvíli kašlala na zdvorilosť  a slušné vychovanie. Ona potrebovala zistiť, či ju Robert ešte miluje. Nevedela si predstaviť, že by mohol mať niečo spoločné s ochrnutou dievčinou. 

,,Ako ste prišli do Bratislavy?" 

,,Stopom." 

   Viera to ani slovom nekomentovala. Krátko pred centrom mesta zahla a zaparkovala. Zastali pri útulnej reštaurácii. Potrebovala sa s tým dievčaťom porozprávať, pripravovala sa na slzy, výbuchy hnevu a výčitky. Ona sama sa dokázala ovládať za každých okolností, preto nenávidela také teatrálne scény. No, ale musela to vydržať, ak sa chcela od nej dozvedieť, čo ju sem skutočne priviedlo. 

    Malú vkusne zariadenú reštauráciu osvetľovali nízko zavesené lampy. Sadli si k stolu. 

   Svetlo dopadalo na tvár Viery, ktorá bola krásna, pekne súmerná, pokožka jemná, čistá bez sebe menšej škvrnky. Vlasy sa v tlmenom svetle zafarbili a dostali nádych medi. 

,,Prečo sa na mňa tak úpenlivo pozeráte?" 

,,Nie!" Gabriela sa roplakala a skryla si tvár do dlaní. 

  Viera ostala pokojná, úplne nad vecou ako keby sa jej to netýkalo. ,,Čašník, jedálny lístok." 

  Bolesť Gabriely bola skutočná, no zároveň cítila aj hlad. Od rána nič nejedla. Viera jej posunula ponukový list. 

 

                                       X                 X                   X                   X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                              Štyridsiata druhá kapitola. 

 

 

      Usedavý plač Gabriely sa zmenil v občasné vzlyknutie. Vytiahla z kabelky zrkadlo a napudrovala si nos, tvár a upravila oči. 

,,Vy ste slečna Alfrédova." To bolo konštatovanie. 

,,Máte niečo proti tomu?" Hlas Viery bol zlý. 

,,Vyzeráte rovnako ako na fotografii. Hneď som vás poznala." 

,,Na akej fotografii?" 

Viera ničomu nerozumela. ,,Nemohli by ste sa vyjadriť trocha zrozumiteľnejšie?" 

,,Našla som vašu fotografiu v saku Roberta. Vyhováral sa, že ste ochrnutá. Neverila som mu a prišla som sa presvedčiť." 

    Viera pochopila. Sedela a pozorne si Gabrielu prezerala. Krásne nohy, krásne prsia, krásny úsmev, pomyslela si, ale ani štipka tušenia o mužskej psychike. Pokiaľ by sa Robert dozvedel, kam sa vybrala, rozišiel by sa s ňou. Definitívne. Gabriela bola pekná, mladá, ale nemala úroveň, ktorú muži požadujú. Vyzerala, rozprávala a jednala, ako krásna hračka s ktorou je treba sa pohrať, ale časom odložiť. 

    S Monikou sa nemohla porovnávať, ale na druhej strane mala niečo, čo Monika nie - zdravie. 

To bol tajný tromf Viery. 

,,Najskôr sa najedzte. Potom vám bude lepšie." 

   Gabriela sa s chuťou pustila do jedla. Plachým pohľadom stále zazerala na Vieru. 

,,Som s ním len v obchodnom spojení." 

To účinkovalo na Gabrielu upokojujúco a vierohodne. Bola dieťa šťasteny, dôverovala ľuďom, a preto znova získala nádej. 

,,Chápala by som, keby sa do vás Robert zamiloval." 

   Ale Viera Alfrédova nepoznala lásku, ktorá bolí, naplňuje, raní a dáva ľuďom krídla. Poznala len démonickú náruživosť, posadnutosť, ktorá ju ovládala a nemala nič spoločné s mužmi. 

,,Keď sa najete, zaveziem vás na autobusovú stanicu. Odtiaľ pôjdete nočným spojom do Nitry. Tým, ako vyzeráte, musíte ľahko dokázať, aby ste Roberta dovliekli pred oltár." 

    Gabriela vycítila v jej hlase pohŕdavý posmech. Teraz jej už bolo jasné, že záujem tejto ženy o Roberta je len čisto obchodný. Prečo, ale potom hovoril, že je ochrnutá? Malý kúsok podozrenia v nej stále ostával. 

   Viera ju odviezla na autobusovú stanicu. Počas jazdy medzi nimi nepadlo už ani slovo. 

   S ľadovou chladnokrvnosťou si Viera v hlave formulovala plán, v ktorom mala Gabriela zohrať podstatnú úlohu. 

 

                                                      X                X                  X                  X     

 

         Príbeh pokračuje...

 

                                                                               Štyridsiata tretia kapitola.  

 

   Hneď ráno, len čo obchodný riaditeľ Hudák vstúpil do kancelárie tak mu asistentka odovzdala odkaz, ktorý ho šokoval: ,,...Riaditeľ našej hlavnej banky chce s vami ihneď hovoriť. Je to, že vraj naliehavé a neznesie to odklad." 

  Hudák sa vo dverách obrátil a šiel do banky. Okamžite bol prijatý. Riaditeľ sa tváril vážne a ustarane. 

,,Pýtali ste sa ma pred pár dňami, či slečna Alfrédova ponúkla našej banke svoje akcie. Neponúkla ich nám, ale súkromne si na ne požičala peniaze." 

   Tak predsa! Moje domnienky boli správne, uvažoval Hudák. 

,,Máte na to dôkazy?" 

,,Pán, ktorý sa pýtal na majetkové pomery slečny Alfrédovej, nám poďakoval za informáciu a zdelil, že na základe toho poskytol slečne Alfrédovej dosť vysokú súkromnú pôžičku, za ktorú ručí svojimi obchodnými podielmi."

,,A vy ste mu také informácie poskytli, len tak?" 

,,Panebože, samozrejme, že nie. Dostali sme písomný súhlas od slečny Alfrédovej, že mu v jej mene máme potvrdiť, že je jedinou dedičkou vyše päťdesiatych percent akcii Združenia hotelov." 

,,Ale to nemala od vás žiadať! Veď to je trestné!" 

,,A práve to ma znepokojuje, pán Hudák. Lebo keby niekto podal trestné oznámenie... tak sme všetci v peknej kaši! Na takéto niečo by sa musela zvolať valná hromada všetkých akcionárov, verejne by musela odstúpiť a ponúknuť akcie na predaj. A potom je tu ešte jej sestra, ktorá vlastní polovicu. Nie je zbavená svojprávnosti, a preto by s tým musela súhlasiť aj ona. Pán Hudák, ja slečnu Alfrédovú nechápem! Prečo robí také veľké problémy sebe aj nám?" 

   Nastala odmlka. Rozčúlený riaditeľ vstal a prechádzal po miestnosti. ,,Je to nepochopiteľné! Veď ona pozná všetky obchodné pravidlá, zákony a urobí niečo také... privádza nás tým do čertovej kuchyne." 

,,Ktovie prečo to ženie až do krajností?" 

,,Nevšimli ste si na jej správaní niečo zvláštne?" Riaditeľ banky sa zastavil pred Hudákom. 

,,Nie. Snáď len to, že sa slečna Alfrédova všemožne vzpierala proti navyšovaniu investícii. Bola kvôli tomu búrlivá schôdza správej rady. Na základe majority mohla celý proces zastaviť." 

,,Nechcela investovať, lebo už nemá žiadne peniaze." 

Hudákovi táto správa skoro zastavila dych. ,,Je tá pôžička vysoká?" 

,,Áno. Veľmi." 

Hudák nervózne vylovil z vačku cigaretu. ,,Viera Alfrédova má bezchybnú povesť. Neviete na čo potrebuje toľko peňazí?" 

  Riaditeľ s povzdychom padol do kresla a pozeral sa na Hudáka dosť nešťastne. 

,,Nie som dlho vo firme a slečnu Alfrédovú som predtým nepoznal. Možno..." napadlo ho, ,,bola liečba slečny Moniky veľmi nákladná a teraz ju musí splácať." 

  Nastalo ticho. Každý z nich sledoval vlastné myšlienky. 

,,Ja poznám slečnu Moniku," povedal riaditeľ zamyslene. ,,Keď sa stalo to nešťastie mala sedemnásť rokov. Bola nádherné dievča, plné života. Strašné nešťastie... sám mám dcéry..." 

,,Videli ste slečnu Moniku po jej úraze?" Hudák nedokázal skryť napätie. 

,,Nie, už viac nie. Že vraj, duševne ochorela, ale zatiaľ ju nezbavili svojprávnosti a tak jej sestra všetko rozhoduje aj za ňu. A preto Vieru ľutujem, Monika pre ňu musí byť veľkým bremenom." Zamyslene sa pozrel z okna. ,,Možno choroba jej sestry zhltne veľa peňazí. Kúpele, drahí špecialisty. Viera určite vyskúšala všetko, aby jej pomohla. Ale na druhej strane si zase myslím, že taký veľký majetok nemôže liečba pohltiť, určite nie toľko, aby sa ocitli v núdzi. Finančná situácia Viery musí byť zúfalá." 

Toho názoru bol aj Hudák. 

,,A čo teraz? Čo urobíme? Oznámime to vedeniu?" opýtal sa riaditeľ banky. 

Hudák vstal. ,,Porozprávam sa s Monikou Alfrédovou, a potom uvidíme." 

 

                                               X                  X                 X                  X 

 

   Príbeh pokračuje...  

 

                                                              Štyridsiata štvrtá kapitola.  

 

     Hudák sa viezol k vile Alfrédových. Nebolo to pre neho ľahké. Vôbec sa neponáhľal a stále premýšľal, či to má urobiť. Nebolo jeho povinnosťou starať sa o to, čo robia jeho nadriadení so svojimi peniazmi a ako sa správajú v súkromí. Lenže tu šlo aj o niečo viac. O peniaze a dobrú povesť celého koncernu. 

   Stále sa zamýšľal nad Monikou Alfrédovou, nevedel, čo ho čaká. No pripomenul si slová Roberta Martona ,,....ona je celkom zdravá, vtipná, šarmantná, talentovaná..." Avšak stála v prudkom protiklade k všeobecne vládnucemu dojmu o jej zdravotnom stave. 

    Okrem toho sieť klamstiev okolo Viery sa sťahovala. Ako to, že nikto, kto poznal sestry Alfrédové k nim zrazu nechodil? Ale za to prijala Roberta Martona, úplne neznámeho človeka. O ktorom sa predtým, ani slovom nezmienila. 

   Jedno však bolo isté. Viera by ho okamžite prepustila, ak by sa dozvedela, že navštívil jej sestru Moniku. 

   Dom v rozľahlom parku sa Hudákovi páčil. Zaparkoval pred bránou a zazvonil. Trvalo chvíľu, kým uvidel staršiu ženu ako kráča po chodníku k nemu. 

,,Prajete si?" Neznelo to, že by bol vítaný. 

,,Chcel by som hovoriť so Slečnou Alfrédovou." 

,,Nie je doma." 

,,Viem. Odcestovala, vráti sa až zajtra. Ja mienim jej sestru." 

,,Slečna Monika návštevy nepriíma." 

   Takto nejako si to predstavoval, a preto bol na to pripravený. ,,Slečna Viera Alfrédova mi dala zvolenie, aby som jej sestru navštívil. Nepovedala vám o tom?" 

   Gazdiná stále stála nerozhodne pred bránou. Usudzoval, podľa jej postoja, že Viera jej dôrazne prikázala, aby nikoho nepúšťala do domu, pokiaľ tam nie je. 

,,Moje meno je Aleš Hudák, som obchodný riaditeľ Združenia hotelov a potreboval by som hovoriť s Monikou Alfrédovou." 

   Žena to meno nikdy nepočula. Premýšľala - možno ho sem skutočne Viera poslala. Pristúpila k bránke a váhavo mu otvorila. 

Mlčky šiel za ňou. 

,,Bola by ste taká láskavá a upozornili by ste slečnu na môj príchod?" 

,,To nie je nutné." Vyšli hore po schodoch. ,,Choďte tadeto, cez chodbu. Tam ju nájdete," otvorila mu dvere a zaviedla ho do obývačky. Z vedľajšej miestnosti bolo počuť hudbu. 

,,Choďte ďalej," vyzvala ho gazdiná. ,,Slečna Monika sedí v zimnej záhrade." 

,,Áno, ale..." 

   Odišla a nechala ho stáť v strede izby. Cítil sa neisto, v ruke držal malý, kožený kufor, obzeral sa a čakal, čo bude nasledovať. Nechcel, len tak vpadnúť do súkromia osoby, ktorá jeho príchod vôbec nečaká. 

   Cez slabo privreté dvere prišla k nemu vrčiaca doga. 

 

                                                   X                  X                  X                X 

 

         Príbeh pokračuje... 

 

                                                               Štyridsiata piata kapitola.  

 

 

      ,,Bodo!" Svieži, jasný dievčenský hlas volal psa späť. 

   Hudák prešiel opatrne izbu a pozeral cez sklenené dvere do zimnej záhrady. Čo videl, ho vyviedlo z miery. 

  V príjemnom neporiadku ležali na stole, stoličkách aj na zemi kresby, skice, pokrčené papiere a časopisy. Siamská mačka sa hrala s pastelkami. V malom rádiu hlásili predpoveď počasia. Televízia vysielala rodinný seriál. Dievčina v zástere zašpinenej od farieb, neuveriteľne podobná svojej sestre hrešila psa. 

  Hudák zaklopal. V tom hluku, ktorý tam vládol, nepatrné klopanie zaniklo. 

  Pretiahol sa cez odchýlené dvere do záhrady. Pes sa poriadne rozštekal. 

   Dievčina zodvihla hlavu a zbadala stáť muža a pozerať sa na ňu. Ústa sa jej stiahli od prekvapenia. ,,Kto ste?" 

,,Aleš Hudák," predstavil sa a neobratne poklonil. 

,,Idete za mnou?" V tvári sa jej objavil údiv, ale aj radosť. 

,,Áno." 

,,Vyzerá to zu strašne. Prosím, prepáčte ten neporiadok. Bodo, na miesto! Sabina!" S neuveriteľnou obratnosťou sa prevážala na invalidnom vozíku sem a tam, vypla rádio aj televízor, zobrala skice zo stola a stoličky, odviazala si zásteru a prešla si prstami po vlasoch. Potom ho vyzvala, aby si sadol a pýtala sa v duchu kto to vlastne je a čo od nej chce? Lebo meno Hudák jej nič nehovorilo. Že by to bol ten neznámy, s ktorým si chcela písať a ktorý o sebe nedal nič vedieť? 

,,Nech sa páči, sadnite si, stolička je už voľná. Dáte si niečo na pitie?" S horlivosťou človeka, ktorý je veľmi sám, ho požiadala, aby počkal, a zašla k malému baru. 

,,Odložte si kabát. Je tu dosť teplo. Začali sme kúriť, lebo dni sú už studené a sychravé." 

   Konečne sa vzchopil, odložil si kabát, sadol si a vypil pohár malinovky. Nutne sa potreboval osviežiť. 

,,Dúfam, že vám moja návšteva nepríde nevhodná, slečna Alfrédova." 

,,Samozrejme, že nie. Mám vždy radosť, keď si  na mňa niekto spomenie. Hovorili ste, že sa voláte Aleš Hudák?" 

,,Áno a som obchodný riaditeľ Združenia hotelov v ktorom vaša rodina vlastní majoritný podiel." 

,,Ach," pozrela sa na neho veľkými jasnými očami. ,,Nie ste tam ešte dlho, že? Inak by som vás poznala." 

,,Niekoľko mesiacov." 

,,To je od vás milé, že ste ma prišli navštíviť a predstaviť sa." Znova mu naliala. ,,Ako sa vám tam páči?" 

,,Dobre." 

,,Som rada, keď má Viera spolupracovníkov, ktorí jej odoberú z práce." 

,,Vy ste sa z obchodu úplne stiahli?" 

,,Áno. Po tej nehode som dlho ležala na klinike vo Viedni." 

   Hovorila bez zábran o svojom ochrnutí. 

,,Potom Viera urobila všetko, aby ma ochránila od rozčuľovania, stresov a pracovného kolobehu. Žijem si tu ako v raji." 

,,Páči sa vám taký život?" 

,,Vôbec nie." Keď sa usmiala, vyzerala ešte krajšie. ,,Neviete si predstaviť, aký neznesiteľný som pacient. Keby bolo po mojom, priímali by sme zase návštevy, priateľov, známych, mnoho zaujímavých ľudí... Prečo sa na mňa tak pozeráte?" 

   Hľadal prijateľný dôvod. ,,Ste veľmi krásna a milá," povedal, čo mu práve napadlo. 

  Uviedlo ju to do rozpakov. ,,V poslednej dobe si o Vieru robím starosti. Nevšimli ste si, akási  je zvláštna." 

   Toho si všimol. Ale všimol si aj to, že každé slovo, ktoré Marton povedal o Monike, súhlasilo so skutočnosťou. Ďakoval stvoriteľovi, že zobral odvahu a guráž a navštívil ju. Jeho podozrenie sa potvrdilo. 

 

                                            X               X                X                  X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                      Štyridsiata šiesta kapitola.  

 

   ,,Kreslíte veľkolepo." Na rozdiel od Roberta Martona on tomu rozumel. ,,Niekoľkými ťahmi vystihnete podstatné." 

,,V poslednom čase sa zaoberám myšlienkou, že svoje obrazy vystavím." 

,,Prečo ste to neurobili už dávno?" 

,,Viera je momentálne vyťažená na sto percent. Nemôžem ju obťažovať svojimi želaniami." 

   Viera! Stále Viera! Zatvorila sestre cestu k ľuďom, k životu, uzavrela ju v tomto dome ako vo väzení. Prečo? Prečo len? 

,,Slečna Alfrédova, rád by som vám urobil krátky prehľad o súčasnej obchodnej situácii koncernu. Zaujímalo by vás to?" 

,,Samozrejme." 

   Zaklonila hlavu a oprela sa. Jej jemná tvár bola odrazu úplne sústredená. 

   Hudák si opäť spomenul na Martona. 

,,Už dva roky vývojová krivka stagnuje. Nikam sa neposúvame. Naša konkurencia medzi inými hotelmi je slabá. Naša svetová úroveň klesá. Len vďaka dlhoročným zmluvám s cestovnými kanceláriami sú hotely vypredané, ale obávam sa, že už v budúcom roku sa objaví klesajúca tendencia." 

,,Ale veď východná Európa je teraz v móde a priťahuje turistov, tak ako je to možné?" 

   Pozrel na ňu prekvapene. 

,,Milý pán Hudák, keď má nikto toľko času ako ja, neostanú žiadne noviny neprečítané. Celkom dobre sa orientujem v politike, ale aj hospodárstve." 

Chápavo prikývol. ,,Navrhoval som, aby sa konečne podnikli nutné renovácie a prestavby. Naše hotely sú staré a musia byť konkurencie schopné s Talianskom a Španielskom." 

,,Prečo ich neopravujete?" 

,,Majitelia koncernu sú rovnakej mienky ako ja. Ale vaša sestra to odmieta." 

,,Nechápem. Aký dôvod preto uvádza?" 

,,Vôbec žiadny. Zabránila navýšeniu investicii, len tým, že vlastní majoritný podiel." 

,,Má väčšinový podiel len preto, lebo som jej podpísala plnú noc. Vlastníme rovnaké množstvo akcii." 

  Svojimi jasnými a vecnými argumentami mu pripomínala Vieru. 

,,Mám sa s ňou porozprávať?" 

,,Obávam sa, že je to zbytočné. Je tu len jedna možnosť..." 

,,Keby som jej zobrala plnú moc." 

Prikývol. Pozrerala sa na neho pokojne, neuhýbala pohľadom. 

,,Pán Hudák, vďačím sestre za veľa, dva roky som sa nestarala o obchodné záležitosti. Nemôžem jej z ničoho nič zobrať plnú moc. Mohla by si to vysvetliť, že som stratila dôveru." 

,,Ale spolupracovať s nami by ste mohli. Vidím, že ste rozumná, máte prehľad, čas, cítite sa nevyužitá. Na základe vašich podieloch máte právo aj povinnosť do toho zasahovať." Premýšľal, či sa jej má zmieniť o súkromnej pôžičke, ktorú si Viera zobrala aj na jej akcie. No rýchlo to zamietol, nechcel ju znepokojovať. Najskôr chcel on sám vypátrať, prečo sa Viera uchýlila k takému proti zákonnému kroku. Určite vedela, že tým vystavuje stíhaniu nie len seba, ale aj sestru, lebo jednala v jej mene. Zároveň postavila do zlého svetla celú spoločnosť - Združenie hotelov a taktiež z toho môže mať problémy aj banka. 

,,Navrhujem, aby ste si pozreli účtovníctvo, nahliadli do plánov rekonštrukcie a urobili si svoj názor. Som presvedčený, že máte natoľko rozhľad, aby ste mohli stiahnuť plnú moc, ak sa vám nebude niečo pozdávať a presadili vlastné pojatie." 

   Dosť ho trápi tá moja plná moc, pomyslela si Monika. 

,,Vy skutočne neviete, prečo moja sestra odmietla vložiť peniaze do opravy hotelov?" 

       Nechal otázku visieť vo vzduchu a tým v nej zasadil semiačko pochybností. 

,,Sestra nevie, že ste ma navšívili, že?" 

,,Nie." 

,,Zavolám vám, pán Hudák. Môžete mi priniesť podklady, preberieme spolu podrobnosti, a potom uvidíme, čo podnikneme ďalej." Pozrela sa na neho a usmiala sa. ,,Súhlasíte?" 

   Snažil sa neprejavovať svoju radosť až príliš okato. 

   Odprevadila ho k domovým dverám. 

,,Ktorý lekár vás lieči?" opýtal sa náhle, bez uvažovania. 

,,Profesor Engelhard zo súkromnej kliniky vo Viedni." 

,,Ďakujem za dôveru a prijatie, slečna." 

,,Aj ja ďakujem za návštevu." 

         Jej stisk bol pevný. Pozerala sa cez okno, ako kráča k bránke. 

   Musím sa porozprávať obchodne s Robertom, pomyslela si. On mi bude určite vedieť poradiť. 

 

                                                        X                X                X              X 

 

 

   Príbeh pokračuje...

 

---