Ste pre mňa všetkým - 31.-32-33-34-35-36-37-38-39-40- kapitola

                                                               Tridsiata prvá kapitola. 

 

      Byt Aleša Hudáka - Bratislava - máj - 2017. 

 

 

     Piatok - večer. 

 

     Adela z celej duše nenávidela prudké výmeny názorov. Nikdy na podriadených nekričala a nebola na nich drzá. Snažila sa každý problém vyriešiť pokojne a s nadľadom. Najskôr si to premyslela, a potom si viníka pozvala do kancelárie, kde v súkromí vzniknutú situáciu rozobrali a snažili sa nájsť tú najschodnejšiu cestu. 

  Takto chcela postupovať aj včera pri rozhovore s Adamom Polákm, svojim zástupcom. Veľmi ju mrzelo, že pri konci jednania na neho kričala. O to viac ju to švalo, lebo bol druhý manažér hotela. Mal byť jej oporou a on fňukal, ako rozmaznané decko. Preto ju rozčúlil a nedokázala sa ovládať. 

,,Čo je s tebou, zlatko? Si zamyslená. Mám pocit, že nie si pri mne, hoci ležíš na mojej ruke," Aleš obrátil hlavu a pozeral Adele do tváre. ,,Stále myslíš na tie krádeže?" 

  Adela sa pri zvuku jeho slov prebrala a vrátila sa mozgom do reality. ,,Prepáč, mám teraz toho veľa. Nezamestnávajú ma len krádeže, ale aj dianie priamo v hoteli. Nálada medzi zamestnancami je viac ako zlá. Každý každého špehuje. Vznikajú zbytočné konflikty. Denno denne riešim spory, ktoré mi prídu smiešne. Neprejde deň bez toho, aby ma nezavolali k hádke. Včera, keď som sa rozprávala so zástupcom bola som na neho drzá, čo sa mi nestáva." 

  Aleš ju uznalo pohladil po tvári. ,,Zajtra do obeda príde Donel, dohodneme s ním podrobnosti. Veľa si od neho sľubujem a dúfam, že nás nesklame, lebo na začiatku rozhovoru som nemal z neho dobrý pocit. Myslím, že je dosť na peniaze. Nemám zábrany zaplatiť mu aj niečo navyše, ak príde na koreň veci." 

  Adela sa oprela o lakeť, druhou rukou ho pohladila po nahom tele. 

  Aleš slastne zatvoril oči. 

  Odhodila prikrývku a odhalila ich nahotu. ,,Keď som pri tebe, cítim sa spokojne a zabúdam na všetko nepríjemné okolo mňa. Máš pozitívny vplyv na moje nervové zakončenia. Najradšej by som sa na to vykašlala a ostala pri tebe. Lenže, skončí noc, nastane nový deň a zo mňa je znova riaditeľka horského hotela. Manažérka, prísna, ale spravodlivá. Keby som niekomu povedala, že aj ja mám milostný život, nikto mi neuverí." 

,,Prečo myslíš? Veď si krásna, mladá, muži sa za tebou otáčajú." 

,,Takto ma vidíš ty, ale pre nich som robotožena." 

,,Nepreháňaj! Alebo... keď robotožena, tak dosť vzrušujúca." 

  Obidvaja sa nahlas zasmiali. 

  Adela vyskočila z postele. ,,Idem sa osprchovať," no cestou ho nezabudla provokatívne uštipnúť do sedacieho svalu. 

 

                                                   X                 X                 X            X 

 

    Ako na Adelu zapôsobí detektív Donel? 

 

                                                                 Tridsiata druhá kapitola.  

 

    O pätnásť minút sa vrátila k Alešovi, ktorého našla sedieť za stolom v kuchyni. Pripravoval večeru a zároveň jedol. 

,,Tvoja káva vždy tak nádherne vonia. Dokázala by privolať aj mŕtveho. A tie chlebíčky... mňam. Keď sa raz vydám, tak len za starého mládenca," žartovala. 

  Aleš prestal jesť a odrazu zvážnel. ,,Už si niekedy premýšľala, že by sme náš vzťah zverejnili? A možno..." 

   Zastavila ho zdvihnutím ruky. ,,Zadrž! Nepokračuj! Pýtaš sa ma, čo sa so mnou deje a čo sa deje s tebou? Hneď na začiatku sme sa dohodli - žiadne záväzky, žiadne deti, žiadna rodina. Súhlasil si." 

,,Napadlo ma, či si za tie dva roky nezmenila názor. Predsa len, ženy majú potrebu..." 

,,Ja ju nemám. Vyhovuje mi môj život taký, aký je." 

,,Ale prečo?" 

,,Aleš, to sa pýtaš ty? Štyridsať ročný, zarytý, starý mládenec? Pozri sa okolo seba. Čo ti chýba? Máš pekný byt v lukratívnej časti Bratislavy, drahé auto, vysoké pracovné postavenie, nevieš, čo je nemať peniaze. Všade je tu pokoj, ticho, nekričia deti, nemusíš sa starať o ženu, ktorá má rizikové tehotenstvo ako Adam, náš druhý manažér. Máš upratovačku, ktorá ti dá byt do poriadku, nakúpi, operie. Na čo by ti bola manželka? A na čo by bol mne muž? Polož si túto otázku vždy, keď ťa prepadne túžba po rodine." 

  Aleš sa znova pustil do chlebíčkov a pozoroval príťažlivú dievčinu, ktorá bola jeho milenka. Doteraz sa nestretol so ženou, ktorá by sa tak zanietene bránila vážnemu vzťahu, alebo manželstvu. 

,,Aďi, prečo nechceš, aby sme boli partneri? Chcem vedieť pravdu. Neviem o tvojej rodine nič. Tam sa skrýva tvoj odpor voči vážnemu vzťahu?" 

  Usmiala sa. ,,Nebuď blázonko. Netýrali ma, ak myslíš na to. Nepovedala som ti o nich, lebo nie je o čom hovoriť. Mám mamu, otca a dve sestry. Rodičia sú dosť starí. Narodila som sa im, keď mama mala štyridsať a otec o tri roky viac. Sestry boli už skoro dospelé. Obidve sú vydaté, majú deti a sú domáce kvočky. Už ako dieťa som si povedala, že budem študovať a stanem sa úspešnou a bohatou. A svoj sen si plním. Stačí?" 

,,Zatiaľ..." 

,,Aké zatiaľ?" 

,,Nechceš mi ich predstaviť?" 

,,Uhádol si, nechcem." 

,,Vieš o tom, že je to s tebou ťažké?" 

,,Ty zlý, Aleš..." 

  V tom sa obidvaja pustili do hlasného smiechu. 

  Adela ho pohladila po ruke. Nastala chvíľa, kedy si uvedomili, že ich spája viac, než len sex, vzájomné uspokojenie tela. Cítili, že je tam aj súznenie duší. No priznať sa to báli. Alebo nechceli?  

 

                                                     X                X                 X                X 

 

Pokračujeme... 

                                                                     Tridsiata tretia kapitola. 

 

      V sobotu ráno vstali dosť skoro. Chceli sa dôkladne pripraviť na detektíva Donela. 

    Adela zapisovala otázky, ktoré im neustále prichádzali na um. Už mala popísaný celý papier formátu A5. A zdalo sa, že ešte neskončili. Stále pripisovala nové nápady a pripomienky, ani Aleš za ňou nezaostával. Nestačila písať. 

,,Už by sme mali skončiť, lebo tu bude do večera, kým na všetko odpovie." 

,,Aďi, myslíš, že je toho veľa?" 

,,No, je toho dosť." 

,,Dobre teda, už to odložíme. Pripravím kávu a pôjdeme do obývačky, tam na neho počkáme." 

   Len, čo sa presunuli a usadili na pohovke, zazvonil zvonec pri dverách. 

,,Už je tu," povedala Adela a ustrašene sa pozrela na Aleša. 

,,Neboj, dobre to dopadne. Idem otvoriť." 

   Počula, ako sa rozprávajú na chodbe, ale nerozumela, o čom. Sedela vystretá ako pravítko a sledovala, kedy sa otvoria dvere do obývačky.  

    Ako prvý vošiel detektív Donel. Okamžite si ho začala obzerať pátravým pohľadom. Chcela si vriť do pamäti, každý detail. Vysoká postava, odhadovala viac ako sto osemdesiat centimetrov. Štíhly, ale nie chudý, veľa času trávil v posilovni, lebo pod oblečením sa mu vynímali riadne svaly. Krátke, hnedé vlasy na temene ostrihané na ježka. Rovný nos, úzke pery, priamy pohľad. Hnedé oči ju doslova prepichovali. Určite si ma obzerá, tak ako ja jeho, uvažovala. 

,,Dovoľte, aby som vás navzájom predstavil," ozval sa Aleš Hudák. 

  Adela sa postavila a podala mu ruku. 

,,Som Adela Homolová, manažérka hotela - Skalisko. Ak prijmete náš návrh tak aj vaša nadriadená." 

,,Teší ma, krásna dáma," pobozkal jej končeky prstou. ,,Ja som len obyčajný súkromný detektív - Jozef Donel. Som pripravený plniť vaše rozkazy." 

   Hudák si Adelu premeral pátravým pohľadom. Vycítil, že u nej nezískal ten povestný prvý bod. Preto sa snažil rýchlo zachrániť situáciu. 

,,Sadnime si. Prečo stojíme? Hneď prinesiem kávu aj vám, pán Donel." 

,,Nie, ďakujem, skôr nejakú osviežujúcu vodu," pritom sa provokatívne pozeral na dievčinu, ktorá mu padla okamžite do oka. Tie jej medené vlasy a pehy ho načisto uchvátili. Vždy sníval o takejto žene, ktorá je len zo sto jedna. 

- Ak ju ten starý suchár pichá tak to mu úprimne závidím, prebleslo mu mysľou, pri tom sa nezabudol koketne usmiať, ale, len na Adelu. 

   Tá vypozorovala jeho záujem o ňu. Ach! To nie je dobrý začiatok spolupráce. Z toho vzídu leda problémy. Dievča, zachráň, čo sa dá, nabádala samu seba. Ale ako? Poraď! 

 

                                                X                X                X                X 

 

   ... a ideme ďalej... 

                                                                    Tridsiata štvrtá kapitola. 

 

     ,,Pán Donel, vy ste dosť teatrálny, ale to istotne patrí k vašej profesii," počula sa diplomaticky povedať Adela. 

   Aleš pochopil, že aj on musí vstúpiť do rozhovoru medzi tých dvoch. Čím vias spoznával Donela, pochyboval o jeho odborných kvalitách. Lenže cúvnuť už nebolo kam, zasvätil ho do ich problému, keby mu naznačil, že jeho služby nepotrebujú... mohli by získať nového nepriateľa. Hoci na začiatku jednania mu povedal, že si kupuje aj jeho mlčanie. No, keby ho odmietol, ktovie, čo by urobil? Preto bude rozumnejšie ukázať, kam mu dovolia zájsť a, kde má vstup zakázaný. 

,,Pán Donel, že by sme prešli k podstate záležitosti, kvôli ktorej sme sa zišli? Sme si predsa vedomí, prečo sme tu, či nie? Osobné sympatie, alebo nesympatie odložíme na neurčito. Súhlasíte?" 

   Donel tľochol a uvedomil si, že prachy, ktoré mu ten uhladený pánko sľúbil potrebuje. Preto skrotil hormóny, ktoré sa ozývali pri pohľade na tú peknú rusovlásku. 

,,Iste šéf, vy platíte. Poďme na to." 

,,Som rád, že sme si porozumeli. Adela, prosím ťa, povedz pánovi Donelovi, čo sa deje v hoteli Skalisko, čo od neho vyžaduješ."   

    Adela si sadla bližšie k Alešovi a pohladila ho po ruke, chcela tým gestom mnohé naznačiť. 

,,Ďakujem za slovo. Viem, že vám pán Hudák povedal, že sa nám začali v hoteli množiť krádeže. Zatiaľ sme ich nenahlásili polícii. Riešili sme ich odškodnením. Od vás si sľubujeme, že ich vyšetríte a nájdete viníka. Vypísala som konkurz na údržbára, ktorý sa bude starať o opravy v izbách a apartmánoch." Na chvíľu sa odmlčala. Čakala na otázky a pripomienky. Keď, ani jeden z nich nereagoval, pokračovala. ,,V nedeľu sa vrátim s tým, že nadriadení už vybrali opravára. Od prvého júna prídete vy. Chcem sa opýtať. Dokážete robiť jednoduché opravy?" Pohľadom sa obrátila k Donelovi. 

,,Myslím, madam, že nie som až tak celkom nepoužiteľný." 

Vzdychla. Pozrela sa na Hudáka s nevyslovenou otázkou. 

,,Pán Donel, ja sa pýtam úplne vážne. Ak si neodpustíte tieto... milé poznámky tam neviem, či naša spolupráca bude úspešná." 

,,Prepáčte. Budem už poslušný. Áno, samozrejme, že dokážem vymeniť tesnenie na vodovodnej batérii a podobné hlúposti." 

,,V poriadku. Budem to brať tak, že ste zručný." 

,,Výborne, môžme uzavrieť otázku údržbára a posunúť sa. Honorár sme prebrali po telefóne. Doniesli ste to aj na papieri, pán Donel?" Aleš bol ako vždy praktický a zaujímali ho fakty. 

   Donel zašmátral rukou vedľa pohovky a zodvihol kufrík. Vybral z neho pár listov spojených dohromady. 

,,Tu je zmluva, platové podmienky a ostatné náležitosti. Prosím, pozrite ju, ak súhlasíte, podpíšeme to a som váš." 

   Aleš prikývol a zobral dokumenty. Spolu s Adelou ich prechádzali očami. 

   Donel ich pozoroval. Premýšľal, že sú to dosť upjatí ľudia - intelektuály, zazobaní. Musí si dať pozor, aby ich niečím nenaštval, lebo také prachy nezarobí, každý deň, aké mu ponúkol Hudák. A tú krásku bude musieť vyškrtnúť z pomyselného zoznamu mileniek. Určite by nemala pochopenie, keby ju aj ďalej zvádal. 

  Keď si pomyslel na tie prachy, čo za to dostane, alebo na jednu noc s ňou, o minútu vedel, čo si vybral.  

 

                                                 X                X                X                X 

 

   Príbeh pokračuje... 

                                                                  Tridsiata piata kapitola.  

 

    ,,Ako sa vám pozdáva zmluva, pán Hudák?" 

,,Myslím, že je v poriadku. Je tu všetko na čom sme sa dohodli. Čo povieš, Adela? Si spokojná?" Obrátil sa k nej. 

Prikývla. ,,Ani ja tu nevidím nič, čo by som zaznamenala ako vážnu prekážku." 

,,Ak nemáte pripomienky tak by sme ju mohli podpísať, čo poviete?" Začal ich súriť. Chcel to mať z krku a zapadnúť do baru a užiť si pár dní radosti, kým sa zahrabe niekam do hôr. Určite tam bude zábava ako v hrobe. 

,,Dobre, súhlasíme," povedal Aleš za obidvoch. 

   Podpisovali listiny, medzitým sa ho pýtali na podrobnosti postupu. 

  Jozef Donel zaujal profesionálny prístup, vysvetlil im vyšetrovacie metódy. Až boli prekvapení ako rýchlo sa dokázal zmeniť na nepoznanie. Teraz na jeho správaní nenachádzali žiadne nedostatky. I tieto herecké zmeny brali pozitívne. A pripisovali mu bod k dobru. 

   O hodinu ho odprevadili k dverám. Keď osameli, ešte raz si prešli papiere, ktoré im nechal. 

  Objednali si jedlo z reštaurácie a hlavnou témou ich rozhovoru pri obede bol Donel. 

,,Čo na neho povieš?" 

  Adela prehĺtla sústo. ,,Ja neviem... mám z neho zmiešané pocity. Na začiatku rozhovoru som s ním chcela vyraziť dvere. Hlavne, keď sa na mňa pozeral tak, koketne. No pri konci odrazu obrátil, stal sa z neho iný človek - profesionál, vedomý si svojho poslania. Ale každopádne sa v ňom ukrýva herecký talent, ktorý nám môže byť na úžitok." 

,,Zdieľam tvoj názor. Keď som s ním jednal pred týždňom, neveril som, že by takého namysleného, svojského chlapíka mohol poslať Robert Marton. Lenže, potom som sa nad tým zamyslel a zistil som, že pretvárka je jeho devíza, ktorá dokáže zakryť skutočnosť. My sa v jeho svete nepohybujeme, a preto sa nevieme rýchlo vžiť s dvojtvárnym správaním. Človek má jednu nevýhodu a to, že posudzuje mnohé veci podľa seba." 

  Adela prikývla. ,,Máš pravdu. Ja to vnímam úplne rovnako." 

 

                                 X                X                  X                  X                  X 

 

    Pokračujeme... 

 

                                                                  Tridsiata šiesta kapitola. 

 

     Zbytok dňa prebehol v príjemnej atmosfére. Prestali sa zapodievať Donelom a krádežami. Uvedomili si, že majú pre seba ešte ostatok víkendu a nechceli ho premrhať rozprávaním, čo bude. 

  Prechádzali sa pozdĺž Dunaja. Pozorovali hrajúce sa deti, starostlivých rodičov, ktorí na nich neustále dozerali. Adelu napadla bláznivá myšlienka. Aké by to bolo, keby aj ona mala dieťa. Preboha, na čo myslí? Úplne sa jej zakaľuje rozum? 

,,Nerob to." Aleš na ňu uprene hľadel. 

,,Čo?" Adela prekvapene na neho civela. 

,,Nerozmýšľaj nad nepríjemnosťami, tie na teba počkajú, keď sa vrátiš do hotela." 

,,Prečo ťa napadlo, že som zase u nás na Kysuciach?" 
Zopár sekúnd na ňu gánil, potom vyskočil z lavičky na ktorej sedeli, zobral ju za ruku a ťahal ju preč. 

,,Kam ideme?" 

,,Niekam na večeru, lebo vidím tvoju zamračenú tvár a presne viem, kde máš teraz myseľ." 

Zasmiala sa. ,,Neuhádol! Vôbec som nepremýšľala, čo ma čaká zajtra večer." 

,,Neverím." 

,,Ale ver!" 

Aleš ju pritiahol k sebe a letmo ju pobozkal na ústa. 

 - Prečo je to medzi nami také pekné? uvažovala. Možno preto, že sa vidíme len dva trikrát za mesiac. Keby sme boli spolu každý deň, hádali by sme sa a šli by sme si na nervy. 

   Zamierili k reštaurácii - Danubius, blízko nábrežia Dunaja. 

   Čašník ich posadil k stolu, ktorý sa nachádzal tesne pri okne. Adela sa potešila, lebo mohla sledovať odraz zapadajúceho slnka na hladine. 

Nádherný úkaz. 

Po príjemne strávených dvoch hodinách a dobrej večery sa ešte chvíľu prechádzali po uliciach nočnej Bratislavy, než sa ocitli v Alešovom byte. 

Obidvaja skončili v sprche. 

Aleš ju pritlačil chrbtom na studené kachličky. 

,,Joj! Poriadne chladia." 

,,Vážne? Čo keby som sa ťa začal dotýkať? Možno by ti začalo byť teplo." Povedal zastretým, vzrušeným hlasom. ,,Aleš, tu nie. Poďme do spálne." 

,,Prečo nie?" Doberal si ju s lyšiackým úsmevom. 

   - Kde je ten chladný, mrzutý robot, ktorého som spoznala pred dvoma rokmi? uvažovala pre seba. 

   Objal ju a pevne pritiahol medzi roztiahnuté nohy. 

   Zrazu mala sto chutí dovoliť mu to. Ozval sa v  nej ten šibalský malý diabol, ktorý sa občas prebudil a nútil ju robiť bláznivé veci. 

,,Pst. Len sa trochu obráť a zapri o stenu sprchy a o mňa. Neboj, budem ťa pevne držať na sebe. Vylož si nohu na moju," zašepkal jej do ucha. 

 

                                                    X                   X                  X                 X 

 

Ideme ďalej...

                                                                Tridsiata siedma kapitola. 

 

     Len čo si vyložila nohu na neho vsunul jej prsty do vlhkého tepla. Na chvíľu zastavil pátranie, pozeral jej do tváre. Chcel vidieť Adelinu reakciu. 

   Pritlačila sa na obklad sprchy a od rozkoše zatvorila oči a slastne vzdychala. Keď sa však dotkol zvášť citlivého miesta, prudko sa mykla a zadržala dych. 

,,Nie... nie, Aleš, prestaň... poďme do spálne..." 

,,Pst, láska, dovoľ mi, milovať ťa takto, prosím...." 

   Jej námietky zanikli v dotykoch a láskaní. Hlavu zaklonila dozadu a užívala si tú nekonečnú magickú rozkoš, ktorá prichádzala v prudkých vlnách. 

   Prsia sa jej začali zhlboka dvíhať a klesať, prudko dýchala, akoby pretekala s pomyselným bežcom. O pár minút sa prispôsobila rovnakému rytmu, akým sa chvela Alešova ruka vo vnútri jej tela. Čosi jej zovrelo špičky na nohách, šírilo sa to ako zakradajúci sa oheň po zadnej strane jej nôh a o minútu nato jej telom otriasla séria vnútorných explózii, ktoré ju ohromili, otriasli a z jej úst vyšiel hlasný ston zmiešaný s prosbou, aby pokračoval. Cítila sa väzňom v nádhernom svete, kde sa jej telo zachvelo skvelými rozkošami. Lenže to nebolo celé, vlna rástla, dosiahla vrchol a explodovala. Adela dosiahla orgazmus, aký doposiaľ nezažila. 

Vykríkla a znehybnela. 

   Po chvíli sa pozrela na Aleša. Sledoval ju, bol divákom v prvom rade, ktorý rozdáva vášeň a zbiera plody svojho snaženia. 

,,Aleš..." málinko sa odtiahla a zašepkala: ,,Preboha, čo si so mnou porobil?" 

,,Páčilo sa ti to?" 

Hlas sa jej triasol. ,,Neviem tú slasť opísať slovami..." Vtisla mu bozk na rameno. 

    Aleš posmelený jej úprimným priznaním, neváhal, opäť ju nadvihol a prudko do nej vošiel celou silou. 

    Na malý okamžik zmeravela. Nečakala takýto vpád. Trocha zakvílila, no behom minúty si znova užívala nádherné milovanie s mužom, ktorého... radšej to nedomyslela. Keď skončili, presunuli sa do veľkej Alešovej postele. Dlho ležali len tak, bez slov až za hodnú chvíľu prerušil mlčanie. 

,,Aké to bolo?" 

,,Ako... ako by som bola v nebi a v pekle súčasne." 

    Aleš sa zasmial a pohladil ju po ruke. V tom sa obrátila chrbtom, chcela si niečo zobrať z nočného stolíka. 

,,Adela..." vykríkol splašene. 

,,Stalo sa niečo?" 

,,Ty nemáš na rameni náplasť!" 

,,Čo?!" Vyskočila z postele, bežala do kúpeľne. Pozerala sa v sprche, či jej odpadla tam, alebo niekde inde. 

   Aleš sa ponáhľal za ňou. ,,Našla si ju?" 

,,Nie," povedala skoro s plačom. ,,Dával si pozor?" 

,,Veď vieš, že nie. Spoliehal som sa..." 

,,Panebože, čo budeme robiť? Čo, keď sa mi odlepila už včera?" 

,,Počkáme, a podľa toho sa zariadime. Netreba robiť predčasne paniku." 

   Adela unikla do svojho sveta, nič ju netešilo. Ráno bežala do najbližšieho obchodného domu v ktorom bola otvorená lekáreň a kúpila si antikoncepčnú náplasť. Pred každým milovaním, ju starostlivo skontrolovala, či je na mieste, kde má byť. 

 

                                                 X                X                 X                X 

 

Príbeh pokračuje... 

                                                                     Tridsiata ôsma kapitola. 

 

     Adela sa so strachom vracala v nedeľu večer do hotela Skalisko. Nevedela, čo ju tam čaká, nechcela telefonovať Adamovi, lebo ten by sa jej vypytoval, ako dopadla v Bratislave, a či na vedení už niečo vedia o krádežiach. 

Bol by to nekonečný telefonát. 

Našťastie sa nové krádeže neobjavili, ani žiadné iné problémy. Adam Polák, jeho manželka a dcéra boli spokojné, lebo si užili pekný víkend, ktorý ich nič nestál. 

   Takže v celku to dopadlo dobre až na ten trapas s náplasťou. Stále myslela, len na to, čo urobí, keď bude tehotná? Pôjde na potrat? Nechá si dieťa a budú sa o neho s Alešom starať striedavo? 

   Nedokázala si vôbec predstaviť, ako by povedala rodičom, že bude slobodná matka. Áno, dnes to nie je taká hanba ako kedysi, lenže jej rodičia sú starší a nedokázali by to pochopiť, prečo sa také niečo stalo práve ich dcére. Vedela, že by ich to ranilo. 

 

                                                               X                       X 

 

     Rovnaké myšlienky sužovali aj Aleša Hudáka. Všade, kam prišiel jednostaj na ňu myslel. Nedokázal ju vymazať z hlavy, ani pri obchodnom jednaní. Musel si dávať veľký pozor, aby nahlas nepovedal niečo z ich súkromia. 

   Každý večer jej telefonoval a pýtal sa, čo je nové. 

  Dlho ležal na posteli, nemohol zaspať, keď zatvoril oči okamžite ju videl pred sebou. Vôbec sa nezaoberal myšlienkou, že by mohla byť tehotná. Túto možnosť zamietol. Zo všetkých síl sa snažil ovládnuť emócie, ale nedokázal to, keď si spomenul, aké mala vystrašené oči, keď jej povedal, že stratila náplasť. Dával si to za vinu, prečo len nebol opatrný? 

 

                                                          X                           X 

 

   ,,Dostala som e--mail od obchodného riaditeľa Hudáka. Zajtra k nám príde nový údržbár. Je nutné, aby si sa ho ujal a vysvetlil mu jeho pracovné povinnosti," oznámila Adela druhému manažérovi. 

,,Už zajtra?" Zarazil sa. ,,Dosť skoro, veď sme ešte nezavolali všetkých, ktorí sa o tú prácu zaujímali. A už nám z Bratislavy posielajú..." 

,,Oni sú šéfovia. Oni rozkazujú. My sme, len podriadení, ktorí musia plniť ich príkazy." 

,,Ja viem... ale.... doposiaľ sme vyberali zamestnancov my. Nie je to čudné? Prečo sa toľko angažujú pri výbere obyčajného údržbára? Nepoviem, keby to bol dôležitý technický pracovník, ale... nie je ti to podozrivé?" 

,,Prosím ťa, Adam, čo je na tom podozrivé?" 

,,Možno zveličujem, ale nechcú nám do hotela dosadiť svojho človeka, aby nás kontroloval a podával im správy? Už som o niečom takom počul, že vraj vo veľkých hoteloch býva vždy špeh." 

,,Pozeráš mnoho kriminálnych filmov," zasmiala sa. Chcela odľahčiť napätie, ktoré sa vznášalo v miestnosti. Adam ani netušil, ako je blízko k pravde. 

,,Hudák ti nič v tom smere nenaznačil?" 

,,Samozrejme, že nie. Preberali sme chod hotela a nie... nejakého špeha," poklepala si rukou po čele. ,,Kam na také nápady chodíš?" 

,,No neviem. Budem ho pozorne sledovať." 

   Adela sa rozčertila. ,,Keby si radšej pátral po zlodejovi a nestaral sa, koho nám posielajú z vedenia. Choď to povedať Zárubovi, nech urobí inventúru v dielni," dala mu na javo, že rozhovor skončil. 

   Adam pochopil, pokrútil hlavou a šiel k dverám. Aj tak si myslel svoje. 

   Zodvihla hlavu od počítača. ,,.... a nehraj sa na detektíva! Nechcem tu mať zbytočných hrdinoch, ktorí sa miešajú do toho, čo nemajú. Rozumel si?" 

   Adam len niečo zahundral a zatvoril za sebou dvere. 

 

                                           X                  X                  X                  X 

 

    Pomaly sa nám to začne viac dramatizovať s príchodom detektíva. 

 

                                                              Tridsiata deviata kapitola. 

 

         Na druhý deň, pred štvrtou hodinou k večeru, vstúpil do haly hotela - Skalisko Jozef Donel. V tomto kúte Slovenska zatiaľ nebol. Pochodil veľa miest v Európe a dokonca aj v Amerike, ale na Kysuce zabudol. Cítil sa ako keby sa ocitol na konci sveta. 

   Od Hudáka dostal podrobné inštrukcie kadiaľ má ísť. Dal si ich do navigácie, ktorú počas cesty neustále kontroloval, lebo sa mu zdalo, že zablúdil. Hlavne vtedy, keď prišiel do Čadce a navigačný systém ho posielal mimo obytnú zónu do obrovského kopca. Na okolo videl len samé ihličnaté stromy. Neveril, že by v takom prostredí mohol byť ukrytý luxusný štvorhviezdičkový hotel. 

   A predsa. Po pol hodine jazdy lesom sa pred ním ukázalo parkovisko a o kúsok ďalej videl obrovskú štýlovú budovu na ktorej sa vynímal nápis bielymi písmenami - Skalisko. Musel uznať, že architekt si dal záležať. Strecha z masívneho dreva tak isto aj steny a okná, dvojkrídlové sklenené dvere, ktoré sa otvárali na foto bunku. Na balkónových zábradliach a oknách boli červené a ružové ťahavé muškáty. Donel si prezeral okolie a vstupnú halu, všade ho upútala sterilná čistota a poriadok. Žiadne plné koše, pohádzané prázdne obaly, alebo zatúlané smeti. 

   No, musel uznať, že je to síce na úplnej samote, kde chýba civilizácia, ale tí, ktorí vyhľadávajú presne tento tip oddychu tak si prídu na svoje. 

    Donel pristúpil k recepčnému pultu. ,,Dobrý deň. Volám sa Donel a mám tu od zajtra nastúpiť do zamestnania na pozíciu údržbára." 

,,Vítam vás u nás. Som informovaná o vašom príchode. Ja sa volám Zuzana Krkošková. A som tu skoro stále, lebo v hoteli aj bývam. Minútku, zavolám Zárubu. On je tiež údržbár. Robí tu skoro úplne od začiatku, pozná tu každého."

   Zodvihla sluchátko, vytočila číslo, chvíľu čakala a... ,,Pán Záruba, je tu ten nový. Adam hovoril, že mu máte ukázať hotel a ujať sa ho. Čaká na recepcii." Ukončila hovor. Usmiala sa na vysokého fešáka, ktorý nevyzeral ako údržbár. 

,,Hneď príde. Starý Záruba je hundroš treba ho brať s rezervou,"  koketne sa na neho usmiala. ,,... ale inak sme dobrý kolektív aj šéfovia sú príma. Veď uvidíš." V tom sa zarazila. ,,Prepáčte, začala som vám tykať. Pozabudla som, lebo skoro všetci si tykáme až na nejaké výnimky." 

,,Ja som za. Som Jozef, ale môžeš mi hovoriť Jožko. Nepotrpím si na formality." 

,,Mne hovor, Zuzka. Ty tu tiež budeš bývať, že? Aspoň tak mi to Adam hovoril. Šéfka ti dala pripraviť izbu pri údržbárskej dielni. Je tam aj malá kúpeľňa a wc." 

,,Kto je Adam?" 

,,Náš druhý manažér. Zástupca šéfky. Má na starosti technický personál. Dosť často sa s ním budeš stretávať aj so šéfkou."

,,Tu som už videl, pred týždňom v Bratislave. Mali sme tam jednanie aj s obchodným riaditeľom Hudákom." 

   Zuzanu to trocha prekvapilo. Prečo údržbára prijal sám veľký šéf Hudák? Ale nahlas nič nepovedala. Prvé, čo ju napadlo bolo, že tú prácu dohodol niekto z vedenia. Určite to bude známy, alebo rodina vysoko postaveného človeka v Združení. Ktovie, možno aj Hudáka. Musí byť opatrná, čo pred ním povie, aby nemala zbytočné nepríjemnosti, bez ktorých sa zaobíde. 

 

                                               X                    X                     X                     X 

 

   Príbeh pokračuje... 

                                                                 Štyridsiata kapitola. 

 

   ,,Á... už ho tu máme." 

  Donel sa obzrel a videl, že sa k nim ponáhľa starší muž v montérkach, ktorý mal problémy pri chôdzi. Kríval na jednu nohu. Jozef pri ňom vyzeral, ako manekýn. Vysoký, vkusne oblečený, pevné držanie tela. 

,,Zdaravím, som Jozef Donel." 

    Muž si ho premeral, bolo jasné, že sa mu veľmi nepozdáva. ,,Som Záruba. Poďte za mnou." 

   Donel žmurkol na Zuzanu, zobral cestovnú tašku a vykročil k výťahu. 

,,Pôjdeme do suterénu tam sú šatne zamestnancov aj naša dieľňa. A vedľa máte izbu," informoval ho cestou Záruba. ,,Keď si odložíte veci a prezlečiete sa, ukážem vám izby a apartmány, ktoré budete spravovať. Dostali ste montérky?" 

,,Nie, len teraz som prišiel, mám začať až zajtra." 

   Záruba sa na neho nevraživo pozrel. Čo si pomyslel, nevädno, ale na sto percent nič pekné to nebolo. ,,Dobre, keď vám ukážem dielňu a izbu, zavediem vás k hospodárke, aby vám dala pracovné oblečenie a menovku zamestnanca, ktorá je dôležitá. Šéfstvo si na to potrpí." 

   Po hodine stál Donel pred zrkadlom a súkal sa do čiernych monteriek. Pozeral na seba. ,,No chlapče, život je boj, ak chceš peniaze musíš niečo vydržať. Táto práca je iná, než na akú si zvyknutý." Bratislavčania od neho väčšinou vyžadovali len špehovanie a fotenie neverných partnerov, alebo zisťovanie referencii o firmách s ktorými sa chystali obchodovať. Ale pracovať v prestrojení... To zatiaľ od neho nikto nežiadal. Keby mu Hudák neponúkol slušnú odmenu určite by to neprijal. Urobil na seba grimasu. ,,No, odkiaľ začneš? Možno tá recepčná by sa dala spracovať." Spoznal, že je dobre informovaná a vie o každom zamestnancovi všetky podrobnosti. Lebo ten - nevrlec Záruba sa mu nejavil ako zdroj, ktorý potreboval. Vedel aj to, že Zuzana nebude stačiť, musí nadviazať priateľstvo s chyžnými, tie sa pohybujú po celom hoteli. Počujú a vypozorujú  aj nevyslovené. ,,Áno, tam začneš." 

 

                                                     X                                             X 

   Po týždni si dala Adela zavolať do kancelárie Donela. 

,,Prosím, sadnite si," ukázala na sedačku. Vstala a prešla k nemu. Nechcela pôsobiť oficiálne a prísne, preto si sadla do kresla oproti. 

,,Ako sa vám u nás páči? Už ste sa tu zžili s ostatnými?" 

,,Ešte som u vás len krátko. Zatiaľ, len mapujem situáciu a nadväzujem kontakty. Musíte mať trpezlivosť." 

,,Pán Donel, včera som riešila opäť prípad krádeže. Keby ste si vypočuli toho nahnevaného pána, neboli by ste taký pokojný." 

,,Viem, počul som o tom." 

,,Je dobré, že ste o tom, aspoň počuli, keď ste už tomu nezabránili." 

,,Pani riaditeľka, nebuďte cynická! Nie som čarodejník, zázraky robiť neviem." 

,,Možno, keby ste sa menej venovali obzeraniu chyžných, už by ste pokročili,"  nedokázala si odpustiť uštipačnú poznámku. 

,,Je vidieť, že o práci detektíva nič neviete. Mojou hlavnou úlohou je nadviazať priateľské vzťahy a ženy sú k tomu lepšie ako muži. Rýchlejšie strácajú zábrany a rady klebetia." 

   Adela si ho pozorne premeriavala a premýšľala. Má asi pravdu, ale nikdy by mu nahlas neprisvedčila. Lebo sa jej stále zdalo, že trpí namyslenosťou a domýšľavosťou. 

  Podľa jej názoru by potreboval zraziť hrebienok. 

 

                                               X                                   X                                     X 

Príbeh pokračuje...

---