Principessa - Prológ - 1- 2 -3-4-5-6-7-8- kapitola

Príbeh Principessa je posledný z trilógie - Osudová zámena a Ste pre mňa všetkým. 

   V tomto diele zameriame svoju pozornosť na Gabrielu Danovú. Mnohí z vás ju určite nemajú radi, lebo sa nepekne zachovala k Monike Alfrédovej. Lenže žena pre lásku dokáže urobiť aj skutky, ktoré nemajú nič spoločné so slušným správaním. 

   V skutočnosti je Gabriela citlivá a nešťastná bytosť, ktorá si po rozchode s Robertom Martonom nedokáže nájsť miesto v živote. Stále sa trápi nad tým, čo mohlo byť, keby... Keby nebolo to odporné slovo - keby... 

    Život, ani činy sa naspäť vrátiť nedajú. Dá sa ísť, len dopredu. 

                                                                I. kapitola 

 

   Jar - 2017 - Nitra - Slovensko 

    Gabriela sa náhle strhla zo sna. Okamžite precitla. Ťažko dýchala. Sadla si na kraj postele. Snažila si spomenúť, aký je deň, kde vlastne je a čo má dnes urobiť. 

   Je nedeľa? Alebo pracovný týždeň? V poslednom čase jej všetko splývalo. 

   Cítila, že je spotená, dehydrovaná a nedokáže sa sústrediť. Zakryla si dlaňami tvár a ticho plakala. Keď zatvorila oči, stále pred sebou videla Roberta skláňajúceho sa nad mŕtvolne bledou Monikou Alfrédovou. Na ten jeho vyľakaný pohľad a prázdny výraz tváre nikdy nezabudne. Po prvý raz mala pred sebou lásku a obrovský strach o jednú jedinú ženu, ktorá pre neho predstavovala, jestvovanie. A ona mu ju chcela zobrať. Až vtedy si uvedomila, že ju by tak nemiloval, ani po storočnom vzťahu. 

    To poznanie ju umáralo a ničilo. Oberalo ju o spánok, o nádej, o nový vzťah... nedokázala znova ľúbiť, bála sa sklamania. 

    Gabriela vzdychla a pozerala na hodiny, ktoré ukazovali: 5.30. Už sa jej nechcelo spať, hoci mala ešte more času. Pracovať začínala až o dve hodiny. 

  Nakoniec si predsa len spomenula, že je utorok a ju čaká na stole v kancelárii hromada dokumentov, ktoré musí preložiť z taliančiny do slovenčiny. Ešte včera ju šéf upozornil, aby sa s tým ponáhľala. 

   Tak čo, pôjde skôr do práce, aspoň zabudne na nočné mory.  

 

 

                                                             °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

                                                        II. kapitola.

 

,,Gabriela, ty si už tu?" Jozefína Zajacová vkročila do presklenenej kancelárie o ktorú sa delila s kolegyňou Gabrielou Danovou. Rýchlo si vyzliekla sako, zavesila ho a pristúpila k pracovnému stolu.

,,Panebože... kedy si prišla? To si stihla preložiť celú túto hromadu?" Položila ruku na kopu papierov.

 

,,Som tu už od šiestej," povedala pokojne Gabriela a nezodvihla oči od počítača.

 

,,Vieš o tom, že nám kazíš pracovnú morálku? Aj od nás bude šéf požadovať, aby sme chodili tak skoro. Ale ja nemôžem, veď vieš. Mám dve malé deti, ktoré musím zaviesť do škôlky a školy," Jozefína si sadla oproti nej. ,,Tebe je dobre. Nemáš muža, deti, nepríjemnú svokru, ktorá by ťa neustále špehovala a kontrolovala. Takým ako si ty je sveta žiť."

 

Gabriela zodvihla zrak od klávesnice a pozrela na kolegyňu. ,,Myslíš, že samotnej žene je dobre?"

 

Jozefína Zajacová pokrčila ramenami. ,,Ja neviem, ale myslím, že áno. Nemusíš sa o nikoho starať, len o seba. Ja z roboty letím do školy pre syna, do škôlky pre dcéru. Potom vbehnem do potravín. Deti a nákupy naložím do auta a uháňam domov robiť večeru a písať so synom domáce úlohy. Príde nahnevaný manžel. Musím si ho vypočuť. Deti dať spať, upratať kuchyňu, a potom už len odpadnem do postele. A ty... si toho ušetrená."

 

Gabriela na ňu vážne pozrela. ,,A prečo si sa pre tento kolotoč rozhodla dobrovoľne? Mohla si ostať sama a užívať si. Nikto ťa nenútil."

 

,,Máš pravdu, ale na druhej strane... nedokážem si predstaviť, že by som nemala rodinu. Asi by som sa cítila opustená, nemilovaná a prázdna."

 

V tom momente sa musela Gabriela premáhať, aby nezačala plakať. Lebo nikto, ani len netušil, že aj ona z celej duše túži po takom zhone ako má Jozefína. Nenávidí ten svoj pokojný, usporiadaný život.

 

Ako veľmi ju v tej chvíli bolelo srdce, pišťalo a plakalo. Veď už aj ona mohla mať milovaného muža a možno aj dieťa.

 

Ale na koho sa má hnevať? Na seba, Moniku, alebo Roberta Martona? Alebo snáď na osud, že jej zobral lásku jej života a nadelil jej samotu a opustenosť?

 

,,Šéf ma nehľadal?" prerušila jej bolestné úvahy kolegyňa, ktorá o nich nemala, ani poňatia.

 

,,Nie." Odvrátila od nej pohľad a venovala sa práci.

 

Aj Jozefína zapla počítač, nasadila si sluchátka a začala prekladať. 

 

                                                             X                               X

     

     Celý deň usilovne pracovali, veď boli platené od toho, koľko textu preložili. Samozrejme kontrolovala sa aj kvalita prekladu.

 

Desať minút pred štvrtou hodinou po obede už stolička Jozefíny Zajacovej zívala prázdnotou.

 

Gabriela sa nikam neponáhľala. Vypla počítač a premýšľala kam pôjde, aby nemusela ísť do svojho prázdneho bytu.  

 

                                                       °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

                                                                     III. kapitola 

 

      Silvia Matová sedela v záhradnom kresle na terase, ktorá bola prepojená s domom a pozorovala svojich dvoch synoch. 

   

Trojročné dvojčatá vyletovali vysoko v drevených hojdačkách. Kričali, pišťali a tešili sa, keď jeden vyletel vyššie ako ten druhý. 

 

,,Matúš, prestaň kopať brata." okríkla syna a pohrozila mu prstom. 

 

,,On začal." 

 

,,To je jedno, kto začal. Proste to nerob!" 

 

,,Ale, mami..." 

 

,,Žiadne, ale. Už som povedala." 

 

   Silvia počula, že niekto zvoní pri vchodových dverách. Vstala, podišla ku chlapcom. ,,Idem otvoriť, budťte dobrí, lebo inak nedostanete po večeri zákusok. Rozumeli ste?" 

 

   Dve malé hlavičky svorne prikyvovali. 

 

Prešla cez terasu do obývačky a vestibulu. Otvorila dvere a ostala prekvapene stáť a pozerať na peknú, mladú ženu. 

 

,,Ja snívam. Gabriela, ako dlho si ma nenavštívila? Počkaj..." zamyslene počítala na prstoch. ,,No, už to budú dobré tri mesiace."

 

,,Nepreháňaj, Silvia. Toľko to nebude." 

 

,,Poď ďalej, ty moja stratená duša," jej priateľka odstúpila od dverí, aby mohla vojsť do vnútra. 

 

,,Kde sú chlapci?" 

 

,,Na terase. Hojdajú sa, ale pri tom nezabudnú do seba šťuchať a kopať sa. Sú to malí darebáci. Nemôžem ich na chvíľu nechať bez dozoru." 

 

   Gabriela kráčala za priateľkou, keď sa približovali k terase zavolala: ,,Matúš, Matej, zlatíčka moje!" 

 

,,Tí, keď ju zbadali, začali vískať a zastavovať hojdačky. Prvému sa to podarilo Matúšovi. Vrhol sa na ňu. ,,Teta Gabi, čo si mi doniesla?" 

 

,,Matúš Mato," zahriakla ho mama, ,,ty sa nevieš správať? Pozdravil si?" 

 

,,Ahoj, teta Gabi." 

 

,,Ahoj, Matúško," Gabriela ho pohladila po bacuľatom líčku. ,,To vieš, že som ti niečo priniesla," odrazu do nej narazil aj druhý chlapec. ,,Samozrejme, že aj tebe Maťko," zašmátrala v taške a vytiahla dve veľké, farebné lízanky. 

 

   Chlapci skákali od radosti. ,,Teta Gabi, ty si najlepšia teta na svete." Zobrali si od nej sladkosti a bežali späť na hojdačky. 

 

,,Nemala si im to dávať, teraz pred večerou," zamiešala sa do toho Silvia. ,,Nebudú chcieť jesť." 

 

Gabriela kývla rukou. ,,Musím ich predsa rozmazľovať, keď ich vidím tak zriedka." 

 

,,A čia je to vina?" 

 

,,Viem, že moja, mám veľa práce, šéf nás stále naháňa..." 

 

,,Len sa nevyhováraj, viem, že sa zatváraš do bytu, nikam nechodíš a stále sa umáraš. Stojí ti za to ten chlap? Gabi, veď sú to už tri roky..." 

 

,,Nie celé, len..." 

 

,,To je jedno, či sú to tri roky, alebo dva a pol. Proste sa na neho konečne vykašli! Si mladá, krásna, vzdelaná, chlapi sa za tebou otáčajú, stačí lusknúť prstami a ležia pri tvojich nohách. A čo robíš ty? Žiješ v spomienkách. Nepochopím to." 

   

       Silvia pokrútila hlavou, vstala z kresla a šla zobrať dvojičky do domu. Bol čas večere. 

 

                                                        °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

 

                                                                IV. kapitola 

 

    Silvia Matová uložila chlapcov do postieľok a nechala poodchýlené dvere pre prípad, že by sa jeden z nich zobudil a dožadoval sa mamy. 

 

 Richard Mato, manžel Silvie pracoval v Mníchove. Chodil domov raz za mesiac. Pobudol s rodinou týždeň, a potom sa znova vrátil do Nemecka. 

 

,,Kedy príde Richard?" opýtala sa Gabriela priateľky. 

 

,,O týždeň. Ak chceš, môžeš každý deň po práci prísť k nám. Chlapci sa zbláznia od radosti." 

 

,,Nechcem otravovať." 

 

,,Ale, prosím ťa, aké otravovanie. Ja budem len rada. Keď uložím deti, ostanem sama a je mi clivo." 

 

,,Dobre teda, ak chceš." 

 

,,Jasné, že chcem. Aspoň si budem mať ským posedieť večer na záhrade a vypiť kávu." 

 

,,Áno. Je tu príjemne. Tak ticho. Teraz na jar všetko kvitne a nádherne vonia." 

 

,,Vieš Gabi, keď sa nad tým zamyslím, prečo si si už dávno nenašla nového chlapa?" 

 

,,Silvi, stále tá istá pesnička. Nedokážem preskakovať zo vzťahu do vzťahu. A Roberta som naozaj milovala. Myslela som, že aj on mňa. Lenže stačila jedna náhoda a..." vzdychla. ,,... veď to poznáš. Rozprávala som ti to viackrát. Na čo otvárať staré rany, ktoré stále bolia. Nechcem sa k tomu vracať." 

 

,,Nechceš sa k tomu vracať a pri tom to neustále robíš. Čo keby si navštívila lekára a porozprávala sa s ním." 

 

   Gabriela sa horko zasmiala. ,,Zdá sa ti, že potrebujem cvokára?" 

 

,,Ale Gabi, tak som to nemyslela." 

 

,,Ja viem, že všetci mi chcete, len dobre. Ale musím sa stým vysporiadať sama." 

 

,,A čo rodičia? Chodíš za nimi?" 

 

,,Ale áno. Občas k nim cez víkend zájdem. Mama sa na mňa usmieva, hladká ma a vzdychá. Kto vie, čo si skutočne myslí. Možno som pre ňu len chudera, ktorá si nedokáže udržať chlapa. Aj ochrnutá je lepšia odo mňa. A otec... ten sedí a stále číta noviny. Občas sa na mňa pozrie a povie mi, aby som cestovala po svete. Keďže výborne ovládam tri svetové jazyky len tak ľahko sa nestratím. No a to je asi tak celé o čom sa rozprávam s rodičmi. Vydržíme spolu nedeľu a večer odídem do svojho bytu." 

 

 Silvia počúvala priateľku, odpila z kávy a vzdychla. ,,Lenže, moja drahá, dokedy sa chceš takto ľutovať a vychutnávať si vlastné nešťastie? Máš dvadsať päť rokov, preboha! A rozprávaš, ako storočná babka!" 

 

                                                        °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

 

                                                                         V. kapitola 

 

   ,,Vieš, Silvi, možno sa vo vnútri naozaj cítim na sto rokou. Áno, telo mám mladé, pružné, ohybné, ale duša vo mne stále plače. Je chorá a nedokáže sa uzdraviť. Keď vidím na ulici, v obchode, hocikde zamilovaný pár ako sa k sebe túlia, bolí ma srdce, pichá a narieka." 

 

,,Nezmysel!" Pokrútila hlavou Silvia. ,,Si telesne zdravá, vitálna a to je nad všetko ostatné." 

 

,,Veď práve. Som zdravá a on dal prednosť predo mnou chorej, ktorá musela ísť na operáciu, a potom rehabilitáciu. Učila sa znova chodiť. A po vyše dvoch rokoch ešte stále mierne kríva a pomáha si pri chôdzi paličkou. A jemu to nevadí. Je pre neho bohyňa a ja len tovar z druhej ruky, ktorého sa dokázal zbaviť mávnutím prútika. Nič som pre neho neznamenala. Bola som len jedna z mnohých." 

 

,,Nehovor tak! Ja viem, aká si. Vôbec si ťa nezaslúžil." 

 

,, Premýšľam, kde som urobila chybu, prečo si ma nevážil a nemiloval, ako zbožňuje teraz ju?" 

 

,,Gabi, takto nehovor! Si úžasná mladá dáma, ktorá potrebuje znova získať sebavedomie. On ho v tebe zničil a podupal do zeme. Urobil chybu, keď ťa odvrhol a nie ty." 

 

    Gabriela si zakryla dlaňou oči a ticho začala plakať. V tom plači bolo tak veľa smútku a bolesti. Silvia nevedela, čo má urobiť, ako ju má utešiť. Poznala, že každé slovo, ktoré by povedala, bolo by márne. Preto ju privinula k sebe, jemne hladila po chrbte a nechala jej čas na vyplakanie. Niekedy je to naozaj nutné. Človek potrebuje zo seba dostať všetok smútok a bôľ. 

 

   Ani jedna z nich nedokázala odhadnúť koľko ubehlo času. No jedno bolo isté, Gabriela prestala plakať. Dlaňou si zotrela slzy z líc.

 

   Silvia zašla do domu a doniesla papierové obrúsky. 

 

    Gabriela vytiahla z kabelky malé zrkadielko a začala sa upravovať. ,,Panebože, ale vyzerám," vzdychla. 

 

,,Hlavne, že ti ten plač pomohol a upokojil ťa," konštatovala jej priateľka. ,,Poď si ľahnúť, ustlala som ti v izbe pre hostí. Spánok pomáha. Zajtra si dones zo svojho bytu veci, aby si sa tu mohla na nejaký čas usadiť." 

 

,,Silvi..." 

 

,,Áno?" 

 

,,Ďakujem za všetko." 

 

                                                 °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

                                                                       VI. kapitola 

 

     O dva dni neskôr, prišla Gabriela z práce celá natešená. Zazvonila pri dverách Silvie, kde teraz bývala. 

 

 

,,Ale nie, čo sa deje Gabi, že máš na perách taký široký úsmev?" 

 

,,Mám skvelé novinky." 

 

,,Som na ne zvedavá." 

 

,,Kde sú chlapci?" 

 

,,Stavajú zámky z piesku. Poď do záhrady. Sadneme si na lavičku a všetko mi podrobne rozpovieš." 

 

   Keď videli dvojčata, kto sa to k nim blíži, vybehli z pieskoviska a bežali Gabriele oproti. 

 

,,Teta Gabi..." Obidvaja sa jej hodili do náručia. 

 

   Gabriela sa sklonila, pohladila a pobozkala malé hlávky. Potom si kľakla na kolená a pritúlila si ich k sebe. 

 

   Matúš sa k nej pritlačil, odhrnul vlasy a šepkal jej do ucha. ,,Teta Gabi, doniesla si nám lízanky?" 

 

  Ona urobila to isté a tiež mu pošepla. ,,Doniesla, ale dám vám ich až po večery, lebo by sa mamička hnevala." 

 

   Pozrel na ňu. Zdalo sa, že premýšľa. Potom šepkal bratovi. A v zápätí povedal nahlas: ,,Tak dobre, aj Matej súhlasí." 

 

  Silvia pristúpila k nim. ,,Čo si to šuškáte? Poviete aj mne?" 

 

,,Nie," povedali bratia súčasne. ,,To je naše tajomstvo." 

 

,,Ako to s tými deťmi perfektne vieš. Doslova ťa zbožňujú a poslúchajú. Prečo neposlúchajú aj mňa? Nechápem," čudovala sa Silvia Matová. 

 

Gabriela vstala. Odrazu mala v každej dlani malé, teplé rúčky, ktoré ju odvádzali k pieskovisku. 

 

,,Poď rýchlejšie, teta Gabi, ukážeme ti, čo sme dnes postavili. Budeš sa čudovať." 

 

,,A čo ja?" Silvia ostala stáť a pozerala sa za odchádzajúcou trojicou. ,,Mňa si v tomto dome nikto nevšíma," povedala nešťastne. ,,Tak idem aspoň pripraviť večeru," a odišla do kuchyne.

 

                                                               X                               X    

 

      Keď už boli deti navečerané, okúpané a spali vo svojich postieľkách, urobila Silvia kávu a odniesla ju na terasu, kde sedela jej priateľka. 

 

,,Prečo si zase zamyslená? Keď si prišla, mala si výbornú náladu a teraz..." 

 

,,Premýšľam." 

 

,,Preboha, o čom zase?" 

 

,,O všetkom, ale hlavne o tom, čo sa dnes udialo v práci." 

 

   Silvia postavila pred ňou šálku s kávou. ,,Som úplne napätá a čakám na tú úžasnú správu celý večer, ktorú si mi sľúbila. Už ma toľko nenapínaj a spusť." 

 

,,Dnes nás pozval šéf do svojej kancelárie a povedal, že jeden z nás, ktorí prekladáme z taliančiny, by mal ísť do Ríma. Naša agentúra dostala mimoriadnu ponuku. Najlepší prekladateľ tam pôjde na pol roka. Bude chodiť na módne prehliadky do vychýrených salónoch a prekladať komentáre moderátoroch. Taktiež rozhovory návrhároch a majiteľoch módnych domov. Bude im po ruke vždy, keď treba tlmočiť a zabezpečovať preklady medzi Rímom a Slovenskom." 

 

  Silvia stratila od úžasu reč. Neveriaco na ňu vypuľovala oči. 

 

,,Čo na to hovoríš?"

 

                                                    °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°                                                      

 

                                                                           VII. kapitola  

 

    

              Silvia nehovorila nič, lebo premýšľala a po chvíli spustila na Gabrielu lavínu otázok: ,,Už sa vie, kto ten vyvolený bude?" 

 

,,Zatiaľ nie. Šéf si pozrie podrobne naše práce, vypočuje simuntálne preklady, skrátka, skontroluje všetko, čo sme tri mesiace dozadu urobili a ako. Potom to vyhodnotí a vyberie šťastlivca." 

 

,,Aha. A čo myslíš, ktorý z vás to bude?" 

 

   Gabriela pokrčila ramenami. ,,Neviem. Jozefína Zajacová je tiež celkom dobrá. Robí aj súkromné preklady.  A samozrejme nemôžem zabudnúť na kolegu Púčika. Je dosť ambiciózny a húževnatý. Môže to byť aj jeden z nich." 

 

,,Ale, prosím ťa. Vieš, že najlepšia si ty. Spomínam si, že na škole si všetkým kontrolovala seminárne práce. Keď bolo treba na súťaž poslať niektorého študenta, tak bez uvažovania ukázali každý raz na teba." 

 

   Gabriela sa zasmiala. ,,Drahá moja, ale my už dávno nie sme študentky. Čo bolo dobré vtedy, nie je dobré dnes. Tam vonku je reálny život a riadne tvrdý. Nikomu nič netoleruje. Každý preklad musí byť presný. Ani ten najmenší omyl sa neodpúšťa. Ty si hneď po škole odišla na materskú, nevieš, ako to teraz chodí." 

 

,,Tak prepáč, že som si ťa dovolila hodnotiť." 

 

,,Ale nie, Silvi. Ty mi prepáč, nechcela som sa ťa dotknúť. Len som ti chcela povedať, že za tie tri roky sa toho veľa zmenilo, čo si doma. Každý rok vychrlia školy nových tlmočníkoch a tí sú hotoví dravci. Na nič nepozerajú, robia len kariéru." 

 

,,Chápem. A som si vedomá toho, že už aj k nám prišiel americký spôsob života. Ľudia nie sú podstatní, iba vzájomná súťaživosť." 

 

,,Presne ako hovoríš. Tak preto o sebe pochybujem." 

 

     Silvia sa zamyslela. ,,Hovoríš, že to má byť na pol roka?" 

 

,,Áno." 

 

,,A Zajacová by mohla na tak dlho opustiť deti a manžela?" 

 

   Gabriela pokrútila hlavou. ,,Ja neviem. Dáko by si to zariadila. Keď sa jedná o celkom slušné peniaze tak je schopná urobiť aj zázrak." 

 

,,Verím. Je to zavistlivá potvora. Rozprávala som sa s ňou len párkrát, keď som prišla za tebou. A jedno viem isto, priateľky z nás nebudú. A čo ten Púčik?" 

 

   Gabriela dopila skoro studenú kávu. ,,No ten je priamo ideálny kandidát. Rozvedený, dve dospelé deti. A každému sa rád tisne do zadku." 

 

,,Naozaj?" 

 

,,Naozaj." 

 

   Gabriela vzdychla. ,,Keď zhodnotím možnosti, tak ja asi nemám šancu a ostanem sama, opustená, bez nádeje na kariérny postup," pri tom sa ironicky zasmiala. 

 

,,Nepreháňaj," napomenula ju podráždene priateľka, ktorá jej želala, len to najlepšie a chcela, aby znova našla svoje šťastie. 

 

                                                             °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

 

 

                                                                          VIII. kapitola 

 

     

       O tri týždne neskôr Silvia Matová stála pri šporáku, varila obed a neustále sledovala cez okno poštovú schránku. Dvojčata okolo nej behali a hrali sa na indiánov. 

 

,,Mami, pozri, že mám krajšiu čelenku, než Maťo." 

 

,,Áno, Matúško, máš ju krajšiu," pri tom sa na syna vôbec nepozrela. Automaticky čistila zeleninu a vyzerala poštára. 

 

   Zbadala ho ako zasúva do schránky bielu obálku. Hodila do dresu mrkvu a vybehla pred dom. Vybrala ju a položila na stôl do obývačky. Zodvihla telefón. Chvíľu počkala, kým sa nadviaže spojenie. 

 

,,Haló Gabi, už ti to prišlo. Čo? Mám to otvoriť? Ja neviem, je to tvoj list. Nevadí, keď si mi to dovolila. Tak dobre. Počkaj chvíľu." Silvia zobrala nervózne do ruky obálku. Odbehla do kuchyne pre nôž. Opatrne rozrezala vrchnú časť, aby nepoškodila obsah. Rýchlo prebehla očami text. Vzdychla a dojatá zodvihla telefón. 

 

,,Gabi, si tam?"

 

Na druhom konci sa ozvalo: ,,Áno a netrpezlivo čakám. Preboha, už mi povedz, čo mi napísali." 

 

,,Gabi, vybrali ťa!" 

 

,,Neverím, klameš, chceš ma len utešiť." 

 

,,Snáď si nemyslíš, že by som ti v tak vážnej veci klamala..." 

 

   Na druhej strane sa ozval výskot. Potom ospravedlnenie. ,,Prepáč." 

 

,,Mne to nevadí, lebo sa teším s tebou. Neviem, či vôbec dokážem dokončiť obed." 

 

,,Budem sa z práce ponáhať, lebo to chcem vidieť na vlastné oči." 

 

,,Dobre. Zatiaľ ahoj." Silvia vypla mobil a ešte dlho sedela v kresle premýšľala a vzdychala. Spamätala sa až, keď počula, že niečo spadlo. 

 

,,Chlapci, čo robíte?" 

 

  Z kuchyne sa ozvalo: ,,To ja nie, mami, to Matej." 

 

,,Ach Bože, už idem a viník, nech si ma neželá!" 

 

 

                                                         X                                   X 

 

 

          O pár hodín neskôr prišla do domu Silvie Gabriela, bývala u nej. Silvia ju nechcela pustiť do jej bytu, ani vtedy, keď prišiel jej manžel z Nemecka na týždenú dovolenu. Tvrdila, že dom je veľký a miesta je dosť pre všetkých. Ani jej manželovi Gabriela neprekážala. Práve naopak. Bol rád, že Silvia nie je sama, keby sa náhodou niečo nepredvídané stalo. A zároveň jej pomôže aj s chlapcami, ktorí ju zbožňovali a tiež si zvykli, že teta Gabi je u nich stále. 

   

Gabriela sa tam celkom udomácnila. Presťahovala si oblečenie a osobné veci. U Silvie mala vlastnú izbu, do ktorej sa utiahla vždy, keď chcela byť sama. 

 

   Gabriela vstúpila do domu celá rozpálená, vzrušená a nervózna od šťastia. 

 

,,Kde je?" opýtala sa Silvie okamžite ako vošla na terasu, kde sa jej priateľka hrala s dvojčatami. 

 

,,Dala som ho na stôl do obývačky," Silvia vstala zo záhradného kresla a šla za Gabrielou, ktorú našla s roztrasenými rukami v ktorých držala obálku. 

 

,,No otvor ju, veď už vieš, čo tam je." 

 

,,Práve o to viac som nervózna. Neviem, či takú dôležitú prácu zvládnem." 

 

,,Ale zvládneš, Gabi, si dobrá. Viem to a verím ti." 

 

,,Ďakujem, Silvi, si skutočná priateľka. Veľmi si mi pomohla, keď som to najviac potrebovala. Keby som bola ostala sama vo svojom byte, tak som už teraz určite šialená." 

   

      Silvia mávla rukou. ,,Preháňaš, ako vždy." 

 

,,Nie, neozaj, ver mi." 

 

      

---