Principessa - 31. - 32 -33-34-35-36-37-38-39-40- kapitola

                                                               31. kapitola 

 

   Gabriela osamela. Prestala vnímať ľudí, ktorí sedeli pri vedľajších stoloch, bola jej ľahostajná príjemná atmosféra reštaurácie. Zrazu sa ocitla sama v cudzom štáte v neznámom meste. Nemala sa komu zveriť, ani vyžalovať. Tak veľmi potrebovala ľudské dlane na ktorých by sa mohla vyplakať. Lenže, kde ich vziať, keď tu nikoho nepoznala. 

   Začali jej stekať slzy po lícach. Nechcela, aby Mora videl jej sklamanie. Každý ju len využíval. V očiach mužoch je pekná hračka s ktorou sa radi pohrajú a časom odložia do zabudnutia. Presne tak to bolo aj s Robertom Martonom. Nič pre neho neznamenala. Pri prvej príležitosti ju odstavil na bok a zamiloval sa do inej. Vôbec mu neprekážalo, že tá druhá je postihnutá. Veľmi bolestne znášala tú neklamnú realitu. Ale prečo? Čo mužom na nej prekáža? Tvár má ako Madonna, postavu svižnú, pružnú, ba až dokonalú. Je vzdelaná, pracovitá, a predsa... ju nikto z nich nemá skutočne rád. 

    Zakryla si dlaňami tvár a potichu plakala. Prečo, prečo, pýtala sa samej seba, snáď po nekonečný raz, prečo sa do nej zatiaľ žiaden muž skutočne vrelo nezamiloval? Čím to je? Je horšia ako tie ostatné? 

   Vo vnútri tela, v srdci, v duši ju spaľoval oheň, ktorý nedokázala zastaviť, šíril sa ako mor. Ako lavína, ktorá sa spustí a už ju nikto nevie stopnúť. 

   Tá bolesť! Gabriela poznala, že bolesť duše je omnoho horšia, než bolesť tela. 

 

                                         °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

    Hostinský Vincenco pozoroval z povzdiali peknú, mladú ženu, ktorá prišla s Carlom. V duchu si pomyslel, že je to určite jeho nový objav. Na začiatku tak pôsobili, smiali sa, rozprávali... 

   Lenže, potom sa to zmenilo. Kráska zosmutnela, dokonca sa aj poriadne nazlostila. Nevedel si to vysvetliť, veď také ženy sa nosia na rukách, kupujú sa im drahé dary a šepkajú zamilované nezmysly. 

   Poznal Carla už dlhé roky a vedel, že on je gentleman, ktorý vie dvoriť krásnym dámam. Tak prečo potom táto plače? 

   Nemal rád takéto scény a prejavy smútku vo svojom lokále. Miloval, keď jeho hostia sa zabávali, smiali, veselili sa. 

   Vincenco ako pravý Talian zbožňoval dobrú náladu, víno, ženy a spev. 

   Pristúpil k nej. ,,il sinorita, mám vám doniesť ešte víno? V našich viniciach sa rodia len tie najlepšie odrody hrozna." 

   Gabriela vytiahla vreckovku, osušila si oči a tvár. ,,Prepáčte, trocha sa upravím." 

   Vincenco prikývol. ,,Ak by ste chceli, mohol by som vám vyveštiť z kariet," nečakal na odpoveď. ,,Skočím si pre ne do kuchyne, hneď som späť. Stavím sa, že manželka tam bude mať pre vás niečo dobré pod zub. Na každú bolesť je najlepšia sladkosť. To si zapamätajte, slečna." 

   Gabriela sa nechtiac usmiala a vybrala si z kabelky malé zrkadlo, pudrenku a rúž. 

,,Neodchádzajte," zavolal na ňu Vincenco rútiac sa do kuchyne.  

 

                                              °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

   Pokračujeme... 

 

                                                                   32. kapitola 

 

     O pár minút neskôr sa Vincenco vrátil s dezertným tanierom na ktorom niesol lákavo vyzerajúcu dobrotu. Pristúpil k nej a položil zákusok na kraj stola. 

,,Doniesol som vám il dolce, ako som sľúbil. Ochutnajte, je výborný. Ak budete chcieť, môžem vám doniesť aj našu taliansku špecialitu - Tiramisu." 

,,Ďakujem, tento stačí." 

,,Môžem si prisadnúť?" Opýtal sa proprietario ristorante. 

   Gabriela prikývla a ukázala na miesto oproti. 

   Vincenco vytiahol z vrecka balíček kariet. Začal ich profesionálne miešať a rozkladať po stole. 

   Gabrielu to rozveselilo, neverila na veštenie a vykladanie z kariet. Ale i napriek tomu mu to dovolila, chcela sa rozptýliť a prísť na iné myšlienky. 

,,Pozrite, sinorina tu," ukázal prstom na kartu, ktorá znázorňovala muža a ženu v objatí. ,,Čaká na vás manželstvo a zdá sa, že bude šťastné." 

   Zasmiala sa, no v tom smiechu zaznela ironická horkosť. 

,,Naozaj, sinorina, karty neklamú," pozrel sa na ňu s vážnou tvárou. ,,Verte tomu, čo hovoria," pozoroval ju, ako sa pustila s chuťou do zákuska. ,,Nechcete cappuccino? Robíme vynikajúce." 

Gabriela už celkom veselá sa opýtala: ,,A čo nerobíte vynikajúce?" 

   Vincenco na ňu nechápavo pozrel. ,,Nerozumiem, bella sinorina." 

,,Nevadí, ja tiež veľa veciam nerozumiem." 

  Hostinský kývol na čašníka a objednal im dve cappuccina, pri ktorých jej hodinu vykladal karty. Vymýšľal si, čo ho napadlo, tešilo ho, že zabudla na slzy a smútok. Miesto toho sa nahlas smiala. A to na neho pôsobilo blahodárne. 

                                                    

                                             °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

 

   Carlo Mora vyšiel z reštaurácie. Cítil sklamanie. Veril, že tá cudzinka bez problémov pristúpi na jeho návrh. Veď, kto by len odmietol toľko peňazí, ktoré jej chcel dať, lenže ona mu nedala príležitosť ponúknuť jej ich. 

   Zo začiatku sa mu javila dosť povoľná a jednoduchá. No neskôr mu ukázala pichliače, ktoré ho riadne pobodali. 

    Pokrútil hlavou a posmešne sa usmial. Celá situácia sa mu videla absurdná a zbytočná. Keby otec nebol taký veľký tvrdohlavec mohol si pokojne žiť. Nechápal jeho počínanie, veď už mu dal vnuka, pokračovateľa rodu, preto sa čudoval, keď od neho žiadal, aby sa znova oženil. Jednu manželku už mal a nevyšlo to. Bolo zrejmé, že na partnerský vzťah nie je a nikdy nebude pripravený. Preto sa mu neznáma cudinka javila, ako vhodná kandidátka pre účel, ktorý potreboval. Chcel len splniť otcovu podmienku, nemohol v žiadnom prípade dopustiť, aby ich rodinný klenot, akým bez pochýb Lasaro bolo, dostal niekto cudzí. Matku by táto skutočnosť ranila na život a na smrť. 

   Svoju matku miloval, a preto by také niečo nepripustil. Bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby zachránil Lasaro a ponechal ho v ich rodine. 

,,Keď to bude nutné, tak tú nevestu vydolujem aj spod zeme," povedal pre seba, sadol do auta a odfrčal. 

 

                                                    °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

 

     Príbeh pokračuje...  

 

                                                                      33. kapitola 

 

     O jedenástej hodine v noci sa Gabriela vrátila do hotelovej izby. 

   Plánovala zavolať šoféra, aby prišiel pre ňu, lenže proprietario ristorante trval na tom, že ju odvezie jeho syn. Gabriela sa s ním o tom dlho škriepila, ale pod tlakom jeho argumentov ustúpila. 

   Rýchlo sa vyzliekla a umyla. Pozrela na hodiny, pôvodne chcela zatelefonovať Silvii, lenže sa jej videlo už dosť neskoro. Nechcela ju budiť. 

,,Aj zajtra je deň," konštatovala a ľahla si do postele. 

    No spánok neprichádzal, lebo jednostaj myslela na Carla Moru. Keď zatvorila oči videla ho pred sebou ako sedí na stoličke a suveréne rozhadzuje rukami a čuduje sa, prečo neprijala jeho ponuku. 

   Gabriela vstala, prešla k stolu, naliala si do pohára ďús. Podišla k oknu a pozerala na osvetlený Rím. 

,,Aké zvláštne, človek žije v miliónovom meste a cíti sa tak sám," povedala pre seba. ,,Keby som bola doma, šuchla by som sa do postele k Silvii a dlho by sme sa rozprávali. Som veľmi zvedavá, čo povie na tú neobvyklú žiadosť o ruku," usmiala sa, lebo čím viac o tom premýšľala, tým viac sa jej to zdalo absurdné a smiešne. Ako sa môže vydať za niekoho koho nepozná a nič o ňom nevie. 

,,Smiešne! Celý svet je smiešny, lebo sa zbláznil," vzdychla. 

 

                                                  °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

 

    Na druhý deň ráno prišla do práce ako obyčajne. Pozdravila sa s recepčnou, usmiala sa na ňu a zamierila ku schodom. 

  Všimla si, že dievčina na ňu máva a naznačuje, aby sa pri nej zastavila. Trocha sa začudovala, ale urobila to. 

,,Sí..." pozrela na recepčnú. 

,,il sinora Bernardi vám nechala u mňa lístok," a podala jej bielu obálku. 

  Gabrielu v tom okamžiku napadlo tisíc možností, čo to môže znamenať. Jedna z nich bola výpoveď a poďakovanie za doteraz vykonanú prácu. No s konštatovaním, že jej služby už nebude potrebovať. Veď predsa Mora spomínal, že sú s Francescou priatelia. Možno jej hneď ráno zavolal a požiadal ju, aby ju prepustila. Áno, trest za to, že neprijala ponuku, ktorú jej predostrel. 

   Pomsta! Taliani sú národ, ktorý sa rád mstí. Veď v niektorých častiach stále platí zákon vendety. 

   Už sa v duchu lúčila s Rímom, ktorý si ani nestačila poriadne pozrieť. Horšie to bude, keď sa vráti na Slovensko, do ich agentúry. Tie zlomyseľné pohľady, šuškanie a ohováranie poza chrbát. Púčik a Zajacová budú na ňu ukazovať prstom. 

  Zvažovala možnosti. Dá výpoveď a bude prekladateľ na voľnej nohe. Uzavrie zmluvy s vydavateľstvami a bude prekladať knihy. Je to síce náročné na čas, musí presne dodržať termíny, ale... ak nebude iná varianta... 

,,Preboha, otvor to už konečne!" Hovoril jej vnútorný hlas. 

 

                                             °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

 

Pôjde Gabriela späť na Slovensko ako porazená? 

 

                                                              34. kapitola 

 

     Gabriele sa triasli ruky, keď vyberala lístok z obálky. Najskôr ho prebehla rýchlo očami, a potom si znova prešla riadok po riadku. 

Stálo na ňom: 

         ,,Drahá, zavolaj si šoféra a povedz mu, nech ťa odvezie smerom k moru k miestu svetovej výstavy - E.U.R. Je tam viacero palácov. Prikáž mu, aby ťa nasmeroval na Palác kultúry a práce. Koná sa tam medzinárodná prehliadka modelov. Sú tam kapacity z celého sveta. Potrebujem ťa! 

     Francesca B." 

 

         Gabriela držala lístok a nevedela, či sa má radovať, alebo báť. Samozrejme, že je to pre ňu príležitosť vstúpiť do veľkého sveta. No zároveň pocítila zvieranie pri srdci. Neverila si, či dokáže preskočiť svoju rutinu a vystúpiť o pár schodov vyššie na pomyselnom rebríku. 

   A to ešte vôbec nevedela, čo pre ňu madam Bernardi vymyslela. Keby len tušila, určite by sadla do prvého lietadla a odišla na Slovensko. 

 

                                                      °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

   Gabriela prišla presne tam, kde jej kázala Francesca. Držala sa inštrukcii, ktoré dostala napísané na lístku. 

   Šofér ju doviezol priamo k vstupu do paláca. Tam sa stačilo, len opýtať, kde sú miestnosti vyhradené pre salón Bernardi. A o desať minút stála pred majiteľkou salónu. 

,,Dobre, že si už tu, potrebujem ťa. Mala si nejaké problémy dostať sa sem?" Francesca si ju premerala od vlasov až po topánky. Nečakala na odpoveď, dala si ju sama. ,,Asi zrejme nie, keď si prišla tak rýchlo. Vidíš ten zhon?" Ukázala rukou po priestoroch. ,,Chceme sa predviesť v najlepšom svetle." 

,,Kam mám ísť, kde sú kóje pre tlmočníkoch?" Opýtala sa Gabriela, keď ju madam pustila k slovu. 

,,Zatiaľ ostaneš, Ornello má s tebou nejaký plán. Včera dostal nápad, zavolal mi a ja som súhlasila. Aspoň trocha oživíš náš predvádzací program." 

   Gabriela sa bojovne postavila, lebo nadobudla neblahé tušenie, čoho sa ten jej komplot bude týkať. ,,Môžem vedieť..." 

,,Ale áno, drahá, všetko sa dozvieš." Kývla rukou na pár ľudí a zakričala: ,,Ornello, už prišla!" V momente pri nej stál muž, ktorý si ju nedávno pomýlil s modelkou. 

,,No, ukáž sa," chytil ju za ruky a obzeral ju zo všetkých strán. ,,Ale áno, Francesca, myslím, že s tým niečo urobíme a tie modely jej padnú. Hovoril som ti to." 

,,Mslíš, že jej nebudú dlhé?" 

,,Počkaj, premeriam ju," zvesil si z krku krajčírsky meter a z každej strany otáčal Gabrielu a meral ju ako skriňu, ktorá sa má zmestiť cez dvere. Tá sa v tom momente nezmohla na slovo, ani na protest, len vyvaľovala oči a nechala so sebou manipulovať, podľa pokynov Ornella. 

,,Hovoril som, je dobrá..." 

,,A dosť! Francesca, čo má táto šaráda znamenať? Chcem vysvetlenie." 

,,Drahá, upokoj sa," začala sa jej prihovárať madam Bernardi, milo, pri tom jej dala ruku na rameno a odtiahla ju na bok. ,,Ornello našiel pár modelov na nižšiu postavu a keďže naše modelky sú všetky vyššie, osvetlil ho záblesk a spomenul si na teba. Ja som najskôr nesúhlasila, ale potom som pochopila, že také spestrenie na záver prehliadky by mohlo oživiť stereotyp predvádzania. A v rámci kreatívneho myslenia, by sme oznámili, že máme prekvapenie a tým by si bola ty. Viem, že nie si modelka, ale mám znamenitých kaderníkov a vyzážistov, dokážu urobiť zázrak..." 

,,Ale... ja neviem nič o modelinku," chytala sa poslednej slamky, lebo poznala, že jej šanca, aby to zvrátila je minimálna. Oni rozhodli za ňu. 

 

                                                       X                                   X 

 

   Pokračujeme... Gabriela si myslela, že sa bude v Ríme nudiť a pozerať, len pamiatky, ale opak je pravda. Čakajú ju ešte rôzne dobrodružstvá, nečakané prekvapenia a zážitky. 

 

 

                                                         35. kapitola 

 

    ,,Ale, zlatíčko," Francesca ju pritlačila k sebe a potriasla ňou. ,,Nikto od teba nechce, aby si sa prechádzala po móle ako skúsená modelka. Tvoja krása sa skrýva v neskazenosti a jednoduchosti a práve to láka kritikov a objektívy. Neboj sa, ja a Ornello budeme kráčať s tebou." 

Kývla rukou. ,,Ornello, je tvoja." 

,,Ale..." nezmohla sa na odpor, lebo k nej pristúpil vyzážista a Ornello, ktorý to teatrálne režíroval. Každú chvíľu na nej niekto iný pracoval. 

    Prišiel kaderník, posadil ju na otáčaciu stoličku. Skontroloval kvalitu vlasov, farbu, jemnosť a hneď vedel, čo má urobiť. Keď skončil, prišiel vyzážista, ktorý jej na tvár nanášal púder, očné tiene, rúž. Otáčal ju, obzeral z blízka z diaľky. Niečo zahundral, čomu nerozumela a pokračoval. 

   Gabriela sa radšej, ani nepozerala do zrkadla, zatvorila oči a myslela si: ,,Veď nejako to dopadne, horšie ako to je, už to nemôže byť." 

   Keď skončili, prišiel Ornello, doviezol na kovovom pojazdnom stojane zavesených niekoľko krásnych šiat. 

,,Á... sinorita, teraz budeme skúšať. Najskôr začneme... napríklad týmto  modrým kúskom," zvesil róbu, akú ešte v živote nevidela. Ostala stáť s otvorenými ústami. 

,,No tak..." luskol prstami. ,,Zlato, trocha viac pohybu o chvíľu už pôjdeme..." 

   Rýchlo ju vyzliekli a natiahli modrý zázrak. 

    Gabriela, keď uvidela, svoj obraz v zrkadle neverila, že to je vôbec ona. Blond vlasy jej upravil kaderník do zložitého účesu, pridal aj príčesok, aby pôsobili husto a usporiadane. Po stranách jej viseli dlhé lokny a v každom záhybe mala zapletený zlatý kvet. 

   S jej tvárou sa vyzážista dokonale pohral. Oči namaľoval dosť zložito a nápadne. Zvýraznil licne kosti a na pery použil jasno červený rúž. 

   Prvé, čo povedala, keď sa videla, bolo: ,,To nie som ja." 

,,Ale áno, drahá, len sme vyzdvihli tvoju krásu," počula hlas Francesci, ktorá bola tiež dokonale namaľovaná a oblečená. 

,,Ukáž..." Otáčala ju do strán. ,,No, Ornello, tie šaty si odhadol na jednotku. Tá modrá jej pristane k vlasom." 

,,Myslíš... nemám skúsiť ešte tie červené?" 

,,Nie. Aj dĺžka vyhovuje. Luky, podaj mi tie modré lodičky!" 

   O chvíľu pribehol mladík a držal v ruke topánky ako z rozprávky. 

,,Skús si ich." 

Padli jej ako uliate. 

,,Výborne, si dokonalá." 

   Gabriela počula moderátora ako uvádza madam Bernardi, hlavného návrhára Ornella Bellini a ju. Predstavil ju publiku ako spolupracovníčku salónu Bernardi zo Slovenska, ktorá je v Taliansku na pol ročnej stáži. 

   Gabriela stála, ako Lotova žena, neschopná odlepiť sa od zeme. 

   Čo nasledovalo potom, vnímala, ako v mrákotach. Cítila, ako ju zobrala za jednu ruku Francesca a za druhú Ornello a ťahali ju na predvádzacie mólo. 

   Ľudia vískali, pískali, osvetľovali ju svetlá reflektorov a blesky fotoaparátov. Počula hlasné slová moderátora, ktorý chválil a vyzdvihoval kolekciu módneho domu Bernardi. 

   Odrazu na nich začal pršať zlaý dážď. Počula, ako jej Francecsa šepká: ,,Usmievaj sa." 

   Publikum tlieskalo a vstávalo zo stoličiek. 

   Ornello Bellini jej zodvihol ruku do výšky. To isté urobila aj Francesca s jej druhou rukou. 

   V ten deň zažila Gabriela Danová svoj prvý krok ku sláve. 

 

                                               X                                           X 

 

   Pokračujeme...

 

                                                            36. kapitola 

 

 

    Na druhý deň behala Francesca Bernardi po všetkých kanceláriach, krajčírskych dieľňach, strižňách a ukazovala recenzie a chvály kritikov. 

   Noviny a časopisy rozkladala po stoloch a prstom ťukala na fotografie, kde bola ona, Ornello Bellini a Gabriela Danová. Žiarili na nich ako dokonalá trojka. 

   Nevynechala, ani pracovňu Gabriely. Tá sedela za písacím stolom a pozerala do počítača, keď sa prudko otvorili dvere a dnu vtrhla Francesca plná ohnivého vzrušenia. 

  ,,Už si to videla? Tomu sa povie kanbek. Taký úspech sme už dávno nezažili, ak vôbec. Drahá..." zohla sa ku Gabriele, ,,... ty, ani nevieš, čo to pre mňa znamená. Vrchol úspechu. Príliv nových zakázok, slávu... drahá, a to len vďaka tebe. Potrebovali sme neznámy, neopozeraný obličaj. Človeka zo zahraničia, niekoho krásneho a jednoduchého zároveň. Proste tvár módneho domu - Bernardi." 

,,Ale Francesca," Gabriela sa na ňu pozrela prekvapenými očami, ,,... nepreháňaj! Len trocha reklamy to je celé. O pár dní si na mňa už nikto nespomenie. Vieš, že každá sláva aj škandál trvajú tri dni, a potom sa nájde niekto, kto im stojí..." 

,,A práve tomu musíme zabrániť," skočila jej do reči Francesca. ,,Nesmieš padnúť do zabudnutia. Ale ako to urobiť, aby..." Začala sa prechádzať po miestnosti a úpenlivo premýšľala. 

   Gabriela sa len usmiala a sústredila sa na prácu. 

,,Už to mám!" Vykríkla madam Bernardi a zastala pri nej. Zaprela sa dlaňami o dosku pracovného stola a vyžadovala si pozornosť. 

,,Drahá, pred dvoma dňami mi telefonoval Carlo Mora, takú blbosť, že si ťa chce zobrať za ženu, kvôli otcovi, aby ich slávne Lasaro neprepísal cudzím ľuďom. Mávla som nad tým rukou, lebo mi to neprišlo dôležité, hoci Carlo je dobrý priateľ a slušný sponzor. Čo pozeráš, bez podporovateľov v tejto branži sa, len málo kto udrží. Ani si nedokážeš predstaviť, aká veľká a neľútostná konkurencia je v tomto obore. Ale k veci. Včera na prehliadke v Paláci kultúry sme sa na chvíľu stretli a on mi naznačil, že si jeho ponuku odmietla. Prešla som to ako nepodstatnú hlúposť. Ale teraz, keď nad tým premýšľam, tak by sa to dalo využiť v náš prospech. Zo svadby by sme urobili veľkú... ako sa to povie... šou, zobrali by ste sa priamo na predvádzacom móle. Pozvali by sme fotografov, novinárov a televízie z celého sveta aj z Ameriky. Panebože! To by bolo! Svadba talianskeho princa a chudobnej tlmočníčky zo Slovenska. Svadba snov. Ja a Ornello by sme pripravili dokonalú prehliadku vkusu a módy. Vybrali by sme vám šaty a značka Bernardi by sa dostala okamžite všade." Francecsa sa zakrútila, chytila sa za hlavu. ,,Že ma to nenapadlo skôr, taká..." 

,,,Francesca, prosím..." ozvala sa Gabriela, ktorá ju vrátila do prítomnosti. ,,Včera som sa obetovala pre dobro módneho domu, ale tým to skončilo. Som tlmočníčka, nie cvičená opica, ktorú jej majiteľ ukazuje podľa ľubovôle. Ostaňme radšej nohami na zemi. Povedala som il sinorovi Mora - nie a to stále platí. Ja si svoj život budem riadiť sama a nedovolím nikomu, naozaj nikomu, aby mi doň zasahoval! Capisto?" Pozrela na svoju zamestnávateľku odhodlanými očami. 

    Farancesca sa na ňu tiež pozrela veľavravným pohľadom, ktorý neveštil nič dobré. Ale nahlas povedala: ,,Rozumiem, drahá. Bol to len nápad," na to opustila pracovňu Gabriely. 

   Tej sa, ani v najhoršom sne nesnívalo, že keď sa Francesca Bernardi do niečoho zahryzne, čo má zvýšiť prestíž jej salónu, už sa toho nepustí. Nech to stojí, čo chce, hoci aj slobodu mladej dievčiny.

 

                                                       °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

 Ideme ďalej...  

 

                                                                   37. kapitola 

 

        Gabriela pracovala bez prestávky, celý deň. Nešla, ani na obed. Poprosila dievčatá z krajčírskej dielne, aby jej doniesli pizzu, keď pôjdu na jedlo. 

  Niežeby bola taká horlivá, ale chcela sa vyhnúť šuškaniam poza chrbát, pokrikovaniu a zastavovaniu na ulici. Určite by sa takí ľudia našli, čo by ju spoznali z fotografii. Istotne by sa jej vypytovali, chceli by autogram a ona sa na také niečo okázalé necítila.

    Nerada sa ukazovala a predvádzala. 

   Keď boli štyri hodiny s povzdychom vypla počítač, zobrala si veci a chystala sa do hotela. Pred tým si ešte zavolala šoféra. Tešilo ju, že sa Francesca viac u nej v pracovni neukázala. Mala ju svojim spôsobom rada, hoci vystupovala dosť hlučne, rozkazovačne a občas aj vulgárne, keď sa dohadovala s modelkami, s dodávateľmi, návrhármi a ostatným parsonálom. 

   Ona sa snažila takým konfrontáciam vyhnúť. Preto sa radšej zatvorila vo svojej pracovni, urobila, čo po nej požadovali a najradšej bola, keď ju Francesca ušetrila svojich bláznivých nápadov. 

   Keď prišla do hotela, urobila si pohodlie a veľmi sa tešila na videorozhovor so Silviou. Mala toľko noviniek, o ktoré sa chcela s ňou podeliť. Stále sledovala čas, dohodli sa na siedmu hodinu. 

    Nastavila si note-buk, pohodlne si sadla do kresla a čakala. Zatvorila oči a formulovala vety, ktoré povie Silvii. 

   S úderom siedmej hodiny sa ozvalo zvonenie. Gabriela okamžite prijala videohovor. Bola šťastná, že po dvoch týždňoch znova vidí priateľku. 

,,Och, Silvi, už sa nemôžem dočkať, kedy ti rozpoviem všetky udalosti, ktoré sa mi stali." 

,,Vážne? To ich je toľko?" Silvia sa tvárila prekvapene, potom zašmátrala rukou vedľa seba a zodvihla časopis s fotografiami na ktorých bola madam Bernardi, ona a návrhár Ornello Bellini. ,,Vidím, že sa z teba stáva slávna osobnosť. Tuším, tie fotografie obleteli celú Európu. Každý u nás o ničom nehovorí, len o tebe. Že vraj z teba bude modelka." 

,,Neblázni, Silvi, to bol len taký marketinkový ťah. Do poslednej chvíle som o ničom nemala, ani tušenie. To všetko spískali tí dvaja. Prišla som tam, hneď si ma začali podávať ako bábiku, než som sa spamätala, už som stála na móle a všade okolo mňa blýskali fotoaparáty." 

,,Gabi, ale veď to je len dobre, že sa stávaš populárna. Marton si predsa o tebe myslel, že si len prostá šedá myš utiahnutá v kancelárii. Spomínala si mi predsa ako sa z teba smial, keď si padala na vodných lyžiach na Mallorke." 

,,Ani mi to nepripomínaj. To bol najhorší deň v mojom živote. So mnou bol na dovolenke, a pri tom stále myslel, len na ňu. Neskôr mi priznal, že nevidel mňa, ale ju. Bolo to strašné poznanie." 

,,Kašli na to," Silvia mávla rukou. ,,Už je to za tebou. Pozeraj sa dopredu. Otvára sa pred tebou nový svet a lákavé možnosti. Ja byť tebou už si na Martona, ani nespomeniem. Zatvorím toho ducha do skrine a za žiadnych okolností ho nepustím von." 

,,Dobre, Silvi, teraz z iného súdka. Predstav si, čo sa mi pred včerom prihodilo. Ten muž, čo ma zrazil autom, si dal v utorok večer so mnou rande a požiadal ma o ruku." 

 

                                                    X                                     X

 

      Život Gabriely sa nám postupne zamotáva... 

 

                                                                     38. kapitola 

 

       Silvia v prvom momente myslela, že zle počula. ,,Môžeš mi tú vetu ešte raz zopakovať?" 

Gabriela sa zasmiala. ,,Neuveriteľné, že?" 

,,Žartuješ? Na prvom rande ťa požiadal o ruku?" 

,,Nebolo to skutočné rande, skôr večera a rozhovor." 

Silvia sa zamyslela. ,,Čo je to za človeka? Vieš o ňom niečo viac?" 

,,Ani nie. Viem len, že má svoju firmu, spomínal to. Je rozvedený, má syna a otca, ktorý chce, aby sa znova oženil. Lebo, ak nie, tak ich rodinné panstvo, ak to tak môžem nazvať, vo svojej záveti odkáže charite. No a to nemôže v žiadnom prípade dopustiť, lebo ho chce uchovať pre syna. Ja prichádzam do úvahy ako potencionálna manželka preto, lebo som cudzinka a o pol roka odídem. Bude síce ženatý, ale žiadne záväzky voči mne mať nebude. Samozrejme, že ma finančne odškodní. A to je celé, čo o ňom viem." 

   Silvia ju pozorne počúvala a v hlave sa jej preháňalo nespočetné množstvo myšlienok a variant. 

,,No, čo povieš? Hlúposť, že?" Opýtala sa Gabriela, keď jej priateľka ostala ticho. 

,,Ja neviem, Gabi. Snáď, keby si ho trocha viac poznala v jeho prirodzenom prostredí." 

,,Panebože, to nemyslíš vážne, že nie? Vy ste sa asi všetci zbláznili. Moja šéfka, madam Bernardi mi dnes básnila o tom akú by nám vystrojila svadbu. Prirodzene, že priamo na predvadzacom móle za asistencie kamier a fotoaparátov." 

,,To je hlúposť." 

,,Aj ja si myslím. Jasne som jej povedala, že nie som cirkusové číslo, ktoré predvedie vždy, keď si zmyslí." 

,,Gabi, predsa len, neskúsiš, o tom aspoň premýšľať." 

,,Nie...!" 

,,Možno..." 

,,Silvi, preboha, vieš o čom hovoríš? Tu ide o mňa, o môj život. Mám si ho pokaziť nefunkčným manželstvom, bez nádeje na únik?" 

,,Neber to tak. Ak ti je sympatický tak pol roka je dlhá doba, ktovie, čo sa udeje. Veď najlepšie manželstvá vznikajú práve z náhod." 

,,Ach, nie..." 

,,Len pokoj, Gabi, pozri sa na to inými očami. Čo ťa čaká, keď sa vrátiš na Slovensko? Zase sa budeš tlačiť v jednej kancelárii s tou potvorou Zajacovou. Kaziť si oči nad prekladmi. A takto máš vyhliadky iného života. Dá ti peniaze. Môžeš si založiť vlastnú agentúru. Cestovať, spoznávať nové obzory. Ak ho požiadaš, tak ťa zoznámi so zaujímavými ľuďmi. Otvorí sa ti celý Rím a nie len on. Chápeš, čo ti chcem vysvetliť? Veď všetko je hra osudu." 

   Gabriela pokrútila hlavou. ,,Silvi, poriadne si to zamotala. Bola som už na sto percent rozhodnutá pre variantu- nie. A teraz som ostala na pochybách a premýšľam, či azda nemáš pravdu." 

,,Uvažuj..."

     V tom sa spojenie prerušilo. Gabriela zúrila, lebo si chcela priateľku vypočuť až do konca. Skúšala, s ňou znova nadviazať spojenie, ale neúspešne. 

     Nahnevaná vypla počítač a šla do postele. No, nedokázala zabudnúť na slová Silvie.  

 

 

                                                   X                                       X 

 

  Ako bude príbeh Gabriely pokračovať? Uvidíme...

                                                         39. kapitola 

 

       Cez víkend sa Gabriela rozhodla, že pôjde so skupinou turistov na spoznávací výlet po Ríme. V prvom rade chcela dokončiť svoj zámer, čo najviac vidieť z Ríma, kým sa znova vráti na Slovensko. V druhom rade si chcela utriediť myšlienky. 

   Stretli sa v hojnom počte v sobotu ráno na Piazza Venezia, odkiaľ prešli na ulicu Via del Corso, ktorá bola vchodom do mesta. 

   Na námestí Piazza del Popolo ich sprievodkyňa upozornila na pomník Viktora Emanuela, kde sa po oboch stranách, nachádzajú mnohé paláce, kostoly a iné význané budovy. 

   Hneď na začiatku vľavo je palác Bonapartov, kde žila a zomrela Letícia, matka Napoleona I. Nasleduje palác Doria - Pamphili. V pravo je kostol sv. Marcela  s barokovým priečelím.

   A takto postupovali, až sa dostali k Vile rodiny Borchese. Ktorú dal postaviť synovec pápeža Pavla V. 

   Gabriela nevedela na ktorú stranu sa má pozerať, lebo každá jedna pamiatka si zaslúžila maximálnu pozornosť. 

   Po obede bolo na programe námestie Piazza di Spagana - Španielske námestie. Gabriele sa okamžite vybavilo stretnutie s Carlom Mora. Pozerala na veľkolepé schdište z. r. 1727. so záplavou kvetou po obidvoch stranách. Dole na námestí pod schodami ich sprievodkyňa upozornila na fontánu Berniniho, nazývanú Člnisko, lebo má tvar lode. 

   A práve v tom momente Gabriela dospela k rozhodnutiu. Nebude si šlapať po vlastnom šťastí a nebude, ani strácať čas a hneď zajtra zavolá il sinora Moru. 

  Ktovie, možno práve osud zariadil, aby sa stretli, lebo inak by jej ho istotne neposlal do cesty. Uvažovala pre seba. 

  Veď, aké mesto môže byť krajšie na svadbu, než to večné. 

 

                                                        X                                   X 

 

    Pokračujeme... 

 

                                                                  40. kapitola 

 

     ,,Ďakujem, il sinorita, že ste zavolali. Chcel by som vás pozvať na celý víkend do Lasara, uvidíte najkrajší kus zeme. Budú tam aj moji rodičia a syn. Chcel by som, aby ste ich poznali." 

,,Dobre, súhlasím," odpovedala krátko. 

,,Môžem sa opýtať, čo vás primälo k tomu, aby ste zmenili rozhodnutie?" 

,,Radšej sa nepýtajte, bude to tak lepšie." 

,,Ako chcete. Tak teda prídem, pre vás v piatok podvečer do hotela." 

,,Sme dohodnutí," na to vypla telefón, lebo sa bála, že by predsa len zmenila rozhodnutie. 

 

                                                        X                              X 

 

    V piatok, o štvrtej hodine ku večeru, stála Gabriela pred hotelom a čakala Carla Moru. Dôkladne sa pripravila. Dala si záležať na oblečení aj vyzáži, so sebou si zobrala, len to najlepšie šatstvo, ktoré v Ríme mala. Chcela pozitívne zapôsobiť na celú rodinu - Mora. 

   Keď sa blížili k Lasaru už z diaľky sa pred nimi ukázal iný svet. Carlo šoféroval a po očku pozoroval prísediacu. Jej pekné obrysy tváre vyzerali meravo. Nepovedala, ani slovo, len monotóne pozerala z okna a pozorovala krajinu. 

   Keď vkročili na pozemok Lasara, Gabriela si otvorila okno. Mierne sa z neho vyklonila, aby mohla lepšie vnímať ten malebný kraj. Po obidvoch stranách cesty sa týčili stromy olivovníkoch. Gabriela olivy rásť ešte nikdy nevidela. V diali boli rozložené zelené lány vinnej révy, úhľadne usporiadané v zástupoch. 

   Nevedela sa dočkať, kedy uvidí sľubované údolie kvetov. Dala mu za pravdu Lasaro sa jej hneď na začiatku javilo, ako niečo, čo ešte nikdy nevidela. Vôbec sa nečudovala, že mu tak veľmi na ňom záleží. Aj ten vzduch sa jej zdal lepší. 

   Príjazdová cesta sa postupne menila na rovinatý priestor, kde videla stáť priestranú vilu v ktorej sa odzrkadľovalo niekoľko stavebných slohov. Uvedomila si, že každá generácia rodiny - Mora na ňom robila rôzne úpravy. Okolo rozľahlej budovy modrej farby sa rozprestieral upravený park a zelený trávnik dôkladne udržiavaný. Biele rámy okien a dverí tvorili v súlade s modrou farbou harmóniu. Na každej obločnici trónili kvetináče s ťahavými, farebnými muškátmi. Vila mala tri poschodia. V pozadí zbadala stajne, slušne udržiavané. A jazdeckú dráhu. Na pravej strane bol tenisový kurt. 

   A to vôbec netušila, že vidí, len minimálnu časť z Lasara. 

   Prišiel ich privítať správca domu. 

 

                                                      °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

   A sme v Lasare. Čo bude nasledovať? 

---