Principessa - 41 -42-43-44- 45-46-47-48-49-50- kapitola

                                                             41. kapitola 

 

     ,,Zdravím, Giovani. Rodičia sú už tu?"

,,Dobrý deň, pán Carlo, madam," domovník sa mierne poklonil. ,,Vaši rodičia aj mladý pán Mateo sú v obývačke, čakajú na vás." 

,,Ďakujem, Giovani. Postaraj sa o batožinu," podal mu kľúče od auta. 

   Gabriela cítila nervozitu, začali sa jej potiť dlane. ,,Pán Mora... počkajte chvíľu..." 

,,Hovorte mi Carlo. Lepšie to bude znieť." 

,,Vy mi hovorte, Gabriela." 

Prikývol. 

,,Čo im poviete? Ako ma predstavíte?" Začala si upravovať prstami vlasy. 

,,Ako snúbenicu." 

,,Ako snúbenicu?" 

,,Pán Mora... Carlo... ja neviem, nie je to unáhlené? " Uprene na neho pozrela. ,,Možno by ste mi mali dať status priateľky. 

,,Gabriela, ja nemám čas hrať sa so slovami. Otec mi dal jasne na zrozumenie, že sa v najbližšej dobe musím oženiť. Pôjdeme..." 

,,Počkajte," zastavila ho rukou. ,,Ešte sme sa nedohodli na detailoch." 

,,Na akých?" opýtal sa podráždene. 

,,No, predsa, čo povieme, kde sme sa zoznámili, keď sa nás opýtajú." 

,,Ja som im všetko povedal." 

Zastala na schodoch. ,,Čo všetko?" 

,,No... o nás. Otcovi som oznámil, že sa ožením, ak si to želá, ale nech nečaká manželstvo z lásky." 

,,Panebože! To ste naozaj urobili?" 

,,Áno. Ja nemienim hrať komédiu, pred nikým." 

,,Ale ako teraz budem vyzerať? Budú si myslieť, že som zlatokopka, ktorej ide o peniaze." Zhlboka sa nadýchla. Zaklonila od nervozity hlavu a premýšlala, že by mala zaradiť ústup a zastaviť ten cirkus ešte v zárodku. V tom zacítila vzduch presýtený vôňou rôznych druhov kvetov. Pozerala z okna na žiariace slnko a modrú bezoblačnú oblohu. Hoci túžila byť v tejto chvíli inde nemohla si nevšimnúť bujnú zeleň, ktorá bola znamením prekypujúceho života a kolobehu neustále sa obnovujúcej prírody. 

   A ja mu to chcem zobrať, uvažovala. Okradnúť ho o tú krásu. Aj Robertovi som chcela zobrať Moniku. Vážne som človek, ktorý len berie a nič nedáva? Krv jej priam bublala v žilách a v mozgu vyhrával celý orchester, čo sa tak úpenlivo snažila premýšľať. 

   Prosila Boha, aby jej poradil, čo má urobiť. Má to vzdať a vrátiť sa do Ríma, alebo nabrať odvahu a vstúpiť do ringu. 

   Carlo videl, že váha, vedel, že by ju mal prehovárať, ale nežiadalo sa mu pokračovať v rozhovore, skladať jej poklony a žobrať. Preto povedal len: ,,Veď ste súhlasili a teraz..." 

,,il sinor Mora... teda Carlo, pochopte ma. Ťaží ma pocit viny." 

,,Môžem vedieť akej?" Rýchlym krokom podišiel k nej. 

,,Že oklamem vašich rodičov, seba, vás, rodinu..." 

,,Hlúposť. My o tom všetko vieme, aj moji rodičia tak nechápem, prečo váhate?" Všimol si, že pofukujúci vetrík jej vmietol cez otvorené okno, do tváre pramienok svetlých vlasov, ktorý sa jej prilepil na líce. 

   Pred tým si ich tak starostlivo upravovala, blysklo mu hlavou. Pozoroval, ako zodvihla ruku a pôvabným pohybom ho dala na miesto. 

,,Kvôli výčitkám svedomia." 

   Svojim hlasom ho vrátila do reality. Bol nahnevaný sám na seba, ohúrený, vzrušený a v tej chvíli sa mu zdalo, že práve ho zasiahol blesk a on vidí ženu, ktorú hľadal po celý život.  

 

                                                      X                                         X 

 

    Príbeh ešte zďaleka nekončí... 

 

                                                                  42. kapitola 

 

      To poznanie ho nemilo zasiahlo. Pozrel na ňu neveriacimi očami. Vôbec nečakal, že by mala mať výčitky svedomia, skôr čakal, že sa bude tešiť z finančnej odmeny, ktorú jej sľúbil pri podpise zmluvy. Naozaj čakal všetko, ale výčitky svedomia, nie. A práve to ho hlboko zasiahlo a začal ju vidieť inak. 

   Jeho bývalá manželka Mariol Cerullo Mora prijímala peniaze, úctu v spoločnosti, postavenie úplne prirodzene. Neobzerala sa na nikoho. Keď zistila, že je tehotná, posunula ju táto skutočnosť na vyšší post. Rešpektovali ju všetci v rátane jeho. 

   Keď oznámil rodičom, že sa chcú rozviesť, nechápali to. Neustále ho prehovárali, aby ešte raz zvážil, čo chce urobiť. Potom spolu zostávali, len kvôli Mateovi. Ako manželia nefungovali už dávno. 

    Po rozchode si zariadila život podľa seba. Mateo cez týždeň bol pri nej, lebo nepracovala a počas víkendu boli všetci spoločne v Lasare. 

    Jeho bývalá manželka žila so starším, zámožným mužom, ktorý sa volal Luigi Rota. Tiež bol rozvedený a mal dve dospelé deti, ktoré žili v zahraničí. Preto jeho synovi nerozumel a snažil sa mu vyhýbať a ignoroval ho. Zaujímal sa len o Mariol ako o ženu. 

    Potriasol hlavou, chcel odohnať spomienky, ale aj nový postoj voči žene, ktorá stála pred ním. 

,,Gabriela, nemusíte sa trápiť výčitkami svedomia. V spoločnosti v ktorej sa budete pohybovať, po sobáši, sa takou zbytočnosťou nikto nezaťažuje. No a teraz, poďte  so mnou, lebo určite už na nás netrpezlivo čakajú. Stratili sme dosť času prázdnymi rečami." 

,,Ja neviem... pre vás je taká trápna situácia možno normálna, ale..." 

,,Gabriela... to stačí! Teraz pôjdeme do obývačky a tam sa zoznámite s mojou rodinou a nebudete o tom viac diskutovať," ukázal rukou smer, kadiaľ má ísť. ,,Prosím..." 

,,Nemala by som sa upraviť?" 

,,Gabriela!" 

,,Veď dobre, dobre..." 

Vystúpili po schodoch a ocitli sa v priestranej hale. 

,,Tadiaľto," viedol ju k dvojitým skleneným dverám. Otvoril a postrčil ju do vnútra. 

Okamžite pocítila tri páry očí na sebe. 

,,Bongiorno," povedala veselo s úsmevom a pohľadom rýchlo hľadala domáceho pána a jeho manželku. 

Donato Mora vstal z pohovky a zamieril k dverám. 

,,Otec, dovoľ, aby som ti predstavil il sinoritu Gabrielu Danovú." 

    Gabriela sa široko usmiala a podala mu ruku. Výraz tváre muža, ktorého mala pred sebou, sa vôbec nezmenil. Dôkladne si ju prezrel. ,,Som Donato Mora," prijal jej podávanú ruku. 

   Cítila jeho pevný, teplý stisk. 

,,Prosím..." ukázal rukou. ,,Prejdite do obývačky, moja manželka a vnuk túžia spoznať nového člena našej rodiny." 

,,Ďakujem za pozvanie." Nesmelo kĺzala nohami po koberci. Jeho otec sa jej videl prísny, usudzovala tak podľa postoja a vznešenej chôdze. Chrbát mal vystretý ako pravítko. Tmavo modrý oblek, ktorý mu sedel, ako uliaty. Biela košeľa a bledo modrá viazanka. Čierne vlasy v ktorých sa jagali strieborné kadere, tmavo hnedé, jasné oči, rovný nos a výrazné ústa. Pôsobil dojmom elegantného, udržiavaného muža, vedomého si svojho bohatstva a postavenia.  

 

                                                                    X                              X 

 

    Pokračujeme... 

 

                                                                     43. kapitola 

 

      Gabriela nesmelo zastala pri veľkej, koženej sedačke čiernej farby. 

,,Bon giorno," pozdravila dámu, ktorá sa zodvihla a prešla Gabrielu pátravým pohľadom. 

,,Vítam vás v našej rodine, drahá. Som Frederika a toto..." ukázala na chlapca, ,,je Mateo, môj vnuk." 

,,Bon giorno, il sinora," chlapec spôsobne vstal a podal jej ruku. Javil sa, ako predčasne dospelý. Hoci vedela, že má šesť rokou, nemal prejavy, ani oblečenie dieťaťa. Aj on si ju obzeral a hodnotil. Nevedel, ako sa má k nej správať. 

,,Cau Mateo," pozdravila ho priateľsky. ,,Dúfam, že budeme kamaráti. Mám veľmi rada deti. Moja priateľka má dvoch chlapcov, sú síce od teba mladší, ale možno si budete rozumieť," žmurkla na neho. 

   Rodina Mora ju zaujato pozorovala. 

,,Prosím, sadnite si. Môžem vám ponúknuť capuccino?" 

,,Ďakujem, madam, budem rada," obrátila pozornosť ku kultivovanej dáme, ktorá sedela oproti nej. Dôkladne si ju pozrela. Bola vysoká približne ako ona. Hnedé vlasy ostrihané do módneho polodlhého účesu. Všímavé oči, ktoré ju pozorovali a hodnotili. Videla, že ich má decentne namaľované, tak isto aj pery. Zvýraznené líca a bledo hnedý púder. Nanesený na celej tvári. Oblečené mala letné biele šaty s červenými kvetmi, ktoré dotvárali jej mladícku postavu. 

,,Vy ste cudzinka?" zaujímal sa Donato. 

,,Áno, som zo Slovenska. Pracujem pre módny dom Bernardi." 

,,Videli sme fotografie v časopise," skonšatovala vecne Frederika. 

   Panebože! Tie nešťastné fotografie, preletelo Gabriele mysľou. 

,,Dobre ovládate našu reč. Carlo hovoril, že ste tlmočníčka." 

,,Áno, madam, budem tu pol roka. Snažím sa, čo najviac poznať Rím. Lenže tu je toľko pamiatok, námestí, kostolou a katedrál, že by som ich nepochodila za niekoľko rokou. Preto si vyberám len tie najznámejšie." 

    Na chvíľu ostalo v miestnosti ticho. Sinora Mora nalievala kávu. 

    Gabriela vedela, že by mala udržať konverzáciu, aby si o nej nemysleli, že je nudná. Obrátila sa k chlapcovi. 

,,Mateo, ty už chodíš do školy, že?" 

,,Sí, madam." 

,,Ako sa ti tam páči? " 

Pozrel sa na ňu, neveril, že to tú peknú sinoru naozaj zaujíma. 

,,Som tam spokojný." 

   Gabriela rýchlo premýšľala, čím by zaujala jeho pozornosť, aby jej neodpovedal, len strohé vety. 

 

                                                  X                                               X 

 

      Pokračujeme... 

 

                                                   44. kapitola 

 

     ,,Máš rád stolové hry?" Opýtala sa chlapca, ktorý stále sedel v kresle a ostražito na ňu pozeral. 

,,Mám. Niekoľko z nich aj hrám. Sú, ale väčšinou pre dvoch a viac." 

,,Nechcel by si si po večeri niektorú so mnou zahrať?" 

,,Vy by ste chceli?" Zatváril sa neveriaco. 

,,Samozrejme. Sme dohodnutí," podala mu ruku na spečatenie sľubu. 

Pozrel na ňu. Po chvíli si nesmelo s ňou tľapol a sledoval pri tom starého otca, či nebude mať námietky. Ale ten mlčal, to ho posmelilo a rozsvietili sa mu oči radosťou. 

   Carlo sa zdržiaval komentára, len pozoroval, svoju nastávajúcu manželku ako si získava priazeň jeho syna, ktorý mohol na nej nechať oči. Bolo evidentné, že upútala jeho pozornosť tým, že sa chystala s ním hrať. To na každé dieťa okamžite zapôsobí. Tiež prechádzal pohľadom po rodičoch a všímal si ich reakciu. Veľmi ho zaujímalo, aký dojem z nej nadobudli. 

    Matka vstala a ukončila ich prvé stretnutie. ,,Carlo vám ukáže izbu. Večeru podávame presne o siedmej hodine. Per favore, odpočinte si po ceste. Budeme sa na vás tešiť." Tým povedala všetko podstatné. A rozpustila ich malú spoločnosť. 

 

                                                           X                               X 

 

    Gabriela si vybaľovala oblečenie, ktoré si so sebou priniesla. Obzerala šaty, vhodné na prvú spoločnú večeru. Chcela, aby boli distinguované, jemné a pri tom pekné a elegantné. Práve také držala v ruke. Červená farba jej vždy pristala, v látke boli zapracované zlaté vlákna. Ich dĺžka siahala po niže kolien. Na omak mala pocit, že drží páperie. Krátke rukávy a výstrih do tvaru písmena V. Naozaj pekný kúsok, ktorý si doniesla z dovolenky na Mallorke. 

   Opäť sa nechtiac musela vrátiť v myšlienkách k Robertovi Martonovi. Stále nedokázala na neho prestať myslieť a oslobodiť sa spod vlády jeho ducha. On už na ňu určite zabudol. Veď, čím bola pre neho? Len peknou hračkou. 

   Niekto zaklopal na dvere. Strhla sa a rýchlo vymazala spomienky. 

,,Avanty!" 

   Neisto, pomaly sa odchýlili dvere. Do vnútra vstúpil chlapec. ,,Madam, napadlo ma, či by ste nešli pred večerou na prechádzku. Mohol by som vám ukázať svojho koňa." 

   Gabriela pristúpila ku chlapcovi, rukou mu ľahko prešla po vlasoch. Všimla si, že už nemal na sebe hnedý oblek v ktorom ju privítal. Prezliekol sa do pohodlných nohavíc a ľahkého trička s krátkym rukávom. 

,,Poď ďalej, Mateo, nechceš si sadnúť?" 

,,Nie, madam, chcem vám ukázať Lasaro. Skoro ráno idú zberači na polia trhajú hlavičky kvetou. Chceli by ste to vidieť?" 

,,A prečo skoro ráno a nie cez deň?" 

,,Lebo vtedy je vôňa kvetou najsilnejšia. Môžme zbierať spolu." 

,,A ty to vieš robiť?" Úprimne sa podivila. 

,,Sí, madam, robím to od mala. Neviem si predstaviť Lasaro bez  kvetou." 

,,Veľmi rada pôjdem s tebou von. Ale nehovor mi madam, lebo pri tom oslovení sa cítim staro. Som Gabriela." 

   Mateo chvíľu váhal, premýšľal, či je vhodné, ak ju bude oslovovať krstným menom. Ale nakoniec usúdil, že by to predsa len mohol skúsiť.  

 

                                                      X                                        X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                         45. kapitola 

 

     Chytil ju za ruku a ťahal z izby. 

,,Počkaj ma dole, hodím si na seba niečo pohodlné." 

,,Dobre...," na chvíľu zaváhal, ,,... Gabriela." 

Usmiala sa. ,,No vidíš, že to ide." 

Chlapec vyšiel z miestnosti a zbehol po schodoch, oprel sa o zábradlie a netrpezlivo čakal. 

,,Už som tu, môžme ísť." 

Znova ju chytil za ruku, aby ju navigoval na správny smer. Detská dlaň bola pre Gabrielu príjemná. 

,,Pozrite tam," ukázal prstom na nízke budovy. ,,To sú všetko stajne. Máme dvadsať žrebcov a dvanásť kobyl. Pomáham koniarovi sa o ne starať. Už viem, koňa osedlať, odstrojiť a vytrieť, ale aj nakŕmiť." 

   Gabriela sa usmiala. ,,Neklam. Veď na neho nedosiahneš." 

,,Neklamem, je to pravda. Naozaj. Dám si malú stoličku pod nohy, a je to. Chcete to vidieť?" 

,,Ty si, ale výmyselník." 

,,Poďme do stajne, ukážem vám to." 

,,Počkaj," Mateo sa rozbehol k budove šedej farby. ,,Neutekaj, nestačím za tebou." 

   Mateo zastal a smial sa na nej a na snahe dobehnúť ho. 

   Zadýchaná pribehla k nemu a lapala po dychu. ,,Ty si mi, ale dal..." 

,,Neviete behať. Aj to vás naučím, keď si zoberiete môjho ocka." 

   Obrátila dieťa k sebe. ,,Čo o tom vieš?" 

,,Nič. Len starý otec hovoril, že budete moja druhá mama." 

,,Mateo, počúvaj, chcem ti povedať, že v žiadnom prípade nebudem kopírovať tvoju mamu. Ja chcem byť, len tvoja kamarátka. Nemusíš mať strach..." 

,,Ja nemám strach, veď mám predsa Lasaro." Uzatvoril debatu detským spôsobom a ťahal ju do vnútra. 

   Gabriela ostala ohúrene stáť a neveriaco pozerať. Ešte nikdy na živo nevidela stajne. Lenže toto nebola obyčajná koniareň, ale obrovské letisko. Boxy stáli jeden vedľa druhého v rade, ktorý sa neskôr zatáčal do oblúka a končil, nevädno, kde. A presne tak to vyzeralo na protiľahlej strane. Podlaha čistá, zametená, žiadne zbytky sena sa po nej neváľali. Sedlá zavesené v inej miestnosti aj ostatné potrebné veci určené na hygienu koní. 

   Prechádzala okolo boxov s otvorenými ústami. Kone erdžali, lebo pre nich bola neznáma osoba, ktorá rušila ich pokoj. 

   Odrazu zo zadu vyšiel muž a blížil sa k nim rýchlym krokom. Nezbadal Matea, a preto spustil: ,,Kto ste? A čo tu hľadáte? Ku koňom nemá prístup, len tak hoci kto." 

,,Prepáčte, Mateo ma doviedol," ukázala na chlapca vedľa seba. ,,Chcel sa pochváliť, ako vie osedlať koňa, lebo som mu neverila." 

   Muž sa lepšie prizrel a zbadal ho. ,,Vieš, že tu nemôžeš vodiť cudzích ľudí." 

,,Gabriela nie je cudzia, bude moja druhá mama," ohradil sa chlapec a pozrel na muža vo vysokých, čiernych čižmách a v károvanej košeli. 

  Koniar si ju prezrel. ,,Ako sa voláte?" Povedal miernejším tónom. 

,,Gabriela Danová a som snúbenica il sinora Carla Moru." 

,,Aha. Som hlavný stajník," vystrel k nej ruku. ,,Silvio Kapella." 

 

                                            X                                  X 

 

    Pokračujeme v prehliadke Lasara... 

 

                                                                46. kapitola 

 

    ,,Madam, ak by ste chceli, mohol by som vás tu previesť," ponúkol sa Silvio. 

,,Veľmi rada, ešte nikdy som v stajniach nebola. Videla som ich zatiaľ len vo filme." 

,,Ja pôjdem s vami," pridal sa Mateo. 

  Gabriela ho chytila za ruku. A usmiala sa na neho. ,,Teraz mi môžeš ukázať svojho koňa." 

   Chlapca to viditeľne potešilo. Silnejšie zasunul detskú dlaň do jej a pritlačil sa k nej. 

   Koniar ich viedol priestranou halou, občas sa pri niektorom boxe zastavil dlhšie a vysvetľoval pôvod toho daného zvieraťa. Každý z nich mal bezchybný rodokmeň. Tie najlepšie žrebce chovali výlučne na reprodukciu a tak isto aj kobyly. 

,,Aha, Gabriela, pozrite, to je môj kôň," Mateo ju zaviedol k stániu na konci pravej strany. ,,Volá sa Čert. Sám som mu vybral meno. Zatiaľ je, len žriebä, ale časom z neho vyrastie veľký kôň. Že je to tak?" Obrátil sa k Silviovi. 

,,To vieš, že áno. Bude z neho riadny krásavec," koniar postrapatil chlapcovi vlasy a otvoril drevené vráta. Mateo vbehol do vnútra a zavesil sa na bok Čerta. 

,,Mateo, je naozaj krásny," Gabriela vošla za ním. ,,A prečo si mu dal meno - Čert?" 

,,Lebo je celý čierny. Keď som ho videl, okamžite ma napadlo to meno. A jemu sa tiež páči." Začal ho hladiť po chrbte. ,,Chcete vidieť, ako ho osedlám?" 

   Gabriela pozrela na hodiny, ukazovali skoro šesť. ,,Zlatko, zajtra mi to ukážeš, dobre? Je už dosť hodín. Musíme sa ísť pripraviť na večeru, ak chceme prísť načas." 

,,Hmm... škoda, tešil som sa..." 

,,Ja viem, miláčik, ale sľubujem, zajtra si to nenechám uisť." 

,,Ale ráno ideme oberať kvety, zabudli ste?" 

   Gabriela sa zamyslela. ,,Tak do stajní pôjdeme po obede. Ak nás pán Silvio pustí dnu." 

Kapella sa usmial. ,,Pustím, prečo nie? Už vás poznám. Len cudzí ľudia tu nemajú prístup, lebo by mohli ublížiť zvieratám, alebo ich zbytočne rozrušiť. A tomu chceme zabrániť." 

,,Chápem," s porozumením pozrela na stajníka, potom si kľakla na jedno koleno a pozrela dieťaťu priamo do tváre. ,,Sme dohodnutí?" 

Prikývol. 

,,Hneváš sa, že sme to odložili na zajtra?" 

Pokrútil hlavou. 

,,Výborne, dobrý chlapec. Teraz ma zaveď do mojej izby, lebo bez tvojej pomoci určite zablúdim." 

,,Poďte," Mateo ožil. ,,Pvediem vás," chytil ju za ruku a ťahal von. 

   Gabriela sa v rýchlosti obrátila za seba a zavolala: ,,Arivederci!" 

   Silvio Kapella im zamával, pokrútil hlavou a šiel po svojej práci. 

 

                                                 X                                      X 

 

   Ktovie, či sa bude zajtra Gabriele dariť pri zbere kvetou? 

 

                                                           47. kapitola 

 

      Presne o siedmej hodine zasadli k slávnostne prestretej tabuli. 

  V čele stola sedel Donato Mora, po jeho pravici Frederika, po ľavici Carlo Mora, vedľa neho bola ona, oproti nim Mateo. 

  Majordóm rozsvietil v strede stola sviečky zastoknuté v zlatom starožitnom svietniku. 

   Všetko pôsobilo dokonale, porcelán aj prestieranie. 

   Gabriela bola spokojná so svojim oblečením a úpravou zovňajška, lebo videla, že aj Frederika a Donato si dali na tom záležať. 

   Pani domu žiarila vo fialovom, ľahkom zamate. A pán, tróniaci na mieste hlavy rodiny vynikal v dokonale padnúcom obleku s bielou košeľou. 

   Gabriela svojim výberom pri nich aspoň nevyzerala, ako chudobná príbuzná. 

  Gazdina priniesla misu s polievkou, postupne si začali naberať. 

,,Je tu naozaj krásne," ozvala sa nesmelo Gabriela a prerušila mlčanie. 

,,Zatiaľ si ešte nič nevidela," konštatoval Carlo a automaticky jej začal tykať. Okamžite to zaregistrovala, ale prešla to bez pripomienky. 

,,Nesúhlasím. Videla. Mateo ma zaviedol do stajní a ukázal mi svojho koňa. A váš stajník ma tam previedol. Bola som v šoku..." 

,,V šoku?" Čudoval sa Donato. ,,Nepáčili sa vám?" 

,,Nie... nie..." Pocítila na sebe všetky oči, ktoré sedeli pri stole. ,,Práve naopak. Ja som ešte v stajnich nebola, ale myslím si, že sú veľkolepé. Mateo mi sľúbil, že zajtra ma zoberie na kvetové polia a naučí ma oberať." 

,,Ale to je dosť náročná práca a musela by si vstať zavčasu. Ešte za tmy," povedal zhrozene Carlo a výrazne sa na ňu pozrel. 

,,Drahá... myslím, že Carlo to s vami myslí dobre. Neviete, čo to obnáša. O hodinu nevystriete chrbát od bolesi. My sme si tým prešli všetci." Odhovárala ju od jej úmyslu Frederika. 

,,A práve preto, si to chcem vyskúšať," tvrdohlavo si stála na svojom. 

,,... potom budete celý deň dolámaná," pridal sa k nim Donato Mora. 

,,Už som to Mateovi sľúbila," pozrela na chlapca. ,,A chcem sľub dodržať aj za cenu bolesti. Nemôžem cúvnuť." 

  Carlo Mora zatlieskal. ,,Chválihodné, že si taká zásadová. To je dobrá vlastnosť." 

   Jeho rodičia nepovedali nič, len sa na seba veľavravne pozreli. 

   Pred hlavným chodom Carlo vstal, odkašľal a spustil: ,,Rodičia, Mateo, dovoľte mi, aby som pred vami požiadal o ruku il sinoritu Gabrielu Danovú." Z vačku vytiahol malú tmavo modrú krabičku. Otvoril ju a vybral z nej zlatý prsteň s diamantom. ,,Prosím, Gabiela, prijmeš odo mňa tento prsteň na znak našej dohody?" 

   Aj ona vstala. Vo vnútri cítila zmiešané pocity. Jednou z nich bolo slovo - podvod. Nevedela, ako to povie rodičom a hlavne Silvii. Tá jej síce radila, aby zvážila svoje prvotné negatívne rozhodnutie. Lenže iné je o tom len rozprávať a iné je to skutočne urobiť. 

   Vystrela ruku, ktorá sa jej mierne triasla. Snažila sa, ale ten tik nedokázala zastaviť. 

  Carlo jej jemne podržal prsty a nastoknul klenot na prsteník. 

,,Výborne, teraz si môžme pripiť," ujal sa slova Donato. ,,Šampanské!" Zvolal smerom k personálu. 

  Tí, okamžite splnili jeho rozkaz.

  Koniec večera sa niesol v duchu plánovania svadby, ktorá sa mala konať o mesiac. 

 

                                               X                                                    X 

 

    Pokračujeme... 

 

                                                          48. kapitola 

 

    Gabriela ležala v posteli. Pozerala do plafónu a nemohla spať, hoci vedela, že na svitaní ju príde zobudiť Mateo. Tvrdil, že mu skoré vstávanie nevadí. Jeho oči aj duša žiarili a žili len pre Lasaro. Okamžite to poznala. On bol jedným z dôvodov pre ktorý nezakričala - nie a neodišla od stola. Stálo ju to veľa síl a premáhania. 

    Uvažovala, kam siahajú hranice ľudskej dôstojnosti za ktoré je človek ochotný ísť. Čo všetko sme schopní predať, len, aby sme mali vyhliadky lepšieho života? Je naozaj pozemský tvor taký krutý? 

   Nesnažila sa vôbec na túto otázku odpovedať. Hlavne chcela mať ten cirkus už za sebou. 

   Zaoberala sa úvahami, až sa jej začali zatvárať viečka. Na druhý deň si nedokázala spomenúť v ktorom okamihu zaspala. 

   Zdalo sa jej, že spí desať minút, keď ju prebudilo tiché zaklopanie na dvere. Nemohla sa rýchlo zorientovať. Pozrela cez okno. Bola ešte hlboká tma. 

   Ktovie koľko je hodín? Napadlo ju. Ľahla si na vankúš a snažila sa znova zaspať, predpokládala, že klopanie sa jej len snívalo. 

   Lenže po chvíli sa ozvalo opäť. Takže sen to nebol. 

,,Kto je tam a čo chcete?" Povedala svižným hlasom, aby odradila votrelca. 

,,To som ja, Mateo. Chceli ste zobudiť, keď zberači pôjdu do údolia." 

,,Panebože! To už je toľko hodín? Veď je ešte tma!" 

,,Sú štyri. Lupene sa trhajú ešte za tmy, vtedy je vôňa najsilnejšia." 

   Premýšľala. Tak veľmi sa jej nechcelo vstať. Vystrela sa, vyťahovala kosti a masírovala boľavé údy. Mala pocit ako keby bola opitá a nedokázala potlačiť hladinu alkoholu v krvi. Nechcela sklamať malého chlapca, ktorý sa na ňu celý večer pozeral dôverčivými očami. 

,,Počkaj chvíľu, hneď sa oblečiem." 

,,Sí... idem dole, tam vás počkám." 

   Počula vzdiaľujúce sa kroky. Vstala a hodila na seba rifle a obyčajné bavlnené tričko. Nezdržiavala sa úpravou zovňajšku, ani tváre. Vlasy si zopla v zátylku. Napila sa malinovky, aby zmenila chuť v ústach a unavene schádzala po schodoch. 

    Mateo ju počul prichádzať, obrátil sa a podal jej baterku so slovami: ,,Budete ju potrebovať." 

,,Ďakujem. Ty tuším myslíš na všetko." 

  Nechápavo sa na ňu pozrel. ,,Tu si nosia batérky, alebo lampáše všetci, inak by nevideli na kvety." 

   Gabriela vzdychla. Nevedela, čo si má myslieť o tomto chlapcovi, ktorý mal tvár dieťaťa, ale rozum dospelého. Bolo jej ľúto, že prichádza o vzácne chvíle detstva. Lenže on to určite tak nevnímal. Od malička sa pohyboval medzi dospelými, preto si osvojil aj ich zvyky a chlapca v sebe potláčal. Čo sa jej javilo dosť pesimistické. 

,,Gabriela," oslovil ju nesmelo, ,,... mali by sme už ísť, lebo nám odídu." 

  Nevedela o kom hovorí, ale aj tak prikývla a vyhľadala jeho ruku, aby sa jej v neznámom prostredí nestratil. Ona by sama nedokázala nájsť cesu naspäť. 

 

                                                      X                                     X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                                    49. kapitola 

 

    Gabriela mocne zvierala Mateovu ruku, a pritom si svietila na cestu, aby sa nepotkla a nespadla, lebo kráčali po nerovnom, hrboľatom teréne. 

   Mateo znášal bez slova námietky Gabrielin stisk. Ťahal ju na kopec, kde sa každé ráno stretávali zberači a tam ich predák rozdeľoval do skupín. 

   Keď prichádzali na miesto Gabriela videla snáď tisíc svetiel. Myslela, že ju doviedol na obrovské pole, kde sa zišlo nespočetné množstvo svetlušiek, ktoré svedomito vykonávajú to, na čo sú predurčené. 

,,Ahoj, Mateo..." ozývalo sa zo všetkých strán. ,,Koho nám vedieš?" 

,,To je moja budúca druhá mama," oznámil pyšne. ,,Dnes budeme zbierať spolu. Ona to ešte nerobila, ale ja ju zaučím." 

,,Výborne," pristúpil k nim starší, šedivý muž s iskrou v oku a vytálnou energiou. Vystrel ruku smerom ku Gabriele. ,,Som Benito Rosta a roky robím v Lasare predáka. Rozdeľujem ľuďom prácu a starám sa o to, aby každý odovzdával podstivú robotu. Pán Mora sa môže na mňa vo všetkom spoľahnúť. Narodil som sa tu a tento kus zeme je pre mňa celý život. Tu aj zomriem."

   Gabriela prijala ponúknutú ruku a silno mu ju stisla. Pochopila, čo jej chcel povedať medzi riadkami. Len od nej záleží, či Lasaro ostane rodine - Mora. Svojim sobášom s Carlom zachráni nie len dynastiu Mora, ale aj mnoho iných ľudí, ktorých ešte doposiaľ nepozná.  V okamihu sa pevne rozhodla: musí sa vydať za Carla Moru, zachráni tým Lasaro pre ďalšie generácie a zároveň nezoberie prácu a domov tisíce ľuďom. Odčiní tak dlh voči Monike Alfrédovej a neprávosti, ktorej sa na nej pred tromi rokmi dopustila. 

  Obetuje seba pre dobro veci. A tým bude s osudom vyrovnaná. 

,,Poďme!" Zakričal predák skupine zberačov a zamával svetlom a tým dal znamenie, že sa majú rozísť po jednotlivých úsekoch. 

Pristúpil k nim. ,,Mateo, ty s pani..." 

,,Gabriela," doplnila ho. 

Priateľsky na ňu pozrel, lebo si vážil toho, že mu dovolila oslovovať ju krstným menom. ,,...ty a Gabriela, pôjdete na južný svah. Ostal tam ešte pás ruží, ktorý sa musí pozbierať. Zoberte si veľké koše, aby sa vám do nich zmestilo, čo najviac hlavičiek. Keď začne svitať, pošlem za vami niekoho s traktorom, aby koše vysypal na vlečku a odviezol priamo majstrovi voňavkárovi. Už na ne čaká. Pochopili ste, čo od vás chcem?" 

   Mateo prikývol. Gabriela sa na neho pozrela a urobila to isté, aby nepôsobila ako hlupačka. 

,,Dobre," ukázal im rukou smer kadiaľ majú ísť. ,,A my ostatní sa vydáme na severný svah. Dnes začneme oberať levanduľu," zavelil a predral sa na čelo skupiny. 

 

                                                      X                                X 

 

 

                                                                    50. kapitola 

 

       Gabriela Danová mala pocit, že sa vrátila o niekoľko storočí dozadu. A ocitla sa v inom svete. Tu nič neznamenali drahé autá, biznis, firmy, ani zhon, termíny a nepríjemní kolegovia, škrabajúci sa hore po cudzom chrbte. 

   Tu vládol pokoj, nádherné lány ruží, levandúľ, tulipánov, muškátov, rôzne druhy vinnej révy, oľivoníky, pomarančovníky... to boli šéfovia a termíny, ktoré trebalo na čas obrať a spracovať. 

   Tu voňal vzduch kvetmi a ovocím. Tu nikto na nikoho nekričal, tu sa nemusela uhýbať nedočkavým šoférom. Gabriela verila, že, ak existuje raj, tak je to práve Lasaro. Je to radosť, smútok, láska, poslanie, ale aj liek na všetky choroby. Na tomto mieste zabudla úplne na čokoľvek, chcela len splynúť s touto zemou a byť jej súčasťou. 

,,Gabriela...Gabriela..." spamätala sa, počula ako na ňu Mateo netrpezlivo volá a niečo vysvetľuje. 

,,Rozumeli ste, čo som povedal?" 

,,Prepáč... ale nie. Zamyslela som sa. Vímala som krásu okolo seba." 

,,Musíme sa ponáhľať, lebo už vychádza slnko. Zbierať, môžme, len do obeda, potom už nie. Pozrite," začal vysvetľovať, ,,... do tohto koša budete trhať, len červené ruže a do druhého ostatné. Nesmie sa to pomiešať, lebo by nás Benito vyhrešil a museli by sme to prebrať. Už chápete?" 

   Prikývla. ,,A mám trhať len hlavičky, že?" 

,,Presne tak." 

,,A tá stonka? Čo sa stane s ňou?" 

,,Keď skončí sezóna, prídu robotníci, ktorí jednotlivé šípy pripravia na prezimovanie, aby na jar mohli vyrašiť takéto nádherné kvety. Tam, kde ich chlad vyničí, záhradníci dosadia nové štepy." 

   Gabriela ho pozorne počúvala a nevychádzala z údivu, koľko o tom vie. V duchu si zaumienila, že aj ona sa o pestovaní a zbere ruží dozvie, čo najviac. 

,,Zbierajte rýchlejšie," komandoval ju Mateo. ,,Takto... odtrhnite naraz viac lupeňov. Musíte ich mať v obidvoch hrstiach a rýchlo ich treba triediť a hádzať do košov." 

   Veľmi sa snažila postupovať presne podľa jeho inštrukcii. Ruky jej svižne behali po kríkoch. Šklbala hlavičky za rovno ním. Nechcela dovoliť, aby ju predbehol šesť ročný chlapec. Zobrala si do hlavy, že sa mu musí vyrovnať. 

   Neobzerala sa na pravo, ani na ľavo, len rýchlo trhala, čo videla a hádzala do veľkých košov. 

,,Robím to dobre?" 

,,Na prvýkrát, by som povedal, že skvelo. Ste učenlivá." 

,,Oberáš dlho?" 

,,Keď som mal štyri roky, starý otec ma postavil k ružiam, držal ma v náručí a ja som trhal. Mám rád ich farby a vône." 

   Práca im šla od ruky, pri tom sa rozprávali, smiali a doberali. Vôbec si nevšimli, že ich z vrchu kopca pozoruje muž na koni. 

 

                                                     X                                     X 

 

    Pokračujeme...

---