Krkavec

V temnom lese, pustom mieste

sadol som si, tu v noci

presne o polnoci, v mesačnej moci

za splnu práve, v tieňoch jedlí v tráve

samotár s ním, tvorí len tu rým.

Z hrdla pieseň, v srdci tieseň

nesie sa tmou, smútok za ňou.

 

Tvár k nebu, čakám nehu

piesňou duša telo opúšťa

v temnote, v tichu  jednotne

rozplynie sa tam, hmla už sadá

sťa duch prichádza a pýta sa

ktosi prišiel sem, vari je to sen?

V Bielom tichu necítiť pýchu

lež silu tohto okamihu.

 

Hviezdy na klenbe a čosi klepe

pozriem na peň, hneď je jasné veď

je to on, ten tmavý tvor

symbol hôr, priateľ jediný môj,

verný spoločník , čo sa stotožní

vždy s mojím druhom

netuším ako je tu so mnou dlho.

Ako uhoľ čierny

tesáky cerím

ranený som predsa celý

stratou lásky, počujem hlasy

či len zdalo sa mi asi?

Kedy sa žiaľ môj ´hasí?

"NIKDY!" vraví mi

slovami sťa človek pravými

krásny vták

krutý zobák, veru tak!

krivé perie na hrdle, krčí sa tam v hmle.

KROK

KROK

Krok ďalej a krátko na to, vidím ľahko

kovový lesk, čierna lesť,

obhájim ja svoju česť?

 

"NIKDY!" vraví mi

tvor s očami vraními.

 

Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,

zostali len spomienky na nás.

 

Kedy svoju milú uzriem?

Len jedno už viem

odišla a ja osamote umriem.

Temný vták zrakom ledva uhne

"NIKDY!" stále tu je.

 

Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,

zostali len spomienky na nás.

 

Hnedé oči, uprú pohľad hore

na to biele more

biele svetlá decembrové

noc tak krásna, predsa prázdna

môj smútok vytie hlása

keď načúvaš, rozumieť mu dá sa.

Vidím ju tam kdesi

žiť bez nej- to ma desí

som len samotár

svoj žiaľ do piesne zamotám.

 

Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,

zostali len spomienky na nás.

 

Verný som až za hrob

plačem teraz za ňou

kedy skončí sa to?

 

"NIKDY!" vraví krkavec na to.

 

Nikdy, nikdy viac, nevrátim už ten čas,

zostali len spomienky na nás.

Kde sa v ľuďoch toľko nenávisti vzalo?

Budú lepší, áno?

 

"NIKDY!" 

Majú stále málo.

Vzlyky z hrdla derú sa

priateľ môj

prečo zvádzajú ten boj?

Každý predsa máme priestor svoj

napriek tomu spôsobujú nie len môjmu druhu bôľ.

Prosím, milé slová zvoľ.

 

"NIKDY!" hovorí ten tvor.

 

Ľudia šíria svetom zlo

bude pre nás niekedy miesta v ňom?

 

"NIKDY"! zakrká.

 

Keď v tom, sťa hrom

zaznie smrti zvon.

Mesačné svetlo svieti

na ten život čo vyteká

už len slabé vytie a...

 

Prázdnota.

 

Mohla to byť náhoda?

V tieni jedlí, tam na okraji lúky sliedi

na posede netvor,

vyjem na otvorené nebo

Láska, budem teraz navždy s tebou?

Padám do objatia snehu

tam pod strechu, obrovského smreku

úplne bez strachu, tak veru

červený sneh a ticho

naposledy som vtedy labou mykol.

Z neba tichúčko prikrýva ma perina

život pozemský s duchovným sa prelína

moje telo chladom tuhne

v mraze krkavec stále tu je.

 

"NIKDY!" opakuje, poletuje

napokon opúšťa ma, neľutuje.

Divočina stíchla, panuje mráz a zima

len jeho kroky počuť

ide si pre mňa, pre moju kožu...

 

---