Legenda o Gerlachovi_01_Cudzinec

Tá Zem je stredne malým kráľovstvom v strede stredne malej Európy, ktoré sa zmieta v hospodárskej kríze a je pod neustálou hrozbou tureckého vpádu. Susedí s Uhorskom, Poľskom a Čechmi. Najbohatší šľachtici odmietajú slúžiť kráľovskému dvoru, nepodporujú ho prísunom vojsk a neodvádzajú príslušné dane do pokladnice. Samotného kráľa sa už dvakrát pokúsili zavraždiť, no neúspešne. V nestabilných časoch sa sedliaci uchyľujú k rabovaniu a zabíjaniu, predávajú dobytok a ženy do cudziny. V niektorých regiónoch vládne taký zlý stav, že ľudia nemajú čo do úst vložiť, a tak pojedajú mŕtvoly svojich blízkych. Krajinou sa šíria epidémie a tisícky chorých sa strácajú v masových hroboch. 

V čase destabilizácie smeruje Tá Zem do záhuby. Má finančné, hospodárske a vnútropolitické problémy. Pred hranicami kráľovstva sa zoskupujú vojská. Jeho zánik visí na vlásku. V neblahých časoch však do málo rozvinutého regiónu, zvaného Čeladná, prichádza muž, ktorého tu dosiaľ nikto nevidel.

Cudzinec

 

V Tej Zemi koloval chýr, že čo Slovák, to zlodej. Ale poviem vám, nebol to iba taký obyčajný chýr, ale, ako sa vravelo v Tej Zemi: pouhopouhá pravda. 

Hrdina tohto príbehu bol Slovák a prišiel do Tej Zeme z vojenskej výpravy. Mal meč, hlad po dlhej ceste a jedno tajomstvo. Zastavil sa preto v najbližšej chalupe a objednal si obedové menu. V ten deň oslavoval tridsiate tretie narodeniny. Sám si hovoril, že od tohto veku začne postupne chradnúť. Ak je to tak, bol práve teraz na pomyselnom vrchole svojich síl. Po dlhom čase na cestách chcel zložiť kotvy na jednom mieste, ale nie ako väčšina mamľasov, ktorých vo svete stretol. Chcel žiť na vysokej nohe. Videlo sa mu to celkom jednoduché. Mal od Boha dar. Bol, tak si aspoň myslel, vizionár. Boh ho chránil na výprave, v bojoch i na ceste. Viac si však pomáhal sám a samozrejme vedel, že dobrý a uspokojivý život neexistuje, pretože si ho musíte v jednom kuse chrániť, a to je stresujúce.

Len čo vkročil do hostinca, aby sa najedol, štvoro ľudí pod strechou sa naľakalo, že dnu obor vkročil. Vojak bol taký vysoký a mohutný, až naháňal hrôzu. Usadil sa v tom kraji – býval v opustenej chyži pri lese – a ľudia ho začali nazývať Gerlachom.

Nehovoril nič, nerobil nič, len pozeral. Nik z toho kraja nepočul ho rozprávať. Ústa otváral, iba čo si odgrgol po jedle, až takmer celá chalupa spadla. Krčmárovi sa za jedlo nepoďakoval, nezaplatil. Krčmárovi ani na um nezišlo pýtať od neho niečo. Najesť sa chodieval každý deň napoludnie, za čo si vyslúžil duchovné nadávky.

Všade, kam Gerlach vkročil, zastavil sa čas. Ľudia sa cítili nepríjemne. Akoby im poza chrbát diabol chodil. Kým si muž nesadol, bol každý v hostinci ako na ihlách. Potom mu domáci dal vypiť a najesť, a rýchlo sa vzďaľoval od jeho stola.

Krajania boli s jeho správaním nespokojní, a tak zašli za veliteľom hradnej stráže na kopci. Hrad tu postavili pred dvanástimi rokmi – mal dohliadať na obchodnú cestu, ktorá krajom prechádzala. Asi desiatka hradov bola roztrúsená po okolí, aby strážila miestne komunikácie pred zbojníkmi a nebezpečnými zlodejmi zo Slovenskej zeme. Alebo – v prípade tureckých vpádov – poskytla bezpečie národu.

Veliteľ hrádku Čeladná si krajanov v ten deň vypočul, ale, zmorenému neznesiteľným teplom, ktoré vládlo onoho leta, nechcelo sa mu premýšľať. V posádke mal sotva desiatich mužov a sám seba sa pýtal, čo robí v tejto diere. Na hrádku dosiaľ nezaznamenal žiadne nepriateľské vpády či výpady. Bol tu iba dva roky. Prišiel sem, aby nahradil odchádzajúceho kapitána. Považoval sa za šľachtica zo starého a hrdého rodu. A tiež chudobného. Preto tu vlastne bol, pripomenul si. Počul, že si na hrádku stačí vyložiť nohy na stôl a mať všetko, ako sa vraví v tom kraji, na lehátku. Ale zrazu mu tu vtrhnú krajania a vravia, že akýsi obor robí dole v dedine neplechu. Asi nejaký tučný bastard a títo mamľasi, čo vedia narábať akurát tak s pluhom, ho považujú za vojaka.

Čo mal chudák kapitán robiť? Naveľa prisľúbil, že sa napoludnie zastaví v hostinci, aby cudzincovi dohovoril a aby ho prinútil platiť za miestne služby. V chyži vraj ostať môže, pretože nik z krajanov sa vlastne nepamätá, komu tá storočná búda pri lese patrí. Ale aj za tú by mal odvádzať miestnu daň rovno do kapitánových rúk. Kapitán sa v duchu pousmial tejto skvelej myšlienke a niekoľkokrát uznanlivo pokynul.

Presne o dvanástej vstúpil Gerlach do hostinca. Na jeho obvyklom mieste v kúte nik nesedával. Pri stole iba nadvihol ruku a krčmár hneď niesol teplú polievku. V ten deň bolo v hostinci o niečo rušnejšie. Gerlach vytušil problémy. Po chvíli sa dvere do hostinca otvorili. Na prahu stáli traja ozbrojenci. Len čo hradný kapitán zbadal obra, uvelebeného v kúte, pomyslel si, že, kurva, podcenil situáciu, keď si vzal iba dvoch paholkov na pomoc. ‚Kdyby něco,‘ vravel si pri odchode z hradu. Ale ísť naspäť už nemohol – bola tu snáď celá dedina a všetci čakali, ako sa pán hradu postaví k tejto ťažkej veci.

Spravil krok dopredu a potom ďalší. Nastalo hrobové ticho. Aj muchy sa prizerali krčmovému divadlu. Kapitán si všimol, že paholci ostali stáť na prahu, tak sa zháčil a pokynul im hlavou. Naveľa vošli dnu aj vojaci, no potom zastali, takže kapitán bol v tejto chvíli sám. Opatrne pristúpil až k lavici s obrom, a to už bol prepotený do nitky.

„Ty. Cizinče. Už si dojedol? Je teď chvíle, když musíš zaplatit. Krčmárovi za oběd a mně činži. Že tady žiješ při lese.“

S Gerlachom ani nehlo. Dvihol ruku a krčmár hneď cupital s pivom, ktorého bolo v Tej Zemi síce nedostatok, ale obor vždy dostal napiť, hoci neplatil.

„Ne, krčmáři,“ zastavil ho kapitán.  

Vtedy hostincom zadunel slabý výdych, ktorý vyšiel z úst všetkých, čo tu sedeli. Muži zabudli fajky fajčiť, ženám na čelo vyrazil pot a krčmár, chudák, div oči nevyšpúlil, ako sa zľakol. Ani paholkom pri dverách nebolo všetko jedno a intuitívne siahli po mečoch. Čo to ten kapitán robí? Prečo mu vzdoruje, čo nevidí, aký je obrovský? Ale kapitán si všimol, že cudzinec nemá pri sebe žiadnu zbroj. Preto sa cítil neohrozene a, navyše, obor sedel.

„Za další rundu musíš zaplatit,“ vravel veliteľ.

„To by ale mohlo bejt na účet podniku, pane,“ zachraňoval situáciu krčmár.

„Ne. To by nemohlo. Už se dost najedol na tvůj účet,“ nedal sa pán hrádku Čeladná.

Kapitán si situáciu premeriaval. Mal dvoch pešiakov, zbraň a neochvejného ducha. Vlastne tlačil Gerlacha do kúta (hoci tam bol už od začiatku), ale s chlapom ani nehlo, akoby ani neregistroval, že doňho niekto hučí. Najradšej by mu šľachtic rozbil tú jeho sprostú hlavu, ale teraz bol na ťahu obor. Musí hrať džentlmensky, musí mu dať priestor, šancu na zvrat. Ale keď mal pán hradu všetky tromfy v rukáve, prečo sa tak potil? Cícerok potu mu stiekol po kožených gatiach až do zadku a musel sa pred osadníkmi veľmi premôcť, aby sa nepoškrabal. Strašne horké léto! vravel si, no nebol si istý, či je to tým letom.

Gerlach zrazu odsunul stôl aj lavicu a vstal. Kapitán sa ihneď uhol a už mu bolo celkom jasné, že situáciu podcenil. Obor vytrhol krčmárovi pivo z rúk a vypil ho na dva silné zábery. Odgrgol si, až jedno z okien puklo. Miestni čakali na reakciu pána hradu, ale ten sa škrabal po zadku, a tak si mysleli, že sa obra proste zľakol až príliš. Chudák.

„Stát!“ zrúkol šľachtic, vypäl hruď aj meč. „Obře, teď bud zaplatíš, nebo se mi postavíš.“

Sám kapitán sa divil, čo to povedal. Gerlach sa naňho ani nepozrel, ale, čuduj sa svete, prevravel. Vravel len tak do stropu, ktorý mal hneď pri očiach a všetci si zapamätali tie slová, pretože to boli jeho prvé slová. Pre osadníkov to bola rovnako silná spomienka, ako keď si spomínajú na prvú lásku, lebo obor dosiaľ nikdy nič nevravel.

„Ty si pán hradu?“ opýtal sa vtedy pamätne.

Hoci to nebolo nič prevratné, osadníci tomu pripisovali veľkú vážnosť a snažili sa vryť si jeho slová, odtieň jeho hlasu, tón aj melódiu do pamäti, aby na ňu nikdy nezabudli a mohli o tomto príbehu po rokoch hovoriť svojim vnukom. Bol to neuveriteľný zážitok. Akoby sám boh vo svojej veľkej múdrosti prehovoril. Podľa dobových opisov sa niektorí návštevníci krčmy dokonca rozplakali a niektorým jeho slová otvorili nové obzory. Tým ostatným bolo hneď jasné, že podľa reči je obor zo Slovenskej zeme. A tak sa už menej čudovali, že krčmára okráda a že býva v dome, za ktorý neplatí, lebo Slováci boli všetci takí – zlodeji naničhodní!

Kapitán, keď prehrmel šok z Gerlachových slov, odpovedal: „Jsem.“

Potom sa obor pozrel na paholkov s vytasenými mečmi a prikázal im, aby zašli do jeho chalupy a všetky Gerlachove veci odniesli hore na hrádok Čeladná. Chlapci sa na seba pozreli a očami sa dohovorili, že nechcú mať zbytočné problémy za skurvenú zlatku mesačne, a tak radšej hneď šli do chalupy.

„Co si to dovoluješ, Slováku? Dávat příkazy mím strážcum!“ hrmel pán hradu.

Gerlach sa otočil a vtom naňho šľachtic vyletel s mečom v ruke. Na to, že bol Slovák taký mohutný, bol aj obratný ako vydra a to znova všetkých náramne prekvapilo. Človek by si aj povedal, že tých prekvapení bolo na jeden deň dosť, ale to by sa mýlil. Ako sa uhol kapitánovmu výpadu, jeho obria ruka dopadla na šľachticovu hlavu a pán hradu náhle ležal ovalený na zemi. Telom mu mykalo, bezduché oči vypleštil niekam na stenu, ústa potvorené a ruky zovreté v divnom uhle. Dokonalý knockout. Keby v tých časoch poznali rozhodcov, Gerlacha by už k chudákovi kapitánovi nepustili, ale v ten deň bol v ringu iba jeden pán. Slovák zodvihol meč, ktorý šľachtic vypustil, a jeho vlastnou zbraňou mu odsekol ruku, v ktorej ostrie pred chvíľou pevne zvieral. Krv z tepien striekala na podlahu, na steny a hosťom do pohárov. Ale pretože pivo bolo v tých časoch drahé, pili sme aj tak. Po chvíli pán hrádku Čeladná omdlel. Potom sa Gerlach oprel o meč a bez väčších problémov ho zlomil. Kusy hodil ku kapitánovi.

Náhle sa rozhliadol po krčme a v očiach sa mu zračila otázka ‚Ešte niekto mi chce niečo povedať?‘ Ale ľudia boli vydesení a mĺkvi. Z jedných úst sa od strachu vydralo slabé „nie“. 

Potom obor vyšiel z krčmy a zamieril ku kopcu, na ktorom stál hrádok.

---