Legenda o Gerlachovi_02_Zbojníci

Po nástupe do úradu vybavil Gerlach potrebné formality a stal sa novým pánom hradu. Zistil, že Čeladná je v žalostnom stave. Múry sa začali pomaly rozpadávať, splašky a výkaly stekali rovno pod vežu, odkiaľ to hrozne páchlo, brána vypadávala z pántov a hradná pokladnica bola prázdna. Žili tu iba z toho, čo im posielala kráľovská koruna – akúsi podporu v službe.

Pocestní, od ktorých mali vyberať mýto, tadiaľ prestali chodiť už pred rokmi. Vybudovali sa totiž dve nové cesty – podľa dostupných informácií oveľa bezpečnejšie. Na tej, ktorú strážila Čeladná, vyčíňali skupiny nebezpečných zbojníkov. Jedni na severe, druhí na juhu. Tradovalo sa, že tí prví vás okradnú a tí druhí zabijú. Miestne lesy dokonca nazývali Terchová.

„Proto máme jenom mizernou zlatku měsíčně, pane,“ vravel jeden z vojakov. „Je nás tady málo, aby jsme zbojníky odtud vyhnali.“

Dve ďalšie cesty boli dokonca lepšie udržiavané a mali stále jazdecké hliadky. Prechod po nich bol pomerne drahí na tie časy, ale kupci, remeselníci a šľachtici nemali s platením až také problémy, keď vedeli, že si tak zachránia život. Dva susediace hrady boli tiež väčšie a posádku tvorilo asi päťdesiat až sto mužov.

„Šušká se, že nás odtud co nevidět odvolají a přesunou jinde. Pro místne by to ale znamenalo, že ves padne popolem. Zbojníci ji srovnají se zemí. Dosud ještě nenabrali odvahu, ale když už tu nebudeme, jsem si jistý, že zbojníci hned příjdou.“

Gerlach počúval a vyhlásil, že sa hneď teraz vyberie za zbojníkmi.

„Pane, to je sebevražda,“ protestoval vojak, ale nový pán hradu sa už vychystal.

Pred odchodom prikázal svojej malej posádke, aby začala kopať studňu a žumpu na to svinstvo pod vežou.

„A ty,“ ukázal na vojaka, ktorý ho previedol po hrade. „Pôjdeš so mnou za zbojníkmi.“

„Pane, já radši budu kopat.“

Gerlach vysadol na koňa, podišiel k mužovi, vytasil meč a pred všetkými mu v okamihu odťal ucho, akoby to bol list na strome. Vojak skuvíňal od bolesti, váľal sa po zemi a pridržiaval si miesto, kde mal ešte pred chvíľou zdravé uško. Bolo Gerlachovým dobrým zvykom, že ľudí nezabíjal, ale mrzačil. Tradovalo sa, že keď sa v tých krajoch zišli pocestní bez končatiny, ucha či iného orgánu, zdravili sa slovami: „Jak si ho nasral?“

„Ty!“ ukázal na iného. „Máš šťastie. Nemusíš kopať tú smradľavú žumpu.“

Chlap utekal ako divý po koňa a nasledoval Gerlacha. Od toho dňa sa proti pánovým slovám protestovalo už iba zriedka.

 

Stopy po zbojníckej práci sa dali ľahko rozpoznať. Zatiaľ čo udatný šermiar vás zabil a odišiel, zbojníci vás zabili a okradli o všetko. Aj o šaty. Po ceste boli roztrúsené nahé páchnuce mŕtvoly a viedli jazdcov ako niť v bludisku až do zbojníckeho sídla. Gerlach a jeho sprievodca dorazili k rieke. Banditi sa v nej práve kúpali a nevšimli si nezvaných hostí. Naveľa sa jeden z nich obzrel, vydesil sa a zvrieskol, lebo si myslel, že na ozrutnom koni medveď sedí.

„Čo je to?!“ zrúkol a padol do vody.

Všetci sa pozreli tým smerom a ostali stáť ako obarení. Zrazu predstúpil najurastenejší a najsilnejší junák a riekol:

„Čo tu chceš?“

Gerlach neodpovedal, iba si premeriaval nahého soka, ktorého vyrušil pri kúpaní.

„Nepočul si? Zabili sme niekoho z tvojich príbuzných, prišiel si sa pomstiť? Sám?“ pousmial sa junák a jeho banda sa pridala.

„Pane, měli by jsme jít. Je jich na nás dva moc,“ dohováral spoločník Gerlachovi.

„Mal by si počúvnuť svojho posratého kamoša,“ povedal junák.

Ale Gerlach akoby jazyk stratil.

„Lezte z vody,“ prikázal kapitán zbojníkom.

Všetci sa poobliekali a ozbrojili sa. Vtom obor zišiel z koňa a sadol si na kameň. Statný junák prišiel k nemu, ale nie veľmi blízko. Gerlachov spoločník sedel na koni, pripravený zdrhnúť.

„Čo ti bohovia nadelili na vzraste, ubrali ti na rozume, čo?“ posmieval sa kapitán. „Čo pri sebe máš? Dúfam, že vezieš pekný mešec zlata, inak ma vážne naserieš.“

Obor stále mlčal.

„Tak čo chceš?!“ skríkol junák a vyrazil mečom o kus dopredu, no s obrom ani len nehlo. Zato jeho spoločník si myslel, že ho zbojník zabije, a tak hneď zvrtol koňa a ušiel.

Zbojníci sa šialene rozrehotali.

„Ten nemal veľa odvahy,“ povedal kapitán. „Za to ty jej máš na rozdávanie. Už viem, čo chceš. Ty sa k nám chceš pridať, však? Nepopieram, že človek tvojich rozmerov by sa nám hodil. Ale čo s tou hlavou. Máš v nej vôbec niečo?“

„Možno jeho mater spala s medveďom a ten ho nenaučil hovoriť,“ vtipkoval jeden z banditov a ostatní sa na jeho vtipe bavili.

„Si synom medveďa?“ opýtal sa kapitán. „Čo u nás hľadáš?“

„Hľadám lotrov, čo sa mi jebú do biznisu.“

Všetci stíchli, lebo obrov hlas hrmel. Kapitán pritakával, oblizol si pery, srdce sa mu rozbúšilo tak ako vždy, keď chcel niekoho zabiť... alebo pomilovať.

„Poďte, chlapci,“ povedal. „Zabijeme toho medveďa. Jeho kôň je môj.“

„Zadrž!“ zarazil vodcu Gerlach. „Ty im už nerozkazuješ.“

„Čo si povedal?“ mračil sa junák.

„Vyzývam ťa na súboj. Tvoji muži potrebujú nové velenie.“

„Ty ma vyzývaš?“

Obor prikývol.

„On ma vyzýva!“ otočil sa na svojich chlapov kapitán. „Počuli ste to? Tento bastard ma chce len tak vyzvať. Poďte, chlapi! Taste meče! Zabijeme ho!“

Ale chlapi stáli.

„Čo to má znamenať?“ pýtal sa vodca bandy.

„Šéfe, zbojník má len jednu česť. To znamená, že keď ťa niekto vyzve na súboj, máš bojovať,“ vysvetlil jeden zo zlodejov. „Veď aj ty si tak porazil Pacha, pamätáš?“

Kapitán sa nasrdil, ale podporu nemal v nikom. Zrazu bol v tom boji sám. Ako skúsený bandita sa hneď sústredil na svoje výhody a nevýhody. Obor má telesnú prevahu, ale on môže využiť svoju rýchlosť. Uhýbať sa do strán a útočiť z druhej vlny, ako sa vraví. Tento boj nie je stratený. Ó, určite nie. On toho lotra naučí. A keď ho porazí, nezabije ho, ale natrhne mu tú jeho obrovskú riť.

„Prijímam tvoju výzvu!“

„Fajn.“

Vtom Gerlach vstal, vytasil svoje dlhé ostrie, zatienil kapitána ako hora a jediným švihom meča ho rozpáral na polovicu – od semenníkov až po hlavu. A tak tam ostali ležať dve polovice jedného človeka. Pravidlom zbojníkov bolo, že mužovi vzali po smrti odev. Gate, vestu, niekedy aj plášť, ak ho nebožtík mal. Ale v tomto prípade sa museli zbojníci uspokojiť iba s jedným párom čižiem. 

Gerlach zase ľudí mrzačil, ale každé pravidlo má svoje výnimky.

---