Či plačú básnici?

Či plačú básnici?

Neviem.

Že muži neplačú?

Neverím.

Museli by byť blázni.

Tento básnik však...

Plače...

Slaný dážď, lebo...

Lebo je mu smutno.

Je unavený

A tiež chýba mu puto.

Je obmedzený

A teda nie voľný

Ale v klietke

Ako vták.

Bez slobody

Áno tak.

Na okno dopadá plač neba

On sedí za ním.

Tá hudba,

Ó, aká to neha.

Pol noc

Už je tu

Za dverami

Aspoň takto

Užíva si chuť

Úletu –

Preč kdesi

Od vecí, čo

Sa desí

A ako tulák

Túla sa svety

Hoci stále na zemi je a nie svätý.

Tam po hviezdach

Sám,

Je to skutočné

Hoci sa nezdá.

Ako sa ani

Básnik nevzdá

Hoci zaplakal

A padol –

No to robí aj

Hviezda.

A tak si praj

Čo len chceš,

Lásky, či zdravie

Nebeský Raj...

Poézia smútok kradne

Objavíš ju často

Až tam kdesi hlboko na dne.

Nebo plače.

Môže aj básnik?

V jeden večer určite plakal

Úprimne, vo všetkej svojej bázni.

Teraz možno

Chápeš básnikovo konanie

Prečo ťa

Mnohé veci zrania

No báseň –

Ona nie.

Hoc začuješ niekedy

Jeho plač i stonanie

Dívaj sa hore

K hviezdam

Vznešene a poriadne.

---