Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seV ríši zla 2
Autor
Flinstón
Zuzana statočne odrážala útok Rybku, Trávy. No zrazu napadli Trávu
a Rybku dvaja bojovníci. Boli to Ríšo so Santerom. Ale dlho Zuzana
neodpočívala. Napadli ju ďaľší dvaja bojovníci. Boli to deti Janinej
tety. Zuzana už bola v koncoch so silami. Či už to bolo z ľútosti, dobro
tivosti, alebo zo zákernosti priskočilo k nej dievča a pustilo sa do
detí Janinej tety. Zo zákernosti preto, lebo ich napadla od chrbáta.
Včas ju ale zbadali. Vtom čarodej skríkol:"Dosť! Víťazom je Zuzana
s Ivonou. Ešte uvidím koho dnes pošlem k chrobákom. Všetci ste
chceli zabíjať aj keď nikto nepadol mŕtvy na zem. Kto nebude chcieť
zabíjať, keď vyjde živý od chrobákov toho zabijem ja. Zuzana s Ivonou
pôjdu do jednej rodiny malým chlapcom popolievať deky voňavým
kvetom na ktorom budú závislí a o nejaký čas ich usmrtí. Čarodej sa
rozrehotal:"Ha-ha-ha-ha-ha-ha. Smrtonosným kvetom čo vonia ako
fet." Ivona kývla na Zuzanu. Ivona šla k zámku a Zuzana šla za ňou.
Keď už boli takmer vo veži zaútočili na nich démoni. To pretože
démoni vedeli, že sa poznajú s Petrom. Schovali sa pred démonami
do kumbálu hneď za schodišťom.
"Ten čo zabíja na spánku je oveľa väčšia zrúda ako my tu všetci čo sa
snažíme zabíjať," vravela Zuzane tíško Ivona. čarodej povedal, že nevie
kto pôjde dnes k chrobákom. Vie to. Je to veľký klamár. Nikdy nikto
nevie či bojoval podľa čarodejových predstáv. Zuzana skríkla od ľaku.
Do kunbálu strčil hlavu Tráva. "Tak tu ste," povedal Rybka. Tak aj ten
tu je, pomyslela si Zuzana.
"Zabijeme vás," skríkol Tráva. Vtom niekto na chodbe zajačal. Tráva
s Rybkom vybehli z kumbálu. V ich tvárach sa zračil strach. Rybka
s Trávou bežali dolu schodišťom ako splašený. Zuzana s Ivonou vyšli
z kunbálu a zastali na chodbe. Znovu sa ozval ten vreskot. Vychádzal
z konca chodby a približoval sa k nim. Tá čo vrieskala bola Elena. Už
jasne rozoznávali jej tvár. Rozbiehala sa na chodbe na kolieskových
korčuliach a začala sa vznášať. Vznášala sa ako keby mala sedemílové
čižmy. Vzniesla sa až ku stropu a napadla ich. Keby nebolo Ivony boli
by stratení. Chcela ich zabiť. To bolo jasné. Iba tí na seba nútočia čo
idú spoločne na misiu. Ivona vyslovila zaklínadlo:"Grunto-grunto!"
Niečo zaškrípalo a zvýšky na zem padali kolleska z korčúl na zem.
Elena akonáhle bola bez koliesok spadla z výšky a rozpleštila sa na
zemi. Potom vstala, oprášila sa a podávala im ruky. Potom zaraz
zbehla dolu schodmi. "Myslela som si, že to ona bola pred chvíľkou
u chrobákov," povedala Zuzana Ivone.
"Je pravda, že u chrobákov to netrvá viac ako päť minút, ale Elena
tam nebola. To by bol inakší súboj. Niekedy sa dostaneš pred chrobá
kov cez deň a niekedy v noci. Málokto tu v noci spí, lebo ten, ktorý
zabíja na spánku najprv skontroluje postele. Tu sa nedá držať toho
citátu:Keď sa obäť prestane ovládať v podstate tým dovolí aby ju
ovládal útočník. No nechaj sa zabiť. Už si si všimla, že sa tu stierajú
dôvody prečo ťa chce niekto zabiť. Keď ťa chce niekto zabiť precho
vávaš k nemu nenávisť. A keď ti ublížil pred tým než ťa chcel zabiť
nenávidíš ho o to viac." Ivona zastala pred veľkým zrkadlom, ktoré
bolo na chodbe. "Daj ruky vzad a pomysli si:To dieťa sa ma bojí
preto dáva ruky dozadu ako vták krídla." Zuzana začala opakovať
po Ivone. Ivona jej medzitým povedala:"Keď zmenšíme zlo nebude
môcť čarodej odoberať a zomrie. Ale ako zmenšiť zlo?" O chvíľu
sa to začalo. Zuzana pocítila hroznú bolesť v ramenách. To jej z ra
mien začali vyrastať krídla. Ruky jej postupne zakrpatievali až sa
úplne stratili. Ivona sa postavila na malý balkónik a povedala:"Skočím
a ty skočíš za mnou. Ivona skočila do temnej noci a Zuzana skočila
za ňou. Dosť sa bála, že nebude vedieť s krídlami narábať, ale bola
prekvapená ako jej to dobre išlo. Vznášala sa v okolí zámku, potom
zlietla a nižšie a letela ponad les. Sledovala stále Ivonu a let si uží
vala. O malú chvíľku začala Ivona klesať a Zuzana sa dostale tesne
vedľa nej. Počula ako na ňu Ivona kričí:"O chvíľu budeme pristávať.
čarodej vzal všetkým veci, ktoré mali z lásky darované. Veľmi sa bojí
takýchto vecí. Vec z lásky darovaná má takú moc, že kto sa jej dotkne
čarodej stráca nad tým človekom moc a nemôže ho usmrtiť."
Aj Zuzana kričala lebo krídla vydávali rušivý zvuk:"Ja mám doma
jabĺčko, ktoré mi mamka ako prvé odtrhla, keď boli u babky na jabl
kách. Bolo odtrhnuté iba pre mňa."
"A ja mám tiež niečo,"kričala Ivona. "Sponu do vlasov."
"To by sme sa nemuseli báť čarodeja, že nás zabije, keď nebudeme
zabíjať." Ivona klesala a Zuzana ju nasledovala.
"Má nad nami moc iba, keď máme hriechy. Vec z lásky darovaná
ruší hriechy." Ako klesali približovali sa viac a viac pouličnému
osvetleniu. Zuzana už videla cestu, ktorú pouličné lampy osvetlo
vali. Ako pristávali Ivona ju navigovala:"Vidíš ten plot s tují. Tak
za nimi pristaneme zozadu na dvore. Zuzana zbadala dom obko
lesený tujami. Za týmto domom v rade videla ďaľších najmenej
sedem domov. Smerom vľavo tam kde je ukazovala Ivona, že
pristanú nebol už žiadny dom. Iba polia a popri ceste nejaké
stromy.
"Pozreme sa či už spia a potom vzlietneme na balkón. Tam spia
deťi v dvoch izbách." Pritisnuté k stene šli zo zadnej časti domu
do prednej časti, kde bol balkón. Prešli okolo hlavného vchodu.
Ani v oknách dolu sa nesvietilo.
"Sú to boháči," povedala Ivona. Tu máš flaštičku s jedovatým
výťažkom z jedovatého kvetu. Popolievame im deky a padáme.
Každý má svoju vlastnú izbu. Vzlietame." Obidve zamávali kríd
lami a pristáli na balkóne. Dvere boli pootvorené. Vošli dnu.
Našli v posteli najmenšieho. Vykonali to čo mali a vyšli z izby.
Na chodbe sa rozdelili. Každá šla do jednej izby. O chvíľu sa
zase stretli na chodbe. "Urobila si to?" povedala Zuzane Ivona.
"Áno, zvládla som to."
"Tak poďme odtiaľto preč. Vošli do miestnosti kadiaľ pred chvíľ
kou vošli. Chceli ísť na balkón, ale dvere boli zatvorené a nešli
otvoriť. "Niekto ich zahasproval nejakou závlačkou," povedala
Ivona. Niekto tu bol pokým sme boli vedľa. Na chodbe je scho
dište. Pôjdeme spodom. Vedľa niekto možno je." Vybehli na chod
bu a zbehli schodami dolu. Ani nevedeli ako ocitli sa pri vchodo
vých dverách. Ivona odomkla dverea vyšla na dvor. Vtom začula
zvísknuť Zuzanu. "Pomó-ó-ó-ó-c, držia ma. Držia ma. Nejaký
mužský hlas poriadne rozhnevaný volal:"Podaj mi basebalovú
pálku a rozsvieť." Niekto rozsvietil a Zuzana zbadala, že nejaký
chlap ju drží za tričko a ťahá ju dnu. "Vtiahnem ju dnu a ty zamkni,"
vravel ten chlap. Žena toho chlapa stála vedľa a kričala:"Pusti ich!
Pusti ich. Možno majú nôž, alebo pištoľ." Ale muž sa nechcel len
tak vzdať. "Podaj mi kutáč," reval.
"Čo chceš ísť do basy?" kričala žena. Zuzana si pomyslela na
zaklínadlo čo vyčarí krídla. Lebo len čo sa dotkli zeme krídla sa
stratili. "To dieťa sa ma bojí, preto dáva ruky dozadu ako vták
krídla." V tej chvíli jej začali rásť krídla. Muž ohúrený ju pustil.
Ivona Zuzanu čakala na dvore. Keď videla, že Zuzana má krídla
vzlietla. Ako leteli povedali naraz?"to bolo o fous."
"Mali by sme ísť k nám po jábĺčko," povedala Zuzana. Viem
isto kto by prestal zabíjať. Tráva. Povedal mi to. Keby sme mali
jabĺčko každý by sa ho dotknul a čarodej by nás nemohol zabiť."
"Len ide o to či by sa všetci chceli dotknúť jabĺčka," povedala
Zuzane Ivona. "Keď prestaneme útočiť štyria sú tu ďaľší, ktorí
útočením budú dodávať čarodejovi silu a on bude ďalej žiť,
lebo bude môcť odoberať mozgovú hmotu. A kto vie či stačí
na jeho porazenie iba sa dotknúť jabĺčka. Nebude nás mať v
moci a to bude všetko."
"Vyskúšať to musíme," povedala Zuzana. Ideme k nám." Ako
to dopovedala niekto preletel okolo nich. Zuzana ho hneď spoz
nala. Namiesto nôh mal nohy dravca. Nadletel nad Zuzanu,
prudko sa spustil a zasekol mocné drápy do Zuzaninho tela.
"Tak vy ste chceli ísť po jabĺčko Cha-cha-cha-chi-chi-chi-ha-á
hach." Čarodej dlho neútočil. No stačilo to aby Zuzanu celú
doriadil. Bola samá krv. Leteli s Ivonou ponad hrad a ponad
domčeky. Každý zamieril do toho svojho. Dohodli sa, že o pól
noci pôjdu do vežičiak, lebo v domčeku sa necítili bezpečne.
Zišli sa dole v hale. V dedine odbíjali hodiny polnoc. Ivona za
viedla Zuzanu z druhej strany hradu. Aj tu bola aula. Bolo to
tu menej udržované. Ivona kráčala až na koniec auli a pred
jednými zo dvier, ktoré tu boli po celej chodbe zastala. Začuli
odtiaľ hrozný rehot. Azačuli aj ako sa niekto niekomu vysmie
val. "Bili ťa bili. Čo si sa im dal. Si tlsťučký. Budeme ti vravieť
Špekáčik. Špekáčik čo na to povieš? Keď sa ťa opýtam Špeká
čik si tu odpovieš po vojensky. Zde, alebo tu, Podľa národnosti.
Voím Špekáčik!
"Tu, zde!" povedal ten čo ho nazvali Špekáčikom. "Vyzeráš ako
Mongol," vravel chrobák. Voín Mongol!"
"Tu! Zde!" povedal s plačom chlapec. "Čo teda bude s tebou?
Ešte sa nechceš obesiť?"
"Vydržal toho dosť," povedal druhý chrobák. "Nech teda sa
rozhodne či chce bojovať s čarodejom, alebo či chce niekoho
na spánku zabiť." Ivona kývla na Zuzanu aby šla za ňou. Po
špičkách prešli okolo izby a vošli do tmavej chodby.
"Nemusíš sa báť, že sa o niečo potkneš, ťapkaj pravou rukou,
ľavou rukou po stenách môžeš aj klusať. O chvíľu z chodby
vyšli. Ocitli sa na ďaľšej veľkej aule. Ivona zamierila ku scho
dom. "Ideme do iných vežičiek," povedala Zuzane. Z konca
chodby sa ozval hrozný výkrik nejakého dievčaťa. V zápätí
zreval hrozne chlapec.
"To čarodej odobral mozgovú hmotu dievčaťu, ktoré uniesol.
Možno že ten chlapec bol jedným z nás čo sme tu na hrade.
Keď sa mu nepodarí uniesť dievča odoberá aj nám. Vyzerá to
tu dosť ošumtele,"povedala Ivona. Stúpila na prvý schod, keď
vtom začuli zvrchu schodišťa veľký hrmot. Bolo to zvonenie
kovu. Dlhú chvíľu načúvali. Hrmot sa blížil dolu k nim. Vto zba
dali tie veci čo spôsobovali ten hrmot. Dolu schodmi sa valili
za sebou duté, železné valce široké asi pól metra. Ivona so
Zuzanou ostali úplne stuhnuté. Obišli valce a dali sa stúpať
po schodoch hore. Vydýchli si. Čakali niečo horšie. No netešili
sa dlho. Na prvom poschodí ich napadli Santer s Ríšom. Ivona
mala prehodený cez seba luk a tulec so šípmi. Striľal po nich
šíp za šípom. Keď to zbadali dali sa na ústup. "Všimla si si ako
je to tu na hrade poskupinkované. Aj keď sa môžeme kántriť
jeden druhého nerobíme tak. Tí čo majú spoločnú misiu majú
zakázané na seba útočiť." Ivona so Zuzanou stúpali ďalej na
druhé poschodie. Ako tak išli Ivona zrazu skríkla:"Žufka!" Našla
zabalenú žuvačku na zemi. "Chceš kúsok?" Roztrhla žuvačku
napoli a podala Zuzane.
"Dúfam, že to niekto na nás nenastražil a nie sú v tom drogy,"
povedala Zuzana.
"Ideme vyžšie, nie?" povedala veselo Ivona a stúpala po schodoch
hore. Na podeste medzi druhým a tretím poschodím Ivona zasa
skríkla:"Našla som euro." Vzala peniaz zo zeme a vložila si ho do
vrecka.
"Ty máš nejaké šťastie," povedala Zuzana. Že vždycky iba ty všetko
nájdeš." Pokračovali ďalej hore po schodoch. Keď sa zastavili na
treťom poschodí Ivona zbadala na stolíku krabičku cigariet. Otvorila
ju a našla v nej dve cigarety. "Myslela som, že je prázdna. To Boh
mi necháva. Pozrela do stropu a povedala:"Hej ty hore, keď ma bude
na samom vrchu čakať krémeš uverím v teba." Zapálila si cigaretu
a poriadne potiahla niekoľko krát za sebou. Pozrela na Zuzanu a
povedala jej:"Pichá ma z tej cigarety na bradavkách. Som z tej ciga
rety úplne oslabená. Zbilo by ma aj malé decko." Zahodila cigaretu
a zašliapla ju. Spustila pesničku:"My nebudeme fajčiá-á-á-ri." Zuza
na zvolala:"Už sme na samom vrchu." Hneď ako končili schody
napravo bol malý balkónik s rozpadnutým zábradlím. Aj podlaha
bola samá deravá, spráchnivená doska. Vtom sa mihol okolo Zuza
ninej hlavy meč. Bola to Kúrovka. "Ja som bola dnes u chrobákov.
Ale som neplakala. Zuzana postupovala pred Kúrovkou na schátralý
balkónik. Kúrovka zaťala do zábradlia a odťal aj na zemi dve dosky
v prostriedku. Ivona natiahla tetivu a vystrelila po Kúrovke šíp. Ale
Kúrovka zamrmlala nejaké zaklínadlo a ším minul cieľ. Ivona sa
rozutekala a Zuzana utekala za ňou. Schovali sa v izbe na konci
chodby. Zuzana zrazu zbadala v kúte izby obraz Krista ako sa modlí.
Ivona zbadala, že na stole v izbe je položený krémeš. Vtom si siah
la do vrecka a zistila, že stratila pero, ktoré pomáha zaklínadlu
aby im narástli krídla. To mám zato, že som toho hore vyzývala
že v neho uverím, keď mi dá krémeš na samom vvrchu. Zuzana
premýšľala ako sa zachrániť. Tu jej prišlo na um, že obraz poprosí.
"Obraz, obraz pomôž nám Kúrofku odohnať. Vtom zašmykovala
pred izbou v prachu Kúrofka, zbadala ich zahromžila im päsťou
a dala sa utekať naspäť. Iba počuli ako beží dolu schodmi. "To ten
obraz nás zachránil," povedala Zuzana Ivone. "Požiadala som ho o
pomoc a on pomohol pred tou čo zabíja dnes na spánku. Zoberiem
si ten obraz do môjho domčeka."
"Myslíš, že čarodejovi sa to bude páčiť," povedala jej Ivona. Zuzana
nič nedbala na Ivoninu reč, vzala obraz a niesla ho dolu schodmi.
Pred hradom sa rozlúčili, lebo každá mala domček na inej strane.
Zuzana kráčala poľom s obrazom nad hlavou. Tu začula guľometnú
paľbu. Otočila sa v tú stranu a videla záblesky, ktoré vychádzali z
najvyžšej z vežičiek. Čarodej zasiahol kraj obrazu. Keď to Zuzana
videla, pustila obraz na zem a utekala smerom k svojmu domčeku.
Zajtra idú s Ivonou zabiť Alicu. Ivona jej to povedala.