Zelené oči - 51 - 52-53- 54-55-56-57-58- 59-60- kapitola

                                                        51. kapitola 

 

    Stefano sa mrzuto pozrel na brata. ,,Sidónia je otrokyňa, ktorú som dosť draho kúpil. Je mi zaviazaná poslušnosťou. S láskavosťou to nemá nič spoločné." Stefano chytil uzdu bratovho koňa. ,,Choďte všetci do domu, prídem za vami, len, čo napojím a odstrojím aj tvojho žrebca." Otočil sa a ťahal tátoša smerom k stajni. 

   Marcus sa pozeral za odchádzajúcim bratom a ticho zapískal. ,,Čo sa tu stalo? Ako vidím Stefano nemá práve najlepšiu náladu." 

,,Na tie jeho vrtochy si časom zvykneš tak ako my," začal pokojne rozprávať Renzo. ,,Tieto jeho nevrlé spôsoby súvisia s prácou, ktorá nás v noci čaká." 

,,Už rozumiem. Má obavy o madonnu Sidóniu." 

,,Len Sidónia," opravila ho. Hoci jej lichotilo, že ju oslovuje týmto titulom. ,,Prosím, hovorte mi Sidónia." 

  Marcus zažiaril. ,,Teším sa, že mi dovolíte takto vás oslovovať. Vy ma tiež volajte Marcus." Urobil gesto, ktorým naznačil, aby vošla do chyže ako prvá. ,,Vynasnažíme sa, aby sa vám v noci nestalo nič zlé." 

    Sidóniu jeho slová potešili.,,Aj Stefano hovoril, že sa nemusím báť." 

   Na Marcusovej tvári sa mihol tieň nepokoja. ,,V to pevne dúfam." 

,,Zistil si niečo?" Opýtal sa Stefano vstupujúc do miestnosti. 

Marcus prikývol. ,,Áno. Podplatil som starého sluhu, ktorý dlhé roky v paláci pracoval. Nakreslil mi plán," vtom vytiahol z pod plášťa zvinutý pergamen. ,,Samozrejme, že som mu za to dal mešec dukátov za ktorý si kúpil pekný dom a usadil sa v Janove. Nebude musieť slúžiť pánovi, ktorého nenávidí." 

,,Ktovie, či sa Iramad zdržuje v Solomone?" 

,,Nie. Aj túto informáciu som získal od toho sluhu. Momentálne je vo svojom dome v Pise." 

,,To je dobrá správa," poznamenal Stefano. 

  Marcus medzitým rozvinul pergamenový papier na stôl. ,,Veliteľ stráží dôverne prezradil môjmu podplatenému sluhovi, že Iramad sa v Pise stretne s kniežaťom." 

  Stefano sa sklonil nad pergamenom. ,,Musíme pracovať rýchlo, lebo spolčenie Iramada s Borgiom neveští nič dobré." 

  Marcus sa pozrel bratovi do tváre. ,,Možno predsa nejaký ten čas máme. Lebo Cesare je podráždený a nebude mať náladu počúvať Iramadové návrhy. Pred pár dňami dal nastoknúť na kópiu hlavu svojho bývalého priateľa, a kázal ju nosiť po tábore." 

,,Borgia je zvrhlík, presne taký istý ako Iramad. Obidvaja veľmi radi dávajú prechod svojim odporným chúťkam," poznamenal zadumane Stefano. 

   Všetci traja muži sa sklonili nad nákresom paláca Solomon. Pozorne študovali. 

,,Je tu málo svetla, zapáľte ešte jednu sviečku," zamiešal sa do rozhovoru bratov Renzo. 

 

                                                  X                                  X 

 

                                                         52. kapitola 

 

     Sidónia poslušne priniesla lojovú sviecu, ktorú šikovne zapálila a postavila doprostred stola. 

   Zbadala na veľkom pergamene nakreslené čiary, obdĺžniky znázorňujúce vchod a znaky, ktorým nerozumela. Odrazu dostala strach. Uvedomila si, že podľa tohto, len ťažko nájde správne miesto, kde sú ukryté Zelené oči. 

   Pozrela na Marcusa s obavou. ,,Neviem, či dokážem podľa týchto čiar," poklepala prstom po stole, ,,nájsť správne dvere." 

,,Sluha, ktorý zostavil tento plán, nie je bohvieaký umelec, ale nedá sa nič robiť. Musíme si vystačiť." Marcus sa zohol nad pokreslený pergamen a ukázal prstom na najväčší obdĺžnik. Zobral do ruky brko namočil ho do atramentu a napísal nad ním veľké P. Pozrel na Sidóniu. ,,Toto je hlavný palác. Tadiaľto vojdeš dnu. Všetko si starostlivo pozri, lebo len malé zaváhanie môže znamenať..." zarazil sa. Nechcel jej nahnať väčší strach, než videl v jej očiach. Prešiel ukazovákom k zvláštnym čiaram nakresleným vedľa seba. Tvorili divné zoskupenie. ,,Teraz sa pozeráme na labyrint. Práve oň sa staral sluha, ktorého som podplatil. Roky ho upravoval a strihal. Jeho súčasťou sú kríky, ktoré tvoria plot. Všimni si tento štvorec uprostred. Znázorňuje klenotnicu v ktorej Francesco Iramad ukrýva Zelené oči. Dnu aj von vedú dva vchody, ktoré nepretržite strážia ozbrojení muži." 

   Renzo Dasaro sa poškrabal na hlave. A pozorne sledoval a počúval výklad Marcusa. 

,,Nechápem, ako to chceš urobiť, nepozorovane preniknúť dnu otvoriť klenotnicu a zobrať náš šperk? Veď aj, keď zdoláme strážcov ten, čo pôjde ku klenotnici musí dokonale poznať zrádne cesty labyrintu. Nesmie, ani na chvíľu zaváhať. Je treba, aby postupoval rýchlo, svižne a obratne. Nesmie zablúdiť, keď bude hľadať klenotnicu ani potom, keď bude utekať s korisťou." Hlbšie zaboril prsty do vlasov a nervózne prezeral nákres, hľadal tam odpovede a riešenie. 

,,Stráže určite často kontrolujú mužov, ktorí stoja pri obidvoch vchodoch," poznamenal Stefano Saerda. 

,,Máš pravdu. Obchádzajú to každú pol hodinu," prisvedčil Marcus. 

,,Tak ako ju chceš dostať za pol hodinu dnu aj von?" Opýtal sa vecne Renzo. 

,,Iramad nechal v paláci tridsať ozbrojených chlapov. Ako doprovod si zobral pätnásť," informoval ich Marcus. 

,,No výborne! Takže sa postavíme, len tridsiatim plne vyzbrojeným žoldnierom, ktorí sú ochotní pre peniaze urobiť čokoľvek," vybuchol Renzo Dasaro. A výrazne sa pozrel na Stefana. ,,Možno by sme mali zvážiť okolnosti, ktoré nám povedal Marcus a prehodnotiť, či ten náhrdelník stojí za takú námahu a obete. Stefano, priateľ, si bohatý, môžeš si dať vyrobiť sto takých šperkov. Kto pozná, či je to originál, alebo kópia?" 

,,Renzo!" Oborili sa na neho súčasne obidvaja bratia. ,,Ako môžeš niečo také vysloviť, dobre vieš, čo pre náš rod ten šperk znamená! Je to symbol moci. Ten, kto ho vlastní, je v očiach ľudu najväčší pán a vládca. Stále ti to musím prízvukovať aj po toľkých rokoch, čo žiješ v Mandre?" Stefanovi blčali oči odhodlaním a plameňom. Silno stískal rameno priateľa a ukazoval mu tým svoj zápal. ,,Nech to bude stáť čokoľvek, hoci aj ľudské životy je mi to jedno. Zelené oči donesiem do Mandry. Ale dúfam, že sa nám podarí získať klenot bez toho, aby sme museli priniesť obete." 

 

                                                   X                                         X

                                                           53. kapitola 

 

     Po jeho slovách nastalo v chyži ťaživé ticho. Nikto sa neodvážil prehovoriť. Určite každému z nich prebehlo hlavou mnoho myšlienok, ktoré znamenali súhlas, ale aj nesúhlas so slovami Stefana Saerdu. 

   Sidónia nemohla zniesť túto nepríjemnú chvíľu, a preto nasmerovala sviecu tak, aby jej svetlo dopadalo na stred pergamenu a tam položila prst. ,,Tu by som sa mala dostať?" 

   Marcus sa nahol a zadíval sa na miesto, ktoré ukazovala. Po chvíli pokrútil hlavou. ,,Nie. Tvoja úloha je úplne iná. Vyhľadáš strážnika labyrintu, ktorý má na krku zavesený kľúč od klenotnice. Aha!" Spod plášťa vytiahol veľký, čierny kľúč. ,,Vyzerá presne ako tento. Musíš mu ukradnúť ten pravý a nahradiť ho týmto, ale nesmie nič zbadať." 

,,Má na krku aj iné kľúče?" Zaujímala sa Sidónia. 

,,Áno. Ešte dva. Jeden od väznice a druhý od priľahlej železnej brány. Preto musíš pracovať rýchlo a precízne. Nesmieš sa pomýliť. Rozumieš?" 

  Prikývla, ale vo vnútri cítila obavy, či to zvládne, presne tak, ako sa od nej očakáva. 

,,Do záhrady sa dostaneme," pokračoval vo vysvetľovaní Marcus a medzitým vybral spod plášťa druhý kľúč. ,,Týmto otvoríme hlavnú bránu, dal mi ho podplatený sluha. Povedal mi aj, že zaplatil strážcom, ktorí tam hliadkujú." 

Sidónia sa zamyslela. 

Stefano si to okamžite všimol. ,,Čo sa stalo?" 

,,Mám pochybnosti, či dokážem ukradnúť, ten skutočný kľúč a urobiť to tak, aby tie dva o seba neštrngali." 

,,Si šikovná, videl som ťa pri práci. Mňa si okradla a nič som si nevšimol. V tomto prípade budeš tiež tak úspešná. Viem to." 

,,Ja neviem..." Marcus začal pochybovať. ,,Stefano, nemali by sme..." 

,,Nemali," prerušil ho brat. ,,Aj dukáty štrngocú a ona mi ich ukradla, bez najmenšieho zaváhania, a pritom som nič nepočul, a ani nezbadal. A preto viem, že budeš úspešná aj teraz." Pozrel sa smerom k nej. ,,Musíš! A nesmieš sa dať chytiť, lebo inak je všetko zmarené a my prezradení." 

  Sťažka preglgla, cítila, že má v krku obrovskú guľu. Znovu ju opantal strach, že ju chytia a odseknú ruku tak, ako to robia zlodejom. No pred nimi nedala na sebe nič poznať a horlivo prikývla. 

,,Nebojte sa, vznešený pane, zvládnem to." 

 

                                                      X                           X

 

                                                        54. kapitola 

 

     Stefano sa usmial. ,,Vedel som, že si šikovné dievča. O pár hodín bude po všetkom, potom si odpočinieš. Chceme ti pomôcť, a preto sme najali tri prostitútky. Majú za úlohu odlákať stráže od povinnosti, aby stratili ostražitosť." 

,,Nebudú sa čudovať, že neviestky prišli k nim práve dnes?" Opýtala sa pochybovačne Sidónia. 

  Stefano pokrútil hlavou. ,,Možno sa aj budú čudovať, ale mužský pud je silnejší, než pochybovačnosť." Zdalo sa, že premýšľa, potom sa nahol k Sidónii, aby dobre počula, čo jej chce povedať. ,,Zamiešaš sa medzi nich. Budeš sa točiť okolo strážnikov, robiť im návrhy a dotýkať sa ich. A v tom ukradneš kľúč, nebude sa to zdať podozrivé." 

,,Dobre," prisvedčila rezignovane. 

  Stefano jej položil ruku na ramená. ,,Neboj sa, nič zlé sa nestane. Je to dobrý plán. Ver mi." 

,,Urobíme to túto noc?" 

,,Teraz ukradneš len kľúč a zajtra si zájdeme do klenotnice pre náhrdelník." 

,,Začínam byť nervózna. Nemohli by sme ísť do paláca Solomon už teraz, hneď? Chcem to mať za sebou, lebo neskôr stratím odvahu, a potom určite niečo pokazím." 

,,Ako chceš. Vyrazíme ihneď. Marcus zájde do nevestinca. Vyberie najkrajšie neviestky, aby upútali strážnikov." Obrátil sa k bratovi. ,,Kúp im víno, nech sú veselé. Prikáž im, aby sa hlasno smiali a pútali na seba pozornosť. Počkaj nás pri bráne. A ty Renzo, schováš sa pod stromami v húštine neďaleko hlavnej brány. Postrážiš kone." 

,,Ako si želáš." 

   Stefano pozoroval Sidóniu. Poznal, že má strach. Chcel ju povzbudiť. Vystrel k nej ruku. Milo sa usmial. ,,Poď drahá," nabádal ju nežne. 

  Drahá, to oslovenie ju prebralo k životu. Tak pekne jej ešte nikto nepovedal. Pri srdci ju pichol vzrušujúci pocit a naplnil ju vďačnosťou. 

   Podišla k nemu a prijala ponúknutú ruku. ,,Idem," vložila do jeho dlane svoju ruku, ktorá sa v nej stratila. Odrazu pocítila odvahu a bezpečie. Strach sa niekam vyparil. 

  Nechala sa ním viesť. 

 

                                                      X                            X

 

                                                         55. kapitola 

 

      Za veľkým dubovým stolom sedeli dvaja muži. Pred sebou mali karafu s vínom a dva poháre, ktoré si nepretržite dolievali. 

    Cesare Borgia sa neprítomne zahľadel na gobelín visiaci na stene. V ruke pevne zvieral bohato zdobený pohár. 

,,Vôbec som netušil, že ten legendárny náhrdelník jestvuje," povedal neprítomne a odpil z vína. ,,Skutočne je taký ako sa o ňom hovorí, alebo je to len výmysel?" Jeho hlas bol pokojný. ,,Už dávnejšie som počul, že je v Taliansku a vlastní ho bohatá rodina, ktorá má svoje hradné mesto. Neveril som tomu, no, teraz mi rozprávaš, že som sa mýlil. Len neviem, či ma nechceš oklamať, priateľ môj?" 

    Francesco Iramad neprestával byť ani na okamih v strehu. Vedel, aký dokáže byť Borgia náladový a čo sa môže pod pokojnou tvárou skrývať. 

,,Oklamať? Ja? Čo si o mne vznešený pane, myslíte? Nikdy by som si niečo také nedovolil." Vstal a mierne sa uklonil, chcel mu tým prejaviť oddanosť a úctu. Po chvíli si opäť sadol. ,,Áno, vznešený pane, existuje a teraz ho vlastním ja." 

   Po tvári Cesare Borgiu prebehol tieň záujmu. ,,A kde ho máš? Nebodaj tu v Pise?" 

   Iramad pokrútil hlavou. ,,Nie, pane. Mám ho dobre ukrytý." 

,,Správne. Takú vzácnosť treba dobre opatrovať, lebo by sa mohlo stať, že sa ho zmocní náš nepriateľ," ostával stále pokojný, pozerajúci sa jedným smerom. Len občas odpil z čaše. 

,,Si si istý, že je pravý, že si sa nedostal k jeho kópii?" 

,,Viem to, lebo je nenapodobiteľný. Kópiu, hoci aj neviem, ako dobrú by som okamžite poznal. Stačí, keď Zelené oči zoberiem do ruky a cítim pri tom niečo, čo nedokážem vysvetliť. Napĺňa ma to šťastím, pokojom. Dýcha z nich život, chlad, ale aj vzrušenie." Keď vyslovoval tieto slová oči mu žiarili a cítil, že sa vznáša. Po chvíli sa upokojil a dodal: ,,Veď uvidíte." 

   Cesare ho pozoroval. A nevedel, čo si má o tom myslieť. 

   Lenže Iramada vzrušenie neopustilo. Nahol sa ponad stôl a chrlil naďalej chváliace slová: ,,Len si predstavte tú moc, keď sa svet dozvie, že máte Zelené oči. Poznáte predsa tú legendu, ktorá sa o nich traduje." 

,,Ale, áno, poznám ju a poznám aj tie ostatné, ktoré sa hovoria o Svätom grály, ktorý hľadali rytieri kráľa Artuša. Koluje o Zelených očiach veľa legiend, ale problém je v tom, že ja neverím, ani jednej z nich." Na Cesarovej tvári sa objavil úsmev. ,,A tiež viem, že ani ty neveríš, na silu a moc talizmanov a tiež neverím, že by mohol nejaký náhrdelník skrývať nejaké tajomstvo. Ak chceme niečo dosiahnuť, je lepšie sa spoliehať, na meče ako na nejaký šperk," odpil z vína a pohŕdavo pozrel na Iramada. 

 

                                                   X                               X

 

                                                            56. kapitola 

 

            ,,Lenže mnohí významní ľudia veria na silu talizmanov. Medzi nich patrí aj váš otec a kráľ Francúzska," vecne namietol Iramad a tváril sa dôstojne a vážne. 

  Borgia sa nečakane hurónsky rozosmial. ,,Mám taký dojem, že sa ma chystáš využiť na nejaký svoj plán," pozorne sa na neho pozrel a ironicky zašklebil. 

,,Ale, pane," protestoval Iramad, ,,vás predsa nemôže nikto využiť." 

,,Myslíš si, že lichotením u mňa dosiahneš všetko, čo máš v úmysle?" Borgia položil čašu na stôl a významne sa pozrel na muža sediaceho oproti. 

  Iramad sa nadýchol a chcel mu odpovedať, ale Cesare ho kývnutím ruky zastavil a pokračoval. ,,Ak Saerda vlastnil celé roky Zelené oči, tak prečo o tom nikto nevedel? Také niečo sa neudrží dlho v tajnosti." 

  Iramad mykol plecom. ,,Tvrdím, že Stefano Saerda je hlupák, lebo, keby sa verejnosť dozvedela, že má takú vzácnosť jeho postavenie by sa upevnilo, ale on ich schovával a tajil, čo vlastne má. Jeho predkovia ten šperk priniesli z Perzie pred mnohými rokmi. A od vtedy sa jeho rodina považovala za jeho ochrancu. Zatvorili ho vo veži na zámku v Mandre. A nikomu nedovolili sa naň pozrieť a už vôbec nedovolili, aby si ho nejaká žena dala na krk. Považovali by to za nesvätenie. Hovorím, tá rodina, sú to sami blázni." 

,,Tak ako je možné, že sa ti ho podarilo získať?" 

,,Narodil som sa v Mandre. Dal som sa najať do armády starého Saerdu. Som trpezlivý a vnímavý človek. Počúvam a pozorujem. Časom som si nahromadil peniaze a postavil vlastnú armádu, ktorá mi dopomohla získať majetok a postavenie. Vo svojom vnútri som neprestával snívať a dúfať, že im Zelené oči zoberiem pre seba." 

  Borgia vzdychol a ironicky sa usmial. ,,Človek, ani nevie, na koho si musí dávať pozor." 

    Iramad potlačil pocit zatrpknutia. Vedel, že Borgia je veľký pozorovateľ a dokáže prečítať aj to, čo nie je vyslovené. 

,,Služba v Saerdovej armáde sa ti nepozdávala?" 

,,Keď zomrel starý Saerda vojsko prebral jeho syn. A jemu sa metódy, ktoré som používal voči vojakom nezdali dosť dobré." 

  Borgia pokrčil ramenami a dvihol obočie. 

   Iramad pokračoval. ,,Mladý Saerda sa nazdával, že by som mal ostať navždy len radovým vojakom, lenže môj názor bol rozdielny. Od malička som sníval, že budem bohatý a vznešený muž." 

,,Ako vidím, tak to bola Saerdova najväčšia chyba považovať ťa za obyčajného človeka, hoci nemáš vznešený pôvod." 

 

                                                      X                    X

 

                                                           57. kapitola 

 

        Iramad v skutočnosti nenávidel Borgiu a určite by sa s ním nešpinil, keby ho nepotreboval, mať na svojej strane. Vedel, že vie byť cynický a dokáže pichnúť na najcitlivejšom mieste. Najskôr pochváli, a potom mu pripomenie, kam vlastne patrí. Iramad sa cítil otrávene a stúpal v ňom hnev, ale nechcel, aby to jeho spoločník vypozoroval, preto sa snažil potlačiť emócie. 

   ,,Vznešený pane, dobre viete, že človeka treba posudzovať podľa skutkov a zásluh a nie podľa toho v akej posteli sa narodil. Dobre viete, že, keď ste sa vzdali hodnosti kardinála všetci sa k vám obrátili chrbtom. Dokonca aj váš otec. Jeho svätosť rozmýšľala, či vám poskytne vojsko na vaše výpravy. Len si pomyslite, čo by ste dokázali s tým unikátnym šperkom. Zobrali by ste ho do Francúzska a kráľ Ľudovít by vám zaň určite poskytol, čo potrebujete. A vy by ste mohli vyraziť na Španielsko, Florenciu a Rím. Podrobiť si ich a vytvoriť si vlastnú ríšu. Nemuseli by ste počúvať príkazy z Vatikánu." 

,,Mám zaútočiť na Svätú stolicu a postaviť sa vlastnému otcovi?" Borgia neveril vlastným ušiam. On ho nabáda k zrade. Vstal, obišiel stôl, pristúpil k Iramadovi. ,,Drahý priateľu, vieš, čo by sa stalo, keby nás teraz niekto počúval a doniesol tieto informácie do Ríma? Pápež by s tebou nemal zľutovanie a mňa by naveky zavrhol, skončil by som v hladomorni, kde by si na mne pochutnali potkany. Vôbec by nebral ohľad na to, že som jeho syn." Posledné slová vyslovil mierne zvýšeným tónom, chcel mu nahnať strach. ,,Priateľu, máš veľmi odvážne myšlienky. Na Pápeža si netrúfnu, ani králi a nie to my, ktorých by dokázal rozdrviť, ako červíkov." 

,,Môj pane, a prečo nie, ak by ste za pomoci veľkej monarchie dokázali vytvoriť jeden veľký štát na ktorý by si nikto netrúfol, lebo by mal mocných spojencov." 

   Cesare sa zamračil, pochytila ho náhla panika. Otcovi sa doposiaľ nikdy nepostavil, vždy urobil, čo od neho vyžadoval a teraz by mal ísť proti nemu? Striaslo ho, bál sa jeho sily a moci, lebo vedel, že na ceste pomsty ho nič nezastaví, ani vlastná krv. 

   Nahol sa nad stôl, aby lepšie videl do tváre muža, ktorý ho nabádal na smrteľný hriech. ,,Myslím, že vo svojich úvahách zachádzaš priďaleko, milý priateľ. Nemuseli by byť pre teba bezpečné." 

,,Človek ako som ja, nemá čo stratiť, buď prehrám, a prídem o krk, alebo vyhrám, a získam všetko. Lenže na to potrebujem dobrého spojenca." 

   Borgia na neho mlčky hľadel a premýšľal. Potom sa začal nekontrolovateľne smiať. ,,Máš pravdu, každý z nás občas potrebuje spojenca, aby dosiahol svoje ciele a niekedy je aj čas, kedy treba riskovať." Narovnal sa, upravil si odev a veľkú, zlatú reťaz, ktorá mu visela na krku. Pomalým krokom sa vrátil na svoje miesto k stolu. Zodvihol čašu s vínom a odpil. 

,,O tvojom návrhu budem uvažovať. Potom ti dám vedieť, ako som sa rozhodol." 

   Iramad vstal a chystal sa na odchod. Zastal, ohliadol sa. ,,Vznešený pane, premýšľajte, ale nie dlho." 

 

                                                           X                       X

 

                                                               58. kapitola

 

       Borgiu jeho slová pobúrili. Prudko vstal. ,,Ako sa opovažuješ takto so mnou rozprávať? Asi si neuvedomuješ kto som. Teraz, hneď by som mohol privolať stráže, ktoré by ťa odviedli do temnice. Tým, že ťa počúvam, preukazujem ti láskavosť." 

    Iramad stál pokojne na mieste a mierne sa usmieval. ,,Vznešený pane, viem, že niečo také neurobíte, lebo viete, že len ja, vám dokážem pomôcť získať postavenie, aké si zaslúžite a po akom túžite." 

    Borgia buchol päsťou po stole. Karafa a poháre, ktoré tam boli, mierne nadskočili. ,,Ty si ale trúfaš!" Zaprel sa dlaňami o dosku stola a nahol sa. ,,Iramad, dúfam, že neurobíš dáku hlúposť a neponúkneš Zelené oči niekomu inému! Lebo nehody sa stávajú aj takým ľuďom ako si ty." 

    Francesco Iramad sa samoľúbo usmial. ,,Mňa nezastrašíte, pane. Dokedy mám čakať na vašu odpoveď?" 

,,Onedlho ti odkážem, ako som sa rozhodol. Musím sa poradiť s otcom, čo si o tom myslí a či mu na tom šperku bude vôbec záležať." 

   Iramad sa ponížene poklonil a rozhodil rukami na znak súhlasu, a potom prešiel na inú tému. Chcel si Borgiu nakloniť na svoju stranu. ,,Vznešený pane, môžem vás pozvať na večeru? Rád by som vám ukázal svoju mladú slúžku je z Turecka, len nedávno som ju kúpil. Urobí, čo budete chcieť. Môj dom vám je k dispozícii." 

   Borgia siahol po čiernej maske z brokátu, ktorú len málokedy dával dole. ,,Radšej nie. Našu spoluprácu necháme na formálnej úrovni. Vieš Iramad, v mnohom sa podobáme a v inom sme zase odlišní. Obidvaja máme tváre poznamenané chorobou. Lenže ja som márnivý a tú svoju skrývam a ty ju ukazuješ." 

,,Už som si zvykol. Jazvy po kiahňach mám od detstva." 

,,No vidíš,  ja si na tú svoju chorobu zvyknúť nedokážem. Volá sa francúzska choroba." Hodil hlavou prudko dozadu a hlasno, bolestne sa zasmial. ,,Ale i tak si myslím, že tá Sicílčanka, ktorá ma ňou nakazila stála za to, hoci, keď som sa to dozvedel, nechal som ju utratiť, ako prašivého psa." 

,,Vznešený pane, nechcete predsa len vyskúšať tú moju slúžku? Má len štrnásť, ale presne vie, čo má robiť v posteli." 

,,Nie!" Borgia rezolútne odmietol. Nasadil si masku a rukou naznačil, aby Iramad odišiel. Vôbec sa neunúval vstať od stola a odprevadiť ho k dverám. Z diaľky na neho zavolal: ,,Buona sera, Iramad," odvrátil sa a venoval sa vínu, ktoré ho hrialo na jazyku. 

    Iramada to urazilo. Predsavzal si, že Borgia s ním nesmie zaobchádzať ako so sluhom, ktorého láskavo prepustil a nedal ho utratiť. Preto odpovedal: ,,Buona sera, pane," nepoklonil sa mu, len rýchlo za sebou zatvoril dvere. 

 

                                                       X                          X

 

 

                                                       59. kapitola 

 

      Iramad cestou od Borgiu premýšľal a bol so sebou celkom spokojný. Dosiahol toho, že zaujal pozornosť kardinála Borgiu a to nebolo na zahodenie. A možno... keď všetko pôjde podľa jeho plánu získa pozornosť aj pápeža Alexandra a to už niečo znamená. Dúfal, že od neho získa viac ako kniežatstvo. 

  Vždy tušil, že je osudom predurčený na veľké veci. Už aj tak získal viac ako kedy sníval. Má krásny palác - Solomon, dom v Pise, klenotnicu plnú drahokamov. 

   Kočiar zastal. 

Iramad vystúpil so spokojným úsmevom. Prešiel ku vchodovým dverám svojho domu. Ostal stáť, zaklonil hlavu a kochal sa nočnou oblohou. 

  Hneď pri vchode ho privítal sluha so slovami: ,,Pane, čaká na vás posol z Florencie." 

Iramad zvraštil obočie. ,,Kto ho posiela?" 

,,Gudio Onirpa." 

Francesco sa zamyslel. Opakoval pre seba ,,Onirpa... Onirpa..." Snažil sa spomenúť, odkiaľ pozná to meno. ,,Už to mám!" Vynorila sa mu v pamäti mladá neviestka, ktorú mu ten človek poslal. Chytalo sa ho vzrušenie. Ľutoval, že ju zabil, lebo bola celkom dobrá. Možno ten pasák z Florencie má pre neho ďalšiu šťavnatú prostitútku.

   Obrátil sa k sluhovi, podával mu plášť a klobúk. ,,Pošli ho za mnou. Som zvedavý, čo mi prináša." 

 

                                                 X                 X                 X 

 

    ,,Poslal som ich do záhrady, aby zaujali strážcov," pošepkal Stefano Sidónii. ,,Toto je Loretta, povedala mi, že jeden z vojakov už využil jej služby. Preto som ju najal." 

   Červenovlasá žena, viditeľne posilená alkoholom, sa opierala provokatívne o bránu. Prekladala nohu, cez nohu a koketne sa usmievala. ,,Ak mi niekto dobre zaplatí, tak zvediem aj samotného diabla," na potvrdenie svojich slov sa zarehotala a laškovne pozrela na Stefana. 

  Ten pristúpil k nej a strčil do ruky mešec s dukátmi. ,,Rozumela si všetkému, čo som hovoril?"

,,Ale, áno, veď..." 

,,Pre istotu to zopakujem. Musíš ho opantať a zabaviť, aby nemyslel na nič, len na teba. A tak bude mať možnosť Sidónia pacovať. Nesmie ju zbadať, musí vnímať, len teba." 

Obrátil sa k Sidónii. ,,Vieš, kam máš ísť?" 

,,K južnému vchodu do labyrintu." 

,,Správne. Neobzeraj sa, nezastavuj, len rýchlo choď." 

Sidónia prikývla, no v duši mala stále strach a neistotu. Iné je okradnúť opilca, alebo namysleného pána, ale toto... Pozrela sa na zelený, zložito vyzerajúci živý plot labyrintu. Pripadal jej ako pevnosť, ktorú sa chystá zdolať. 

   Zhlboka sa nadýchla a dodávala si odvahu. ,,Myslím, že by som už mala ísť, nech to mám za sebou. Keď sa vrátim, budete tu, pane, nenecháte ma samú blúdiť?" 

,,Neboj sa, nepohneme sa odtiaľto." 

  Sidónia sa otočila a vykročila smerom k labyrintu. 

  Stefano ju sprevádzal očami, pokiaľ mu nezmizla z dohľadu. 

 

                                        X                                          X

                                                   60. kapitola 

 

     ,,Tá, malá, má, ale odvahu," poznamenal Marcus, pozerajúc tým istým smerom ako jeho brat. 

,,Veru má." 

,,Cítim neistotu a nepokoj. Neviem, či to zvládne," zveril sa Marcus. 

,,A, čo si myslíš, že ja nie som nervózny? Najradšej by som šiel s ňou, lenže vieš, že to nie je možné." 

   Mladý muž stojaci vedľa neho prikývol. ,,Dobre viem, že kľúč môže ukradnúť, len ona." 

   Odmlčali sa. Premýšľali a nespúšťali oči z brány. Boli pripravení zasiahnuť, keby to bolo nutné. 

   Odrazu sa Marcus opýtal staršieho brata. ,,Ak sa jej podarí ukradnúť kľúč a my získame Zelené oči, nemáš v úmysle Sidóniu odmeniť?" 

,,Ako to myslíš?" 

,,Hovoril si, že je otrokyňa, neuvažoval si, že by si ju oslobodil?" 

,,Nie!" 

  Marcus sa pozrel na brata, prekvapený jeho zápornou odpoveďou. ,,A prečo nie, určite si to zaslúži." 

,,Súhlasím s tebou," povedal Stefano miernejšie. ,,Keby som to urobil, tak kam by šla? Nemá nikoho. Matka jej dávnejšie zomrela. Stala by sa ľahkou korisťou pre pasákov a obchodníkov s ľuďmi. To ťa nenapadlo?" 

,,Ale áno, napadlo, lenže by si ju nenechal bez prostriedkov. Mohol by si jej kúpiť vo Florencii dom a posielať rentu. Za to, čo pre nás urobí si to zaslúži." 

   Stefano pokrútil hlavou. ,,Nie je to také jednoduché, braček." 

,,A prečo nie? Ledaže... by si s ňou spával. Je to tak?" 

,,No a čo? Máš s tým problém?" 

,,Vlastne nie." Marcus bol znepokojený, hoci to bratovi nepovedal a ani nedal najavo. Vedel, že Stefano mal vždy slabosť pre pekné, mladé ženy. Ale doposiaľ každá z nich uznávala, len telesnú rozkoš. Boli vecné a cynické. Dostali zaplatené, na nič sa nesťažovali, nič nepožadovali. Odrazu sa tu objavila Sidónia. Mladá, krásna, neskazená. 

,,Ale veď ty... Dio, hádam ju nechceš zobrať do Mandry?" 

,,Nemusíš sa strachovať." 

   Marcus vydýchol. ,,Stefano, viem, že to nie je moja vec, ale pýtam sa len s ohľadom na matku a..." 

,,Ja viem. Nemaj obavy. Všetko ostane pri starom, nič sa nezmení." 

   Lenže Marcus si tým nebol istý. Nevedel prečo ho zožiera silný vnútorný pocit, ktorý mu naznačuje, že už nič nebude také, ako, keď Stefano odišiel do Florencie hľadať zlodeja. Chcel mu však veriť. 

,,Možno by si jej mohol nájsť vhodný dom v Pise. Odkedy si začal stavať lode tráviš tam dosť času. Myslím, že by to bolo vhodné riešenie pre všetkých." 

,,O tieto veci sa budem starať, až získam späť Zelené oči. Teraz nemá zmysel zaoberať sa týmito záležitosťami a rozoberať ich práve teraz," Stefano ostro odbil brata a znova sa starostlivo sústredil na veľkú, železnú bránu za ktorou sa stratila Sidónia. 

 

                                                          X                 X

---