Zelené oči - 61 - 62-63- 64-65-66-67- 68-69-70-71- kapitola

                                                       61. kapitola 

 

   Sidónia sedela učupená v kríkoch pri labyrinte. V ruke držala veľký kruh na ktorom bolo pripevnených ďalších päť kľúčov. Ten, čo mala ukradnúť okamžite poznala, lebo jeho duplikát držala v ruke. Rýchlo ich vymenila. Prvú časť úlohy splnila, teraz ju čakala tá ťažšia časť. Musí zväzok kľúčov aj s tým falošným vrátiť späť na opasok strážcovi. 

   Dlho sa odhodlávala, kým opustila bezpečnú skrýšu, aby dokončila, čo mala. Zrazu počula hlasný smiech a pišťanie. To Loretta dráždila a zvádzala strážnika. 

   Odrazu zbadala druhého žoldniera ako sa zabáva s ryšavou neviestkou. Pochytil ju strach, lebo nevidela toho, ktorému mala vrátiť kľúče. Pátravo prechádzala po kríkoch labyrintu, či sa tam s Lorettou neschoval. 

   Nemohla dlhšie čakať. Musela ich pohľadať. Kľúče si schovala pod plášť a táckavým krokom vykročila ku kríkom pri tom namáhala zrak, aby čím skôr zbadala svoj objekt záujmu. 

   V tom zasvišťali kríky a z labyrintu sa vynoril strážca, ktorého hľadala. V ruke držal fľašu vína. 

,,Kde si sa stratila, ty potvora?" Odpil z fľaše. ,,Nemusela si odchádzať, zvládol by som vás obidve. Som riadny bujak. Tvoju kamarátku som zmordoval, ostala ležať na zemi. Teraz si na rade ty." 

   Sidónia pristúpila k nemu bližšie. Roztiahla ruky, aby sa mu pohodlne dostala na telo a mohla dokončiť, čo začala. ,,Tu som," povedala milo. ,,Čakala som na teba, kým skončíš s Lorettou." 

,,Ty si, ale prešibaná, vieš, čo platí na chlapa. Chceš, aby som po tebe viac túžil. Si mladá, ale ako vidím aj skúsená. Odhaľ prsia. Chcem ich vidieť." Nečakal, kým ho bude pomalým odhaľovaním zvádzať, ale jedným rýchlym pohybom jej roztrhol celý predný diel šiat. ,,Veľké nie sú, ale aj tak sa mi pozdávajú. Poď sem, nech sa ich môžem dotýkať." Vystrel k nej ruku a natlačil sa celou váhou tela na ňu. Šmátral po jej obnažených prsiach. Silno stláčal bradavky. Sklonil hlavu a prisál sa na ne. 

   Mala pocit hnusu a odporu. Cítila z neho lacné víno a cesnak. Oblečenie na ňom viselo, tvár mal špinavú, zarastenú, vlasy neupravené a mastné. 

   Striaslo ju. 

Hryzol ju do bradavky a silno tlačil na tvrdú vybuleninu v rozkroku. 

V hrdle jej navrela hrča znechutenia. Premáhala sa, aby ho neodstrčila. V tom momente sa snažila myslieť, len na svoje poslanie. 

Zakiaľ, čo sa strážca zabával s jej prsiami ruky pracovali rýchlo a obratne. Musela mu zavesiť kľúče na pôvodné miesto. Za okamih to urobila. Nemal, ani tušenie, čo prevádzala, kým jej šepkal slová, ktorými jej oznamoval, čo všetko s ňou urobí.

   Musela vymyslieť, ako sa ho rýchlo zbaví, bez toho, aby ju nezbil, neznásilnil, alebo mu nevzkŕstlo v hlave nejaké podozrenie. 

   Strážca odtrhol hlavu od pŕs a ťahal ju do kríkov. ,,Poď, ľahneš si vedľa kamarátky a ja budem súložiť chvíľu s tebou, a potom s ňou." 

,,Zlato, kde si?" Ozvala sa Loretta, ktorá sa vynorila z labyrintu. ,,Kam si mi odišiel?" Tackavo sa k nim približovala. ,,Na chvíľu som si zdriemla a už si mi zmizol za inou. Pošli ju preč a poď ku mne." Loretta sa k nemu pritlačila. ,,A čo, už nemáš chuť na chutné mäsko?" Skúsene mu strčila ruku do rozkroku. 

                                                    X                               X 

 

                                                          62. kapitola 

 

       Vysoký, statný vojak sa narovnal vypäl hruď a silno jej pritlačil ruku medzi svoje nohy. ,,Cítiš to? Je poriadny, čo? Keď ti ho tam dám celou silou, uvidíš hviezdy na nebi," vystatoval sa.

,,Tak už poď a ukáž mi aký si bujak," Loretta ho vťahovala do trávnatého porastu, ktorý tvoril steny labyrintu. ,,Stratíme sa tu, aby nás nikto nerušil. Aj ja ti chcem  ukázať svoje prednosti." 

     Strážnik sa obrátil k Sidónii. ,,Počkaj tu na mňa. Vrátim sa a ukážem aj tebe ten môj poriadny kolík. Aby ti nebolo ľú..." 

   Sidónia ostatné slová už nepočula, lebo sa rýchlo otočila a celou silou bežala k východu. V duchu sa modlila a počítala kroky chcela byť, čo najskôr pri bráne. 

  Vydýchla úľavou, lebo ju už videla pred sebou. V strede nej stál vysoký muž, ktorý na ňu čakal. Strčila mu do ruky kľúč a silno dýchala. 

,,Mala si nejaké problémy?" 

,,Nie. Loretta mi pomohla." 

   Chytil ju okolo pása a viedol do tmavého kúta pod stromami. ,,Renzo tam stráži kone a čaká na nás." 

   Keď prišli bližšie videla, že je tam aj Marcus. Opýtal sa Stefana stíšeným hlasom. ,,Doniesla ho?"

    Ten, len prikývol a prehodil Sidónii cez plecia svoj plášť, lebo videl, že sa triasla  a drgovala zubami. 

   Možno to nie je zimou, uvažoval pre seba, lebo vedel, že má veľký strach, keď tam šla. Teraz, keď už to mala za sebou sa dostavila úľava v podobe triašky. Preto ju chcel, čo najskôr dostať do teplej chyže, aby si odpočinula. 

  Rýchlo, ale nehlučne vysadli na kone. Stefano jej pomohol. Cestou ku chyži bol nepokojný aj v tme zbadal, červené ryhy na krku Sidónie. Nahnevalo ho to. Tušil, že musela byť po vôli niektorému zo strážcov. Tá predstava, že ju mali aj iní muži ako on ho zožierala, mučila. 

    Dorazili ku stajniam. Zoskočili z koní. Stefano ju posotil do stodoly a obrátil sa na Renza a brata. ,,Nechajte kone zatiaľ vonku. Neskôr sa o ne postarám," obrátil sa k vrátam stodoly a zmizol za nimi. 

   Sidónia vytušila, že je nahnevaný, ani mu nemusela vidieť do tváre. 

  ,,Kto ťa zneuctil?" 

,,Nikto," zašepkala pokorne. 

,,Neklam! Vidím tie červené stopy na tvojom krku." 

,,Musela som mu byť po vôli, inak by ma zabil." 

,,Veď tam na to bola predsa Loretta." 

,,Ona zaspala." 

,,Aha. Vstúpil do tvojho tela? A urobil ti to?" 

,,Nie... nie... len ma bozkal a dotýkal sa ma. Nič viac, môj pane, sľubujem. Hnusil sa mi. Silno páchol potom a alkoholom." 

,,Aj ja sa ti hnusím, keď sa ťa dotýkam?" 

,,Nie!" Odpovedala rýchlo. ,,Vy nie." 

,,Hovoríš pravdu, neurobil ti to?" 

,,Áno, môj pane." 

,,Tak prečo sa celá trasieš? Je ti zima?" 

,,Nie, pane, cítim sa previnilo, lebo na mňa siahol iný muž, než vy. Hnusím sa sama sebe. Klesla som, som neviestka..." 

,,Prestaň!" Okríkol ju. ,,Urobila si len to, o čo som ťa požiadal." Zapálil kahanec. ,,Ublížil ti?" 

  Nesmelo prešla k nemu. Roztvorila šaty. 

Videl na bielej pokožke po celých prsiach stopy po ostrých nechtoch a zuboch, ktoré jej zanechal strážnik. 

,,Bolí ťa to?" 

,,Trocha. Už som zažila aj horšie, keď sa Giovani Ballan rozzúril, vtedy ma viac zbil, lenže ja som mu vždy utiekla." 

  Stefano na to nič nepovedal, lebo pocítil vo svojom vnútri veľký bôľ. Hnusil sa sám sebe. Veď aj on ju využíval vo svoj prospech. 

 

                                             X                                        X

 

                                                          63. kapitola

 

      ,,Ty chudiatko, tým, že si odišla od Ballana si si veľmi nepomohla, že? Všetci od teba niečo chceme a využívame ťa. Ale sľubujem, že odteraz budeš mať pokoj. Svoju úlohu si splnila." Prišiel k nej celkom blízko. Pritúlil ju k sebe a zašepkal jej do ucha. ,,Ďakujem." Vzápätí sa od nej otrhol a zamieril k vrátam stodoly. 

,,Kam idete?" 

,,Za Renzom a Marcusom. Teraz, keď už máme kľúč, musíme sa pripraviť na to podstatné. Ako sa dostaneme do klenotnice a zoberieme Zelené oči." Vo dverách sa obrátil a povedal: ,,Prezleč si šaty a príď za nami do chyže. Musíme poriadne pozrieť ten nákres, čo nám urobil Iramadov sluha. V tých čarbaniciach sa veľmi nevyznám." Nato sa obrátil a odkráčal k domu. 

   Sidónia si rýchlo vybrala z batôžka druhé šaty, ktoré jej kúpil ešte vo Florencii. Tie roztrhané zhodila zo seba a starostlivo ich zložila. Neskôr, keď si zoženie ihlu a niť tak ich zošije. 

   Práve, keď si naťahovala šaty na ramena počula za sebou šramot. Rýchlo sa obrátila. Vo dverách stodoly stál Marcus. 

,,Je všetko v poriadku?" Opýtal sa a usmial. 

,,Áno... áno. Už idem. Len som sa prezliekala. Pán vás po mňa poslal?" 

  Pokrútil hlavou. ,,Nie, Renzo a Stefano usilovne študujú plán labyrintu. Využil som príležitosť a vykĺzol som. Chcel som vedieť, či si v poriadku. Zdalo sa mi, že sa trasieš?" 

,,Už som v poriadku. Prešlo to." 

,,Nie si chorá?" 

,,Nie," odpovedala pohotovo. ,,Nemusíte sa báť, pán Saerda. Nebudem vám na príťaž." 

,,Tak som to nemyslel. Chcel som vedieť, či ti niekto neublížil." 

   Sidónia pocítila príliv vďaky. Doposiaľ sa nikto nestaral, či je chorá, alebo, či jej niekto ublížil. Vždy sa ona starala o druhých. Cítila sa hýčkaná a spokojná. 

,,Pán Marcus, môžete mi vysvetliť, prečo váš brat tak veľmi riskuje kvôli nejakému šperku? Veď je bohatý môže si kúpiť, alebo dať vyrobiť tucet takých šperkov. Len za mňa môjmu bývalému pánovi zaplatil hromadu dukátov. Tak isto aj Onirpovi, aby našiel pre neho vhodného zlodeja. Riskuje mnoho, ľudské životy a prečo vlastne? Nechápem. Stojí ten šperk za tú námahu?" 

,,Rozumiem, prečo tak hovoríš, lebo si ten klenot nikdy nevidela. Áno, mohol by si dať vyrobiť dulikát, ale skutočný je len jeden a nedá sa napodobniť. Keď ho zoberieš do ruky počuješ ševelenie jeho zlatých platničiek a tie smaragdy sú naozaj ako oči človeka, ktorý sa na teba pozerá. Je to dokonalá súhra zlata a drahého kameňa. Keď som ho prvý raz videl na hrdle matky, onemel som od úžasu. Celá žiarila a svietila. Myslel som, že sa zmenila na Venušu." 

,,Vy o ňom hovoríte, ako keby bol živý. A predsa sú to len neživé, chladné veci, ktoré ho tvoria." Oponovala mu. 

,,Dobre, povieme si to, keď ho uvidíš. Budeš to posudzovať a vnímať inak. Za to ručím. A teraz už poďme do chyže, lebo sa bude Stefano po nás zháňať. Možno ma už teraz potrebuje, aby som mu pomohol s plánom." 

,,Ako vlastne tie Zelené oči vyzerajú?" 

,,Ťažko opísať, ale skúsim. Sú uložené v čiernej krabičke vystlanej sametom. Keď ju otvoríš, v prvom momente ťa oslepí zelená farba smaragdov. Sú jasné, čisté a priezračné ako nič na svete. Spojujú ich malé, zlaté platničky dokonale obrúsené a prispôsobené tvaru kameňov. Keď sa pozrieš do svetla, zdá sa ti, že sú na nich vyrité nejaké tvary, alebo písmo, no prečítať sa nedajú. Skúšali to už mnohí učenci, ktorých povolal môj otec, ale slová, ktoré z toho zostavili, nedávali zmysel. Zapínanie je tiež originálne. Tvorí ho malá, zlatá spona na ktorej je vygravírovaná hlava jednorožca. Žena, ktorá si ho dá na krk vyzerá ako bohyňa." 

   Sidónia zasnene vzdychla. ,,Určite je krásny." 

,,Až príliš, a preto ho chce každý vlastniť. Lenže náš rod ho dostal do úschovy pred vyše sto rokmi. A preto sa cítime zaň zodpovení, strážime ho. Nemôžme dopustiť, aby sa dostal do rúk tých, ktorí by ho zneužili na nekalé ciele. Už si pochopila o čo ide Stefanovi? Chce zachovať česť nášho rodu, a preto neľutuje žiadne dukáty, ani ľudí, aby to dosiahol za každú cenu. Pre nás to nie je len kus nejakého chladného šperku. Pre nás predstavuje hrdosť rodu - Saerda." 

 

                                                    X                         X

 

                                                        64. kapitola 

 

    Sidónia na neho uprela zrak a videla v jeho očiach oheň a iskru, keď jej o tom šperku rozprával. Taký istý plameň mal v očiach aj Stefano, keď sa zmienil o Zelených očiach. Teraz si bola úplne istá, že tí dvaja by kvôli tomu klenotu urobili čokoľvek, možno aj zomreli, len, aby ho uchránili. Predstavoval pre nich všetko. Na čom im záležalo. 

  Ona sama nevedela, či by dokázala prechovávať také silné puto k neživému predmetu. Zatvorila oči a predstavovala si ho podľa Marcusového opisu. Možno, keď ho uvidí, tiež k nemu zahorí takým silným nadšením. 

,,Ale teraz už naozaj poďme do domu, lebo Stefano bude nervózny, kde sme tak dlho." 

   Sidónia prudko otvorila oči a vrátila sa do reality a dala za pravdu Marcusovi. Musia sa vrátiť do chyže. 

   Rázne otvorila vráta stodoly a vyšli do chladnej noci. 

 

                                                    X                X                X 

 

    ,,Dosť dlho nám bude trvať, kým sa zorientujeme v labyrinte, nájdeme klenotnicu a vyberieme odtiaľ Zelené oči. Za ten čas už o nás budú vedieť a poľahky si nás počkajú pri obidvoch východoch z labyrintu," konštatoval Stefano a zúfalo sa pozrel do nákresu. ,,Ten chlap tu nakreslil samé odbočky, zákruty, kto sa dobre nevyzná v spleti tých chodieb tak nemá šancu zobrať ten šperk za menej ako hodinu." 

   Marcus zobral sviečku, podržal ju nad nákresom. ,,Súhlasím. Každú chvíľu budeme musieť zastaviť a pozerať sa do plánu, aby sme nezablúdili a to nás bude zdržiavať." 

,,Čokeby som postupne zneškodnil všetkých strážcov," prehovoril Renzo. ,,Potom by ste mali voľnú cestu a nemuseli by ste sa báť, že vás niektorí z nich prichytí, keď bude na obchôdzke." 

   Stefano premýšľal. Aj jemu prišla na um táto varianta. Mali by tak voľný prístup do celého labyrintu a nemuseli sa báť, že ich niektorý strážca objaví priamo pri klenotnici. Aj tak by sa ho museli zbaviť. Lenže, potom si spomenul, že stráže sa musia každú pol hodinu hlásiť veliteľovi. Keby neprišli vyslal by tam posily a to by bolo ešte horšie. 

,,Nie, to nie je dobrý nápad. Nám by pomohlo, keby sa niekto z nás naučil ten plán naspamäť. Uchoval, by ho v pamäti, a potom by nás viedol. Tým by sme získali čas a rýchlo by sme prešli labyrint a našli Zelené oči a vybrali sa k bráne. Nikto zo strážcov by nás nezbadal." 

,,Nemožné!" Zvolal Marcus. ,,To si ani jeden z nás nezapamätá tie čarbanice za takú krátku dobu. Aj keby, chodby labyrintu sú zrádne, ľahko sa dá zablúdiť. A to by bol rozsudok smrti pre nás všetkých." 

,,Ja viem," prikývol Stefano bratovi. ,,Asi sme to nedomysleli tým správnym spôsobom. Na zlodeja sme mysleli, ale na génia, ktorý by nás previedol labyrintom sme zabudli." 

,,Čo navrhuješ?" Opýtal sa Marcus brata. 

,,Asi nemáme na výber. Musíme zneškodniť hliadky a dúfať, že kým to zistia, už budeme preč." 

,,Dobre, ja sa o nich postarám," potvrdil svoj návrh Renzo. ,,Zneškodním ich pri obidvoch východoch z labyrintu a vy sa musíte snažiť, aby ste sa dostali rýchlo dnu aj von. Marcus, bolo by dobré, keby si svietil bratovi. A ty Stefano sa snaž stále držať v ruke zvitok, aby si ho mal naporúdzi, aby ste nezablúdili." 

,,To áno, Renzo, nemusíš mať obavy," Stefano sa pozrel na priateľa s porozumením. ,,Je tu ešte jedna vec, čo ma trápi. Keď zistia, že v labyrinte je škodná, určite vyšľú hliadky. Vtedy budeme musieť vysekať nový východ, lenže porast je dosť hrubý a zložitý, zaberie nám to veľa času." 

,,Myslím, že by som vám vedela pomôcť," ozvala sa ticho Sidónia. 

   Všetky tri hlavy sa k nej otočili. 

 

                                             X                                X

 

                                                         65. kapitola 

 

      ,,Čo si povedala?" Opýtal sa jej Stefano. 

,,Dokážem vás do vnútra aj von zaviesť bez zbytočného zastavovania." 

,,Ako by si to chcela urobiť?" Spýtal sa pochybovačne Marcus. 

,,Mám dokonalú pamäť, čo raz vidím, už nikdy nezabudnem." 

,,Vážne?" Zapochyboval Renzo. 

,,Naozaj. Verte mi. Keď prečítam nejaký domument dokážem si ho uložiť do mysle tak, že, keď zatvorím oči postupne sa mi vynorí, čo tam bolo napísané. Neviem, prečo je to tak." 

,,No, to je veľká výhoda, ktorá sa nám teraz zíde. Je len na tebe ako sa rozhodneš, či nám pomôžeš, alebo nie." 

,,Prečo by som sa mala rozhodovať? Ak mi to prikážete, môj pane, tak pôjdem." 

,,Netáraj! Už som ti predsa povedal, že tvoja úloha skončila. Ostatné, čo urobíš, bude, len tvoja dobrá vôľa." 

   Sidónia sa zamyslela. ,,Viem, pane, hovorili ste to, ale... potrebujete ma predsa." 

,,To áno, veľmi by si nám pomohla. Ušetrili by sme čas a nemuseli by sme sa, ani zbaviť strážcov." 

,,Môj pane, pôjdem. Prevediem vás rýchlo labyrintom. Som pevne rozhodnutá." 

                                                 X                           X 

 

        Nad sídlom Solomon sa vznášala tmavá noc. Sidónii sa zdalo, že len pred chvíľou opustila toto hrôzostrašné opevnenie. A pri tom ubehol celý deň, kým sa tu znova vrátila. Pozerala na veľkú, železnú bránu, ktorú dúfala, že už nikdy neuvidí. 

  Snažila sa nemyslieť na strach, ktorý prechádzal celým jej bytím. Usídlil sa jej všade, v každom póre v každom kúsku jej tela. Nemohla prehĺtať sliny, ktoré sa jej hromadili v ústach. V žalúdku cítila nevoľnosť. 

,,Sústreď sa," prikazovala sama sebe. ,,Nemysli na nič iné, len na plán labyrintu." Chvela sa. Zahalila sa celá do plášťa. Na hlavu si dala kapucňu, aby sa stala neviditeľnou. 

   Počula Marcusa ako sa pýta brata. ,,Ktorou stranou sa vydáme?" 

,,Vy choďte južnou, ja sa vydám severnou. Budem vás zaisťovať. Pri východe sa stretneme." 

,,Nemali by sme ísť všetci traja spolu?" Povedal šeptom Marcus. 

,,Nie, niekto musí kontrolovať strážcov, aby ste sa plynule a nepozorovane dostali ku klenotnici. Marcus..." 

,,Dávaj, na ňu pozor, aby sa jej nič nestalo. Keď bude treba zabiť, tak to urob. Rozumieš?" 

   Mladší z bratov prikývol. Obrátil sa k Sidónii. ,,Je čas." Zobral ju za ruku a nasmeroval k labyrintu. Rýchlo vošli dnu. Zatiaľ na nikoho nenatrafili. Snažili sa postupovať ticho, svižne a opatrne.  Po pár metroch počuli za nimi šuchot. Sidónia umierala od strachu. No, nechcela, aby to videl Marcus. Snažila sa strach skrývať. 

  Jej sprievodca bol v strehu. Meč mal pripravený na útok. 

   Z labyrintu, cez porast sa k nim predieral Stefano. Vydýchli úľavou. 

  ,,Musel som zabiť dvoch strážcov. Smerovali priamo k vám. Dávajte pozor, až nespadnete na ich tela." Nato si utrel meč do vlhkej trávy a zasunul ho do pošvy. 

  Pre Sidóniu to bolo niečo strašné. Nenávidela násilie, mučenie a zabíjanie. I keď to bolo občas nevyhnutné. 

   Prešli cez porast, ktorým k nim prišiel Stefano. Predsa, len sa im severná cesta cez labyrint zdala kratšia. 

   A vyšli presne na mieste, kde Stefano zabil dvoch strážcov. Ich tela odpratal do kríkov, ale aj tak ich Sidónia zbadala. Mali otvorené oči a vyjavene, prítomne pozerali. 

    Sidóniu naplo na vracanie. Odvrátila pohľad. 

,,Rýchlejšie," posúril ju Stefano. ,,Postupujeme pomaly a tým strácame drahocené minúty. Marcus, zapáľ lampáš, už sme dosť ďaleko v poraste. Nebude vidieť svetlo." 

  Mladší muž vytiahol spod plášťa malý lampáš, ktorý vzápätí rozsvietil. 

  Sidónia pocítila miernu úľavu, lebo sa dokázala lepšie orientovať v spleti trávnatých chodieb labyrintu. 

 

                                                               X                        X

 

                                                      66. kapitola

 

     ,,Ideme správnym smerom?" Opýtal sa Stefano Sidónie. ,,Zdá sa mi, že sme stratili príliš veľa drahoceného času." 

Tá, len pokývala hlavou. ,,Presne si pamätám každú jednu chodbu, každé jedno zabočenie." 

,,Určite?" 

,,Áno, môj pane. Ešte dve chodby a jedno zabočenie a sme tam." 

,,Dobre, tak sa ponáhľajme, nech sme už tam." 

   Posledný úsek labyrintu prebehli klusom. Otvorilo sa pred nimi trávnaté priestranstvo. Uprostred ktorého stála drevená búda bez okien. 

,,Marcus, rýchlo poďme dnu, lebo aj tak sme stratili mnoho času, kým sme klenotnicu našli." Rozbehli sa cez lúku. Prudko otvorili dvere a vtrhli dnu. 

,,Marcus, svieť mi." 

   Sidóniu nechali čakať vonku samú. Jej strach sa znova vrátil. Obzerala sa do okola, či neuvidí prichádzať strážcov z niektorej časti bludiska. 

   O pár minút vyšiel Marcus nasledovaný bratom. V ruke držal malú, drevenú truhličku. 

,,Pozri, mám ho," povedal celý šťastný. 

,,Je ten náhrdelník naozaj v tej truhličke?" Zapochybovala Sidónia. ,,Je taká malá." 

,,Skontroloval som to. Zelené oči sú bezpečne schované v sametovej krabičke." 

,,Rýchlo preč!" Znova ich súril Stefano. ,,Rozprávať sa budeme potom v chyži, keď si budeme istí, že už nám nehrozí nebezpečanstvo." Poštuchol obidvoch smerom k severnému východu z labyrintu. 

    Marcus silno zvieral drevený obal v ktorom bol pre nich taký drahocený poklad. A spoločne bežali chodbami bludiska, nikde sa nezastavovali. Chceli, byť, čo najskôr preč z tohto hrôzostrašného opevnenia - Solomon. 

    Sidónia cestou premýšľala. Verila, že ten šperk bude naozaj unikátny, keď preň Stefano a jeho brat neváhajú obetovať také veľké množstvo dukátov, ale aj vlastné životy. Musí pre nich a rodinu znamenať tak mnoho. Pre ňu to bolo nepredstaviteľné. Predstavovala si ho, že bude uložený vo veľkej debni s ďalšími šperkami a nie malé, hnedé, drevené puzdro, ktoré sa vojde do ľudskej dlane. Bola sklamaná. Chcela mať tú hrôzu, čím skôr za sebou. Preto pridala do kroku a cez chodby bludiska bežala. Už cítila závan vetra od východu. Od radosti jej podskočilo srdce. 

,,Môj pane, už sme z toho bludiska vonku. Ešte posledných pár krokov a sme pri brá..." Ostala stáť. Krv sa jej nahrnula do tváre. Jej tušenie bolo správne. Neznáma hrozba, ktorá visela vo vzduchu sa naplnila. 

    Priamo pri bráne z každej strany stáli vojaci s vytasenými mečami a čakali na nich. 

 

                                                    X                                X

 

                                                         67. kapitola

 

   ,,Francesco Iramad!" Počula za sebou dvojhlasne zvolať. 

   Na čele vojakov stál muž, ktorý sa nahlas odporne smial. ,,Zbytočná námaha, Saerda." Vystrel ruku. ,,Vráť mi, čo si mi ukradol!" Zvolal nahnevane a prestal sa smiať. 

,,To vieš, ty darebák! Ja som nič neukradol, beriem si len to, čo mi patrí. Zlodej si ty." Povedal nahnevane Stefano Saerda. 

   Iramad urobil pár krokov smerom k nim. Vo svetle lampy, ktorú držal Marcus, Sidónia videla, že Iramad má od krásavca veľmi ďaleko. Jeho telo bolo zdeformované a nesúmerné. Vyzeral ako príšera s ľadovými očami a doďobanou tvárou. Cítila z neho vychádzať veľkú hrôzu, zlobu a nenávisť. Predstavoval pre ňu diabla priamo z pekla. 

,,Vedel som, že si pre Zelené oči prídeš. Natoľko ťa už poznám. Chcel som, aby si ich držal v ruke a tešil sa, že si nado mnou vyhrál. Preto som dovolil toto divadlo," prehovoril Iramad a nezabudol Stefanovi ubližovať, každým slovom, ktoré povedal. 

,,Tak ty si nás čakal?" 

,,Presne tak. Chcel som vedieť, aký plán vymyslíš. Nezabúdaj, že mám priateľov všade. Včera mi jeden holúbok v Pise zahrkútal, že sa chystáš do môjho sídla - Solomon. Okamžite som si spojil dve a dve dohromady a vyšli mi z toho - Zelené oči." 

,,Ty odporný sviniar!" 

,,Prečo používaš, také škaredé slová? Keď ja som sa tak dobre bavil. Ani to najlepšie teátro by ma tak nerozveselilo. Musím uznať, že Onirpa ti zaobstaral šikovnú zlodejku. I keď ten strážnik, ktorého si zabil a ktorému ona ukradla kľúč bol hlupák a ochľasta. Zaslúžil si svoj trest." Obrátil sa smerom k Sidónii. ..Á... tu máme tú šikovnú zlodejku. Stefano, prečo nás nepredstavíš?" 

,,Chcem vedieť, len jedno, kto prezradil kam máme namierené?" 

,,No predsa Onirpa. Na to si ešte sám neprišiel? Čo si mu zaplatil málo dukátov, Stefano, že ťa zradil? Si ty, ale lakomec." 

  Marcus ticho zahrešil. 

Bolo evidentné, že Iramad sa na tom zabával. 

,,A čo za takú drahocenú informáciu chcel? Plné mešce dukátov?" 

,,Nie, si na omyle, Saerda. Požiadal ma o službičku. Mám sa dosýta pozabávať s tou tvojou malou zlodejkou." 

   Stefano k nemu priskočil a chytil ho pod krk.  ,,Ak, jej ublížiš, zderiem, z teba zaživa kožu z tela, prisahám." 

   Okamžite prišli Iramadovi na pomoc vojaci. Ten, ich mávnutím ruky odvolal. 

,,Ale, ale, priateľu, nemyslím, že si práve teraz v postavení, aby si sa niekomu vyhrážal." A zhodil zo seba Stefanovu ruku. ,,Uvažoval som, o Onirpovej ponuke, ale teraz, keď vidím, že ti na nej dosť záleží, tak si ju priam vychutnám," škodoradostne sa zaškeril. Pozrel úlisne na Sidóniu. ,,Už sa teším." 

   Tá, od hrôzy prirástla k zemi.

 

                                                     X                           X

 

 

                                                             68. kapitola

 

     ,,Najskôr sa pohrám s tebou a vybavím nedokončené účty a potom príde na rad tvoj brat a ona." 

,,Takže ty sa chceš s nami hrať?" 

,,Samozrejme. Až teraz si to pochopil? Prečo si nemám dopriať trocha rozptýlenia? Inak by bola celá táto šaráda zbytočná a mohol som vás dať zabiť hneď na začiatku. Teraz ti ostáva jediná možnosť vzdať sa, lebo všade mám svojich ľudí. Alebo chceš, aby som ťa naháňal?" 

,,Takú radosť ti nedoprajem, aby si sa zabával na tom ako nás prenasleduješ v tom diabolskom bludisku." 

,,Som veľmi rád, že si konečne pochopil vašu situáciu." 

,,Často sa zabávaš tým, že manipuluješ s ľuďmi?" 

,,Občas. Som toho názou, že ak tú istú vec robíš stále, po čase si ju nedokážeš tak dobre vychutnať." 

,,Si zvrátený, ty diabol," vychrstol na neho Marcus. 

,,Pozrimeže, náš mladší brat sa ozval. Ty si bol vždy taký precitlivený. Ale dosť reči! Ako ste sa rozhodli? Vzdáte sa bez boja, alebo vás mám naháňať v labyrinte?" 

,,Rozhodol som sa pre labyrint. Nemôžem ťa sklamať a nedopriať ti trocha zábavy," povedal Stefano a nenápadne si zobral od brata malú krabičku so Zelenými očami. Dobre ju ukryl pod plášťom. Silno schmatol Sidóniu za ruku a zakričal: ,,Utekajte!" 

   Nasmeroval ich do severného vchodu. Marcus za nimi bežal a volal: ,,Dio! Aký to má význam, keď nás aj tak chytí, veď labyrint pozná dokonale, ale my nie." 

,,Máme Sidóniu Marcus, ona nám pomôže. Plán má uložený v hlave a o tom Iramad nevie. Rýchlo, zaveď nás k obvodovej stene na západnej strane." 

   Sidónia nestrácala čas. Vybavila si v hlave plán a začala bežať pre nimi a ukazovať smer. 

,,Idem si pre vás!" 

   Počuli kričať Iramada spoza živého plota. 

Sidónia bežala ako o život. V duchu ďakovala svojej geniálnej pamäti, že ju nesklamala. O chvíľu sa ocitli pri okrajovej stene živého plota. 

,,Pri južnom a severnom východe sú stráže,"vysvetľoval Stefano. ,,Marcus, pomôž mi. Vysekáme nový východ." 

  Jeho brat neváhal, vybral meč a stínal porast. 

,,A čo brána?" Opýtala sa Sidónia. ,,Určite aj tam poslal svojich žoldnierov. Videli ste, môj pane, ako mu iskrili oči pocitom víťazstva?" 

,,Teraz sa tým nezaťažuj. Musíme sa najskôr dostať z tohto pekla." Rúbali, sekali, čo im sily stačili, ale aj tak to trvalo veľmi dlho. Počuli vojakov, ako sa k nim predierajú. 

,,Sidónia, zober lapmáš a utekaj na opačnú stranu chodby, keď budeš vidieť prichádzať vojakov, vráť sa k nám. Takto ich aspoň na chvíľu zdržíme, kým presekáme ten plot." 

,,Áno, môj pane," zobrala lucernu a bežala, čo jej nohy stačili. Vojaci už boli nebezpečne blízko. Počula, ako si k nim klesnia cestu. Iramad stále vykrikoval posmešné a urážlivé slová. Čakal, že mu bude Stefano odpovedať. A tak ho podľa hlasu skôr objaví. No, nestalo sa tak. 

   Sidónia mala obrovský strach, ktorý sa stále znásoboval. A teraz bol ešte o to väčší, že sa vzdialila od Stefana a Marcusa. Ostala úplne sama. Ľahká korisť pre diabla menom Iramad. 

                                                     X                            X 

 

                                                                69. kapitola 

 

   Sidónia sa snažila počúvať, odkiaľ prichádzajú kroky strážcov, aby sa mohla premiestniť do inej chodby v bludisku. Zatiaľ sa jej to darilo. Vojaci zbadali svetlo a šli za ním. No, ona sa rýchlo stratila a vynorila sa úplne inde. Tí, ju neúnavne stopovali. Ich úlohou bolo, čo najskôr dolapiť ju a obidvoch mužov. 

  Medzitým sa Stefano a Marcus predierali húštinou živého plota. Mečami usilovne stínali kríky jeden za druhým. 

,,Myslím, že sme čochvíľa na druhej strane, Marcus. Choď pohľadať Sidóniu. Ja to zatiaľ dokonám. Naveď ju na toto miesto. Pomôž jej prešmyknúť sa. Ja pôjdem dopredu a zneškodním strážcov pri bráne." 

,,Dobre," potvrdil jeho slová Marcus a bežal hľadať Sidóniu. Všímal si, kde svieti lapmáš a tam smeroval. Meč mal v pohotovosti, aby v prípade potreby mohol zasiahnuť. 

   Prudko zastal, lebo počul Iramadov hlas. Rozdeľoval vojakov do jednotlivých chodieb. Schoval sa medzi kríky, aby ho nezbadali. 

   V tom spoznal svetlo lampáša priamo pred sebou. Vedel, že je to Sidónia. Chystal sa na ňu zavolať, aby ju nasmeroval k východu, ktorý so Stefanom prerúbali. Lenže už bolo neskoro. Zo všetkých strán ju obkolesili Iramadovi žoldnieri. Ocitla sa v pasci. 

  Počul, ako skríkla, keď ich zbadala. 

   Panebože, čo teraz? Má jej pomôcť a sám vletieť tým diablom do pazúrov, alebo má doniesť tú správu Stefanovi? Keď chytia aj jeho nič sa tým nevyrieši, ale, keď to povie bratovi spoločne vymyslia plán a zachránia ju. 

   Možno ho hnal strach, možno zmysel pre zachovanie vlastného bytia. V tom momente to nevedel rozlíšiť. No, počul neznámy hlas, ktorý mu našepkával, aby sa rozhodol pre druhú variantu. Sám nič nezmôže proti tuctu dobre ozbrojených mužov. 

  Preto sa rýchlo zvrtol a bežal k severnej stene, kde vysekali otvor. Z celej sily sa tam natlačil a pretiahol von. Ocitol sa na tráve, neďaleko hlavnej brány. Nepočul žiadne hlasy, ani zvuky. Nezdržiaval sa. Bežal, čo vládal, len, aby bol z tohto pekla von. 

                                               X                                       X

 

                                                          70. kapitola 

 

      Marcus pribehol celý udýchaný k veľkej, železnej bráne. Automaticky sa rozhliadol po okolí, nevidel žiadne podozrivé pohyby, ani zvuky. Zobral rýchlo za kľučku a vbehol do kríkov, kde mal Renzo strážiť kone. 

   Zostal nervózne a neisto stáť. Nenašiel tam Renza, ani Stefana. Prvé, čo ho napadlo bolo, že odišli ukryť Zelené oči do bezpečia a neskôr sa po nich vrátia. Nechcel kričať ich mená, aby zbytočne na seba neupozornil stráže. 

   Preto sa ticho a nenápadne vybral po lesnej húštine smerom ku chyži. 

   Odrazu zacítil zo zadu ruku na rameni. Prudko sa obrátil s úmyslom okamžite zaútočiť. 

,,Pokoj, pokoj, braček, to som ja. Nechcel som ťa vystrašiť," ozval sa za jeho chrbtom stíšeným hlasom Stefano. 

,,Kam ste zmizli?" Oboril sa na neho Marcus. ,,Myslel som, že vás zajali vojaci, alebo ste šli ukryť Zelené oči a neskôr sa po nás vrátite." 

   Stefano sa rozhliadol. ,,Kde je Sidónia?" 

,,Určite ju nechal v bezpečí," pridal sa k nim Renzo. Ťahal za sebou kone. 

   Marcusa zachvátila obava ako bude jeho brat reagovať, keď sa dozvie, čo sa stalo. ,,A vy ste sa kde stratili?" Zahováral, aby, čo najdlhšie predĺžil čas, kedy bude musieť povedať bratovi pravdu. 

,,Renzo zbadal Iramada, keď rozdeľoval vojakov pri bráne. Dovtípil sa, že náš zámer, dostať naspäť Zelené oči, bol odhalený. Počkal, pokiaľ sa situácia upokojí a po jednom začal likvidovať strážcov. Nahádzal ich do húštiny. Keď som sa k nemu vrátil, našiel som ho ako kope jamu, pre tých odroňov. Pomohol som mu. Dobre sme ich zakryli lístím a úlomkami zo stromov, aby ten hrob, len tak ľahko neodhalili. Keď sme ťa zbadali kráčať smerom ku chyži zrýchlil som krok, aby som ťa dobehol. A teraz mi povedz, kde si nechal Sidóniu. Vrátim sa pre ňu, lebo, keď ten diabol Iramad zistí, že sme ho prekabátili, tak bude zúriť a hľadať nás. Musíme okamžite odísť z Talianska a vydať sa do Mandry." 

   Marcus mlčal, bál sa povedať bratovi, že ju nechal napospas tomu vrahovi a zbabelo odišiel, aby ochránil sám seba. 

,,No....?" Vyzvedal Stefano. ,,Kde ostala?" 

,,Nehnevaj sa na mňa, ale nedokázal som jej pomôcť. Obkľúčili ju zo všetkých strán a zovreli do pasce. Keby som sa snažil oslobodiť ju, dostali by aj mňa. A takto máme väčšiu šancu vymyslieť plán a..." 

,,Čo mi chceš povedať!?" Zvolal Stefano hromovým hlasom a silno zatriasol bratom. ,,Ty si ju tam nechal a zbabelo ušiel! Ona mi verila, nám verila, že ju ochránime! Ja nemám brata, ale ustrašenú starú babu!" Stefano zúril a nemilosrdne triasol bratom zo strany na stranu. 

   Ten mu neodporoval, ani sa nebránil, lebo si bol vedomý, že si také zaobchádzanie zaslúži. Čo urobil sa nedá ospravedlniť. Sklamal úplne všetkých. 

 

                                                X                             X

 

 

                                                             71. kapitola 

 

     ,,Nech ťa Boh skára! Vždy si bol viac žena ako muž!" Stefano triasol bratom celou silou. Hlava mu lietala zo strany na stranu. Vôbec sa nebránil útokom, vedel, že si také hrubé slová a nepriateľské zaobchádzanie zaslúži. 

  Stefano mu drvil ramená. ,,Ty si ju tam nechal, vieš, čo sa s ňou stane? Ten diabol nebude mať s ňou zľutovanie. Vyvŕši sa na nej aj za nás dvoch. Počul som, že nepriateľom, ktorý sa mu dostanú do rúk odrezáva postupne jednotlivé časti tela, vypichuje im oči a do rán sype soľ, aby obete, čo najviac trpeli a prosili o milosť. Ženy brutálne znásilňuje rôznymi predmetmi, kým nezačnú krvácať, a potom sa na tej krvi ukája. Vidíš, čomu si ju vystavil, ty zbabelec!" Stefano zúril, kričal, nadával, vykrikoval oplzlé slová. Bolo mu jedno, že môže privolať vojakov. V tom momente by ich určite vlastnoručne sám zahrdúsil, taká v ňom bola obrovská sila, ktorú podnietil hnev. 

  Renzo ho odsotil a postavil sa mu do cesty. ,,Prestaň, lebo ho zmárniš!" 

,,On ju nechal v labyrinte! Napospas Iramadovi!" Bol ako šialený. Stále to opakoval dookola. ,,Ona mi verila. Bála sa, viem to, ale verila mi, že ju ochránim. Zlyhal som." 

,,Stefano, prosím ťa, vypočuj ma," prosíkal Marcus. ,,Videl som, ako ju obkľúčili zo všetkých strán. Nedokáazal som jej pomôcť. A ani jednému z nás by nepomohlo, keby som sa dal chytiť spolu s ňou." 

,,Ani my jej teraz nemôžme pomôcť," pridal sa k nemu Renzo. ,,Všetkých by nás chytili a hodili do kobky. Stefano, snaž sa triezvo uvažovať. Odhoď žiaľ a premýšľaj." 

,,Vy chcete, aby som ju nechal napospas tomu lotrovi a odišiel?" Stefano nedokázal rozumne uvažovať. Emócie ho celkom ovládli. 

  ,,Stefano, krucinál, vzchop sa. Myslíš, že jej pomôžeš, keď ťa Iramad hodí do temnice?" 

  Kľakol na kolená, dlaňami si zakryl tvár, kričal ako ranené zviera, ale v hĺbke duše vedel, že najú Renzo a Marcus pravdu. Teraz jej nijako nemôže pomôcť. Nenávidel bezmocnosť. Vinil z toho Marcusa, ale vlastne môže za to sám. On ju poslal, aby odlákala strážcov a nechal ju tam. Zaujímal sa viac o to, aby boli Zelené oči v bezpečí, než ona. Odišiel, nezaujímal sa, ako sa dostane z bludiska von. On je za ňu zodpovedný. Je predsa jej pán, a preto ju mal chrániť. Nie Marcus, ale on je vinný, že sa dostala do spárov toho sadistu. 

,,Iramad ju určite nezabije hneď," prerušil jeho úvahy Renzo. ,,A my získame čas. Bezpečne ukryjeme šperk, privedieme vojakov a vyslobodíme ju." 

,,To je pravda Stefano," pridal sa k nemu Marcus. ,,Vieš, že ju bude najskôr mučiť, lebo sa nebude chcieť pripraviť o zvrhlý pôžitok a to hrá v náš prospech. Musíme sa ponáhľať, aby ten zloduch na nej napáchal, len malé zlo."

  Stefano počul Renzove a bratové slová akoby z diaľky. Lebo vedel, že Iramad si bude chcieť dôkladne a do hĺbky vychutnať bolesť, ktorú jej spôsobí. Z toho poznania ním otriasla mučivá zimnica hrôzy, strachu a odporu nad tým netvorom v ľudskej podobe. 

  Vstal, postavil sa na rovné nohy. Obrátil sa k bratovi a priateľovi. ,,Skutočne nesmieme strácať čas. Musíme ísť do Pisy a najať spoľahlivých chlapov. Rýchlo, ponáhľajme sa!" 

 

                                                   X                              X 

 

                             Koniec prvého dielu. 

 

---