Legenda o Gerlachovi_04_Lomnický_1. polovica

Gerlach sa v ten deň nemýlil. Krčmárku Anku naozaj trápila prvá láska. Len čo ju Tomáš svojím údom pred krčmou takmer zadusil, zaľúbila sa do neho. Takto to mala totiž rada a už dlho hľadala podobného chlapa. Čo by z neho mala, keby ho obor zmrzačil alebo zabil. Po malom rannom zhone sa pustila do upratovania, ale neustále myslela na junáka Tomáša z vedľajšieho kraja a v hlave snovala plány o tom, ako ho bude vydierať a koľko detí s ním  splodí.

Pán hradu Čeladná dlho neváhal, vzal si skupinku jazdcov a vydal sa na Satanov hrad, aby potrestal pokus o vraždu. Šiel svojou najrýchlejšou cestou, ktorú lemovala stromová aleja. Listy sa vírili okolo jazdcov a vzduch chladol. Do Tej Zeme prichádzala jeseň.

Satan sa prebudil skoro ráno. Vypláchol si pusu vínom a kričal meno Sofia. Blúdil hradom ako duch, no svoju milú nenašiel.

„Odešla,“ šepol do ticha hradných múrov a ozvena mu jeho vetu vracala späť, akoby mu chcela ublížiť ešte viac.

„Sofie,“ povedal a rozplakal sa. „Co jsem to udělal, co jsem to udělal.“

Ležal na zemi a vnútro mu zachvátila panika. Všetci jeho verní odišli. Celý hrad zrazu spustol. Sťažka sa mu dýchalo a v hrudi cítil neuveriteľný tlak. Povracal sa a potom znovu. Nebol si však istý, či vracia z chľastu, tak strašne to bolelo, že sa ani nevládal postaviť.

„Co se to děje, sakra,“ pýtal sa sám seba.

Uvedomil si, že za všetku jeho bolesť a smútok môže ten obor. Tomáš sa v noci nevrátil, takže na svojej misii asi nepochodil. Alebo ho proste zradil, ako všetci.

„Musím se spamatovat,“ vravel si, pridržal sa drevenej lavice a sťažka kráčal k stajniam.

Satan vedel o zrade svojej zrady, spočítal si dve a dve a rýchlo utekal preč, ani svoje dlhoročné úspory si nevzal. Jeho kôň ho našťastie v stajni poslušne čakal. Zapriahol ho a vydal sa k svojmu bratrancovi, ktorý bol palatínom v Tejzemi a volal sa Vojvoda Ján Lomnický.  

 

Gerlach našiel hrad prázdny. Teda, aby som bol presný, nenašiel v ňom Satana, iba plody jeho úžerníckej práce: tri truhlice plné zlata, šperky, šaty a pár výstavných zbraní. Celé Satanovo imanie. Samozrejme, Gerlach si na konto pripísal vôbec prvé dobytie hradu vo svojej kariére. Bolo dosť úspešné, pretože nemal žiadne straty.

„Jsme boháči!“ kričali muži a radovali sa pri pohľade na taký majetok. „Teď je hrad náš!“

„Dosť!“ zahriakol ich Gerlach. „Nájdite vozy a pripravte kone, poklady berieme na Čeladnú.“

„Co budete dělat s takovým bohatstvím, můj pane?“ opýtal sa znenazdajky jeden z vojakov a hneď sa zháčil, pretože odporovať pánovým rozkazom, pochybovať o nich, či dokonca s nimi nesúhlasiť, bolo veľmi nebezpečné... smrteľne nebezpečné.

Obor mal však v ten deň dobrú náladu, aspoň tak vyzeral. Po čase sme však jeden po druhom zisťovali, že Gerlach nemá dobrú náladu nikdy. Ale aspoň odpovedal:

„Rozdelím to svojim vojakom.“

Mamľas, posmelený touto odpoveďou, si trúfol ešte na jednu otázku:

„A co my?“

„Drž už hubu, blbče!“ kričali naňho ostatní vojaci. „Když ti bude pán chtít něco povědet, tak ti to poví. Nevyzvedej jako zasraná bába a drž už tů svou klapačku!“ 

„Jinak ti vyškube oči, drzoune,“ dodal ďalší z mužov.

Gerlach ich chvíľu počúval. Potom sa otočil na päte, dvoma krokmi prešiel celú komnatu, schytil mamľasa ako hračku a vyhodil ho z okna najvyššej veže. Nik neprotestoval, nik nič nepovedal. Vlastne, ak by sa nič nestalo, bolo by to asi zvláštne. Tak bola mamľasova druhá otázka aj jeho poslednou. Rozpľasol sa v podhradí.

Desiati chlapi rabovali hrad celý deň. Gerlach sa na ich prácu pozeral zobďaleč. Vojaci kmitali a do vozov naložili aj posledné jedlo zo sýpky. Hrad bol väčší ako Čeladná a sluha Tomáš poznal aj jeho strategické výhody. Ukázal bratom v zbrani tajné chodby a pýšil sa tým, koľko žien v nich pretiahol.

„Ale nejčastejc to byla Satanova choť, Sofie. Miluju ji, ale ještě víc miluju její peníze. Teď, když je Satan pryč, by mi Gerlach mohl tento skvělý hrad zvěřit. Staral bych se o něj i o bezpečí kraje. Co myslíte, dal by mi ho?“

„Můžeš se ho na to zeptat,“ smiali sa vojaci.

Keď sa hrad vyprázdnil, na nebi už žiarili hviezdy. Vozy sa lámali pod ťarchou nadobudnutého lupu. Vďaka tomu mohol Gerlach naverbovať viac mužov a pripraviť sa na odplatu.

„Hrad je už prázdny, můj pane,“ oznamoval Tomáš obrovi, keď stáli pred bránou, pripravení odísť.

„Výborne. Za svoju prácu dostanete príplatky, chlapi. Hrad spáľte.“

Vojaci sa čudovali, veď pevnosť mala dobrú polohu a bola lepšie krytá pred útokmi nepriateľa a tiež väčšia. Gerlachova armáda rastie z dňa na deň a o chvíľu už pre ňu nebude na Čeladnej miesto, no obor trval na svojom rozhodnutí. Nechcel, aby jeho nepriatelia získavali dobre situované hrady a táborili v nich aj s posádkami. Navyše, to malo aj istú symboliku. Ak svojho súpera pripravíte o celý majetok, dáte mu jasne najavo, kto je v Tej Zemi pánom.  

„Spáliť,“ zopakoval Gerlach.

„Ale, můj pane,“ zaprotestoval Tomáš aj so svojou víziou o budúcnosti, no stačil jediný obrov pohľad a spomienka na jeho okennú rozcvičku a hneď sklopil uši. „Áno, splálit. Slyšeli jste? Naco ještě čekáme!“

Tomáš podpálil komnaty, stajne, strechu aj posteľ, na ktorej spával so Sofiou. Keď plamene vyšľahli, pán Čeladnej sa so svojimi vernými a s bohatým úlovkom pobral domov. Za sebou nechával spúšť. Nebol som síce pri tom, ale miestni spomínali, že Satanov hrad horel sedem dní a nik sa nepokúsil uhasiť čo i len stebielko slamy.

 

Ján Lomnický mal potlačiť turecký vplyv na juhovýchode krajiny. Bolo to priame posolstvo od kráľa. Turci však už roky nezaútočili, a tak si Lomnický žil v pohode a mal všetko, ako sa hovorí v tom kraji, na lehátku.

Pochádzal z veľmi bohatého rodu, mal rytierske a grófske šľachtické tituly. Zbohatol na ťažbe soli a dobre organizovanej logistike, vďaka ktorej soľ exportoval do celej Európy. Bol to najbohatší človek v Tej Zemi. Ale nikto to nehovoril nahlas, pretože podľa starých obyčajov sa nad kráľa nemôže nik povyšovať.

Lomnického ruka bola dlhá, mal vplyv na dvore a na kráľovskom hrade v Tom Meste vyhradené komnaty pre politické styky, o ktorých nevedelo ani jeho veličenstvo. Poťahoval nitky takmer v každom biznise, podporoval miestnych obchodníkov, roľníkov, remeselníkov a cechy. Prispieval na charitu. Dokonca aj kláštory žili z jeho štedrých milodarov. Mnísi a farári sa mu za to odplácali všakovako, napríklad aj tým, že Lomnickému vyzrádzali tajomstvá svojich verných, z ktorých sa spovedali. Pred bohatým magnátom sa tak nikdy nič neskrylo. Vedel o všetkom, aj o tom, kedy chodí kráľ spávať a kedy má v komnate svoju obľúbenú oplácanú kurtizánu Helenu.   

‚Blázen,‘ myslel si Lomnický. ‚Může mít každou kurvu v Tí Zemi a on sa uspokojí s ní.‘

Lomnický mal iba jednu manželku, ale asi osemnásť mileniek. Presne to nikto nespočítal. So svojou ženou splodil tri detí, ale celkovo mohol mať okolo dvadsať potomkov. Za to si vyslúžil prezývku Boris...  

A keď už sme pri číslach, na juhovýchode krajiny, ktorý tak výdatne strážil, vlastnil tri hrady s najlepším obranným systémom v kráľovstve a pomenoval ich podľa mien svojich manželských detí. Nemohol sa stať kráľom, pretože bol až príliš silný, rozumiete. Ostatní šľachtici by to nezniesli, preto podporili kandidatúru iného uchádzača.

Jedinou podmienkou na to, aby sa v Tej Zemi nerozpútala vojna, bolo, že sa Lomnický stane kráľovým zástupcom, teda palatínom, a bude vlastniť najväčší hrad v krajine – Čiernu bránu. Nie všetci s tým súhlasili, ale krátko po korunovácii prišli o hlavu.

Kráľ bol na tróne už dvanásť rokov, vzťahy s Lomnickým sa ocitli na bode mrazu. Tej Zemi sa ekonomicky nedarilo, bola závislá na dobrom obchode so svojimi susedmi, daniach od obyvateľstva a predovšetkým na vývoze cenných artiklov, akými bolo napríklad drevo, železo a soľ. Tá Zem sa z roka na rok čoraz viac zadlžovala, nemohla plánovať vojenské vpády k susedom, pretože ledva udržala pohromade domobranu. Kráľa považovali jeho verní za hlupáka. Tí, čo boli na dvore pri moci, snovali plány na jeho zosadenie. Lomnický však s týmito pokusmi o atentát nesúhlasil.

V Európe totiž stále vládli Turci a domáce vojnové a politické rozbroje neprospievali biznisu. Ešte väčšie prehĺbenie krízy v Tej Zemi by v konečnom dôsledku pomohlo iba nepriateľovi z cudziny, aby krajinu v okamihu uchvátil.

Lomnický bol šľachtic, vojnový generál, skúsený podnikateľ, ale predovšetkým geniálny politik a rečník, ktorý na svoju stranu strhával davy. A keď chcel, aby skákali, ako pískal, jednoducho ich podplatil. Neustále opakoval, že peniaze sú mu nanič, ak sa za nimi neskrýva skutočná moc.

Po celej krajine mal ľudí, ktorí pracovali preňho ako špióni či platení zabijaci. Samozrejme, že vedel aj o Slovákovi na hrade Čeladná. Podobnú situáciu už dávno predvídal. Keď do kraja, v ktorom vládne bieda a nezamestnanosť, príde človek so štipkou rozumu, nakloní si na svoju stranu chudobu a začne namiesto svojho vrecka podporovať miestnu ekonomiku, bude hneď považovaný za boha. Dokonca mu už obor zmrzačil dvoch špiónov, a tak mal Lomnický dlhší čas výpadok informácií z tohto kraja. A aj keď Gerlach ublížil dvom jeho zamestnancom, stále to nebol dôvod na pomstu. Veď Slovák odviedol kus dobrej roboty, zveľadil cesty (hoci si za prechod po nich pýtal veľa), dal ľuďom prácu a vrátil do kraja bezpečie, pretože odtiaľ vyhnal zbojníkov.

Zatiaľ teda nebol dôvod na jeho odstránenie zo šachovnice. Lomnický chcel skôr potichu sledovať, kam až cudzincova moc zájde. A keby už na to prišiel čas, mohol by mať na východe krajiny silného spojenca. Keď totiž zabije kráľa a zmocní sa trónu, pár zámožných rodov určite odmietne poslušnosť, s tým je treba vždy rátať. A čo ak by vojská proti týmto šľachticom viedol Slovák z Čeladnej? Aspoň by si Lomnický nemusel špiniť ruky.

Palatín Tej Zeme si, samozrejme, mohol vystačiť aj sám, veď iba v Čiernej bráne táborilo tisíc jeho mužov. A ďalšie tisícky obsadzovali hrady v juhovýchodnom pohraničí. Ak by teraz zhromaždil celé svoje vojsko, mohol by pokojne zaútočiť na To Mesto a nik by mu nestál v ceste. Ale načo to všetko? Jemu stačí to, čo má. Zatiaľ.  

V deň, keď Jánov podarený bratranec, ktorého v kraji nazývali Satanom, vstúpil na hrad Čierna brána, mal Lomnický 38 rokov.

 

Sofia, Satanova manželka, mala povesť krásky. Muži jej padali k nohám. Jej matka a otec mali urodzený pôvod iba sčasti. Aby si v mestskej spoločnosti udržali svoje postavenie, sľúbili osemročnú Sofiu Satanovi, hoci dobre vedeli, že je to pijan a surovec. A k tomu ešte aj hlupák. Keď sa dopočuli, že ich dcéru bije, mávli rukou so slovami: „Je to její manžel.“

Vzala si ho, keď mala jedenásť. Nedala mu žiadneho potomka. Nenávidela ho tak strašne, že si pichla nôž do brucha. Prežila, ale odvtedy vraj nemohla mať deti. Pri Satanovi ju držala už iba istota, že keď ten hajzeľ zomrie, bude paňou kraja. A navyše, zdravý rozum si udržala vďaka svojej láske k Tomášovi.  

Keď sa v ten deň prebrala, ležala na posteli v malej chladnej komnate. Oči jej osvetľovali lúče slnka, ktoré sem prenikali cez zamrežované okienko. Z diaľky k nej doliehali slová rannej modlitby. Sofia sa cítila vyčerpane a mala vlčí hlad. Uvedomila si, že je pod hrubou dekou úplne nahá. Bolela ju tvár z toho, ako ju zmaľoval jej manžel. Ale nebolo to až také strašné, zažila aj horšie bitky. Rukou si prešla po jazve, ktorú mala na bruchu odvtedy, ako si doň pichla nôž. Keď sa jej dotkla, vždy si spomenula na rodičov a rozplakala sa. Sama časom nevedela, či plače od žiaľu alebo od nenávisti. Jej rodičia stále žili, no roky ich už nevidela. Želala si len jedno – aby zomreli.

Z pochmúrnych myšlienok ju vytrhol mních, ktorý vošiel do komnaty. Mal na sebe čiernu sutanu a na hlave kapucňu. Na stolík pri posteli položil chlieb a džbán vody, sadol si na drevenú stoličku a povedal:

„Jez.“

Žena ho počúvla, natiahla sa po jedle a zahryzla sa.

„Jsem otec Čestmír,“ predstavil sa mních, „a mám pod správou tenhle klášter. Ty se představovať nemusíš, vím kdo jsi. Jelikož mi je tvá návštěva jenom na přítěž, oddnes tady nemáš žádne tituly, nejsi urozená, nejsi nikdo. Tvůj milenec, Tomáš, mi zaplatil, abych se o tebe postaral. Ale nezaplatil dost a navíc se mnich jako já nemůže zabývat kurvami, jako si ty,“ zasyčal.

„Co to říkate, jsem šlechtičná, jak to se mnou vůbec mluvíš, drzoune...“

„Ještě jsem taky nedomluvil,“ zložil si kapucňu a odhalil desiatky vrások na svojej nevľúdnej tvári. „A radím ti dobře, abys mi neskakala do řeči.“

„Raď si své zasrané matce, falešníku, já tady rozkazuji, tak se raději ihned omluv a buď slušný, jinak nechám tvůj klášter srovnat se zemí, já jsem paní tohohle kraje!“

„Ó, byla jsi až příliš dlouho v posteli, má paní. Poměry se ze dne na den změnili. Teď už nemáš žádny vlyv, tvůj manžel prchnul jako prašivý pes a co ty? Koukni se na sebe, jenom teď se zbavuješ svých zranění.“

„Kde je můj manžel?“ opýtala sa Sofia.

„To já nevím. Možná najdeš odpovědi ve svých modlitbách, na ty teď tady budeš mít čas.“

„Kde je Tomáš, zavolej mi ho,“ nakázala mu a do očí sa jej tlačili slzy pre vlastnú bezmocnosť.

„Tvůj Tomáš je už nejspíš mrtvý,“ odpovedal mních.

„Ty lžeš,“ vyhŕkla bezbranná a potichu sa rozplakala.

„Možná, ale teď ti řeknu pravdu. Jsi v mém světě a taky v mé moci. Potřebuji ženy jako jsi ty a hned zjistíš proč. Kláštery dnes už nejsou bezpěčnými místami, i na nás pořád útočí zbojníci a rabujou nás vojáci. Máme nedostatek mužů, protože žít bez žen je dnes moc ťežké. Král se o nás nestará, Bůh se taky nestará, starám se jenom já.“

„Mně to vůbec nezajíma, mám dost politiky, mám dost výstřelků svého muže, to jenom proto jsem se tady ocitla. Čestmíre, prosím, pusti mě domů.“

Mních sa pousmial.

„Tón tvého hlasu se změnil, to se mi líbi. Ale, žel, ty už nemáš domov, hrad tvého muže je už jenom ruina, vypálili ho do základů. Nezbylo ti vůbec nic.“  

„Ty mně trápiš schválně, proč mi tohle říkaš?“

„Protože je to pravda,“ vysvetlil Čestmír.

„Nevěřím!“ vykríkla ranená. „Ty hade! Kde je můj Tomáš? Kde je, kde je...“ vzlykala.

„Na Tomáše zapomeň, teď už je jenom klášter. Žádny král, žádny Bůh, jenom já.“

Čestmír vstal, strhol zo Sofie deku a posadil sa žene obkročnom na brucho. Schytil jej tenké zápästia a vravel: „Čím teď zaplatíš za naše služby, pani Sofie, když nic nemáš? Budeš mou služkou, ty kurvo. Zaplatíš za to, že jsi spala s Tomášem a přitom si mala na hradě svého muže.“

„Né! Né! Pusť mě!“

„Jen si krič.“

Pridusil ju lakťom, žena kopala nohami, nadhadzovala sa, ale proti sile mnícha sa nedalo nič robiť. Ruky jej konopným opaskom zviazal za hlavou a zmocnil sa jej. Vrážal do Sofie rýchlo a lačne. O chvíľu bol hotový.

„Jsi naozaj krásna žena, to se mi líbi, nebylo to tak zlé, co řekneš? Ale ještě se moc netěš.“

Ako to dopovedal, otvoril dvere na komnate a dnu sa vovalili desiatky mníchov. Všetci sa zahľadeli na Sofiu.

 

„Ty hlupáku, jak asi bude náš rod teď vypadat před králem a před parlamentem?“ opýtal sa Satana Lomnický vo veľkej sieni Čiernej brány. Pán hradu sa nervózne prechádzal popri dlhom stole, zatiaľ čo jeho podarený bratranec skuvíňal na stoličke.

Veci sa dali do pohybu. Gerlach vyraboval a zničil hrad, ktorý patril jeho rodu, a to nemôže nechať Lomnický iba tak. Zlé správy sa v kráľovstve šírili závratnou rýchlosťou a na dvore by o tom mohli vedieť asi už o dva týždne. Najskôr. Mal teda dosť času, aby sformoval chlapov a urobil spravodlivosti zadosť. Predpokladal, že dobytie hrádku, akým je Čeladná, zaberie vojakom maximálne pol dňa.

„Já se postarám, že z toho jeho hradu zbyde jenom prach!“ zvrieskol a kopol do stola. „A nerev tady!“ zrúkol na Satana.

„Sofie, Sofie,“ opakoval zbedačený šľachtic.

„Tá tvá žena je už dávno pryč, zampomeň na ni. Všechny ženy přinášejí jenom zlo.“

Ako to dopovedal, do siene vstúpila jeho manželka Alžbeta.

„Á, má drahá choť. Máme hosta. Právě jsme mluvili o tom, jak moc milujeme naše ženy.“

„Áno? A ktorú z tých svojich kuriev máš najradšej, drahý manžel?“ 

„Proč ten vztek, má lásko? Ublížil jsem ti v posledné době?“

„Ubližuješ mi posledných dvadsať rokov.“

„Máš přece všechno, abys byla šťastná.“

„Nie, chýba mi už iba tvoj hrob, na ktorom budem raz za rok meniť kvety, keď tu už konečne nebudeš... Ale to je iná záležitosť. Prišiel kráľovský posol. Turci sú pri hraniciach. Kráľ je znepokojený.“

„Seru na krále, mám teď vlastný starosti.“

 Alžbeta si až teraz všimla plačúceho Satana. „Tvoja opička?“

„Můj bratránek.“

„Ser si, na koho chceš, drahý manžel. Prišiel proste posol s týmto posolstvom,“ povedala, otočila sa a odišla.

„Mrcha jedna,“ zasyčal Lomnický. „Vidíš to? Naco jsou nám takové ženy? To já raději vždycky zajdu do města, vyberu si nejakou místnou krásku a užiji jsi s ní. Pak ji zaplatím a odejdu. Řeknu ti, není nic drahšího než sex zadarmo.“

Satan konečne prestal plakať, napil sa vína z džbánu, položeného na stole.

„Tak co budeme dělat?“ opýtal sa bratranca.

„Pojedeme za Gerlachem.“  

---