Ezariho potomok

Je to už dávno, čo som toto dielo napísal, ale som zvedavý, ako sa vám bude páčiť. Je to fantasy novela, ktorá, mám pocit, že môže zaujať svojím štýlom a obsahom. Samozrejme je určená pre istú skupinu čitateľov, možno ti, drahý čitateľ, pasovať nebude, ale to nezistíš, ak nezačneš... 

Ezariho potomok

1.časť

Stratil som všetkých, na ktorých mi záležalo. Priateľov, spoločníkov, moju skupinu. Po každom jednom ostala už len planá spomienka. Veľmi mi chýbajú. Už len kvôli samote.  Často sa mi v mysli vynárajú obrazy ich tvári. Niekedy sa mi zdá, že počujem ich šepot a okamžite sa strhnem, aby som sa obzrel.

Stále sme putovali. Nikde a nikdy sme sa nezastavovali na dlhší čas. Nikto sa nemôže celý život skrývať v lesoch, ale my áno. Dokázali sme to až do jednej chvíle a ja to stále dokazujem. Ešte stále sú tu miesta, na ktoré moja noha ešte nevrkočila. Chystám sa ich všetky nájsť a potom sa rozhodnem, kde zapustím korene a ukončím putovanie raz navždy.

Sediac na spadnutom strome som hľadel do širokej diaľky hustého lesného porastu. Bola temná a tichá noc. Denné zveri vystriedali nočné vtáky a myši. Sem tam sa šuchol ker, akoby ma niečo pozorovalo. Možno nejaké zviera len kontrolovalo môj pohyb. Zvieratá sú mi popravde ukradnuté. Omnoho horšie by bolo, keby ma pozoroval človek. Ľudia sú veľmi zvedavé stvorenia. Prahnú za dobrodružstvom a veľakrát ani nevedia, kde ho hľadať, proste ho nádju. Tým, ktorým sa podarí odhaliť naše bytie, musia byť okamžite zabití. Máme na to zákon.

Dvojnohé múdre a vyspelé stvorenia nás poznajú iba z ich rozprávok či strašidelných príbehov. Neveria, že skutočne sme. Príroda nás sfarbila do špinavo hnedej farby, dala nám dlhé špicaté uši vyčnievajúce spoza hlavy. Prispôsobili sa našej rýchlosti. Ani jedno lesné zviera nedosiahne takú rýchlosť ako my. Musíme byť rýchli. Musíme kvôli zvedavým ľuďom, blúdiacim, alebo pomäteným dobrodruhom, či zvláštnym ľudským stvoreniam z kovov.

Les bol odjakživa náš domov. Dával nám ochranu, potravu a všetko potrebné na tajomné prežívanie. Nie však obyčajný les. Musel byť hustý, rozsiahly, málo osídlený a v noci strašidelný. Nebezpečným sme ho robili my. Možno sme výškou ako ľudské mláďatá, ale silou prekonáme dvoch veľkých jedincov.

Bohužiaľ, ani ten najideálnejší les nebol vždy bezpečný. Ľudia nikdy neverili, že naozaj žijeme a vždy, keď nás zbadali či už na malý moment, pripomenuli sme im ich mláďatá. Je síce pravda, že sa troška podobáme na ich mladé, no nikto z nás už dávno nie je dieťaťom. Narodili sme sa ako ľudia, ale náš život sa po nevysvetliteľnej premene navždy zmenil. Už dávno nám pripadol názov rarachovia, pretože tí veriaci o nás písali rozprávky, povesti a legendy. Čudný názov, avšak časom sme ho začali používať aj my.

Ešte keď žili moji kamaráti, volali sme sa Fabulovia. Náš kmeň Fabulov mal okolo dvadsať členov. Vládol nám Ezari. Ach, ten bol rozumnejší, než ktokoľvek z nás. Vedel určovať polohu podľa oblohy, slnka, pôdy, vetra a dokonca aj vzduchu. Učil nás loviť a ticho sa pohybovať. Veru, jeho by ľudia necítili, ani keby im zo vzdialenosti mravca dýchal do tváre.

Ezari mal dlhší krk ako ostatní a matné čierne oči, ktoré skrývali mnoho prežitých rokov. Odjakživa bol vodcovský typ, plný rešpektu, ostražitosti a hlavne tajomstiev. Obľúbil som si ho najviac zo všetkých, to bol možno dôvod, prečo som mu miestami závidel...

Zrazu niečo zašuchotalo spoza stromu. Inštinktívne som sa prekoprcol za spadnutý kmeň suchého stromu a s nastraženými ušami počúval aj ten najtichší šuchot. Neznelo to ako zviera. Po toľkých rokoch dokážem perfektne rozoznať zvuky zvierat. Ani človek. Ten by bol hlučnejší a cítil by som jeho pach. Namiesto toho som zavetril slabý závan krvi. Opatrne som vykukol spoza spadnutého stromu. Z húštia stromov sa vytackalo zranené ľudské mláďa. Trpko sa držalo za rameno a síkalo od bolesti. Troška pokrivkávalo, asi únavou. Vydýchol som si. Ten by ma svojimi otupenými zmyslami nestihol zachytiť. Už len stačilo počkať na vhodný moment a frnk. Neostal by po mne jediný dôkaz. Obdivuhodné. Muselo byť v lese dosť dlho, keď pochytilo lesný pach, podobný zveri.

Nadišiel ten správny čas na únik. Potichučky som sa zvrtol a uháňal pomedzi stromy. Zrazu som z ničoho nič zastavil. Lepšie povedané, moje nohy samé od seba zastavili. Ach, tá pamäť. Úplne som zabudol na železnú pascu s ostrými hrotmi rovno predo mnou, avšak, môj inštinkt nie. Impulz v hlave vydaný skôr, ako rýchlosť pohybu svalov. Aj to dokážu, ľuďmi pomenovaní rarachovia. Teda dokázali, pokiaľ sa nestala v našej skupine tá krutá nehoda. Teraz už to dokážem iba ja.

Mláďa ma zbadalo. Roztiahol som zreničky, vyplazil jazyk a vydal nepríjemný škrekot. Nezľaklo sa. Ako inak, takéto staré triky fungovali pred tridsiatimi rokmi. Pre novodobých ľudí vyzerajú skôr smiešne ako zastrašujúco.

Podľa rarašských zákonov by som ho mal zabiť. Je ešte malý, takže by som ho mohol aj premeniť na raracha. Síce sa zbavím samoty, ale... to by som bol ako Ezari. Keby tu bol, už dávno by prebiehala premena. Možno by pri nej aj zomrel, ale to ho nezaujímalo.

Priložil som si ukazovák na ústa a napodobnil slabučký šuchot vetru. Nohy sa opäť dali do pohybu a prekročili nachystanú pascu.

„Nechoď, prosím. Neopúšťaj ma,“ z posledných síl zo seba vydalo mláďa.

Tentokrát som nohy zastavil sám. Aj keď náš zákon prikazuje: vyhýbať sa ľuďom a za nič na svete im nepomáhať, nebol tu nikto, kto by ma mohol za porušenie potrestať. Nemal by som mu pomáhať, ale chcem to. Opäť sa vrátil vrodený inštinkt a ukázal mi svet, kde bolo mláďa súčasťou loveckej pasce. Inštinkt som, samozrejme, nezavrhol a poriadne som sa porozhliadal, urobil zopár hlbokých nádychov, ale vypracovanému inštinktu to stále nestačilo. Presviedčal som ho pachom pravej krvi, otrhaným odevom a bolestným síkaním.

Úplne som ho presvedčil, až keď sa mláďa zviezlo v bezvedomí na zem. Tak rýchlo ako som mohol, prebehol som k nemu. Spočiatku som váhavo zazeral na nehybné telo. Tá hrdinská časť sa zrazu schovala. Svoje správanie som si oddôvodnil: aj tak som už zákon porušil. Ešte by som mohol všetko napraviť jeho zabitím, ale to by som musel byť niekto úplne iný. Pohltený čudným pocitom som sa zohol k nevládnemu mláďaťu a opatrne ho ohmatal. Vyzeralo zúbožene a unavene. Cez roztrhnutý rukáv hrubého svetra som zbadal otvorenú a hnisavú ranu. To ma ešte viac primälo ostať. Trápilo by ma, že som mu mohol pomôcť a nepomohol. „Aaah, nenávidím pomáhanie,“ šepol som do vzduchu. Dosť bolo tých úmrtí, nechcem sa prizerať na ďalšie, pomyslel som si. Sklopil som zrak a zosmutnel.

Z vrecka môjho starého, detského, ukradnutého kabátu som vytiahol pár uschnutých byliniek a poriadne pritlačil na zahnisanú ranu. Takéto liečivo ľudia nepoznajú a nikdy poznať nebudú. Môj odhad na samcov strávený čas v lese nevyzeral vôbec povzbudivo: dva dni... ktovie čo pil a jedol a kde spal... Popravde, nie som zvyknutý na pomáhanie, a už vôbec nie mláďatám, ktoré sa túlajú samé po lese s hnisavou ranou na ramene.

Rozložil som slabý ohník neďaleko schúleného spiaceho samca. Priložil som len pár suchých drevín, aby sa nedymilo. Sadol som si vedľa neho a hlasno vydýchol. Tuho som rozmýšľal nad ďalšou cestou. Asi sa vydám na sever. Ľudia sú tam zriedkakedy. Nevedia tam žiť vo veľkom množstve, preto nechodia do hôr. Pohľad mi náhle skočil na prevaľujúce sa mláďa... Čo mám s ním robiť? Keď ho pustím k jeho druhom, prezradí ma. Keď ho zabijem, moje vnútro ma zožerie.

Nenávidím, keď som na všetko premýšľanie sám. Pred tridsiatimi rokmi sme si sadli do kruhu a spojili hlavy do hromady. Aj tak Ezariho nápad prevyšoval všetky ostatné. Moje miesto patrilo k lovcom, nie k tým dúmajúcim. Posledných pár rokov namiesto premýšľania konám inštinktívne. Nie raz sa mi to vyplatilo, ale teraz mám zranenú spoločnosť a musím po dlhom čase zapojiť do práce mozog. Tu mi inštinkty ukážu  len tú možnosť, ktorú som vopred zamietol...

       Prebudil som sa do zamračeného rána. Popol zhorených driev slabučko dymil. Spal som neďaleko, opretý o strom. Len pre istotu, keby mláďa hľadali. Vyzeralo tak strnulo. Aspoň že sa rana začala poriadne hojiť. Vzal som si môj potrhaný kabát, ktorý mu slúžil ako prikrývka.

Zrazu sa mladý samec zvrtol. Pozeral tvárou k zemi. Vydal čudný zvuk podobný mňaučaniu. Bolesť zkrehnutého chrbta ho však vrátila na pôvodné miesto. Postupne si uvedomoval, že nie je sám. Najprv sa pozrel jedným okom a hneď nato otvoril aj druhé. Preskúmal ma vystrašeným pohľadom a keď si náhle uvedomil, kto pred ním stojí, splašene vyskočil a odplazil sa k najbližšiemu stromu. „Čo si zač?!“ vystrašene sa opýtal a tisol sa chrbtom k stromu. Prehadzoval jeden neveriacky pohľad za druhým.

       „Nikto,“ odpovedal som priateľským, neľudským hlasom. Nemyslím, že mi rozumel, pretože moja reč sa len z časti podobá na ľudskú. Odkedy som rarachom, pochytil som chrapľavý a kŕkavý prízvuk.

Samcovi to žiadnu odvahu nepridalo. „A... ale, myslel som, že si človek... To nie je možné, škriatkovia neexistujú!“ zreval a poriadne si pretrel oči.

„Tichšie!“ napomenul som ho. „A kto povedal, že som škriatok?“ Detský, chrapľavý hlas vychádzajúci z hnedého, miestami drsného malého tela, mu rozdrkotal zuby a zimomriavky mal po celom tele. Neboli vidieť, ale cítil som ich. „Kebyže ťa chcem zožrať, urobil by som to už dávno.“ Táto veta aspoň trochu upokojila roztrasené mláďa, ale aj tak som mal čo robiť so vzájomnou dôverou. Možno mi ani nerozumel.

Vyzeral, akoby chcel utiecť, a zároveň chcel ostať. Celkom som sa bavil na jeho strachu. Vyzeral tak úprimne a znepokojene. Mohol som dobre čítať z jeho pohybu tela, aj keď sa často s ľuďmi priamo nestretávam.

       „Ako sa voláš?“ odvážne sa spýtal.

Jeho prvá otázka ma zarazila. Už roky ma nikto neoslovil. To je už druhýkrát, čo som musel po dlhom čase použiť mozog. Spomenúť si na mená mojich spoločníkov bola pre mňa hračka, ale moje vlastné meno ma vôbec nenapadalo. Nebolo nikoho, kto by mi ho každý deň pripomínal. Zistil som ho, až keď sa mi vyjavila tá hrozná udalosť. Ten deň, kedy všetci zomreli. Ten si pamätám každou sekundou. Každý nádych každého člena by som dokázal perfektne opísať. Vďaka spomienke na tento príšerný deň som dočista nezabudol na svoje meno. Samota dokáže nemožné.

       „Keď si spal, rozmýšľal som nad tým, či ťa zabijem,“ povedal som malému zvedavcovi. Zľakol sa a pritisol sa ešte silnejšie o kmeň stromu. Tak predsa mi rozumie.

       „Vravel si, že...“ vykoktal zo seba.

„Možno som zmenil názor, ktovie?“ Sadol som si naspäť k ohňu a občas paličkou štuchol a fúkol do dymiacej pahreby. „Ešte nikdy som nevidel v lese opustené a zranené ľudské mláďa.“ Tváril sa, že mi nerozumie. „Čo tu robíš?“ Nič by sa nestalo, keby som to nevedel, ale akosi ma to zaujímalo. Túžil som po dlho chýbajúcom rozhovore.

       Chvíľu musel hľadať odvahu, ale neskôr sa pomaličky približoval ku mne. Opatrne s rešpektom si prisadol k pahrebe a pohľadom skúmal raz mňa, raz tlejúci ohník. Očividne nemal chuť rozprávať. Ešte stále ma miestami pozoroval, či nechystám prudký útok.

„Ak mi nepovieš, čo tu...“ odmlčal som sa a pozoroval jeho strach, ktorý z neho prúdil ako teplo z tohto ohniska. „Vieš, ešte som dnes nejedol.“

Pozrel sa na mňa s obavami. V očiach mu driemal smútok a strach. Možno sklamanie. Takéto oči som už raz videl.

       Bola to jedna neobyčajná raraška z Fabulov. Obdivoval som ju dlhé roky, avšak nemal tú odvahu prísť za ňou a rozprávať sa s ňou. Bál som sa rozprávať o tom, čo k nej cítim. Nikdy sa neusmiala, ani jeden deň neprežila so šťastím a vďakou. Žila, len aby prežila. Dal by som všetko, keby sa vrátil čas a ona by ešte žila. Neváhal by som a určite jej povedal, že ju mám veľmi rád. Možno by som ju zmenil a ona by sa zasmiala a možno by ma len odplašila tvrdým pohľadom, ale aj za to by som bol teraz šťastný. Na to je však neskoro. Volala sa Eldaria. Pre mňa bola, je a vždy bude smutná a krásna Eldaria.

       „Dobre, poviem ti, odkiaľ som, ale prosím, nejedz ma,“ škemral samec. Chvíľu čakal, čo spravím, ale ja som sa ďalej hrabal v ohni a posúval paličkou naukladané holé vetvy. „Otec došiel opitý domov... Zase... Začal strašne biť mamu. Neviem, čo sa v ich spálni stalo. Vnikol som dnu a bránil mamu. Strašne kričala a plakala. Otec ma odhodil a spadol som na zem, kde bola rozbitá maminina váza. Zľakol som sa a utekal do lesa. Keď som sa chcel vrátiť domov, zablúdil som.“ Opäť svoj zrak namieril na pahrebu a viac nehovoril.

„To je všetko?!“ zhukol som na neho tlmeným tónom. Skrčil sa a hlavu si schoval pod ruky. „To je všetko? Čakal som niečo... horšie.“

       „Prosím, nejedz ma,“ rozplakal sa. „Ja... ja...“

       „Ticho! Si v lese, tak sa podľa toho správaj.“ Jeho plač sa výrazne stíšil. „Zabudol som, ako vyzerajú moji ľudskí stvoritelia. Ani neviem, či ešte žijú... V kmeni Fabulov nebolo miesto pre násilie. Každý, kto sa previnil, prišiel o šikovnejšiu ruku a prst na pravej nohe.“

Samec si utrel oči a pozrel sa na mňa. „Prečo? Prečo prst na nohe?“ opýtal sa nechápavo.

       „Pretože ruka mu dorastie. Trvá to síce roky a už nikdy nebude taká rýchla a dobre ovládateľná, ale stále to bude ruka. Bez ruky by rarach na svete neprežil. Ale prst na nohe nikdy nedorastie.“

       Všimol si moje zachlpatené, špinavo čierne nohy detskej veľkosti. „Ty máš všetky, takže si nikomu neublížil.“

       „To nie je pravda. Neublížil som rarachovi, ale mnohým ľuďom áno. Mal by som si odrezať prst za to, že som ťa nezabil...“

       „Maminka mi vravela, že rarachovia neexistujú,“ sťažoval si pre seba.

       „Ja som potom čo?“ zabručal som.

       „Nebuď na mňa taký zlý. Nič som ti nespravil.“

       „Prišiel si do lesa a prosil o pomoc.“

       „Les patrí aj ľuďom. Mám právo tu byť.“

Naštval som sa a vybehol po samcovi. Chytil som ho za sveter a zvalil ho na zem. „Nepatrí! Vy ľudia ho len ničíte! Chodíte si sem, akoby vám ten les patril! Rarachovia boli v tomto lese mnoho rokov pred vami. Ty, ľudské mláďa, nič nevieš!“

       Samec na mňa prekvapene civel. Srdce mu bilo príliš rýchlo. Vystrašene sa mrvil pritisnutý o zem. „Som hladný,“ zahlásil potichu.

       „Tak choď, nájdi si jedlo.“ Pustil som ho a sadol som si k ohni.

       „Ja to neviem,“ povedal smutne po tom, čo sa postavil a oprášil od suchého lístia.

       „Vieš len to, že v lese je veľa stromov. Vy ľudia pozeráte na les len ako na drevo, nič viac. Ste ničiace a neprispôsobivé stvorenia. Len by ste brali a kradli všetko, čo vám príde pod ruku... A teraz tu mám jedno hladné a zranené mláďa týchto rýchlo množiacich sa zlodejov.“ Obzrel som sa po korunách stromov a zahľadel sa na čierneho vtáka s rovnako čiernym zobákom.

       „Nie je ti zima na nohy?“ ukázal na moje bosé päty.

Otázky malého ma začali hnevať, ale nakoniec, ja som s tým začal. Keby som nebol bosí, nedokázal by som žiť. Cítim tvrdosť povrchu, dokážem rozoznať typ pôdy, viem, kedy sa ochladí, kedy začne pršať a takisto cítim, keď niekto prichádza. Viem určiť, koľko členná skupinka sa nachádza v mojej blízkosti a akí sú dokopy ťažkí. Moje nohy sa prispôsobujú okoliu a dokážu nabrať obrovskú rýchlosť. Len päta mi povie, čo všetko ľudia nikdy vedieť nebudú. Ale to mu hovoriť nebudem, ešte by sa spýtal veľa iných otázok. „Tvárite sa ako múdre stvorenia, ale pritom ste najhlúpejší z celej ríše zvierat.“

       „Klameš! My sme vymysleli plno užitočných vecí, ktoré vy ani zvieratá nikdy nepochopíte. Zviera nepostaví dom, ani nezapne televízor.“

       „Nerozumiem ti, ale pozri sa na svoje rameno a potom rozprávaj, hlupák.“ Samec si odhrnul roztrhnutý rukáv špinavého svetra a hľadal ranu. „Podľa bolesti ju nenájdeš. Ani podľa jazvy... Vlastne, ani ju hľadať nemusíš. “

       „To je blbosť. Ešte včera to tak veľmi bolelo...“ Samec sa nevzdával a trpezlivo hľadal ďalej. Odhŕňal rukáv, hmatal bolesť a natŕčal hlavu, aby lepšie videl. Zaujatý hľadaním rany si ani nevšimol, že som zmizol. Ani jeden z jeho zaneprázdnených zmyslov nezachytil môj rýchly výpad. „Nenašiel som... kde si?“ skričal po mne. Zmetene sa obzeral po okolí. „Bojím sa!“ beznádejne kričal.

       „A keď si sa túlal lesom dva dni sám, nebál si sa?“ Objavil som sa za jeho chrbtom.

Zľakol sa. Trhol svojím malým telom a rýchlo sa otočil. Náhle si uľavil. „Kde si bol?“ vyhŕkol po mne.

Pochopil, keď som mu pred nosom zamával mŕtvou vranou. „Budeš jesť.“

       „Ja... ja nebudem jesť vranu.“ Zatváril sa kyslo, ale škŕkanie v bruchu malo na to iný názor.

       „Musíš jesť, aby si vydržal cestu.“

       „Kam ideme?“ znepokojene na mňa zazeral prenikavými zelenými očami.

       „Do obydlia ľudí, musím ťa vrátiť,“ oznámil som mu celkom jasne.

Zosmutnel a sadol si na zvalený kmeň stromu. „Čo si spravil s mojím ramenom? Vieš čarovať?“

       Ľudské mláďa som viac nepočúval. Už ma nebavilo rozprávať. Chcel som ho umlčať. Jedným ťahom som odtrhol vrane hlavu a nechal ju odtiecť od krvi. Krv kvapkala do jamky, ktorú som predtým nohou vyhrabal.

       „Fúúj, je mi z toho zle,“ konštatoval samec. „Ale tá rana bola veľká a teraz tu vôbec nie je. Musí to byť nejaké kúzlo. Rarachovia vedia čarovať,“ ujisťoval sa aj napriek môjmu mlčaniu.

       „Usušená žltá jarná bylina zmiešaná s motýlím prachom, slinami a úšným mazom. To si mal na ramene. Jednú vec môžeš a druhú musíš. Môžeš sa pozerať na prípravu tvojho jedla a musíš byť ticho.“ Strčil som dva prsty do krvavého otvoru vrany a pomohol zvyšku krvi vytiecť. Potom som ju dôkladne ošklbal, vybral vnútornosti a nastokol na paličku. „Poď sem, podrž ju,“ podával som mu paličku s vranou.

       Mláďa si chytilo jednou rukou nos. Na tú druhú ruku si navlieklo roztrhaný rukáv a tak chytilo koniec paličky. Predvádzalo pri tom odporné grimasy a nešikovné obrátky hlavy k chrbtu. Z vrany ešte stále kvapkala krv.

       Rukou som siahol do vnútornej kapsy detského kabáta a medzi prstami vytiahol žltý prášok síry, ktorý jemne padol do tlejúceho ohniska. Mierne to zasyčalo a vzápätí som na vzniknuté plamienky naložil ďalšie suché konáriky.

Malý trik so sírou prilákal samcovu pozornosť. Kvapkajúcu krv z nastoknutej vrany si vôbec nevšímal. „Ty si čaroval!“ okamžite ma obvinil.

       „TICHO byť musíš,“ zdôraznil som prvé slovo. Sklonil som sa k ohni a mierne zafúkal. Plameň vzbĺkol a ohúrený samec ustúpil stranou. „Vám patrí les, samozrejme,“ podotkol som, no samec bol stále presvedčený o svojom. „Podaj mi vranu, treba ju rýchlo pripraviť, za chvíľu bude pršať a zahrab tú jamu s krvou. Zahrab ju dobre, aby ju žiadne zviera nezacítilo. Bez slov mi podal paličku s vtákom a nohou dôkladne zahrabal jamku. Vranu som pomaličky krútil nad plameňom.

       Jedlo sa jemne sfarbil do zlata, no muselo to stačiť, keďže nám obloha dopriala prvé kvapky. Na dohorievajúci ohník som nahádzal vrstvu prašnej hliny. „Schovaj sa pod stromom!“ zvolal som na samca.

       „Ale mamička povedala, že pred búrkou sa nesmiem schovávať pod stromom,“ lamentoval.

       „Len voda, nebudú svetlá. Utekaj, aby ti nezmokol vták. Tu, vezmi si môj kabát.“ Zošuchol som si starý detský kus oblečenia a prehodil ho cez samca. Na mojom takmer holom tele sa nachádzali len špinavé a dotrhané spodky, z ktorých trčala rukoväť ostrej dýky.

Samec si čupol pod starý dub a odštipkával kusy mäsa z vrany. „Kam ideš?“ kričal na mňa.

„Zostaň pod stromom, za chvíľu sa vrátim,“ ubezpečoval som ho a nechal ho samotného sedieť pod starým dubom.

       Čoskoro sa prudko rozpršalo. Uháňal som pomedzi stromy a tesne míňal konce konárov, ktoré sa snažili trafiť moju tvár. Tichý ako sova som trielil lesom a kontroloval okolie. Prebehol som oblasť dvakrát, medzitým ulovil veveričku a zastrčil si ju za nohavice. Hustým dažďom som prášil naspäť za človekom. Vychutnával som si padajúce kvapky, ktoré mokrili moju drsnú, suchú kožu. Vodu milujem nadovšetko. Ten pocit stekajúcich kvapiek bol pre mňa naozaj vzácny. Voda, ten prameň života a čistoty, znamenie divokosti, nespútanosti, a zároveň jemnosti.

Rozpäl som ruky, zdvihol hlavu a na malý moment zastavil. Malý samec chvíľu počká. Umyl som si špicaté ušká, krátke zaprášené a stvrdnuté vlasy a celé telo. So zavretými očami a hlbokými, teraz už čerstvými nádychmi prišiel pocit voľnosti. Zase som sa cítil ako znovuzrodený. Vôbec mi nevadilo, že som totálne premoknutý, priam som si to vychutnával.

       Pribehol som k samcovi. „Ideme. Obleč si môj kabát a vyrazíme...“

       „Ale veď prší,“ sťažoval sa. Sediac pod stromom odmietal vstať.

       „Musíme ísť,“ náhlil som ho.

       „A kam ideme?“ opýtal sa namáhavým tónom počas stávania.

       „Ideš domov. Tam, odkiaľ si prišiel. Pár hodín cesty je ľudské obydlie, tam ťa nechám.

Samec sa zarazil a povedal vetu, ktorou ma celkom prekvapil. „Chcem byť s tebou... Nemôžem sa vrátiť na to miesto, ktoré už nie je mojím domovom. Bojím sa tam vrátiť...“

       „Prestaň! Ešte ráno som rozmýšľal, ako ťa zabiť a teraz chceš ísť so mnou? V lese by si dlho neprežil a spomaľoval by si ma... Patríš k svojmu druhu, nie do lesov.“

       „Aspoň na chvíľku.“ dobiedzal a rozhadzoval rukami. „Naučíš ma loviť a... a...“

       „To stačí!“ môj hlas bol určite počuť široko ďaleko.

       „Ublížia mi,“ šepol so slzami na krajíčku.

       „Nie! Si len mláďa, budú radi, že ťa našli... Aj mňa by hľadali, keby som sa stratil vlastnému druhu.“ Samec ma očividne nepočúval. Urazene obrátil hlavu. Luskol som prstami. „Vlk sa nemôže starať o mača.“

       Samec sa zarazil. Zrejme nerozumel môjmu prirovnaniu. „Môžeš ma začarovať, aby som bol ako ty?“ opýtal sa celkom nečakane.

       Otázka ma zaskočila. Nespomínam si, že by som niekedy bol človekom. Nikdy ma nenapadlo, že zabudnem na niečo tak dôležité, ako je môj pôvod. Pravdou je, že ani ja som nepatril hneď medzi Fabulov. Vnútri som vedel, že niekedy, niekedy dávno som bol človekom, no nepamätám si ani sekundu z toho života.

       Zrazu ma trafil biely záblesk a hneď po ňom som zbadal tvár ľudskej samice. Usmievala sa a celá žiarila. Nebola to ani sekunda a zase sa objavil biely záblesk, ktorý ma vrátil do lesa k opustenému človekovi.

       Myslel som si, že to udrelo svetlo, ale búrka nebola. Akoby sa vo mne niečo zobudilo. Driemajúce, zabudnuté spomienky sa nedokázali prevŕtať do mojich myšlienok. Žeby samec vo mne niečo zobudil? Alebo niekoho dlho spiaceho? Mal som čudný pocit, aký som za celý svoj rarašský život nemal. Akoby som našiel nezmysel môjho terajšieho bytia. Zneistel som.

       Aj on si toho všimol. „Hej, si v poriadku. Vyzeralo to, ako keby si chcel spadnúť na zem a zrazu si sa narovnal...“

       „Nemaj obavy, som v pohode. Nič to nebolo.“ Viac som sa nad tým čudným momentom nezamýšľal. Dôležitejšie bolo, ako mu vysvetliť, že žiadna premena nie je. Keby som mu povedal o premene, všetko by sa vyvíjalo úplne inak. Pre moje, a hlavne jeho obrovské šťastie som radšej povedal: „Nevieš, čo odo mňa žiadaš... Nedá sa to,“ zaklamal som.

       Zosmutnel. Určite lepšie, akoby mal zvyšok veľmi dlhého života stráviť takto. „Myslel som, že sme kamaráti.“

       „My nikdy nebudeme kamaráti! Ty človek, ja rarach a kamaráti? Čo ťa to vôbec napadlo?“

       „Veď si mi zachránil život. To kamaráti predsa robia.“

       „To s tým nemá nič spoločné. Zachránil som ťa len preto, lebo... na tom nezáleží. Buď vďačný, že žiješ.“

       „Ty nemáš veľa kamarátov, však?“

       „Nie a ani nechcem.“

       „Ja chcem byť tvoj kamarát.“

       „Tak kto je tu teraz bez kamarátov? Nemáš kamarátov z tvojho druhu, tak sa pozeráš po iných druhoch?“ Pozrel som sa na neho. Mlč, nechcem sa už rozprávať.

       Tváril sa urazene. „Čo ty o mne vieš...“

       „Nič a tak to musí ostať. Od zajtra ma už nikdy neuvidíš, načo ti bude pár hodinové kamarátstvo? A teraz už vážne mlč, lebo ma nahneváš.“

       Samec kráčal predo mnou. V ruke držal paličku a búchal ju o každý strom, pri ktorom sme prešli. Občas spravil nejakú otočku a pridal k tomu víťazoslávny výkrik, alebo napodobnil ústami buchnutie. Po celý čas som ho pozoroval. Nechápal som, načo robí tie grimasy a vývrtky, ale vyzeralo to smiešne. Musel som byť neustále v strehu, aby som sa včas vyparil, keby niečo. „Si z inej planéty, však?“ opýtal sa počas skákania a búchania.

       Neodpovedal som mu. Pichol som ho prstom do chrbta, aby pokračoval v chôdzi. Akurát ma prepadla myšlienka, ako to asi bolo, keď ma Ezari premenil. Nechal som sa premeniť, alebo som sa krvopotne bránil? Keby tu bol, mláďa by istotne premenil. Mal by som to spraviť aj ja? Nemôžem. Nechcem byť predsa ako on. Aj keď by to určite nebol najhorší spoločník, nemôžem mu nanútiť takýto život. Prečo ma stále napadajú takéto otázky, keď som sa už dávno rozhodol? Nemám svoju myseľ pod kontrolou?

       Bodaj by som si spomenul, ako to bolo so mnou. Ezari väčšinu mláďat uniesol nasilu a premenil ich bez opýtania. Niektoré zomreli. Je pravda, že skoro polovica nemala nikoho a boli odsúdení k záhube, ale aj tak na to nemal právo.

       Pred nami sa objavil veľký spád. Samec zastavil tesne nad ním a nahol sa, aby lepšie videl.

       „Spadneš!“ zhučal som na neho. „Zem je nasiaknutá vodou. Jeden chybný krok a letíš. Pomaličky sa vráť ku mne.“

       „Len sa pozriem na tu výšku...“

       „Okamžite!“

       Otočil sa a opatrne našľapoval na rozmočenú pôdu. Už bol odo mňa len kúsok, vtom sa spustila zem do spádu a samec s ňou. Skočil som po ňom a schmatol ho za zápästie. Jednou rukou som sa istil o mladučký strom. Samec visel vo vzduchu. Trepal nohami a kričal.

       „Prestaň sa trepať! Šmýkaš sa mi.“ Odrazu ma napadlo, že keby som ho nechal spadnúť, bola by to len nehoda. Ten pád by neprežil a ja by som mohol pokračovať vo svojej ceste na sever... Hlúpu myšlienku som okamžite zahodil a prudkým švihom som ho vyhodil na pevnú zem.

       Malý človek ležal nehybne na zemi. Bol v šoku. Zase unikol smrti s mojou pomocou. Sadol som si k nemu a škaredo na neho pozrel. „ Keby si poslúchol, nestalo by sa to!“

Pozrel na mňa smutnými očami a oblapil ma oboma rukami. Pritisol sa ku mne. Cítil som, ako mu do hrude bije srdce. Akoby som držal práve chytenú korisť.

       Uvedomil som si, že si ma malý samec obľúbil. Trápilo ma to, a zároveň som zaznamenal zvláštny, ale dobrý pocit. Cítil som, ako sa mi odovzdáva, hľadá u mňa pomoc a podporu, ale napriek tomu som bol stále chladný voči nemu. Trápilo ma, že som dovolil samcovi, aby sa ma dotkol. Na jednu stranu som vedel, že to chce a potrebuje, ale na druhej strane stála moja divokosť a neústupčivosť proti ľuďom.

       Nasilu som ho odsunul a chladne povedal: „Aspoň máš ponaučenie. Vezmeme to inou cestou, takže sa odo mňa neodvracaj ani na krok.“ Potichu prikývol. Zvyšok cesty už neskákal a nebúchal paličkou do stromov. Poslušne kráčal hneď za mnou.

       Prešli sme z hustého lesa do redšieho. Medzitým prestalo pršať. Cítil som sa viac ohrozene. Stromy boli od seba vo väčšej vzdialenosti a sem tam vyrastal malý krík. Množstvo zvierat sa zmenšilo, takže lovenie bude náročnejšie. Asi zo všetkého najhorší bol súmrak, ktorý za chvíľu vystrieda tma. Mne by to vôbec nevadilo, ale ľudia musia spať. Znamením bolo stále otváranie úst a unavený pohľad. V skupine rarachov sme boli zvyknutí putovať päť dní  a nocí bez prestávky, takže spánok je dej, ktorý mi nechýba...

       „Tu zastaneme,“ zahlásil som po dlhom a tak žiadanom nehovorení. Pred nami stál dlhoročný strom obrovskej veľkosti, ktorého korene vyrastali spod zeme. Uložil som samca medzi dva vystúpené korene.

       Samec si oprel hlavu o kmeň a hľadal vhodnú polohu na spánok. „Je mi zima,“ povedal trasľavo. Dva rady zubov mu drkotali, akoby sa liečiteľ stromu práve činil. Aj napriek tomu, že sa chúlil pod mojím premočeným kabátom, stále sa sťažoval.

       „A práve preto nepatria ľudia do lesov,“ odvetil som mu pokojne a zamračene zároveň. Slovami ho ale nezahrejem. „Ľahnem si k tebe. Možno ťa to zahreje, ale viac pre teba nespravím.“ Šuchol som sa k človekovi pod môj starý kabát a čakal, kým zaspí. Znova sa chcel pritúliť, ale pravou rukou som ho odtláčal. „Lež na svojej polke, inak odídem.“

       Až do rána som nezatvoril oči. Po celú noc som sa sústredil na každý jemný šuchot, ktorý by mohli spôsobiť práve ľudia. Môj nos zachytával najsilnejšie pachy známe ľuďom. Vedel som, že ich obydlie nie je ďalej ako hodinu cesty na juh.

       „Musíme ísť. Hej, vstávaj, nemáme čas.“ Párkrát som štuchol do spiaceho samca. Ten sa len pomrvil a zakňučal. „Neskúšaj moju trpezlivosť!“ Tentokrát som ho nohou silnejšie buchol. Posadil sa. Predložil som pred neho nádobku s vodou. Na list som nazbieral za hrsť červených bobulí a polovicu veverice. „Rýchlo jedz, nemôžem sa tu zdržiavať dlho.“

       Onedlho sme sa vydali zase na cestu. Samec sa mi nie raz posťažoval, čo ho bolí a neustále sa pýtal, kde sme. Spomedzi všetkých zbytočných slov, na ktoré som neodpovedal, vynikla tá, ktorej som poriadne nerozumel.

       „Máš rodinu?“ Zastavil som a nechápavo na neho pozrel. „No vieš, otca a mamu, nejakého brata alebo sestru a tak.“

       „Prečo ťa zaujíma práve toto?“

       Chvíľu váhal. Žeby sa bál opýtať? „No, je viac takých, ako si ty?“

       „Pochybujem. Asi pred tridsiatimi rokmi všetci zomreli... A prečo ti to vôbec hovorím. Čím menej toho o mne vieš, tým lepšie.“

       „Nemáš rodinu, inak by si bol s nimi,“ oznámil otrávene.

       „Ani nechápeš tomu slovu.“ Pravdou je, že ani ja mu príliš nerozumiem.

       „Ja viem, čo to znamená!“ vyhŕkol na mňa urazene. „Sú to ľudia, s ktorými vyrastáš. Otec, mama a tak ďalej.“

       „Hlúposť!“ skričal som oprávnene. Pod slovom rodina som si predstavoval moju mŕtvu skupinu. A to mi nebránilo, aby som sa pustil do hádky s ľudským mláďaťom. „Ja viem presne, čo znamená slovo rodina. Mama a otec sú len hlúpe slová oproti pravému významu rodina.“ Slovám mama a otec som nedával žiadnu váhu, pretože pre mňa znamenali len ľudí, čo sa starajú o mláďatá, pokiaľ ich neunesieme. V istých prípadoch sme ich volali spolupracovníci.

       „Tak mi teda povedz, čo znamená slovo rodina, ty tupec!“ Samcovi navrela žila na krku a hnevlivým pohľadom mi vŕtal medzi oči.

       „Nepoviem, to musíš zistiť sám.“ Zosmutnel. Sklopil hlavu a dlho nepadlo jediné slovo. Občas som ho musel štuchnúť, aby pridal do kroku, ale po čase opäť spomalil. „Netešíš sa domov?“

       „Ja nejdem domov,“ odvetil sklamane. „Zachránil si mi predsa život...“

       „Už som ti povedal, že nemôžeš. A hľadajú ťa.“

       „O tom pochybujem. Určite nikomu nechýbam... Čo mám spraviť, aby som mohol ísť s tebou?“

       „Nič. So mnou rozhodne nejdeš.“

       „Daj mi nejakú skúšku a keď ju splním, môžem ísť s tebou, dobre?“

       Odvtedy, čo samec povedal slovo rodina, vŕta mi hlavou presný význam. Zrazu ma napadla šialená vec. Možno to oľutujem a možno nie. „Ako chceš. Dám ti jednu úlohu a keď ju splníš, môžeš ísť so mnou, súhlas?“

       Rozjasnili sa mu oči. Náhle vybuchol šťastím. Začal skákať a tlieskať, až som ho musel kopnuť, aby stíchol. Nervózne sa okolo mňa krútil a čakal na zadanie úlohy.

       „Povedz mi, čo presne znamená slovo rodina.“

Jeho radosť sa v momente vyparila. „Ako mám podľa teba tu v lese prísť na niečo také, ako je význam toho sprostého slova?“ bedákal.

       „Nie v lese. Vrátiš sa medzi ľudí a potom si ťa nájdem.“

       „Sľubuješ?“

       „Samozrejme!“

       Usmial sa a načiahol ruku s otvorenou dlaňou. Napľul si na ňu. Nechápal som. „No tak, napľuj si na svoju a tľapnime si. Je to potvrdenie sľubu.“ Urobil som, ako povedal a naše opľuté dlane sa stretli. Pevne mi ju stisol a povedal: „Dohodnuté!“

       Po hodinovej chôdzi sme zastavili pri malom potôčiku na kraji lesa. Za žblnkajúcou vodou sa tiahlo smerom do kopca pole, ktorého horizont tvoril kríž ľudskej stavby. „Dedina je blízko, pre mňa až príliš blízko. Po poli už musíš sám...“

       Samec prikývol. Vrátil mi môj starý detský kabát. „Nepovedal si mi tvoje meno, ja som Eliáš.“

       „To nie je dôležité. Mená sa zabúdajú,“ vyhovoril som sa.

       „A kedy pre mňa prídeš? Ako ma nájdeš?“ strachoval sa.

       „Neviem,“ pokrčil som plecami. Nájdem ťa podľa pachu. Krvácal si... tomu nerozumieš. Hlavne o mne nikomu nehovor, aj tak ti neuveria.“

        Malý samec vycítil, že niečo nie je v poriadku. „Ty sa už nevrátiš, však?“

       Siahol som rukou do vrecka a nahmatal byliny. Chytil som mu ruky a pritlačil štipku liečiva o nos. „Salton, volám sa Salton.“ Malý samec prevrátil oči, telo znehybnelo a opatrne som ho preniesol za potok.

       Zbystrel som pohľad na jediného človeka, ktorý ma kedy videl, počul, cítil a prežil. Okamžite som sa rozbehol naspäť do lesa. Eliáša som nechal ležať vo veľkej tráve za potokom. Onedlho sa zobudí a bude žiť svoj ľudský život. Ešte dlho budem spomínať na toto mláďa. Jeho tvár sa mi nechtiac vryla do pamäte, no vďaka nemu sa vo mne niečo prebudilo. Dúfam, že rýchlo nájdem odpoveď, kto bola tá ľudská samica v bielom svetle.

---