Ezariho potomok 6. časť

6. časť

       Prešielo dvanásť dní a rarachovia ma zamestnali ako jedného z nich. Odlupoval som machy zo skál, ukázali mi, ako vyrábajú rôzne vecičky z dreva. Chce to poriadnu dávku trpezlivosti, cviku a šťastie na nečervivé drevo. Ukázali mi, odkiaľ nosia suchú slamu do domova, ako sa zabávajú cez voľný čas a to najťažšie vôbec- ako si hmkaju do práce. Ľahko sa to počúvalo, ale keď som mal chytiť ich melódiu, bolo to ako šľapanie do prázda. Nie a nie sa trafiť. Toľko všeliakych činnosti mali, že si nenašli jedinu minutku na nudu. Niekedy medzi sebou súťažili, kto hodí kameňom čo najďalej, kto zdvihne čo najťažšiu vec, kto je najrýchlejší, najmrštnejší a podobnými hrami sa zabávali po dokončenej práci. Popri tom všetkom stále dávali pozor na nečakanú návštevu. Najzvláštnejšie mi prišlo, že väčšinu hier sa Roky vôbec nehral. Niekam sa odpratal a nenechal nikoho, aby ho naledoval.

       Prišiel ku mne zelenovlasý Fip s krátkym, zaostreným hrotom. „Ehm, ahoj. Vieš, tak ma napadlo, mohol by si si dnes zobrať obhliadku okolo Draka? Osia ma opuchnutý členok. Včera, keď pršalo, sa jej podvrtla noha...“

       „Jasne, pôjdem. Aj tak som plánoval výjsť si niekam na vzduch.“ Prevzal som od neho hrot, ktorý mi núkal a v momente, kedy som sa otočil na päte, zastavil ma stiahnutím za rameno.

       „Nevieš kam ísť. Obhliadka je niečo úplne odlišné od všetkého, čo si doteraz robil... Popros Karosa, aby išiel s tebou.“ Potom ma pustil a vydal sa za Osiou.

       Mal som osloviť Karosa. Nebolo to zrovna jednoduché. Predstava, ako ma zožiera pohľadom a moje končatiny trhá na kusy neznela príliš lákavo. Jeho postoj a výzor naháňali hrôzu znova a znova. Niekto by si myslel, že po toľkých dňoch si zvyknem, ale vôbec to tak nebolo.

       Opatrne som sa k nemu priblížil. Zrovna niesol košík hríbov hlboko do tmavej časti jaskyne. Z bezpečnej vzdialenosti som na neho zakričal: „Karos?“ Oslovený zastavil. Chrbtom bol otočený ku mne, no sklesnuté uši sa po vyslovení mena vzpriamili. „Po... pomôžeš mi s obhliadkou?“ Karos pokračoval vo svojej ceste, košík položil do hlbokej tmy a cestu späť si namieril rovno na mňa. Ako sa blížil, chcel som mu uhnúť, ale statočnosť ma zastavila. Nehybne som stál a čakal na smrtiaci úder alebo kopu hanebných slov.

       Načahoval ruku. Už som myslel, že mi jednu vrazí. Zavrel som oči. Očakávaná bolesť neprichádzala. Namiesto nej som cítil tlak na lavom rameni. „Fip a Osia poslali teba? Nevadí, aspoň sa priučíš...“ povedal hrubým, stále detským hlasom, ktorý najviac sedel ku kamennej tvári.

       „Vlastne, Osia má opuchnutú... nohu. Fip sa zrejme o ňu stará, preto ťa žiadam...“

       „Áno. Viem o Osiinej nohe... Hrot máš, ešte ti chýba jedná vec, počkaj ma vonku.“

       Najťažšie momenty som našťastie prežil. Najstrašnejší rarach, akého som kedy stretol, sa zdá byť celkom mierumilovný, avšak nechcel by som byť jeho nepriateľom. V tele premeneného lesného tvora sa neskrýva zabiják a bezcitná, ničím neovplyvnená, nenaplnená chodiaca bytosť, ale to sú len moje odhady.

       Prešiel som dlhým tunelom a konečne som sa nadýchal čerstvého vzduchu. Porozhliadol som sa po šírom okolí, po tom obrovskom výhľade. Keď som sa len troška nahol, aby som videl zelenú dolinu, takmer sa mi zakrútila hlava. Asi by som padal minútu a pritom sa poriadne otrieskal o strmú skalu.

       „Zdvihni ruky,“ povedal mi Karos. Poslušne som natiahol dlane nad hlavu a okolo holého pásu mi pretiahol lano a zaviazal nezapamätateľným uzlom. „Vitaj v skupine,“ povedal pokojným hlasom, z ktorého vypustil všetkú hrubosť či akékoľvek násilie.

       Popravde, nemal som slov. Na jednej strane som bol nesmierne rád a na tej druhej som sa obával o pokračovanie môjho rýchleho života. Prijali ma ako jedného z nich a na nič sa nepýtali. Mal som podozrenie, že to Roky spravil schálne, aby som sa cítil ako jeden z nich.

       „Tak ideš, alebo tu budeš civieť celý deň?“

       Keď som sa otočil, Karos bol už prehupnutý na druhej strane. Prudko mi hodil lano a nasledoval som ho. Hrot, ktorý mi podal Fip, som pevne držal v zuboch.

       „Za opasok,“ napomenul ma Karos. „Zapamätaj si pár vecí. Skôr ako zbrklo trhneš telom, schovaj sa. Skôr ako niekoho napadneš, zisti o koho ide. Skôr, ako ti niečo poradí inštinkt, porozmýšľaj nad tým...“ Prikývol som. Karos sa rozbehol a svižným skokom preskočil na východnejší balvan. Následujúc ho tesne za chrbtom, všímal som si napnuté šľachy na nohe, ktoré pri skoku na ďalší balvan poriadne vytŕčali spoza svetlej kože. Luk prehodený krížom cez chrbát, pevne obopínal špinavý, celkom dotrhaný kus oblečenia.

       Karos skákal ako šialený. Nesledoval som pozorne smer našich skokov. Spočiatku sme mierili na sever a postupne sme sa otáčali na východ, až sme vymenili skákanie za beh. Povrch sa trochu zarovnal. Pred nami sa týčil široký les.

       „Klesli sme trochu nižšie. Začína sa meniť prostredie na ihličnaté tajgy,“ vysvetľoval Karos. Vôbec nebol zadychčaný, zatiaľ čo mne išlo srdce preraziť hrudník. Pichalo ma v boku, držal som sa zaň, no jeho to netrápilo.

       „Prečo sa mení prostredie, keď smerujeme na východ a nie na juh?“ opýtal som sa sekavým, roztraseným hlasom.

       Karos zastavil. Chvíľu to vyzeralo, akoby sa stratil a hľadal cestu ďalej. „Našli sme ťa v jame juhovýchodne od Draka. Pokračovali sme severozápadne ku skrýši a na západ je dolina s výhľadom. Nepamätáš sa, ako ťa oslepovalo slnko, keď sme sa pred večerom naháňali?“

       „Áno, ja poznám svetové strany, ale pýtal som sa na niečo úplne iné...“

       „Ty si to nepostrehol? To si bol cestou až tak zamyslený, že si si nevšimol, že smerujeme na juhovýchod? Celý čas pomaličky zabáčame a takto prejdeme postupne na juh, zastavíme sa na kraji lesa, hodinku tam počkáme, poprípade nazbierame nejakú potravu a smerom na západ pomaly tiahnúc na sever, prídeme k Drakovi.“

       Karos mal pravdu. Nevšimol som si to. V poslednom čase som inštinkt úplne nahradil myslením. Ešte šťastie, že som nezabudol určiť čas podla slnka. „Ale prečo to obchádzame?“

       „Na zem!“ šepol chrapľavým hlasom.

       Tentokrát ma nemusel napomínať. Moje holé päty vycítili mierny otras. Blížiaca sa skupinka mohla mať asi dvanásť členov veľkých ľudí. Karos na mňa obrátil tvár a kývnutím hláv sme si vymenili rovnaké myšlienky.

       Bradu som šúchal o drsnú, stále trochu kamenistú pôdu. Pri nose mi svietili Karosove chlpaté päty s dlhými pazúrmi. Očakávaných turistov nebolo vidieť, no dnes si nemôžeme byť ničím istý. Pamätám si, ešte keď žili Fabulovia, schválne sme narazili na spiacu tlupu ľudí. Ezari spolu s ďalšími dvoma sa k nim nenápane priblížili a okrem jedla im ukradli zvláštnu vec s dvoma otvormi. Dlho sme zisťovali, na čo taká vec asi môže slúžiť, no odpovede sme sa dočkali skôr, ako vyšlo slnko.

       Ryšavá raraška si diery priložila na oči a keď zblízka zbadala husté, spotené chlpy, ktoré mi trčali zo zadku, zvískla a vec odhodila. Samozrejme, nevyhol som sa odpudzujúcim slovám a kyslím pohľadom, ale vďaka tomu nám Ezari vyložil vlastnosti toho podivného, čierneho predmetu s dvoma dierkami na oči.

       Karos sa s tým musel, pravdepodobne, tiež stretnúť. Kým som sa zamýšľal, už mal pripravený napnutý luk rovnobežne so zemou. Nevšimol som si, čo tvorilo strelivo, ale určite to bolo menšie ako šíp. Jemne praskol natiahnutou šľachou zo srny a maličký predmet presvišťal do ďalekého lesa.

       V diaľke bolo počuť trenie streliva o vzdialené ihlice stromov. „Teraz! Je čas!“ škrekol Karos a prešvihol sa o pár metrov ďalej. „Už nie, stoj!“ zavelil a ja som si opäť ľahol. Bol som napätý, zatiaľ čo Karos vládol pokojom. Zbystreným pohľadom sledoval do diaľky. Ušká mu stáli ako v pozore a zachveli sa aj pri tom najjemnejšom vánku či zvuku. „Rýchlo, nie je čas!“ zašomral a rozbehol sa naspäť ku skalám.

       Tentokrát som to stihol včas a presunul som sa o rovnakú vzdialenosť ako Karos. Učupení za kameňom sme vyčkávali na ticho neďaleko lesa. Karos sa oprel chrbtom o skalu a jedným očkom na mňa škúlil. „Chápeš, prečo tu si?“

       Nechápavo som sa na neho otočil a v mysli som sa snažil nájsť ideálnu odpoveď. „Aby som spoznal okolie?“

       „Len z časti. Vezmi si skutočnosť, že na obhliadku mohol Fip zobrať mňa. Mal dôvod poslať ťa sem so mnou? Premýšľaj!“ potichu vyprskol.

       Zaujal som postoj počúvajúceho a oprel sa tiež o skalu. Otočil som sa tvárou ku Karosovi.

       „Pokiaľ máš žiť spolu s nami, musíš vedieť, cítiť, dýchať a myslieť. Vedieť znamená rozsah tvojich vedomostí o okolí, v ktorom žiješ, o prírode, ľuďoch a hlavne samom sebe. Cítiť znamená vnímať okolie nie len inštinktívne, ale aj mysľou. Každý krok musí byť odsúhlasený mysľou a inštinktom zároveň. Pamätaj, že súčasťou prírody je všetko, čo nevytvoril človek. Dýchanie ti pripomína, že žiješ v spoločenstve. Dýchaš môj, náš, ich vzduch, takže sa stávame sebe rovnými. Máš rovnakú šancu na obývanie tejto zeme ako ten najdrobnejší živočích. Myslieť musíš aj v spánku. Uvažovať nad svojím konaním voči ostatným v skupine... Tieto vety v tebe vyvolajú veľa otázok, no odpovede musíš a ver, že nájdeš sám. Nepýtaj sa ostatných, pretože ti venujú len milý úsmev.“

       „A čo Kora? Ona sa ich nemusí učiť?“

       „Kora je ešte malá, ale časom to vysvetlím aj jej. Rozmýšľaj, to jediné ti teraz môžem poradiť.“

       Rozmýšľal som. Karos mi to tu vysypal ako zrná piesku, ale pochopil som ho. „Ty si to vedel, však? Vedel si o tej skupinke skôr, ako sme sa vydali na cestu. Použil si vedomosti. Citom si sa zameral na moje správanie po odhalení ľudí. Uvažoval som inštinktívne, zatiaľ čo ty s pokojnou mysľou. Dýchali sme jeden a ten istý vzduch. Tvoj, môj, tých ľudí a všetkých živých tvorov. Aj napriek ich početnej prevahe si ľudí nasmeroval inam, vystrelením kamienku. Oddelil si ich vzduch od nášho pre dobro oboch skupín. A koniec koncov, myslel si aj za mňa a moje činy. Mohol si ma tam nechať, mohol som spraviť chybu, ale zabránil si tomu...“

       „Výborne, nečakal som, že to zistíš tak skoro... Si schopný naučiť sa tieto štyri činnosti používať naraz? Len tak sa staneš pánom lesa a všetkého živého.“

       „Potrpíš si na pravidlách, že?“ podpichol som ho, ale viacej ma nepočúval.

       Na lesnú potravu a zvyšok obhliadky sme sa vykašlali. Zámer bol splnení a cupitali sme k Drakovi. Cestou nepadlo jediné slovo. Karos to mal vo zvyku a ja som mal hlavu plnú nových poznatkov. Spojiť štyri do jedeného a sústrediť sa na každý zvlásť mi pripadalo nemožné. Mal by som to odložiť na neskôr, pretože časom sa to naučím. Mám veľa času, tak prečo ho nevyužiť?

       Ezari nemal prichystané pre Fabulov takéto činnosti na pochopenie, ale zato sa spoliehal na čas. Veril, že dlhá doba, nazbierané skúsenosti a poznatky viedli k vytvoreniu dokonalého lesného tvora- raracha. Možno som odhalil časť z Ezariho tajomstiev, alebo len príliš rozmýšľam. Čím hlbšie sa tomu venujem, čím odhodlanejšie s tým zápasím, tým viac tajomstiev sa predo mnou ukazuje ako nedosiahnuteľné ovocie na vysokom konári. Dostať sa tam bude nad ľudské aj rarašské sily. A predsa som sa rozhodol tú skladačku tajomstiev zhotoviť.

---