Ezariho potomok časť 7.

7. časť

 

       U Rokyho skupinky sa mi celkom páčilo. Bol pekný, slnečný deň a všetci už mali svoje práce hotové. Priehlbiny na spanie boli ustlaté novou slamou, hríby a machy nazbierané, obhliadka vykonaná, telíčka umyté a po všetkej tej drine s vyrezávaním drevených misiek, pohárikov a ostnatých predmetov, prišiel čas na hry.

       Vysmiati rarachovia stáli v kruhu okolo drevenej hračky a vzájomne na seba pozerali. Škúili očami, cerili zuby, naťahovali ústa a všemožne sa snažili rozosmiať jeden druhého. Pravidlá sú veľmi jednoduché. Pokiaľ sa niekto zasmeje, čo i len naznačí úškrn, musí ustúpiť krok vzad. Takto sa smejúci pomaličky posúvajú a po nejakej dobe sa vyhlási víťaz, ktorý sa čo najmenej vzdialil od hračky. Potom si môže hračku nechať.

       Ako prvý zvyčajne prehráva Radas, ale dnes som tu stál ako neskúsený, ľahký cieľ. Od hračky som bol najďalej ja. Neďaleko odo mňa bol Radas, tesne od nás, Kora, Bari, potom Fip, Vitor a víťazom sa nestal nikto iný ako Karos. Ten vďaka svojej povahe neustúpil ani o krok. Úplný víťaz a vlastník takmer všetkých hračiek, ktoré aj tak rozdal ostatným.

       Osia sedela neďaleko. Kvôli zranenej nohe se nemohla hýbať a zakaždým šuchnutím po zadku síkala od bolesti. Fipovi to nebolo jedno, ale tentokrát uprednostnil hru a nechal svoju súkmeňovkyňu sedieť na kameni, blízko pri malom otvore do domčeka.

       Roky zdrhol, ešte kým sme spali. Už dvakrát som sa spýtal Vitora, kam vkuse ochádza, ale ten s nezáujmom mikol plecami a povedal jednoduché neviem. Ďalšiu otázku som sa radšej nepýtal, pretože jeho odpoveď by sa stala otázkou pre mňa: „Chýba ti niečo? Bojíš sa o neho? Nemusíš. On dobre vie, čo robí a aj to, čo ešte len urobí...“

       Čas v Rokyho skupine utekal pomerne rýchlo. Kore medzitým zmizli premieňacie znaky z čela. Okrem pár hádok a nevyhnuteľných škrábancov zo šarvatiek vládol v skupine pokoj a pohoda. Keď sa rarachovia hádali, nevyzeralo to vôbec pekne. Zlostne vycerili zuby, pripravili drápy a chrapľavé zvuky s buchotom a škrekotom naznačovali výmenu názorov.

       Najčastejšie sa mlátili Fip s Barim, ale problém bol úplne inde. Osia nemala rada svoju opuchnutú nohu a častu jej dohovárala, aby už toľko nebolela. Od nervozity a hlavne nudy využívala odpočívajúceho Radasa k noseniu vody a potravy. Radas nikdy neodmietol a ochotne jej poslúžil. Všimol si toho Bari a nahučal na Osiu. Fip sa cítil voči nej nezodpovedný a pribehol ju brániť. Pokiaľ sa obaja bili s rozumom a pazúrmi, Vitor a Karos ich ignorovali. Ale keď prišli na radu tvrdšie zbrane ako drevené palice, alebo hocijaká vec do ruky, pomedzi ich hlavy preletel šíp. Ostrý výraz Karosovej tvári a hnev v jeho očiach bol však omnoho desivejší. V momente sa obaja ukľudnili, chvíľu sa nerozprávali, ale vzájomný hnev ich prešiel behom dvoch minút, keď Vitor zase zvolával na hru.

       Dnes sme hrali naháňačku. Prekvapilo ma, ako dokážu títo rarachovia tak rýchlo utekať. Ale beh nebola ich jediná výhoda. Mrštnosť, skoky dozadu a prudké vyhýbačky. V tejto hre vyhrávali tí najmenší a najšikovnejší, teda Radas a Kora.

       „Mám ťa!“ zapišťala Kora a schmatla ma za dieru v starom kabáte. „Si pomalý, Salton, pomalý Salton, najpomalší Salton...“ smiala sa mi a skákala od radosti.

       Mne to ale nevadilo. Páčila sa mi jej hravá povaha. Zasmial som sa tiež a zvalil sa na ňu.

       Vtom sa na mňa škaredo pozrela a prudko ma odsunula nabok. „Chytila som ťa, naháňaš,“ povedala znejistene.

       Nemal som slov, podobne ako zvyšok skupiny. Civeli na Koru a začudovane sa obzerali. Nechápavé pohľady sa okmažite vytratili, keď som sa zbesilo rozbehol po Vitorovi. Hŕstka rarachov sa rozletela ako kŕdel vrabcov a opäť prišli tie radostné tváre, túžiace po zábave stále dookola. V hlave sa mi neustále opakovalo nepríjemné správanie Kory. Nikto tomu nechápal a určite už na to zabudli, ale ja nie.

       Odrazu sa v diaľke objavil Roky. Hra okamžite prestala a všetci sa rozbehli k nemu. Na rukách niesol niečo v jeho veľkosti. Spočiatku sa mi zdalo, že je to ulovená večera, ale značne som sa mýlil. Zviera predsa nie je oblečené. Bolo to ľudské mláďa. Z hlavy mu kvapkala krv a rovnaké kvapky stekali aj po holej nohe.

       Rarachovia okolo neho v tichosti poskakovali a válali svojimi guľatými očkami. Vitor, ktorý stál poďalej, nahodil vážny pohľad. Akoby ho Roky zradil a on si hľadal ideálne vysvetlenie. Po chvíli si zhlboka vydýchol, prevrátil očami, pokrútil hlavou a pokojným krokom smeroval k vodcovi. „Roky, kde si to našiel?“ spýtal sa kamarátsky.

       „Nie TO, ale náš nový člen. Teda, pokiaľ prežije. Má poranenú hlavu a zlomenú kosť v nohe.“

       „Čo sa stalo?“ vyhŕkol som na Rokyho. „Tu ho položte! Kosť mu trčí. Musel stratiť hodne krvi...“

       Rokyho to očividne nezaujímalo. Položil malého samca na ploský kameň a nechal ma konať. Kľakol som si k nemu a vytiahol som za hrsť liečiva. Pripomínal mi Eliáša. Otočil som sa na Rokyho očakávajúc vysvetlenie.

       „Čo chceš, Salton? Zachráň ho, aby sme mohli začať s premenou.“ Odpovedal tak samozrejme, akoby to bola jasná vec.

       „A krv?“ spýtal sa Vitor.

       „Neboj sa, nepadla ani kvapka. Po ceste som ju lízal...“ odpovedal Roky spokojne.

       „Na premenu môžeš myslieť najskôr o mesiac,“ povedal Karos a opatrne si otáčal samcovu nohu. „Ešte šťastie, že je v bezvedomí, inak by nás našli podľa vreskotu...“

       „Mesiac? Nemôže byť tak dlho u nás ako človek! To je vylúčené!“

       „Tak ho ušetri trápenia a zabi ho,“ dodal Karos.

       „To už vôbec nie. Štval som ho pol hodiny, pokým nespadol do priekopy. Toľko námahy mi nestojí za mŕtvolu v našom úkryte...“

       Zhrozil som sa, ale nedal som to ukázať ostatným. Predtým mi rarašská divokosť nevadila, ale teraz to chápem ako jednoznačne zlú vec. Čo sa to so mnou deje? Určite je to Eliášova vina. Kvôli nemu som taká bábovka. Asi som ho predsalen mal vtedy zabiť...

       „Pripravte horkú vodu a prineste čisté handry. Musíte ich poriadne umyť, inak dostane infekciu,“ zavelil Karos a odstrčil ma od krvácajúceho tela. „Salton, liečivo mu na nohu nepomôže. Kosť sa musí zrásť sama. Napchaj mu ho do nosa, bude slúžiť ako oblbovadlo.“ Medzitým roztrhal samcovi nohavice, aby mal lepší obraz. Onedlho Fip doniesol teplú vodu v drevenom kýbliku a čisté handry.

       Karos opatrne vyčistil samcovi nohu od krvi a špiny a jeden kus handry mu priložil na čelo. Dvoma prstami uchopil kosť tesne pod kolenom a zasunul ju do správnej polohy. Zachrupkalo to a samec mikol telom. Zvyškami handier obmotal samcovi celú nohu. Hrubá vrstva vyzerala tak, akoby sa mu noha zakuklila ako húsenica.

       Karos si utrel čelo a skúmavým pohľadom prechádzal celým samcovým telom. „Na nič som nezabudol? Nieže mi cez noc umrie. Vezmite ho do diery, ale veľmi opatrne. Nemôže spať v priehlbine. Nanoste slamu na jedno miesto a tam ho položte. Zatiaľ ho nepriväzujte, zbytočne by sa zľakol.“

       Spolu s Rokym sme obviazali okolo samca lano a prehupli ho až k diere. Odtiaľ sme ho odniesli do úkrytu a spravili, ako nám Karos povedal. Roky určil mňa, aby som bol neustále pri ňom, keby sa náhodou zobudil. Sedel som pri slame a žvýkal hríb. Nedalo sa nevšimnúť, že za ten čas som poriadne schudol a aj koža trochu zbledla. Úprimne, je mi to jedno. Nič mi tu nehrozí a toto je miesto, kde som najbližšie k Ezariho tajomstvám. Ešte musím vymyslieť spôsob, ako ich vytiahnuť z Rokyho. Aspoň že nie je taký tajomný ako Ezari. Treba len položiť správne otázku. Ale ja som bol odjakživa lovecký typ, nie ten rozmýšľavý. Obávam sa, že nájsť tú správnu otázku mi zabere kopec času. Aj tak ho mám až až.

       Všetci spali, okrem Rokyho, ktorý zase niekam išiel. Čo keď sa tajne stretáva s ľuďmi? Napadali ma rôzne šialené nápady pre Rokyho odchody. Nemám rád, keď sa musím domýšľať. Najradšej by som to všetko okamžite odhalil. Tak predsalen aj on ukrýva svoju tajomnú časť.

       Dobehol som ho kúsok za Drakom. „Kam zase utekáš?“

       „Salton, vráť sa k samcovi, poveril som ťa tým.“ Otočil sa a zamieril na sever. Stratil sa v tme. Poslúchol som ho a vrátil sa k malému samcovi.

       „Myslíš, že bude v poriadku?“ zašepkala Kora. Sadla si tesne vedľa mňa a uprene sa zahľadela na spiace telo.

       „Netuším. Keby tu bol Erbusko, určite by bol v poriadku.“

       „Kto je Erbusko?“

       „Liečiteľ u Fabulov. Už je mŕtvy. Vedel o všetkých zraneniach a chorobách. Venoval sa tomu...“

       „Aha,“ začudovala sa Kora. Pozrela sa na mňa. „Už ten zákaz môžeš porušiť?“

       „Čo?“

       „Ten zákaz... už som veľká?“

       Zrazu mi doplo, čo odo mňa chce. „Nie, ešte dlho nie. Radšej na to zabudni.“

       „Ja nechcem, som zvedavá.“

       „To vidím, ale zvedavosť nie je dobrá vec. Dostáva nás do problémov...“ Korin pokus opäť nevyšiel. Postavila sa a odcupitala do svojej dierky. Natiahol som sa po fakle a posunul som si ju bližšie k sebe.

       Roky sa vrátil až nad ránom. Potichučky vnikol do domčeka. Nepočul som ho, ani keď kráčal tunelom. V rukách niesol dve ušaté, bledé zvieratá. Ešte boli živé. Položil ich do drevenej stavby s malými dierkami. Hodil im tam nejakú zeleň a pozrel na spiaceho samca. Mňa si nevšímal. „Musíme ho kŕmiť tým, čo žere jeho druh. Ľudia mnoho z našej potravy nemôžu...“

       Teraz ma napadla vhodná otázka. „Odkiaľ toho vieš toľko o ľuďoch?“

       Pozrel sa na mňa. „Roky strávené Ezariho hlúpim putovaním. Roky ťa naučia,“ odvetil vodca ponižujúco.

       Zase som položil otázku nesprávne. Alebo si proste dáva pozor na to, čo rozpráva. A možno by sa stačilo jednoducho spýtať.

       Malý samec sa zobudil až keď bolo slnko priamo nad hlavami. Otvoril viečka a síkol od bolesti. Po celý čas som nezatvoril oči. Až teraz, keď sa zobudil, strhol som sa a prilákal pozornosť ostatných. Pribehli ako na potravu.

       „Preč! Všetci choďte od neho ďalej!“ zhučal Roky.

       Samec si najprv pretrel oči, dvakrát žmurkol a až potom mu došlo, že je s niekym iným. Striedal jeden prudký nádych za druhým. Vylakane hľadel na skupinu neznámych bytostí. Hlasno skričal. Teraz neviem, či kričí od bolesti alebo od strachu. Pomrvil sa na slame, ale bolesť ho prinútila upokojiť sa. Krik však neprestal.

       Roky pristúpil k nemu, odstrčil mu brániace ruky a zapchal ústa dlaňou. „Pozri sa mňa. Pozri sa na mňa a upokoj sa. Neublížim ti, tak sa upokoj.“ Snažil sa hovoriť najmilšie a najzreteľnejšie ako vedel, no samca to ešte viac rozbúrilo, pretože domová tma mu už nebránila vidieť priamo Rokymu do tváre.

       Keď zistil, že mu hrubá sila nepomáha, rozplakal sa a volal spoluprac... teda mamu. Akokoľvek sa ho snažil Roky upokojiť, vreskot bol čoraz silnejší. Už som sa na to nemohol pozerať. Zdalo sa mi to odporné a pri pomyslení, že ho zbaví ľudského života, došlo mi zle. Zacítil som nepríjemne silý tlak v hrudníku a mal som chuť Rokyho zabiť. Potrestať ho za to, čo spravil. Mal som chuť plakať ako ten samec, ale nešlo to. Po toľkých rokov trápenia som už zabudol na plač. Možno sa mi minuly slzy, alebo je to tým, že som skutočne dobrý v potlačovaní smútku.

            Vybehol som tunelom a nadýchol sa čerstvého horského vzuchu. Sadol som si na kraj priepasti a nechal nohy voľne pohupujúce v tej strašnej výške. Zapchal som si uši, aby som nemusel počúvať ten srdce trhajúci plač. 

---