Ezariho potomok časť 8.

8.časť

       Bol temný večer. Temný preto, lebo sa schylovalo k búrke. Roky zase niekam zmyzol, proste sa vytratil. Občas sa správa, akoby ani nebol vodcom tejto horskej skupinky divokých mláďat.

       Prípravu na búrlivú noc prenechal na Vitora, ktorý bez jediných obáv všetko riadil. Rarachovia ho na slovo poslúchali. Ani sa im nečudujem, všetci sme to cítili. Tú hroznú smršť, ktorá sa k nám blížila. Nie jeden strom a zviera padne za obeť tejto výchrici. Počuli sme dunenie vetra, ktorý každou chvíľou silnel.

       „Fip, prehupovacie lano vezmi do vnútra. Karos, Bari a Radas zapchajte vchod. Osia, ty lež, nenamáhaj tú nohu. Kora, zakry zásoby potravy, čímkoľvek. Salton, nahromaždi všetky prikrývky, plachty a handry, ktoré sa tu válajú a postaraj sa o Adama...“ Vitor rozdeľoval úlohy ako prídel potravy. Mne dal na starosť aj malého samca, ktorý bez slov ležal na svojej slame. Čoskoro boli všetci v pohybe, míňali sa zbrklými pohybmi a usilovne, zároveň ustráchane pripravovali úkryt na to najhoršie.

       Poobzeral som sa po miestnosti a všade naokolo sa povalovali potrhané kúsky oblečenia, paplónov a plachiet. Tie ľahšie sa vznášali vo vzduchu aj so stebielkami sena, ktoré sa už neudržali vo vystlatých priehlbinkách. Pripadal som si ako na poli, ktorým sa práve prehnalo stádo zvierat. Nie raz mi tvár zakryl nejaký kúsok handry, ktorý som tak usilovne zbieral do oboch rúk. V túto chladnú a ostrú noc bude potrebná každá prikrývka, každý kus oblečenia.

Prievan ustál, hneď ako traja usilovní rarachovia pritlačili neľahký kameň do otvoru. Potom Vitor zhasol pochodne a chvíľu sme všetci stáli na miestach, aby sme sa navzájom nepozrážali. Keď si oči konečne navykli na úplnú tmu, zase sa prebudil ten pracovný ruch a nezrozumiteľné šepoty malých stvorení.

„Búrka tesne pred zimou... Čo sa to deje?“ zamrmlal Karos a s vážnosťou pozrel Vitorovi do očí.

„Nechcem hovoriť, že neviem- znie to odo mňa hlúpo,“ povedal Vitor a pokojne prikývol. „Nie je pravidlo, že búrky bývajú len v lete. Veľký čierny oblak som si všimol už včera...“ Sústredene som počúval ich rozhovor, no nič nové som sa nedozvedel.

        „Vadí ti, keď hovoríme našou rečou?“ zo zadu sa ku mne priblížila Kora a vzala mi polovicu prikrývok. „Pomôžem ti,“ ponúkla sa.

       „Neprekáža mi to, veď každý má svoj jazyk. Musíte byť na neho pyšní...“

       Ani ma nenechala dopovedať a už sa pýtala: „Aj vy ste mali nejaký spoločný jazyk?“

„Samozrejme, tak ako ty som ho dostal pri premene.“

„Povedz mi niečo v tvojom jazyku... Napríklad, že si hladný.“

„Na čo ti to bude, aj tak tomu nebudeš rozumieť,“ skúšal som ju odhovoriť, no nedala sa.

„Skús ma, možno sú naše reči podobné...“ Kora si prekrížila ruky a zatvárila sa dôležito.

„Quaeaspuzara tonsieme ifubo,“ zabrblal som s chrapľavým podtónom. Znelo to ako vŕzgajúce dvere a mňaučanie mačiatka v jednom.

Kora sa tvárila, akoby videla lietajúcu ovcu. „Vau, to je... to je tak úžasné!“ Vyzerala príjemne šokovaná. Zrazu sa zarazila. „Ale určite si nepovedal, že si hladný. Príliš dlhé pre takú ľahkú vetu.“

            „Nie, povedal som, že mám na teba strašnú chuť,“ zasmial som sa a zohol sa pre ďalší vejúci kus handry.

Kora nepriateľsky prižmúrila oči a náhle sa spamätala. „Mám rada cudzie reči, strašne by som sa chcela nejakú naučiť... Prosebne na mňa hľadela. Jej zelené očká sa v hustej tme rozlievali ako svetlo z pochodne. Prekrásne oči. Ktovie či mala také aj pred premenou...

„Nie, ani na to nemysli. Nebudem ťa učiť!“ surovo som ju odbil, no očividne to zobrala zo srandy a prenásledovala ma, kam som sa len pohol. Zelené oči ma neustále sledovali, nech som zrýchlil akokoľvek, alebo prudko zabočil. „Prestaň s tým!“ zrukol som na ňu.

„Nie, pokiaľ ma nenaučíš jednu celú vetu.“ Stále sa usmievala. Už to vyzeralo, akoby ju tešilo, že si našla dôvod na provokovanie a doliezanie.

„Je to naozaj náročné,“ odhováral som ju, ale proti nej by nepomohla ani drevená ohrada pre ušaté zvieratá.

„Prestaň Kora!“ zreval hrubý hlas, ktorý patril Karosovi. Obaja sme sa strhli. „Aj keď sa stal jedným z nás, nemáš právo vedieť jeho jazyk, ako on nemá právo na ten náš.“

„To nie je v pravidlách kmeňa!“ drzo vyprskla Kora a všetci stíchli ako na povel. Karos sa zamračil, prešvihol sa za jej chrbát a silno ju potiahol za vlasy. Stiahol ju až k svojim nohám a narazil jej hlavu o tvrdý vyčnievajúci kameň. Ozval sa prenikavý výkrik a hneď nato tichúčke plakanie.

Pozrel som na Vitora, no ten ľahostajne pokračoval v práci, akoby sa nič nedialo. Ostatní sa tiež po pár sekundách rozpŕchli naspäť k svojim povinnostiam. Prišlo mi jej ľúto. Vedel som, že to je moja vina. Mal som to rýchlo zahovoriť a nič by sa tej chuderke nestalo. Cítil som sa previnilo, ale aj napriek tomu ma niečo v podvedomí stále upokojovalo a súhlasilo s Karosovým konaním. Chcel som ten pocit spokojnosti zadusiť, ale bol príliš silný, aby vyhrala ľútosť.

Už len zo slušnosti som pristúpil k nej s pomocnou rukou. Čakal som, kým sa otočí a všimne si moju pomoc. Vzápätí ma odtlačila Karosova tvrdá dlaň. „Nechaj ju tak. Ona vie, že si to zaslúžila.“

„Počkaj, Karos. Prečo nie sú naše jazyky rovnaké? Roky je predsa od Fabulov, nie?“

„Pretože sme ho s Rokym pozmenili. Slová sa inak vyslovujú a sú podstatne kratšie,“ zahlásil Vitor neprítomne a Karos medzitým zdrhol.

 Ešte raz som na ňou smutne pozrel a pobral som sa odniesť posledné kúsky handier a prikrývok. Ešte som skontroloval Adama a dal mu napiť vody. „Ako sa cítiš?“ Samec na mňa vyvalil oči. „Netvár sa zase, že mi nerozumieš. Dobre vieš, že to nemám to rád.“

„Kedy zase uvidím mamu? Ten vyšší mi povedal, že čoskoro, ale ja už chcem teraz.“

„Neboj sa, všetko bude dobre. Hlavne sa ti musí zahojiť noha. Tu si v bezpečí.“ Ani som poriadne nevedel, čím ho mám upokojiť, keďže Roky mu naklamal plno dôležitých vecí.

„Vy ste škriatkovia?“ opýtal sa ustráchane. Po tak dlhej dobe sa to spýtal až teraz.

„Nie, nie sme. Si hladný?“ Ponúkol som mu uvarené hríby, ktoré ľudia môžu. Striasol sa a odsunul drevenú podložku s jedlom naspäť ku mne. „Prepáč, ale každý deň nemôžeš jesť iba mäso.“

„Oni sa na mňa tak čudne pozerajú,“ sťažoval sa na rarachov.

„Sú len zvedaví, nemáš sa čoho báť.“ Tie slová som hovoril s takým pokojom, ale cítil som sa úplne inak. Síce som ho upokojil, ale dal som mu falošnú nádej a to vo mne zobudilo potlačovanú nenávisť k rarachom, hlavne Rokymu. Akoby som tráve sľuboval, že bude navždy zelená. Položil som na neho zopár handier a odišiel preč.

Rarachovia už ležali vo svojich prepadlinách pripravení na najhoršie. Vietor sa prudko opieral o náš balvan a počuli sme aj rýchlo dopadajúci dážď. Klopkaním nám ukzoval, že chce dnu. Niekedy sa zahrmelo tak silno, že som pomyslel na smrť Fabulov. Nebolo nám všetko jedno. Polovica rarachov nemohla späť. Niektorí s obavami o Rokyho, iný skôr o domovský balvan. Predsalen stál meter od obrovskej výši. Už keď som ho prvýkrát videl, pripadal mi, že keby som do neho strčil čo i len prstom, skotúľal by sa do tej obrovitánskej, rarašským okom nepreskúmanej doliny.

Vtom sa ozval strašný rámus, no určite to nebolo z neba. Praskot trval asi päť sekúnd a potom ho vystriedal dunivý buchot, ktorý sa postupne strácal. Všetci vykukli z prepadlín a vystrašene na seba žmurkali. Kora pozerala do mojich bezmocných očí a hľadala tam vsvetlenie. Neviem, či ho našla.

„Balvan od vedľa... nevydržal to, išiel okuknúť dolinu,“ povedal Vitor, ale nikoho tým neupokojil, priam naopak, rarachovia povyliezali z priehlbín a začali zbesilo pobehovať.

„Dosť!“ zreval Karos. „Musíme to skontrolovať, ďalší môže byť náš...“

„Nebude!“ skočil mu Vitor do reči s vodcovským postojom. „Náš balvan nepovolí. Roky ho zaisťoval, keď sme ho vyhlbovali, nepamätáš?“

„O to nejde,“ bránil sa Karos. „Dobre vieš, že toto nie je len taký obyčajný vetrík. A Rokyho lepidlo... tie roky, už tomu tak neverím...“ dodal sklamane.

„Kde vôbec zmizol, keď ho najviac potrebujeme?“ skočil som dvom najstarším do rozhovoru. Zrejme som nebol jediný, kto sa chcel opýtať túto otázku, ale jediný som ju vyslovil.

Vitor na mňa otočil zrak. Tak temný a ostrý. Zľakol som sa. „Roky má iné starosti.“ Znel vážne, akoby hovoril o najväčšom tajomstve na svete.

„Nevravel náhodou, že vám nič netají? Začína sa podobať Ezarimu.“

 Odvrátil odo mňa pohľad a postavil sa medzi vystrašených rarachov. „Roky nie je o nič múdrejší a už vôbec nie dôležitejší ako my. Chodí na miesta, kde spomína na Ezariho. Nechcel vám to povedať, lebo ho to trápi. Je rarach ako my všetci. Je tiež len lesný tvor, ktorý by postupoval podobne ako ja a Karos. Nedokáže prikázať búrke, utíšiť dážď, či zastaviť padajúce kamene. Nedokáže vymyslieť plán, ktorý by nás od všetkého ochránil... Trochu dôvery nezaškodí, aj keď je noc horšia ako zlá.“

Tieto slová aspoň trochu upokojili skupinu. Napätie a strach sa uvoľnili a miesto toho zavládli v jaskyni tlkoty hrudníkov a odovzdaná dôvera, teda až na Radasa, ktorý pevne škrtil Bariho ruku a celý sa triasol od hlavy až po päty. Adam našťastie spal. Pre istotu som mu pred spaním priložil k nosu byliny.

Vitor vypustil svoju prísnosť a sadol si na vyčnievajúci kameň pri dohorenej pahrebe. Dlaňami si podoprel zamyslenú hlavu. Všetci naookolo tichúčko čakali, aj napriek tomu, že každú chvíľku mohol padnúť zrovna náš domov. Obdivoval som ten pokoj a vernosť, ktoré sa nedali ani len máličko prirovnať k rozhnevanej prírode.

Zrazu sa Vitor vzpriamil. Dostal nápad. „Jedlo, nádoby s vodou, seno a všetky kamenné a drevené predmety presunieme na najvýchodnejšie miesto jaskyne, aby sme zaťažili stranu kameňa, ktorá sa upína na ostatné balvany. Vytvoríme odpor proti vetru a to by malo stačiť. Taktiež si ľahneme len do prepadlín, ktoré ležia na východe. Každý sa dajte do dvojce. Budeme spať po dvoch.“ Znelo to povzbudzujúco aj napriek tomu, že som tomu vôbec nechápal. Dôležitejšie bolo, že to každý zhltol.

O chvíľu sme sa všetci činili. Nazbierané jedlo v košíkoch, drevené nádobky s vodou, hora sena, kamenné lavičky a jednoduché stolíky, drevené zbrane, nástroje a plno všeliakych maličkostí vyrobené rarachmi zo surovín, ktoré im hora a ihličnatý les poskytli. To všetko smerovalo na východnú stenu domčeka. Skoro sme tam vyšľapali chodník z toho nosenia, pretože tých vecí bolo neskutočne veľa. Osem malých stvorení a náklad ako celý les. Najťažšie bolo preniesť zraneného samca a obrovskú drevenú preliezku.  

Dvojce na spoločný spánok sa vytvorili takmer okamžite. Fip si ľahol k Osii, Radas bol ešte stále prilepený na Bariho a nehodlal sa oddeliť. Keď som si išiel ľahnúť s tým, že sa ku mne možno niekto pridá, Kora už zahrievala seno a šibalsky sa na mňa usmievala. Ostali už len Vitor a Karos, ktorí bez akýchkoľvek výsad a zbytočných pohľadov ľahli vedľa seba a pokojne zaspali. Štyri malé prepadlinky vystlaté senom a ohraničené kopou rarašských každodenných vecí- hračky z dreva, naberačky na potravu, kosti zvierat, šušky, uschnutá kôra stromov, postavičky z blata a plno všakovakých zásob. Západná strana, ktorá susedila so zataraseným otvorom a teda dolinou, zývala prázdnotou. Kora sa na mňa nalepila ako lepkavá, sladkastá šťava bzučiaceho hmyzu. Ruku mi oblapila okolo krku a jednu nohu strčila medzi moje dve. Hlasno som si povzdychol, trošku sa pomrvil a pokojne zavrel oči.

Nie, nezobudil som sa do slnkom zaliateho rána, kde vtáčiky štebotavo lietali a vítali nový deň, kde sa zase všetci usmievali a veselo, s radostnými pazvukmi začínali každodenné práce. Domovský balvan našťastie stál na svojom mieste. Cítil som Korine teplé telo pritisnuté na môj pokrčený chrbát. Ležala na vonkajšej strane, takže blokovala vchod do prepadliny.

Spoločnosť mi robil malý šedý hlodavec s dlhým chvostom, ktorý blúdivo pobehoval pred mojou tvárou... No počkať, ako sa myš dostala do balvanu? Odpoveď som nemohol nájsť telom. Neovládal som sa. Vedľa mňa neležala Kora, ale mohutné zviera s hladkou srsťou. Nebol som v balvane, ale uprostred drevenej ohrady. Moje telo nepatrilo divokému lesnému tvorovi, ale malému samcovi, ktorý sa rozhodol prenocovať v maštaly vedľa spiacej kravy.

Pochopil som, čo sa deje, ale nedokázal som si vybaviť, čo sa bude diať o sekundu. Bol som v šoku. Pokiaľ v sne spomínam na ľudské detstvo, prečo potom viem o rarašskom živote, ktorý ešte len nastane? Žeby si mozog namiešal minulosť s terajším stavom? Snívam, alebo je to skutočnosť?

Po neistote náhle prišla odpoveď. Je to sen, z ktorého sa nemôžem zobudiť. Neovládam ho. Nie som malým samcom, ktorého život som dávno prežil, ale nemým a nečinným pozorovateľom tejto minulosti. Akoby som sa pozeral na svoj život pred premenou. Namiesto obyčajného spomínania mi myseľ ukazuje presné kroky, ktoré si nedokážem dopredu vybaviť. V skutočnosti som ich spravil, ale spomienky sa obnovujú každou uplynulou sekundou avšak toho, čo spravil samec, nie rarach. Takže som nevedel, kam zabočí o sekundu, alebo čo povie. Ale hneď ako to spravil, spomenul som si, ako som to raz urobil.

 Sledoval som okolie očami samca, ba aj počul, hmatal, či vnímal samcovým telom, ale všetko sa dialo bez mojich povelov. Iba neskrotná myseľ mohla slobodne dýchať. Spomínam si na slová, ktoré som používal ako človek. Ľudia majú toľko všeliakych výrazov, ktoré som dávno zabudol. Aj keď malý samec nič nehovoril, dokázal som čítať jeho myšlienky.

Moja minulosť sa postavila a smerovala k dreveným vrátkam maštale. Nemotorne ich otvoril. Pod nohami mu šušťala slama. Občas zacítil, teda aj mne doprial ten smradľavý pach kravského hnedého zvyšku potravy stočeného do špicu. Nevšímal si ten smrad, očividne bol zvyknutý.

Zvláštne. Kým som slobodnou mysľou skúmal nevysvetliteľnú vec, samec, teda ja v minulosti sa vytratil z maštale. Namiesto slamy kráčal po mokrej tráve...

Objavilo sa biele, žiarivé svetlo. Určite to nepatrilo k dávno prežitému životu. Počul som svoj vlastný dych a cítil tras ľavej ruky. Onedlho sa pridal aj nepravideľný tlkot srdca a nevýrazný tlmený Korin hlas.

Prudko som sa vyšvihol a hlavou som treskol do vrchnej časti prepadliny. Kora na mňa kričala a triasla mnou. Vrátil som sa späť. Nie, Kora mi pomohla dostať sa späť.

„Salton! Salton, čo ti je?“ ziapala na mňa prelaknutým hlasom. S vypleštenými očami a  mierne pootvorenými ústami skúmala môj návrat. „Čo sa ti to stalo? Vyzeráš veľmi zle...“

„Len sen... len... mal som živý sen.“ Ako veľmi živý som jej radšej nepovedal. Aj tak si podľa mňa ešte stále láme hlavu nad tým, čo som jej nechcel povedať, keď sme boli na ceste k Drakovi. Pozrel som cez malú štrbinku medzi Korou a stropom prepadliny a uvidel som ďalšie hlavy zvedavých rarachov. Myslím, že to boli Osia, Fip, Radas a podľa hlasu aj Bari. Zisťovali môj stav.

„Salton, si v poriadku?“ opýtal sa Bari a odsunul Koru, aby na mňa lepšie videl.

„Hej, nemal by som byť?“ spýtal som sa celkom neisto.

„No, asi nie, keď si sa triasol, nahlas dýchal a nevidíš sám? Si celý spotený...“

Až potom som zacítil studený pot na bledej koži, ako stekal po hrudi k bruchu a potom sa kvapky stáčali až k stehnám a dopadali na zem. Zľakol som sa.

„Čo sa tam deje?“ ozval sa známy, dlho očakávaný hlas. Ani sme si nevšimli, že medzitým Roky úplne sám odtlačil vchodový kameň a prenikol dnu. „Je niekto zranený?“ Približoval sa k zoskupení rarachov okolo mňa. „Uhnite,“ odstrkoval ich ako zbytočnosti. Karos a Vitor sa tvárili, akoby nikdy neprišiel a predtým neodišiel. Našťastie sa nestarali o môj stav. „Salton?“ upreným pohľadom si ma premeriaval a tváril sa príliš znepokojene.

„Nevieme, čo sa stalo, začal sa triasť a potiť,“ rýchlo oznámila Kora.

„Aj nahlas dýchal,“ podotkol Bari.

„To sa mi občas stáva...“ zaklamal som. Roky sa nesmie dozvedieť o mojej ceste do minulosti. Keby zistil, že si pamätám na ľudské detstvo, určite by ho to nepotešilo. Možno vystrašilo. Už z jeho zamysleného výrazu bolo zrejmé, že niečo tuší. Nepáči sa mi. „Kde si bol?“ opýtal som sa v snahe vyplašiť Rokyho podozrenie.

„Na mieste zvanom: nebuď zvedavý!“ Rozrušil sa. Narovnal uši a vystrel chrbát.

„Strašná búrka, však? Prečkal si ju bez úkrytu?“ pokračoval som. Nepríjemne zaškriekal, niečo zamumlal v ich rodnom jazyku a pobral sa preč. Hlavnú úlohu som splnil, ale Rokyho záhadné vytratenia ma privádzali do zúrivosti. Otvárali sa tým nové tajomstvá, ktoré keď nevyriešim, nikdy nebudem mať čistú myseľ. Začína sa mi to v hlave kopiť. Či Ezariho nepochopené mlčanie, Rokyho čudné správanie, Karosove štyri činosti, alebo moje spomienky na minulosť. Ani neviem, čím by som mal začať.

Upratovanie po zúrivej výchrici zabralo hodne času. Nikto nemal čas na hranie či akúkoľvek zábavku. Rarachovia boli opäť vo svojej uponáhlanej, veselej nálade, teda okrem Rokyho, ktorý sedel pred balvanom a unavene smutným Adamom ležiacom na sene. Celý čas som Rokyho jedným očkom pozoroval. Nohy mu viseli do hlbokej priepasti a občas nimi potriasol, akoby sa chystal na konečný skok. Hľadel do ďalekého prázdna a určite nad niečím rozmýšľal. Ja len dúfam, že som sa v jeho mysli neobjavil zrovna ja a môj prvne zažitý šok spred včerajška.

Práve som niesol dve palice zakončené kamenným hrotom, keď sa zvonka ozval Rokyho hlas. „Salton, poď sem!“

Popravde, čakal som na tie slová. Mám mu klamať, alebo povedať celú pravdu? Však ani neviem, čo sa chce spýtať, pomyslel som si. Obe palice som položil Fipovi do rúk a nervózne som prešiel z balvanu cez tunel až k východu. Po pravej strane chýbala obrovská dračia hlava, na ktorej voľakedy viselo lano. Roky bude musieť vymyslieť nový spôsob prepravy do skrýše a z nej. „Volal si ma, Roky?“

 „Pravdaže, poď, sadni si ku mne.“ V hlase znel pokojne a spočiatku sa mi zdalo, akoby o všetkom dávno vedel a potreboval len moje priznanie. „Katastrofa, čo? Zatiaľ sme tu ako tie ušaté v ohrádke, ale na niečo určite prídeme.“ Prikývol som a stále hľadiac na prázde miesto som čakal na Rokyho otázky. „Keď sme ťa našli v diere, tušil som, že budeš od Ezariho...“

„No, pokiaľ som nebol od vás, tak som mohol byť jedine od Ezariho.“

„To vôbec nie je pravda. Myslíš si, že ja a Ezari sme jediný vodcovia rarašských skupín? Toľko toho nevieš, to svedčí o Ezariho tajomnej povahe...“

„Neviem, tak mi to vysvetli,“ dobiezal som.

„Na to som ťa nevolal, aj tak by si to nepochopil...“ Odmlčal som sa a nechal Rokyho pokračovať. „Aj napriek tomu, že Ezariho nenávidím a ešte dlho budem, stále je to rarach, s ktorým som prežil dlhé obdobie. Mám právo vedieť, ako zomrel, nemyslíš?“ Obrátil sa na mňa a spokojným pohľadom mi vŕtal priamo do očí.

Vystriedal som pár hlbokých nádychov a výdychov. V pamäti som rýchlo našiel ten deň, vďaka ktorému si pamätám vlastné meno, taktiež mená niektorých rarachov a hlavne smutnú a krásnu Eldariu. Zahľdel som sa do diaľky a spomienky na ten deň sa na mňa vrhli jedna za druhou. „Bolo to tesne pred prvým snehom, približne pred tridsiatimi rokmi. Bezpečne sme prechádzali javorovým lesom. Akurát sa vrátila skupina s potravou. Chytili pár vtákov a nazbierali suché cibuľky ukryté v zemi. Stmievalo sa a jeden z našich zvedov sa oneskoril. Celý udychčaný sa vrátil a rovno smeroval za Ezarim. Našiel malý otvor do kameňa. Ezari prikázal zmeniť plánovanú trasu a rozbehli sme sa priamo k diere. Medzi prvými bežali bojovníci, teda ja a zopár ďalších. Ostatní utekali hneď za nami. Pribehli sme ku skale a obklúčili sme dieru s namierenými hrotmi. Ezari k nej opatrne pristúpil. Poobzeral sa po Fabuloch a pomaly do nej strčil hlavu. Naklonil sa hlbšie a v tme zmizol aj dlhý krk. Pokračoval ďalej a čoskoro sa stratil trup, nohy a nakoniec aj prsty nôh. Všetci sme napäto čakali, čo bude ďalej. Manuk chcel vojsť dnu za Ezarim, no Desroa ho prudko stiahla za rameno. Nič mu nepovedala, len na neho zavrčala. Manuk si to, samozrejme, rozmyslel a zaradil sa naspäť do rady.

Onedlho napätie vystriedal strach. Rarachovia medzi sebou šepotom rozprávali a prižmúrenými očami hľadeli do diery, či náhodou neuvidia ich vodcu. Napokon Desroa pristúpila k otvoru. „Mali by sme ísť za ním...“ pozrela na Manuka. „Len pre istotu.“ Obrátila sa k diere a zrazu sa tam objavila Ezariho hlava.

„Poďte všetci dnu, to musíte vidieť!“ Zase sa stratil v tme a tentokrát sme jeden po druhom vliezali dnu. Dvaja bojovníci, myslím, že to boli Sikael a Orina išli poslední, aby dali pozor na zvyšok skupiny. Diera bola trochu väčšia ako tá za nami.“

„Počkaj, Salton,“ prerušil ma Roky. „Chcel som, aby si mi povedal o Ezariho smrti a nie ako ste objavili nejaký otvor.“

„Chceš to počuť?“ Roky prikývol. „Tak si počkaj, poviem ti to presne tak, ako si to pamätám.“ Roky stíchol a dal mi priestor.

            „Takže tá diera...“

            „To už si vravel.“ Nahnevane som na neho pozrel a buchol rukou o zem.

            „Keď som liezol cez úzky otvor, trochu som sa bál. Aj keď tam bol Ezari a polovica skupiny, stále som mal zvláštny pocit. Vnútri bola strašná tma. Svietili len dvojce rarašských oči. Až vtedy som si všimol, že niektorí mali jedno oko iné ako druhé.

            Onedlho som si zvykol na tmu a všimol som si prvé obrysy jaskyne. Myslím, že to bola jaskyňa. Bola veľká a hlboká. Mala niekoľko poschodí. Kenira povedala, že by sme mohli postaviť rebríky. Úplny spod tvorilo jazero. Tak čistá voda, že by sme sa v nej mohli kúpať a zároveň ju aj piť. Zo stropu trčali podivné stĺpy, ktoré sa dotýkali zeme a niektoré sa do zeme úplne vryli.

Okrem okrídlených hlodavcov nikto iný tento priestor nevyužíval. Ezariho sťahovaniu z miesta na miesto bolo koniec. Všetci ho jednohlasne prehlasovali, že chcú ostať. Ezari súhlasil, ale iba jednú zimu. Nepokladal to miesto za bezpečné, pretože sa bál ľudí. Vkuse nám hovoril o tých so zbraňou, alebo takých, ktorých by mohlo toto miesto zaujímať. Nepáčilo sa mu to aj kvôli menšej zásobe potravy. On nikde nebol úplne spokojný, preto Fabulovia neustále cestovali.

Celý týždeň sme tam nosili potravu, uskladňovali ju, pokojne spali a všetci si našli svoje miestečka na spanie. Bol to hotový raj pre rarachov. Akurát sme museli byť ticho. Zvuky vycházajúce z jaskyne boli hlučné a dali sa ľahko zachytiť ľudským uchom. Vždy boli dvaja pred dierou zavesení vysoko na strome a dávali pozor na nečakanú návštevu.

O pár týždňov nám toto nové bývanie prišlo osudné. Bolo hmlisté ráno. Visel som na strome oproti vchodu. Celú noc som hliadkoval a onedlho ma mal vystriedať Malko. Ošklbával som odtrhnutú vetvu a obkusoval stromový hríb, ktorý mi vyrastal hneď vedľa hlavy. Z jaskyne sa ozval šialený škrekot rarachov, neskôr to vystriedalo dunivé bubnovanie sprevádzané otrasmi. Malá dierka na únik sa zavalila a jaskynný priestor všetkých pochoval zaživa. Obrovský treskot bolo to posledné, čo som počul. Nezachytil som svojím sluchom jediný hlások, či zvuk života. Päty necítili ani ten najmenší pohyb. Oči mali prácu s prachom, ktorý sa víril zo zavaleného vchodu.“ Odmlčal som sa a smutne zahľadel na hompálajúce sa nohy.

„A kde bol ten druhý, ktorý s tebou hliadkoval? Boli ste dvaja, či nie?“

„Áno, boli sme dvaja, lenže asi hodinu pred závalom Ezari zavolal Komiena a ten sa už potom nevrátil.“

„A nezdá sa ti to trochu čudné? Zavolal ho tesne pred pádom...“

„Kam tým mieriš?“ znepokojene som na neho pozrel. Roky odvrátil hlavu na druhú stranu. Dal mi priestor, aby som dokončil, čo som začal. „Dva zimné mesiace som odpratával pozamŕzané kamene a márne sa snažil nájsť jediný náznak života. Až začiatkom jari som pochopil, že zával sa tiahol celou jaskyňou. Povyťahoval som zopár Fabulov, ktorí ležali tesne pri vchode a pochoval som ich hlboko do zeme, ako bolo zvykom. Pamätám si dolámané telo Repiny, Mischalova a Grazinu s Horinom som skladal po končatinách...“ Pri rozprávaní mi vyskočili zimomriavky po tele. Oživené spomienky mi pripomenuli všetky mená, príhody, hádky, obdobia a dlhé roky prežité s Fabulmi.

„A Ezariho telo si videl?“ spýtal sa Roky celkom pokojne.

„Nie, ale určite neprežil. Ten zával nemohol prežiť. V jaskyni nebolo iného východu.“

„Pokiaľ si nevidel Ezariho telo, tak nemusí byť mŕtvy... Nepoznáš ho tak dobre, nevieš, kým  v skutočnosti bol a možno ešte je.“

Spozornel som. Spomínaciu náladu okamžite vystriedala pohotovostná sledovacia. Sedel som ako prikovaný, plný vzrušenia a vnútri som prosíkal, aby sa o Ezarim rozhovoril. Tak blízko, tak neuveriteľne blízko som ešte nebol a už byť nemusím. Obe nohy sa mi nervózne kymácali vo vzduchu obrovskej výšky. Radšej som sa na Rokyho ani nepozrel.

„Poznal som Ezariho veľmi dobre,“ oživil som predošlé rozprávanie. „Neverím, že keby to prežil, nechal by ma tam samotného.

„Drahý Salton, myslíš si, že neviem, o čo ti ide?“ opýtal sa stále kludný.

V momente sa mi vyparili všetky nádeje na úspech. To som bol až tak nedočkavý, alebo je Roky zase o krok predo mnou?

„Zabudni na Ezariho. Aj tak o ňom nič viac nezistíš. Môže byť mŕtvy, ale nemusí. Ezari je sám o sebe jedna veľká záhada. Pozri sa na seba. Prechádzaš zmenou, veľkou zmenou. Začínajú sa ti prebúdzať spomienky z ľudského života...“Ani to nedokončil, už som sa mračil a zatínal päste. Nič nevychádzalo a teraz mi Roky s absolútnym kľudom hovorí presný obraz môjho ja z poslednej doby. „Tak neskoro... neskoro, že si to ani Ezari nestihol všimnuť.“ Podoprel si bradu lokťom a skúmavým pohľadom sa špáral v širokej diaľke oblakov. Ruka spod brady mu prešla celou tvárou a zastala na očiach, ktoré masíroval palcom a ukazovákom. „Porušil si zákon,“ podotkol smutne.

Zľakol som sa. Zamračený pohľad som presunul na jeho tvár. Obe ruky som silno pritlačil o kameň a potláčal silu hnevu a nezodpovedaných otázok. „Neporušil,“ snažil som sa odpovedať kľudne, ale hnev v hlase znel príliš tvrdo.

„Pokojne, neublížim ti. Teraz je to už jedno, ale je smutné, keď nedodržiavaš vodcom dané zákony aj po jeho smrti. Rozprával si sa s človekom, že?“ Konečne si dal ruku z očí nabok a otočil sa na mňa. „Áno Salton, tie spomienky by časom prišli aj tak, ale tvoj rozhovor s človekom ich urýchlil, ba zhoršil. Ale nebol to obyčajný človek, že? Musel v tebe vyvolať city a zanechať svoj obraz, podstatu, ktorá voľakedy bola tvojou súčasťou... Čaká ťa tvrdý boj. Spomínať na ľudskosť nie je jednoduché. Spočiatku si to dokázal ovládať, ale neskôr sa to stalo nekontrolovateľné. Odteraz už budeš mať len také sny, ktoré budú mučiť tvoje telo viac a viac a možno sa z toho časom pomiatneš.“

„Odkiaľ to vlastne vieš?“

„Ja to neviem, ale ty áno. Neskôr uvidíš sám, či som sa mýlil alebo nie.

„Čo mám robiť? Kedy to prestane?“ spýtal som sa beznádejne. Žeby Roky prežíval to isté ako ja teraz?

„Ja neviem, kedy to prestane. Možno zajtra, možno o rok a možno nikdy. Máš len dve možnosti. Buď sa zabiješ, alebo to vydržíš... Mňa len zaujíma, kto? Kto ťa tak zlomil, že sa v tebe prebudila tá Ezariho časť?“

„Ezariho časť?“ nechápal som. „Čo to znamená? Nepovedal si snáď, že mám na Ezariho zabudnúť?“ Až vtedy som si uvedomil, že som sa dlho nenadýchol a slová zo mňa padali tak ťažko akoby som plával proti prúdu.

Roky sa nemotorne postavil na nohy. Chvíľu sme na seba nepretržite pozerali a potom sa na mňa ľahostajne usmial. Otočil sa na päte a vrátil sa do balvanu.

Žiadna odpoveď. Hnev vo mne burcoval ako minulá búrka a mal som sto chutí Rokyho zhodiť z útesu a zabiť s ním všetky tajomstvá. „AAARRRHHHH!“ zreval som z plného hrdla do vzduchu.

V tunely boli počuť kroky zvedavých rarachov a Rokyho cudzia reč, ako ich zastavuje. Určite na mojom chrbte pristál každý pohľad a každý zvuk cudzej reči sa na mňa spytoval. Ale mne to bolo jedno. Nedokázal by som sa teraz s nikým rozprávať. Nechápem Rokyho slovám a nič nové mi nepovedal. Ešte viac som sa presvedčil, že Roky vie omnoho viac, ako som predpokladal. Zrejme budem musieť všetky odpovede nájsť sám. Ale kde?

Ťažké, nikým ovládané telo sa samo prevalilo až na kraj útesu. Jedna ruka a noha mi viseli do doliny. Jemné nádychy a výdychy mi privierali viečka, až som zaspával. V mysli sa mi odohrával celý príbeh, ktorý som doposiaľ odhalil a už som len márne čakal na ďalšie bolestné a neovládateľné spomínanie. Možnože sa pri tom skotúľam do priepasti a zabijem. Neodmietal som túto možnosť. Moje telo malo na výber. Spomínať a spadnúť, alebo spať a prežiť.

---