Legenda o Gerlachovi_04_Lomnický_2. polovica

Posol sa nemýlil. Pri hraniciach Tej Zeme sa formovala armáda Turkov. Najprv prišiel iba predvoj, ktorý pripravil priestor na utáborenie vojska. Z predchádzajúcich bitiek naprieč južnou Európou boli Osmáni vyčerpaní. Nešlo im o žiadnu bleskovú vojnu. Chceli obsadiť hrady pri hraniciach kráľovstva, aby tu prečkali zimu, kým na jar dorazia čerstvé posily z ich obrovskej ríše. Potom by pokračovali ďalej na To Mesto, Viedeň, Prahu, nemecké a poľské kniežatstvá, až by dobyli celý svet. O to im totiž išlo. Teda niektorým. Verili totiž, že si ich vybral Boh, aby vládli všetkým národom.

Žiadne vojská nedokázali Turkom úspešne čeliť. Boli rýchlejší, obratnejší a početnejší. A keď útočili, útočili ako jeden muž. Nechávali za sebou spúšť a zabíjali aj nevinné obyvateľstvo, čo všetci európski králi a kniežatá ostro kritizovali a vyzývali Osmánov, aby svoje rabovania obmedzili iba na bojové polia. Podmienky však nemohli klásť porazení. A dosiaľ sa nenašiel nik, kto by krvilačným Turkom uštedril príučku.

Pred viac ako sto rokmi jedna uznávaná veštkyňa z Konštantínopolu predpovedala vtedajšiemu sultánovi, že:

„Obra zastaví obor.“

Nad týmto metaforickým posolstvom si sultán lámal hlavu tak dlho, že dostal mozgovú porážku. Veštkyňu preto popravili, a tak ju už nestihla bližšie rozviesť. Múdrejší panovníci hľadali obrov na mapách sveta a jasne im z toho vyplynulo, že jediným obrom, ktorý by mohol poraziť Turecko, je cárske Rusko. Preto sa Osmáni stretom s Rusmi vyhýbali, ako sa len dalo.

Prvé stany pri hraniciach Tej Zeme už rozložili. Hlavný vodca nemohol cestovať do cudziny bez svojich krásnych konkubín, s ktorými si rád užíval dlhé zimy. Kolovali totiž chýry, že najjasnejší, najmúdrejší, najväčší, najsilnejší a najstatočnejší vodca Osmánov má neuhasiteľnú túžbu v rozkošiach tela. Keby sme sa však bližšie pozreli na stany háremu, zistili by sme, že z nich nevychádza ani jediná žena, iba chlapi vo veku od 16 do 36 rokov. Statní, vyvoňaní, upravení a vždy pripravení na to, kedy si ich pán vyberie.

No nemyslite si, že veľký vodca Turkov bol gej. Pravda je taká, že najväčším dobyvateľom európskych kráľovstiev sa stala žena. Volala sa Hava Ilke Leyla I. Skrátene Leyla.

Príbeh Leyly si ešte priblížime v inej kapitole. Teraz nám stačí vedieť, že chcela zničiť Prahu a hneď potom si dať pohov aspoň na sto rokov.  

Leyla si uvedomovala, že vojny musia čo najskôr skončiť. Ale tým svojim debilným veliteľom, ktorí sa vedia oháňať iba mečom, márne vysvetľovala, že ak potrvajú boje aj naďalej, o chvíľu už Turecko vyčerpá prostriedky na vedenie vojny. Preto by rada nastolila vo veľkej ríši demokraciu, otvorila hranice a uvoľnila obchod. Mala totiž sen o Veľkej európskej únii, ktorá by mohla vzdorovať aj takému nepriateľovi, akým je cárske Rusko na východe.

Hlavy jej veliteľov však nevedeli počúvať, iba ziapať a rozkazovať. Minulý mesiac osobne sťala troch z nich. Ale teraz na to nemyslela. Rozmýšľala o tom, ako takticky dobyje hrady na hraniciach Tej Zeme, aby mala čo najmenšie straty na ľudských životoch. Rokmi sa naučila premýšľať rýchlo, rozhodovať sa zo sekundy na sekundu, pretože ju chorobná túžba po mužoch okrádala o všetok voľný čas a energiu. Aj z tejto nevýhody sa však naučila čerpať silu. V rečníckych dueloch v Konštantínopole sa jej nedokázal vyrovnať žiadny minister. Mala taký podrezaný jazyk, že Leyle prestal časom každý odporovať.

Taktiku už mala sčasti premyslenú, ostatné veci dorieši, keď sa z obhliadky hradov vrátia špehovia. Teraz sa už tešila na radovánky v hlavnom stane.

 

Gerlachovým vyslancom sa podarilo presvedčiť stovky mladých mužov, aby sa pridali do vojska pána Čeladnej. Nebolo to ťažké, pretože mladí nemali príliš dobré vyhliadky do budúcnosti. Preto mal v ten deň Gerlach výnimočne pozitívnu náladu a do pevnosti na kopci, ktorá sa pripravovala na odvetu, pozval ľud z okolitých dedín, aby si vypočul, čo ho trápi. Už ráno sa pred bránou vytvoril dlhý rad.

Vojaci, ktorí práve necvičili a nespevňovali obranné múry, rozdávali ľuďom chlieb.

„Berte si, berte!“

„Ať žije Gerlach,“ kričali starci. „Konečně jse o nás někdo postará.“

„Gerlach je nesmrtelný, ani jed ho neporazí. Sám jsem to viděl na vlastní oči.“

„Já zas viděl, jak zabil obry!“

„Sám je to obr! Jenom pěstí porazí býka.“

„Co býka, medvěda!“

„Prý je i celkem pohledný,“ smiali sa ženušky. „A když je tak veliký, možná má i velikou pýchu.“

„Krávy blbé,“ zahriakli ich chlapi. „Na co hned nemyslíte.“

Takto sa okrikovali ľudia a rozmýšľali, či im silný a nesmrteľný pán splní ich želanie.

„Další!“ zakričal strážca veže a dnu vošla zošúverená gazdiná.

„Čo vás trápi, matka?“ opýtal sa jej Gerlach.

„Stala jse mi strašná věc, můj pane. Na statku chováme i s mužem slepice. No pořád nám je sežere liška. Spevnili jme i plot, ale tá mrcha si pořád najde cestu. Nevíme co dělat. Jenom minulý měsíc nám zabila čtyři kuřata. I náš pes jse jí bojí.“

„Ľahká pomoc – vymeň psa.“

„Ale, pane,“ zháčila sa gazdiná. „Děti ho milují. Je to čivava.“

„Pošlem teda do polí svojich chlapov, nech vyhubia líšky pri dedine.“

„Děkuji ti, děkuji, Bůh ti žehnej, Gerlachu,“ bozkala mu ruky stará žena.

„Potrebuješ ešte niečo?“

„Víš...“ pozrela sa na zem zahanbene. „Tí splepice jsou pro nás velikou strátou. Kdyby byla nějaká možnost alespoň na maličkej milodar, moc by nám to pomohlo.“

„Určite,“ postavil sa Gerlach, prešiel k truhlici v rohu komnaty a otvoril ju. Ženu oslepil lesk zlata.

„Povedz žena, máš synov?“

„Samozřejmě,“ odvetila starena, lačne sa dívajúc na poklad pána Čeladnej.

„Dobre, zlatka by ti mala pomôcť, ale na oplátku, keď ja budem potrebovať tvojich synov, pošleš ich na hrad. Súhlasíš?“

„Ano. Ano.“

Podišiel k nej a vložil jej zlatku do vráskavých rúk.

„Boh s tebou, matka.“

„Děkuji, pane. Ďekuji,“ odkráčala z komnaty s úklonkami.

„Pošlite do dediny lukostrelca, nech vystrieľa tie blbé zvieratá,“ rozkazoval Gerlach pisárovi.

„Provedu, pane.“

„Uveďte ďalšieho hosťa.“

Dnu vošiel roľník, zložil si čiapku a pozdravil.

„Čo ťa trápi, priateľu?“

„Takže zvěsti o tobě nelhali, skutečně jsi obr,“ povedal roľník.

„Prišiel si sa presvedčiť na vlastné oči?“

„Ne, ne. Mám strašný problém. Nevím, kde začít.“

„Proste mi iba povedz, čo sa stalo a ako ti mám pomôcť,“ súril ho Gerlach.

„Moje jediná dcera... Pořád mi dělala radost, byla pro mně požehnáním. Ale teď jse ji začali líbit kluci ze vsi. Začal jse kolem ní obšmítat Jindra, nosil jí kitky, vzal ji i na zábavu a jednou jse dokonce nevrátila celou noc domů. Zbil jsem jí tak, že je dodnes modrá. Lituji svůj skutek, protože ona za nic nemůže. Je ještě hloupá. Nejhorší však bylo, že jsme zjistili, že čeká dítě. To mě už dočista zlomilo. Ten zasranej Jindra ji to udělal,“ rozplakal sa roľník.

Pisár aj Gerlach prevrátili očami.

„Moje dcerka,“ vzlykal muž. „Moje jediná dcerka. Teď musí vynosit Jindrovo dítě. Já ho ale do rodiny nechci, je to hnusný hovado. Vím, že létá od jedné sukně ke druhé. Zaslepená láskou však nic z toho nevnímala. Je to strašný.“

„A ako ti mám pomôcť ja?“

„Žádam od tebe, abys Jindru zabil!“  

Gerlach bol chvíľu ticho, premeriaval si muža a potom povedal:

„Ak toho chlapca zabijem, tvoja dcéra ťa prekľaje, bude sa trápiť, príde o dieťa a možno aj o život. Možno ťa opustí a už nikdy ju neuvidíš. Koľko má vlastne rokov?“

„Dvanáct, pane.“

„Tak vidíš, pokiaľ vynosí dieťa, už bude súca na vydaj. A možno porodí chlapca. Chlapská ruka v rodine sa predsa vždy zíde. Je zlá doba, nemôžeme si ju takto sťažovať. Ak chceš, pošli Jindru za mnou a zamestnám ho na hrade.“

„Ale, pane, je to zlosyn. Vždyť on ji tým dítětem zahanbil. Poskvrnil ji.“

„Ak by som dieťaťu zabil jeho otca, nikomu by to neprospelo.“

Chlap sa zahľadel na stenu, vzbĺkli v ňom iskierky hnevu. Zoťal päste.

„Takže z toho vyjde jen tak? Bez třestu?“

„Znásilnil tvoju dcéru?“

„Je hloupá!“

„Ale všetko, čo jej urobil, mu dovolila. Radím ti radšej, daj mu svoje požehnanie a prijmi ho ako syna. Porozprávaj sa s jeho otcom. Čo sa stalo, stalo sa. A keď Jindra nebude chcieť prijať svoju zodpovednosť, až potom sa s ním porozprávam ja.“   

„Vidím, že jsi nikdy nebyl otcem a nechápeš mé postavení. Jsem ve vsi vážený občan. Moje dcera mě měla reprezentovat.“

„Si len sedliak ako každý iný. Tvoja dcéra je sedliačka a celý tvoj dom je sedliacky. Na tom je vážnosť, ale nie taká, ako si myslíš.“

„Ano, jsem sedlák, a jsem na to hrdý. Je to lepší, než být Slovákem, zlodějem.“

Po poslednej vete sa v sieni rozhostilo ticho. Pisár za Gerlachovým kreslom stuhol. Strážca pri dverách sa vydal k sedliakovi, aby ho kopijou napomenul, ale pán Čeladnej ho rukou zastavil.

„Máš odvahu, priateľu,“ povedal napokon obor. „Ale vo svojom hneve neprijímaš žiadne argumenty a to môže priniesť veľké nešťastie. Život totiž nie je iba biely alebo čierny. Neriadi sa podľa tvojich zásad, nedá sa pred ním ujsť a ja tvoj hnev nevyliečim.“

„Mohl bys, kdybys ho zabil,“ oponoval sedliak.

„Na to ma nepotrebuješ.“

Muž mlčal.

„Zabi ho teda, ak myslíš, že to bude najlepšie. Zabi ho a odvisni, aby si urobil spravodlivosti zadosť, vážený sedliak. Ale keď ťa hnev prejde, nechaj veci plynúť. Pošli dcéru ku mne na hrad, mám tu kopu práce pre ženy. Bude mať komnatu, dobre jej zaplatím. Z jej dieťaťa vychovám vzdelaného muža alebo vojaka.“

Sedliak si odpľul, otočil sa a chcel vyjsť.

„Len pán hradu môže ukončiť stretnutie, sedliak,“ napomenul ho Gerlach.

„Ty nejsi ničí pán, hrad ti král nesvěřil. Ukradl jsi ho. Proč bych tě měl respektovat?“

Gerlach si to zatiaľ nepripustil, ale spurný muž sa mu pozdával, hoci ho urážal. Iba málokedy videl oproti sebe toľko odvahy. Asi to bolo tým, že sedel.

„Páčiš sa mi,“ povedal pán Čeladnej. „Mužov, ako si ty, potrebujem vo svojej armáde. Nebojácnych a trochu sprostých. Takých, čo podceňujú riziko. Teraz môžeš odísť. A zapamätaj si moju radu. Nechaj veci plynúť.“

Sedliak sa zarehlil, vyšiel von a Gerlach nechal veci plynúť. Dnu vošiel ďalší muž.

„Vrav, čo ťa trápi,“ vyzval ho obor.

„Je to ošemetná věc. Stalo jse to náhle. Z ničeho nic. Ze dne na den jsem si uvědomil, že víc nemiluji svou ženu.“

„To je... nemilé. Ako dlho ste už spolu?“

„Dvacet let.“

„To sa po takom dlhom čase stáva. V niektorých krajinách môže mať podľa zákona muž viac žien. Asi preto, aby mohol jednu z nich neustále milovať.“

„A kde je tá země, pane?“

„Vydal by si sa do nej?“

„Ano.“

„Ale prečo by si to robil? Viac žien môžeš mať aj v Tej Zemi.“

„Ale co by na to řekla moje choť?“

„Záleží na tom? Veď ju predsa nemiluješ.“

„Nemiluji, chci ji nechat tak, ale mám i děti.“

„Koľko?“

„Dvacet... Každý rok jedno, pane.“

„A máš rád aspoň tie deti?“

„Když mám říct pravdu, některé ani neznám po jménu.... Nevím, jestli patři sousedovi, nebo mě. Já to prostě nezvládam.“

„No, dvadsať detí, to sa dá pochopiť. Žena na teba asi nemá veľa času, čo? Možnože ju miluješ, ale ani o tom nevieš. Alebo je v tvojom živote iná?“

„Nikdy jsem neměl jinou ženu, ale chtěl bych.“

„Poviem ti teda, čo máš robiť. Pozorne počúvaj.“

Muž pristúpil bližšie a nastražil uši.

„Na Slovensku existuje obec, pri ktorej je les. A na okraji toho lesa sa zúfalým mužom zjavuje istá krčma. Keď do nej vojdeš, zistíš, že si sa ocitol v raji. Môžeš piť, koľko chceš na účet podniku. Môžeš jesť, koľko len chceš. V kúte hrá hudobná kapela. Obsluha je hore bez. A zo všetkých stolov sa na teba dívajú krásky, ktoré túžia po tom, aby sa s tebou vyspali.“

Aj pisár zbystril pozornosť. Gerlach pokračoval:

„Môžeš si s nimi užívať, koľko chceš. Urobia, čo im len povieš. A to ti hovorím, že spravia aj to, na čo nie si ochotný ani len pomyslieť. Môžeš si s nimi užívať deň, mesiac aj rok. Dokiaľ sa ich nenasýtiš. A keď si v tom vytržení a ošiali konečne uvedomíš, že doma pri manželke ti bolo lepšie, a že ti chýba tvojich dvadsať detí, a že si už konečne spomenieš na meno každého z nich, celá krčma, s krčmárom, obsluhou aj kráskami zmizne... Ale najlepšie na tom je, že bude stále ten istý deň a minúta, kedy si do krčmy vkročil. Môžeš sa teda vrátiť k rodine ako nepoškvrnený a neskazený muž. Skazená bude iba tvoja duša.“

„A kde je tá obec?“

„To nie je správna otázka, priateľu.“

„A jaká je tedy správna?“

„Choď domov, vyspi sa so ženou, venuj sa deťom a potom sa spýtaj sám seba, či chceš tú krčmu naozaj nájsť.“

„Já chci,“ nástojil muž.

„Tak dobre,“ privolil Gerlach, „vydaj sa na Slovensko, do obce, ktorú nazývajú Medzev. Tam nájdeš svoju krčmu.“

„Děkuji, pane, děkuji.“

V záhadnej krčme je asi dodnes, pretože sme ho na Čeladnej odvtedy nevideli. Keď sa chýr o podniku, v ktorom neplynie čas, iba túžba, rozšíril, mnohí postarší muži opustili svoje rodiny. Nechali po sebe ženy a siroty. Všetky tieto hladné krky zabezpečil Gerlach stálym príjmom. Na revanš mu matky z kraja sľúbili, že ich chlapci prejdú do jeho vojska a dievčatá budú slúžiť na hrade, ale to už predbiehame.  

Podobné stretnutia ľudu s Gerlachom sa stávali akousi bežnou rutinou. Obor nikdy nikoho neodmietol, vypočul si ponosy a potom dal človeku radu alebo jednoducho spravil to, čo od neho ľudia chceli. Jeho popularita sa od dediny k dedine šírila. Na jednej strane mal povesť bezohľadného krutovládcu, ktorý muža rozreže od rozkroku až po hlavu jediným seknutím, no na druhej strane o ňom ďalší hovorili ako o milom chlapíkovi, ktorému nie je ľahostajný osud bedače.

 

Aj ku kráľovi sa po týždni dostala správa, že Satanov hrad vyhorel. Jeho veličenstvo si s tým však nelámalo hlavu. Fortifikáciu totiž nemala v správe koruna, patrila výhradne rodu Lomnických. Kráľ sa nad touto stratou preto iba pousmial:

„Ha-ha-ha, tady máš, kokote!“

„Pane, co bude s Turkami?“ pýtal sa ho hlavný poradca Bohuš.

(Bohuš, samozrejme, nebol iba poradcom. Kráľ síce vystupoval navonok ako muž číslo jeden v krajine, ale šlo predovšetkým o reprezentačnú funkciu. Práve Bohuš sa radil so všetkými členmi parlamentu, zvolával schôdze, stretnutia, diskutoval s investormi a remeselníkmi a každý, kto ho aspoň chvíľu poznal, vedel, že kráľovstvo má na starosti on – Gróf Bohuš z Lašska. Po kráľovi bol preto najväčším tŕňom v oku pre Lomnického.)  

„Poručeno pánu Lomnickýmu, Bohuši.“

„O to právě jde, můj pane. Lomnický na obranu kašle. Vydal jse někam na východ i s posádkou z hranic. Turek má otevřenou cestu až přímo k nám.“

„Už jsi mi to několikkrát říkal. Jaké jsou možnosti?“

„Rokovat. Vyjednávat. Zabarikádovat se v Tom Městě. Nevím... Ale s Turkami se jedná jenom těžko. Proč by měli brát ohled na takovou malou krajinu, jako je tá naše? Porazili už celou Europu. Lomnický nás vlastně zradil, předhodil nás psům. Naša jediná šance byla vzdorovat nepříteli spoza hradeb a teď je to všechno pryč. Ach,“ povzdychol si hlavný radca.

Kráľ chvíľu premýšľal a povedal:

„Vyšli posli k Lomnickýmu, ať jse ihned vrátí. O jeho osudě rozhodneme v parlamentu.“

 

V čase, kedy sa bitka o hrad Čeladná mala odohrať, bol svet veľký a ľudia malí. Aj v krajine, ako Tá Zem, sa dalo ľahko zablúdiť, najmä, keď ste o akejsi Čeladnej dovtedy ešte nepočuli. Čo bol aj prípad generála, ktorý viedol päť hradných posádok ku Gerlachovi, ale zablúdil a dostal sa až niekam do Poľska či kam. Polovica armády, ktorá mala v priebehu necelého dňa dobyť hrádok, sa tak do Čeladnej nedostavila. A napriek tomu, že Lomnický hromžil, nadával a hľadal svojich stratených chlapov, všetko bolo márne. Po posádkach sa akoby zľahla zem.

Palatín sa však stiahnuť odmietol. Urobil by si veľkú hanbu pred celým vojenským zborom, o čom by sa rýchlo dozvedeli aj na dvore a navyše bol presvedčený, že hrádok dobyje aj tak.

Za pár mesiacov sa ale z hrádku stal hrad.

„Neříkal jsi mi, že je tá Čeladná menší?“ opýtal sa Lomnický Satana.

„To ano, ale už dlouho jsme tady nebyl, zjevně trochu přibrala.“

Nielen trochu. Chlapom sa podarilo spevniť pôvodné obranné múry, ktoré ešte vylepšili malými strieľňami, odkiaľ sa chránili lukostrelci. Pribudli dve nové drevené veže na obranu vystuženej brány. Celý hrad lemovala vysoká drevená palisáda, za ktorou sa schovávali vyzbrojení Gerlachovi vojaci. A aby toho nebolo málo, z veľkej časti sa už stihla dokončiť aj vodná priekopa. Cesty k hradu sa tak zužovali do jednej úzkej strmej cesty, ktorú mali vojaci strategicky pokrytú.

„Sakra,“ vydralo sa z Lomnického.

„Stále ještě můžeme ustoupit,“ navrhol nesmelo Satan.

„Tobě asi jebe, chlape,“ osopil sa naňho palatín. „Tomu Gerlachovi sám zetnu hlavu přede všemi jeho věrnými! To ti přísahám. Takový hrad nás nezastaví. Já si ho najdu.“

K bratrancom podišiel jeden z vrchných veliteľov Helg a pýtal si rozkazy od svojho pána.

„Rozložte tábor. Jezdci ať si oddychnou jenom na hodinku, pak začnou obléhat ves. Přinútime je stáhnout se na hrad všechny. Pak vesnici vyrabujem, celou ji nechte spálit. Dobytek ukradněte a dejte ho mužům. Zítra na oběd provedeme první útok.“

„Pane, je tu ale ten nový zákon, podle kterého se mají útoky omezit jenom na vojáky. Spálení vesnice bude bráno jako válečný zločin.“

„O kterém se ale nik nedozví, protože budou všichni mrtví. Navíc, králuv zákon jsem v parlamentu nepodpořil. Prošel jenom těsně. Koukni se taky na to, co se děje za našimi hranicemi. Omezuje se Turek v rabování?“

„Ne... Ale... V pořádku, pane,“ salutoval veliteľ. „Mohu mýt ještě jednu připomínku?“

„Mluv, co je?“

„Možná by bylo lepší pár dnů počkat. Ať jim na hradě dojdou zásoby, možná bude stačit je pár dní výdatně ostřelovat. Pak se hrad dobyje určitě snadnějc, bez větších strát.“

„Jdi mi z očí,“ povedal pokojne Lomnický, sediac na koni.

„Můj pane,“ veliteľ Helg odišiel.

Satan, napriek tomu, že veľa času nestrávil premýšľaním, ale pitím, bol v ten deň ešte celkom triezvy a celkom racionálne si uvedomil, že túto bitku vyhrá alebo prehrá iba Lomnického ego.

V tábore zatiaľ vyčlenili špeciálnu skupinu špiónov, ktorí ale nemali sledovať nepriateľa, ale vypátrať stratené zvyšky palatínovej armády. Niektorí chlapi sa po dlhej ceste uložili k spánku. Boli to obyčajní ľudia, ktorí mali doma polia, ženy a deti a keď bolo treba, šli raz za čas vylúpiť nejaký hrad, lebo žold bol v čase mieru veľmi ojedinelý. V čase vojny bol, samozrejme, ešte ojedinelejší, ale aspoň ste mohli beztrestne rabovať.

Za Lomnického chrbtom sa medzi mužmi v tejto situácii vytvorili tri skupiny. Jedna (zatiaľ najpočetnejšia) bojovať nechcela, pretože hrad síce bol dobytný, ale za akú cenu... Druhá skupina bola boju naklonená, šlo hlavne o mladíkov bez rodiny a skrachovaných roľníkov či dobrodruhov. A tá tretia sa zatiaľ nerozhodla, pretože na jednej strane videli v hrade veľký potenciál v podobe zlata a iných cenností, no na druhej strane, ak by sa čokoľvek zvrtlo, čakala by ich istá smrť v boji na palisáde.

Veliteľ Helg aj Satan si už šepkania vojakov všimli. Cítili, že mužstvo na boj pripravené nie je.

„To bude náš konec,“ ponosoval sa veliteľ bratrancovi Lomnického.

„Jan je ale nezlomný... Nic ho nepřesvědčí,“ povedal Satan.

„Vždyť je to vaše vina.“

„Moje?“

„Vám přece vypálili hrad, tak s vévodou ještě promluvte.“

„A co mu mám říct?“ opýtal sa Satan.

„Ať zatím neútočí, možná se zvyšek armády objeví už zítra, možná přijedou až pozítři, měli by chom na ně počkat. To dá rozum, ne?“

„Ano. Máte pravdu. Skusím s ním ješte podebatovat,“ uznal Satan a napil sa vína.

„A hlavně teď neslopte, člověče. Nebude vás brat vážně.“

Satan uznal, že má pravdu a kožený vak s vínom hodil vojakom. Lomnický zatiaľ v stane rozdával príkazy svojim obchodníkom. Dopyt po soli mierne stúpal, pretože sa blížili Vianoce. Do výroby musia prijať viac mužov, tak ako každý rok. Do stanu za ním prišiel aj kráľovský posol a žiadal vojvodu, aby splnil sľuby voči korune a viedol obranu Tej Zeme.

„Buď bez obáv, už zítra večer se vydáme domů. A pak Turky odrazíme. Ani nejlepší stratégové se nevydají dobývat zemi před nadchádzejíci zimou. A navíc tady zájmy koruny hájim. Jdu dobýt spjet hrad, který si přivlastnil Slovák. Zůstaň a dívej se, jak s ním zatočím. Moji muži ti připraví stan, odpočiň si po dlouhe cestě.“

Posol Lomnického návrh prijal. Navyše, chcel vidieť, ako dopadne bitka, aby o tom informoval nadriadených.

„Můžu s tebou mluvit?“ opýtal sa Satan bratranca.

„Stahovat se nebudeme. Jízda už míři do vesnice. Jen co ukradnou pár ovcí a sviň, a muži se najedí a opijí, morálka se pozdvihne. Už jsem zvýšil přídely pálenky.“

„Takže jsi o tom přesvědčen?“

„Je tady už i královský posel. Víš, co by řekl u dvora, kdybychom odtáhli? Mé postavení v parlamentu by už za nic nestálo. Naše koalice s otatními grófy je tenká. Respektujou mně, protože se mně bojí. A navíc – nechi být do smrti palatínem. Koruna patři jenom tomu nejsilnějšímu. A z času na čas je dobré provětrat vojsko.“

„Tak zaútočme na klášter nedaleko.“

„Ty jsi se pomátl,“ karhal Satana Lomnický. „Tady jde o víc než o bitvu. To dobře víš. Náš hrad vypálili do základů. Oloupili tě. Vzali ti ženu. Ty bys měl být ten, kdo chce tuhle pomstu. Neposlouchej toho blbouna Helga. Už dávno jsem ho měl vyhodit.“

„Promiň,“ povedal Satan.

„Raděj už vypadni, mám tady neodkladné obchodné záležitosti. A hlavne dohlédni, ať se chlapi opijou, ale jen tak, aby byly ráno schopní stát na nohou.“

„Ano, můj pane.“

Len čo Satan vyšiel zo stanu, ozval sa dupot kopýt. Lomnický si v duchu povedal, že jazdci sa vrátili príliš skoro, a tak sa radšej išiel pozrieť, čo sa deje. Domy v obci už horeli, no chlapi so sebou nemali žiadny úlovok.

„Co se stalo?“ opýtal sa prekvapený Lomnický.

„Můj pane, celá ves je prázdna. Všichni lidé se i se zvířaty tlačí na hradu. Žádnej lup.“  

Ako to palatín počul, vydal príkaz na dvojité prídely pálenky.

 

Na hrade bolo naozaj tesno. Keď ľudia spoza múrov zbadali, že horia ich domy, strhla sa poriadna trma. Dedinčania sa tlačili na bránu, kričali na vojakov, aby ju otvorili. Chceli ihneď uhasiť svoje príbytky a zachrániť, čo sa dá. Ale všetko márne. Gerlach dal príkaz neopúšťať hrad. Proti pánovi Čeladnej začali domáci nahlas bučať.

„To on všechno zavinil.“

„Spálil Satanův hrad a teď se na nás valí pohroma.“

„Přiveďte sem Gerlacha, ať se nám podíva do očí. Ať vidí, jak se na nás šlechta mstí. Co s tím hodlá udělat?“

„Všichni tady zemřeme!“

Ženy, deti aj slabšie povahy sa rozplakali. Muži na seba začali útočiť a kde-tu sa strhol aj pästný súboj.

„Přestaňte!“ zrúkol na dav Tomáš zo schodov hradnej veže. „Přichází náš pán!“

Ľudia podvedome stíchli. Po schodisku sa k nim blížil obor, sprevádzaný ozbrojencami. Ako však dramaticky schádzal, zakopol o jeden zo schodov a strmácal sa na zem, až po ňom na nádvorí ostal kráter. Dav to napriek nešťastiu, ktoré vládlo za bránou, rozrehotalo. Niektorí sa smiali so slzami v očiach, iní sa rehlili tak, že sa až zajakávali. Stráže rýchlo pribehli na pomoc svojmu pánovi, ale ten ich zastavil a postavil sa na nohy sám so slovami:

„Boha jeho, tie schody ma zabijú.“

„Ještě dřív než tě zabije Lomnický,“ ozvalo sa z davu.

Tieto slová všetkých prekvapili, lebo šlo až o príliš veľkú trúfalosť voči človeku, ktorý v rukách sústredil, na pomery Čeladnej, najväčšiu moc a fyzickú silu.

„Kto to povedal?!“ zahrmel Gerlach.

Všetci sa zrazu dosmiali.

„Ak by ste zostali v dedine, vy nevďačníci,“ pokračoval Gerlach, keď sa nik neprihlásil, „boli by ste už dávno mŕtvi. Domy sa opravia, maštale znova vybudujú, ale ako vrátite ľudský život? Odteraz už nechcem počuť ani slovo! Nájdite si svoje miesta, na ktorých prečkáte, kým sa porátame s cudzími vojakmi. Inak vás všetkých do jedného dokaličím.“

Hoci šlo iba o hlúpu vyhrážku, miestni nechceli vidieť, ako sa slová premenia na skutky, a tak radšej stíchli, hoci kde-tu ešte dusili smiech po Gerlachovom páde.

 

V noci pred bitkou sa rozpršalo, teplota sa blížila k nule a vanul silný vietor. Lomnický však celý čas nezažmúril oka a spred svojho stanu bedlivo sledoval hrad. Jeho muži takisto bdeli. Túžobne očakávali ráno, aby sa táto prekliata situácia konečne skončila. Navyše im bola strašná zima, aj napriek tomu, že si väčšina mladíkov dopriala pálenky.

Nespal ani veliteľ Helg – podráždený tým, že sa mu nepodarilo presvedčiť ani Satana, ani Lomnického. Počas noci však zamieril medzi posádky, ktoré s bojom nesúhlasili, a začal s nimi diskutovať o vzbure. Miernejšie to však nazval – jediné rozumné riešenie.

Po dlhej nočnej diskusii si kľúčových mužov nespokojných skupín vojska získal na svoju stranu. Hoci rátal s väčšou podporou, vystačil si aj s menším počtom. Pôvodný plán bol jasný – mali zlikvidovať tých, ktorí s dobýjaním hradu súhlasili, zajať oboch šľachticov z Lomnického rodu, a potom za ich životy žiadať výkupné od zvyšku rodiny. No tu sa skupina vzbúrencov nepohodla a ešte viac sa rozštiepila. Mnohí totiž odmietali útočiť na svojich mladších kamarátov, a pretože dôkladne nepoznali ani pomery na kráľovskom dvore, obávali sa, že by sa panovník za zajatie a prípadnú smrť svojho palatína, kruto pomstil.

Helg tak svoj pôvodný plán narýchlo prekopal. Počas najhlbšej noci sa polovica Lomnického mužov vytratila z tábora, rozpŕchli sa do okolia a hľadali cestu späť do svojich domovov. Jeden z verných si však ich útek všimol a vyhlásil poplach. Chlapi sa chytali zbraní, pretože nevedeli, čo sa deje. Aj na hrade spozorneli, lebo z diaľky začuli hurhaj, Gerlachovi muži rýchlo vyšli na svoje pozície a zaujali obranné postavenie. Dedinčania v chlade takisto nespali, pritisli sa bližšie k sebe a čakali to najhoršie – krvavý nočný útok.

Lomnický hromžil, očami strieľal blesky, no nevydal žiaden príkaz, aby zbehov pochytali naspäť. Ako tam tak stál, vo vetre a daždi, bez veľkej časti svojich posádok, napokon rezignoval. Útok na hrad by bol v tejto chvíli hotovým šialenstvom. Napokon vydal pokyn na ústup a prikázal, aby mu ihneď predviedli kráľovského posla. Ale keď ho muži hľadali v stane, nenašli ho.

Posol tušil, že je zle, prebudil ho poplach. Keď vyšiel z teplého útočiska, všade vládol zmätok a hluk. Vysadol na svojho koňa a rýchlo z tábora ušiel smerom na To Mesto, aby kráľovi podal správu o tom, čo sa tu dnes stalo. A to nemohol Lomnický pripustiť. Vyslal preto za poslom svojich jazdcov, aby ho za každú cenu zastavili.

Lomnického muži by za obvyklých podmienok nemali najmenšiu šancu doručovateľa správ dohnať. Kone poslov boli totiž najrýchlejšie a najvytrvalejšie v celej krajine, najlepší chovatelia z hlavného mesta ich trénovali práve na tieto doručovacie účely. No poslovo zviera za sebou malo dlhú cestu z predchádzajúcich dní a nestihlo si poriadne oddýchnuť. Každým kilometrom spomaľovalo, až poštára jazdci na svitaní dobehli.

Vytrvalostného žrebca prepichli kopijou a poštárovi podrezali hrdlo, následne ho vyzliekli, jeho šaty si rozdelili medzi sebou a ešte ukradli aj konské sedlo. Keď zohyzdené telo neskôr objavili dedinčania z tých krajov, mysleli si, že to bola práca zbojníkov zo Slovenska.

Posol správ sa tak stal jedinou obeťou bitky o hrad Čeladná.

---