Ezariho potomok časť 9.

9. časť

       Môj život pokračoval. Nič sa nedialo, žiadna spomienka a pritom sa stalo tak veľa. Cítil som zaschnuté slzy na lícach a zalepené mihalnice, ktoré sa len zťažka zdvíhali. Neplakal som, len vietor narážajúci do očí spustil slzenie. Chcel som plakať, ale nešlo to. „Potrebujem odísť, musím to všetko odhaliť sám,“ nemotorne som sa postavil na nohy. Vkĺzol som do tunela a prešiel až do miestnosti, kde všetci rarachovia sedeli okolo zapálenej pahreby.

„..blíži sa zima, potrebujeme viac suchého dreva a sena. Taktiež potrebujeme teplé olečenie pre Adama. Nevydrží zimu a keďže sa Drak zrútil, musíme nájsť nové miesto, kde budeme cez zimné obdobie zamrazovať korisť. Nemôžeme sa spoliehať len na zásoby v bruchu a človek musí jesť čerstvé na ohni robené mäso a...“ menoval Roky. Ostatní ho pozorne počúvali a ohrievali si rúčky. Tesne pri ohnisku stály tri kamenné stoly plné jedla. Rarachovia sa napchávali ako hladní škrečkovia. Vyzeralo to, akoby týždne nejedli, ale od pozornosti neuberali. Aj Adam už stál na jednej nohe podopretý vyrezaným klackom. Tackal sa z miesta na miesto a skúmal temné miesta balvanu. Občas na neho Vitor kukol, ale len na sekundu.

Ako prvá si ma všimla Kora. Obzrela sa na mňa, ale nepostavila sa a netancovala okolo mňa. Len kývla prstami a nežne sa usmiala.

Roky si ma všimol tiež a prudko sa otočil. „Poď, práve máme jesennú hostinu. Chystáme sa na zimu. Sadni si na voľné miesto.“

Karos sa ťažkopádne posunul, čím vytvoril dostatok miesta ešte pre jedneho. Sadol som si k nim úplne bez nálady. Ani sa mi nechcelo počúvať Rokyho zimný plán. Sedel som tam ako bez duše, sem tam som do niečoho zakusol. Väčšinou to bol makký hríb, alebo horké byliny. Všimol som si malý stôl stojaci rovno pred Rokym. Na ňom sa válali samé horské rastliny. Bolo ich tam dosť aj pre koňa. Roky si popri rozprávaní trochu odštipol medzi prsty a strčil do úst, aby mohol zrozumiteľne pokračovať. Karos dal zase prednosť mäsu. Len mäsu. Ostatní sa pchali všetkým možným- hríbami, korienkami, lesnými plodmi, ovocím, mäsom a nechýbal tam ani sud plný vody. Neďaleko sa húpali stiahnuté kožuchy. To vysvetlovalo to mäso- zrejme nejaký menší cicavec.

„Koľko som spal?“ prerušil som Rokyho pokyny.

Okamžite sa na mňa všetci otočili a prestali jesť. Ústa im ostali stáť na mieste, plné natlačeného jedla.

Roky sa na mňa ani nepozrel. „Celé dva dni, ešte niečo?“

Vyľakal som sa. „A to som medzitým nespadol?“

„Chcel si?“ ozval sa Karos uštipačne.

„Bola to jedna z možností... prepáč, pokračuj Roky.“ Posunul som si do úst ďalší hríb a zvesil hlavu. Rokyho slová ma úplne obchádzali. Neboli pre mňa podstatné. Roky to videl a rozumel. Moju hlavu zachvátila cesta, ktorou by som sa mal vydať. Ja ani neviem, kam vlastne pôjdem, kde začať. Bolo mi z toho zle.

Porada o hodinu skončila a všetci sa postavili zo svojich miest. Jedlo na stoloch sa vyparilo. Predtým mi ani len na um nezišlo, že by to všetko zjedli sami. Ale keď som sa dobre poobzeral, pohybovali sa pomaly ako slimáci, opatrne stúpali z nohy na nohu, akoby mali v bruchu kamene.

„Odchádzam...“ šepol som.

Šestnásť očí na mňa mrkalo s úžasom. Len malého samca to nezaujímalo. Plná Kora zmenila smer cesty ku mne. „Na to ani nemysli! Nemôžeš! S kým sa budem naháňať a skákať? S kým budem ležať v jednej priehlbine počas zimy? Kto mi poškrabe chrbát?“ Hodila sa mi okolo krku a pevne stisla. Ona vedela pevne stisnúť a hlavne keď jej na niečom alebo niekom záležalo.

„Máš celú zimu. Môžeš začať spolupracovníkmi, ako ich Ezari pomenoval,“ povedal Roky a otočil sa k priehlbine na spanie.

„Ty ho len tak pustíš?!“ zvrieskla Kora.

„Ja ho tu predsa nedržím nasilu. Nikoho z vás tu nedržím nasilu.“ Otočil hlavu za raraškou. „Pokiaľ chceš odísť a máš na to dôvod, tak prosím, počúvam...“ Vitor s Karosom sa nechápavo pozreli na vodcu a čakali vysvetlenie. Roky sa zastavil a povzdychol si.

„Nie, Kora. Chcem ísť sám. Aj tak to bude nebezpečné a sám budem rýchlejší...“

„To si tu každý môže robiť, čo chce?!“ nahneval sa Vitor. Jeho hnev sprevádzaný nezvyčajným krikom posunul zaseknutú Koru o dva metre dozadu. Postavil sa tesne pred Rokyho tvár s nepríjemným pohľadom.

Roky odsotil rukou Vitora do bezpečnej vzdialenosti. „To sa týka len Saltona a Kory, keď bude chcieť. Nabudúce ma nenapomínaj, ja dobre viem, čo robím,“ oznámil mu kľudne.

Vitor sa rázom upokojil a sklopil hlavu. „Prepáč, už sa to nestane.“

„Kora, môžeš mísť so mnou po hornú hranicu lesa, odtiaľ musím sám.“

Raraška sa obzrela za skupinou a keď jej Karos súhlasne kývol, vbehla do tunelu.

„Ako sa dostaneme von, keď už lano nie je?“ opýtal som sa.

„Kora ti ukáže. Zatiaľ kým si spal, niečo sme vymysleli,“ odpovedal mi Bari. Priateľsky a trochu sklamane mi zamával.

Vyšiel som úzkym tunelom až k priepasti, kde čakala Kora. Bola zahľadená do ďalekej šíravy. „Môžeme?“ spýtala sa do prázdna.

„Ukáž nám cestu a môžme ísť... Kabát mám, takže niet ničoho, čo by ma brzdilo.“ Oprášil som si detský kabát so všetkými mojimi vecami a znova som pocítil tú cestovateľskú náladu.

Zrazu sa Kora prudko rozbehla ku mne, sotila ma, až som sa prehol a vypel hruď. Nohou sa zaprela o moje rebrá a odrazila sa odo mňa. Vyskočila vysoko, ale to už som pozoroval z ležiacej polohy. Skokom mierila do polovičnej výšky nášho balvanu, kde sa uchopila o novo vytesanú štrbinu akurát na prsty. Voľne hompálajúcimi nohami sa rozhúpala a druhou rukou sa vyšvihla na ďalšiu medzierku a takto prerúčkovala až na samotný vrchol balvanu. Chvíľu sa rozhliadala po okolí a ukázala mi rukou, aby som ju nasledoval.

„Nechápem!“ zakričal som na ňu. „To ste nemohli takto spraviť už predtým?“

„Lano bola väčšia zábava a šplhanie je náročnejšie...“

            „A prečo si ma zhodila na zem, keď štribiny sú aj tu na začiatku balvanu?“

            „Pretože rada skáčem a nemala som sa od čoho odraziť,“ uškrnula sa.

            Vyplazil som jej jazyk a spravil škaredú grimasu. Vyliezol som za ňou a až teraz som zistil, že je tu omnoho väčší výhľad ako zdola. Aj vietor tu fúkal silnejšie. „A čo teraz? Okolo nás je samá priepasť a na ďalší balvan nedoskočíme...“ poškrabal som sa po hlave a zízal na Koru.

            „Sleduj a uč sa!“ Kora zliezla opačnou stranou balvanu do priekopy a keď bola v správnej výške, preskočila na iný balvan, po ktorom zase vyšplhala hore.

            Najprv sa mi to zdalo nemožné, ale keď som zliezol do rovnakej výšky, tak som pochopil, že balvany sa o päť metrov nižšie postupe približujú k sebe. Celkom šikovný spôsob a asi aj jediný. Vyliezol som za Korou a dlhými skokmi po balvanoch ju nasledoval. Ostatné balvany sa od seba až tak nevzdiaľovali. „Poď zarovno so mnou!“ napomenul som ju.

„To už som niekedy počula...“ ozývala sa z diaľky. Nezdalo sa, že by spomalovala.

„Minule si poslúchla!“

Kora zastavila a otočila hlavu dozadu. „Nejdem až tak rýchlo!“ Napokon predsalen zastavila a počkala na mňa. Usmiala sa na mňa a náhle sa jej úsmev stratil. „Kam ideš?“

Hlasno som si povzdychol a pomaly skákal pomedzi malé diery. „Povedzme to tak, že musím niekoho nájsť.“

Kora sa, samozrejme, s mojou odpoveďou nezmierila a skákala popri mne rovnakým tempom. „Koho? Je to rarach?“

„Nie, Kora. Rarach to nie je. Už by si sa nemala ďalej vypytovať, mohlo by ti to ublížiť.“ Nechápavo na mňa pozrela. „No vieš, to je ten Ezariho zákaz. Obávam sa, že nie si dostatočne stará, aby som...“

„Ako to vieš?“ zvýšila hlas a postavila sa mi do cesty. „Už nemám ani premieňacie znaky, pozri,“ ukázala si prstom na čelo. „Sú preč, všetky. Úplne všetky.“

Jednú časť zo mňa úplne presvedčila. Dopomáhala k tomu aj zanikajúca rivalita medzi Fabulmi a nemenovanej Rokyho skupiny. Predsa som bol ešte stále nasiaknutý krvou Fabulov. Mal som chuť zneužiť ju, využiť na odskúšanie pravdivosti Ezariho zákazu. Každou uplynulou sekundou a Koriným túžobným pohľadom som menil názor. Aj napriek všetkému vo mne prúdili myšlienky na podobné situácie, v ktorých sa Ezari nikdy nemýlil. Vždy všetko prebehlo, ako sám predpovedal. To bol ten typ strachu, ktorý mi bránil.

„Kora, budem nad tým teraz premýšľať. Je to veľmi dôležité. Mohlo... mohlo by to... ja ani neviem, čo to s tebou spraví...“ zastonal som.

Kora ani nemukla. Mrkala svojími zelenými očkami. „Dobre, premysli si to.“ Z jej hasu som cítil smútok. Očakávala neúspech, ale hlas taktiež prezrádzal malinkú radosť z mojej starosti o jej bezpečie.

Hodnú chvíľu sme kráčali cez tvrdú, ale hladkú kamenistú pôdu. Nepadlo ani slovo. Obaja sme pozerali do zeme. Tušil som, že Kora nemyslí na podobné nebezpečenstvo, ktoré mi Karos spravil schválne. Musel som dávať pozor a zároveň zvažovať moje rozhodutie. Keď sa mi do hlavy nechtiac dostali Karosove činnosti, ocitol som sa ako vo válajúcom sude. Musel som zastaviť a upokojiť rozum. Požmolil som si obe oči a pozrel na Koru.

„Pamätáš si na premenu? Pamätáš si, kedy si prvýkrát videla rarachov? Pamätáš na útržky z tvojho ľudského života?“

Vyzerala šokovane. Skrivila čelo. „Ešte raz? Nerozumela som ti.“

„Tak pamätáš?“

„Na čo?“ bezradne vyhŕkla.

„Na to, ako si bola človekom?“ Nastalo ticho. Kora vystrašene hľadela k zemi a tuho rozmýšľala. Sústredene prižmúrila oči a vzápätí zvískla od bolesti. Pribehol som k nej. Kľakla si na studené kamene a pevne si tisla hlavu z ľavej aj pravej strany. Vydávala čudný pazvuk podobný plaču.

„Vidím... dom, veľkých ľudí... au, au, au... Rokyho... Nesie ma na ramene a vzdychá. Mám zviazané ruky... au...“

„Kora, prestať! To stačí, počuješ? Už nespomínaj, nerob to!“ Vôbec na mňa nereagovala. Zľakol som sa. Natiahol som ruku a z celej sily som jej jednu vrazil na líce. Kora odletela dva metra a narazila na tvrdú zem. Otvorila oči a pustila sa do plaču- konečne normálneho. Celá sa triasla a hrýzala si prsty, až sa jej tam odtlačili krvavé stopy po zuboch.

„Dobre, už je dobre.“ Vyťahoval som jej nasilu prsty z úst a pevne ju tisol k sebe. Na tvári zbledla ešte väčšmi- vyzerala ako mŕtva. „Som pri tebe, nemusíš sa ničoho báť. Už to je za tebou, máš iný život. Neboj sa...“

Ako som ju utešoval, v duchu som si nadával, no zároveň sa chválil. Klamal by som si, keby som si teraz tvrdil, že som to celý čas nechcel vyskúšať. Musím si priznať, že pocity spokojnosti boli väčšie ako strach o Koru. Každopadne, Ezari sa zase nemýlil a Kora ešte nie je dostatočne stará.

Korin plač pomaly tíchol, až úplne prestal. Vystriedala zopár hlbokých nádychov a pozrela na mňa. „Čo to bolo? Vyzeralo to ako striedanie noci a mňa ako človeka...“

„Dobre vieš, že si raz bola človekom. Premena ti zablokovala spomienky na tvoj život pred premenou. Postupom času ju úplne vymaže. Tebe tam ostali ešte útržky, ktoré sa po mojich slovách prebudili a snažili sa dostať na povrch. To ti spôsobilo tú hroznú bolesť. Keby si bola staršia, žiadne útržky by si nemala a teda žiadnu bolesť, chápeš?“

Kora smutne prikývla. Odovzdane mi ležala v náručí. Srdce jej bilo neskutočne rýchlo. „Asi by som sa mala vrátiť do balvanu. Som unavená.“

            „Odnesiem ťa,“ ponúkol som sa, no vzápätí som sa stretol s odporom. Kora sa zaprela a prudko sa odo mňa odrazila.

            „Chcem ísť sama, ty pokračuj.“

            „Nemôžem ťa predsa nech...“

            „Nie!“ vyprskla. „Prosím, Salton. Zvládnem to, som v poriadku, už určite áno.“ Znela neisto, akoby sa bála trestu od Rokyho. „Kedy sa vrátiš?“

            „To neviem. Roky mi dal zimu, ale môže to trvať dlhšie. Zrejme po mne zdedíš starosť o Adama.“ Nežne som sa na ňu usmial. „Postaraj sa, aby mal pekné meno, dobre?“ Kora sa vyškerila a pomalým krokom sa pobrala smerom k balvanu.

            Čo by asi na to povedal Ezari? Takéto odvážne zákroky na malých rarachoch... Upokojovala ma myšlienka, že sa nič hrozné stať nemôže, ale radšej už nikdy neporuším Ezariho zákaz. On dobre vedel, prečo to zakazuje. Samotná premena je pre mňa obrovskou záhadou a aj keď som ju videl už mnohokrát, stále veľa úkonom nechápem a neviem si ich ani rozumom vysvetliť.

Musím sa teraz sústrediť na svoj cieľ- nájsť mojich ľudských stvoriteľov. Roky mi nepomôže, musím hľadať sám. Už od prvej spomienky ma to dráždilo, no dnes som sa rozhodol. Spravím čokoľvek, aby som vyriešil všetky tajomstvá. A spomienky na ľudský život mi určite pomôžu, preto im musím pomôcť. Potrebujem ich, aby som dokázal mŕtvemu Ezarimu, že sa mýlil. Aspoň raz sa mýliť musel a odhaliť to, to je moja úloha.

Nájsť telá otca a mamy bude vskutku náročné, pretože ani neviem, kde zomreli, kde ich ľudia zahrabali a kde vlastne po mojej premene žili. Neprestanem, pokiaľ to miesto nenájdem. Avšak, nepohnem sa bez spomienky na názov ľudského obydlia, v ktorom som kedysi býval. Viem len, že musím ísť na juh a to poriadne dole, pretože náš dom bol ďaleko od hôr. To viem vďaka lúčnym kvetom zo záhrady starej mamy. Pri poslednej spomienke som sa ocitol v maštali, kde sme chovali kravu. Ostrý, horský vzduch tam rozhodne nebol. Potrebujem ďalšiu spomienku, aj keď to bude nepríjemné.

---