Ezariho potomok časť 10.

10. časť

Všade naokolo zúrila štipľavá zima. Opatrne som našľapoval medzi zasneženými ihličnatými stromami a pevne si obopínal dieravý kabát, aby som si udržal čo najviac tepla. Brodil som sa snehom a padajúce vločky do mňa prudko narážali. Cítil som sa ako tie stromy obalené snehom, lenže viac premrznutý.

Rozmýšľal som nad Korinou premenou, aby som nemyslel na zimu. Podľa toho, čo Roky spravil Adamovi, myslím, že podobne konal aj pri Kore. Chúďatá. Ako môže takto ubližovať ľuďom? Necíti sa smutne, keď im bere minulosť a nahrádza ju divokosťou? Ktovie, na čo si ešte Kora spomenula... Musel som nad niečím premýšľať, aj keď som bol odjakživa lovec a nie ten múdry. Na Kore mi záležalo, to bol možno ten dôvod, prečo mi neustále behala po pamäti.

Uchýlil som sa pod hustým ihličím veľkej jedli. Moje malé telo sa akurát skrylo pod bielu vrstvu naukladanú na ihličí. Nebolo mi síce najlepšie, ale aj tak sa to nevyrovnalo tej najhoršej noci môjho života a istotne aj celej bývalej skupiny Fabulov. Vtedy, keď sme jedli toho úbohého človeka a jeho mláďa sa muselo prizerať, ako mu trháme každú jedlú časť. Áno, Ezari nás vtedy zachránil, veru spravil to len pre dobro skupiny. Zamotal som sa do kabáta a čakal na spánok. Prosil som vlastnú pamäť, nech mi ukáže ďalšiu časť minulosti, prosil som ju o názov obydlia, radu, poprípade nejaké znaky, ktoré by som mohol nasledovať.

Pod ihličím voňala živica. Voňala aj pod mrazom. Príjemne dráždila moje nosné dierky a oči sa časom same zatvárali. Úplnému tichu vadil už len hluk vetra. Dokonca aj ten najtichší zvuk dopadajúcich vločiek ma odhováral od spánku.

Neviem, či som zaspal, pravdepodobne áno. Obklopilo ma biele svetlo. Moja myseľ sa znova ocitla vnútri samcového tela, ktoré šúchalo nohami po mokrej tráve. Bola tma. Samec nič nevidel, ale podľa jeho rýchlych krokov dobre vedel, kam ide. Ja nie. Musel som čakať, až samec dorazí na miesto a potom si spomeniem.

Mokrá tráva mu siahala po kotníky. Zohol sa a odtrhol si známy zelený list. Ukázala mi ho stará mama. Volá sa šťavel. Mal horko- kyslú chuť. Keď sa vzpriamil, okolité lúky ponorené v tme mi nič nehovorili. Prudko mikol hlavu doľava, kde sa týčil celkom veľký rodiný dom so šiestimi oknami. Možno je to ten istý dom, kde mala stará mama oslavu... Nie, hlúposť! To by musel byť z druhej strany les.

Neďaleko stála obrovská jabloň, v ktorej bol ukrytý malý domček z dreva len pre mňa. Odtiaľ som púšťaval modré autíčko. Na strome boli pozatĺkané drevá, po ktorých som vyliezal.

Samec sa rozbehol miernym kopcom k domu. Lúčny porast mu šušťal pod nohami a nohavice každým krokom brali všetky kvapky z trávy. Oči sklopil k zemi, stále utekal domov. Všimol som si lúčne kvety. Malinké žlté kvietky- rastú len v nížinách, modré zvončeky a miestami tam vyrastali aj dlhé stonky s červenými pohárikmi. Takže nížina.

Samec opäť zdvihol hlavu. Už bol príliš blízko domu, ktorý vyzeral omnoho väčší. Moja ľudská minulosť si konečne zvykla na tmu. Pozerať ľudskými očami bolo pre mňa nepohodlné. Akoby som pozeral len z polovice. Svet nevyzerá ani zďaleka tak pekne, ako ho vidia rarachovia. Nepáči sa mi ani jeho sluch, čuch a samec nemá ani najdôležitejší zmysel ukrytý v pätách. Namiesto toho má obuté ľahké kožené krpce. Ktovie čo teraz robí moje skutočné telo. Chveje sa studeným potom? Trasie sa? Trpí bolesťami?

„SAMUEL!“ ozvalo sa zdiaľky. Bol to silný krik spôsobený mohutným hlasom veľkého človeka.

To kričí na mňa? Pomyslel som si. Podľa hlasu z predchádzajúcich spomienok som tušil, že patrí otcovi, ale neznel príliš láskavo. Spravil som snáď niečo zlé? Ak samec dostane bitku, budem to cítiť aj ja. Celkom by ma zaujímalo, ako vzniklo zo Samuela Salton...

Samec sa skryl za stenu domu a čupol si na vydláždený chodník, ktorý sa tiahol popri domu. Dýchal rýchlo a nahlas. Obe dlane si trel vzájomne o seba, čo vytváralo ďalší hluk.

„Samuel, kde sakra si?“ ozval sa tlmeným hlasom. Otec sa vynoril spoza rohu a prudkou chôdzou mieril k svojmu mláďaťu. Moja minulosť si bojazlivo zakryla tvár. „Prestaň! Nebudem ťa mlátiť. Matka sa o teba bojí. Od rána lietaš po vonku,“ povedal vyčítavo, ale s kľudom. „Potrebovala tvoju pomoc! Pamätaj, že pokiaľ nie som doma a to býva dosť často, musíš mame pomáhať!“ napomínal ho.

„Prepáčte... už sa to nestane, otec,“ odpovedal ustráchane, a zároveň ľútostne.

V tom momente som si spomenul, ako to vlastne bolo. Ľudia medzi sebou bojovali, otcovia odchádzali bojovať a málo kto sa vrátil. Všade bolo málo potravy a ľudia hladovali. Keď sa otec vrátil z bojovania živý, musel pracovať od skorého rána neskoro do noci, aby uživil neveľkú rodinu. Škola bola zničená a namiesto hrania som mal pomáhať mame s domácimi prácami.

Otec schmatol Samuela za ruku a prudko ho ťahal po chodníku naspäť domov. Samuel uhol hlavou a zrak mu padol na drevenú dosku s názvom obydlia. Tento dom bol posledný v rade a nestál ďaleko od príjazdovej cesty. Ešte šťastie, že plamienok z drevenej nádobky nad ním aspoň slabúčko svietil a názov sa dal, aj keď nie celý, celkom dobre prečítať. Nemal by som to volať čítaním. Čítať vedia len ľudia a Ezari. Ja som sa spoliehal na paličky a oblúčiky, ktoré boli vzájomne pospájané do znakov. Vďaka Ezarimu som ich poznal, ale čítať som nedokázal.

Cez Samuelove oči som si znaky dobre pozrel, i keď rarašskými by to bolo omnoho jednoduchšie. Rá...ko..i... Posledné znaky boli doškrtané. Dokonca ani tým začiatočným R si nie som najistejší, ale aspoň niečo.

Narozdiel od samca, ktorý bol vláčený ako kus handry, som bol velice spokojný. Ešte som chcel vidieť mamu, ale biely záblesk ma vrátil naspäť do rarašského tela. Určite ju nabudúce uvidím. Snáď to bude tá istá samica, ktorá sa objavila v mojej prvej spomienke.

Stav, aký ma sprevádzal po spomienkovom spánku, nebol ani zďaleka taký príjemný. Prosíkať o spomienku v takýchto podmienkach mohla byť moja smrť a možno aj bude. Roky mal pravdu s tým, že to bude horšie a horšie. Zťažka som dýchal ústami. Pri nádychoch mrazivého vzduchu ma štípali pľúca. Jemné, hnedé vlasy padajúce do čela svietili bielym mrazom a na koncoch viseli malinkaté konáriky stvrdnutej vody. Pri pohybe hlavou praskali a padali mi za krk a na hrudník.

Kabát, teda ten kus handry, čo mi pokrýval telo, bol scvrknutý a nepoznateľne zničený potom, ktorý zamrzol. Miestami zvráskavenú kožu ukrytú pod ním, som si ani necítil. Chvíľu trvalo, kým mi zase rozprúdila krv do stuhnutých miest a zase stmavla koža.

Pri tej nepredstaviteľnej bolesti mrazivého štípania, ktoré každou sekundou stláčalo moje telo, mi pripadalo zvláštne, že ešte žijem. Keby som sa zobudil o hodinu, možno neskôr, biely záblesk by ma presunul do mŕtvoly.

Najhoršie na tom bolo to, že som nebol schopný sa ani postaviť. Trčal som v tieni zasneženej jedli bez akejkoľvek pomoci či záchrany. Odkázaný na pomalé umieranie som nevypustil jediný škrek, jediný zvuk bolesti a bezmocnosti.

Kora ani žiadni rarachovia určite nečakajú za najbližším stromom na môj prosebný výkrik. Myslím si, že najbližšie obydlie je tak deň cesty južne. To nemôžem v žiadnom prípade zvládnuť. Nepoužiteľným kabátom neprikryjem ani polovicu môjho tela. Bez hryzu do mäkkého a teplého jedla nespravím jediný krok. Žeby to bol koniec mojej odvážnej cesty? Tak skoro? Bez odpovedí? Bez splnenia sľubu Eliášovi a Kore? Žeby po mne ostali už len spomienky ukryté v rarachoch Rokyho skupiny?