Ezariho potomok 11. časť

11. časť

Takmer hodinu som ležal pod jedľou a zamŕzal. Od tej zimy som nemohol ani premýšľať. Jediná vec, ktorá sa mihotala hlavou, bola, že čoskoro to prestane, čoskoro zomriem a rozpadnem sa na prach, alebo ma medzičasom zožerú lesné tvory. Zobudilo ma až svetlo slnka prechádzajúce štrbinami zasneženého ihličia. Teraz je tá pravá chvíľa. Ak ju nevyužijem, moje obavy sa stanú skutočnosťou. Výčitky a posledné slová mi vyleteli z hlavy. „Nemôžu ma predsa zabiť. Ja som rarach, nezomierajúcim tvorom lesného života, pánom divokosti, svojho tela a aj zimy, ktorá ho zabíja! Ja si prikážem, kedy zomriem! Žijúca príroda mi patrí!“ zreval som hnevom a zavretou päsťou udrel do kmeňa stromu. Ozvalo sa dunenie dreva a snehová vrstva opadla z konárov stromu. Ožiarilo ma prenikavé svetlo prírody, zmäkčilo mráz na mojej koži a aspoň máličko som pohol končatinami.

Rázne som v sebe potlačil všedkú ľudskosť, ktorá mi prúdila krvou. Prebudil som v sebe tú zvieraciu časť, ktorá musí prežiť a znova dýchať. Bol to pud spojený s túžbou. Bolelo to neskutočne, ale bolesť som práve nevnímal. Chcel som sa postaviť. Vypustil som zopár sĺz. So zaťatými zubami, pokrčenou tvárou a odhodlanosťou som pohol bezcitne chladným, do kosti premrznutým telom. Pazúrom som si škrabol cez pol brucha, kde sa vytvoril hlbkoký škrabanec. Nepríjemná krvavá čiara ma prebrala z predošlej bolesti.

Nepoužiteľný kabát skrýval moje posledné zásoby- kúsok síry, špagát, nádobku so zamrznutou vodou a bylinky sotva do dvoch prstov. Obmotal som si ho okolo pásu a vybehol spod ihličnatého úkrytu. Spočiatku som bežal ako zranená líška, ale po pár krokoch sa nohy zladili a opäť nabrali veľkú rýchlosť. Síce som nechával za sebou odtlačky nôh, ale momentálne mi to bolo jedno. Každého, kto by sa ku mne priblížil, by som bez varovania zabil. Bolesť hýbajúceho tela stále hlasno kričala. Cítil som sa ako hladný a odhodlaný vlk, pripravený uspokojiť svoj žalúdok.

Až po hodine behu mi mozog začal pracovať. Až doteraz som si neuvedomil, koľko času som strávil spomínaním. Zaspával som predsa večer a teraz sa slnko pri západe opieralo o konce stromov. Koľko som vlastne spal? Keď som spomínal v balvane, chvíľka v Samuelovom tele trvala celú noc. Teraz som spomínal na cestu z maštale, beh lúkou a otcov hnev, takže spánok mohol trvať aj dva dni. Skoro dva dni som pod tým stromom čučal a medzitým sa kvapky potu množili a vzápätí zamŕzali.

Namiesto vody som prehĺtal sneh a utíšil tak volajúci žalúdok. Z rýchleho behu ma vyrušil jemný šuchot. Obzrel som sa a zbadal som divoké prasa, ktoré rýpalo klami do stromu. Na nič som nečakal a rozbehol sa proti nemu. Prasa si ma všimlo a nepriateľsky zakvičalo. Popri vlastnom škrekotu som vytiahol malú dýku a zľahka som sa vyšplhal na strom. Takmer ma trafilo svojimi klami. Zúrivo búšilo do stromu a nervózne pobehovalo okolo. Skrčenými pohybmi som preštvornožkoval na osamelý konár. Tmavo hnedé, škvrnité prasa hnevlivo kvýlilo, ale v túto chvíľu som ho videl len ako šťavnatú potravu. Nemyslel som na rany, ktoré mi mohlo spôsobiť, ani na neporiadok, ktorý po ňom zanechám.

Prdukým skokom som sa vrhol na prasa. S vystretou rukou zakončenou hrotom dýky  som mu zaťal cez hrubú kožu priamo do chrbtice. Zakvílilo od bolesti a ešte stále okolo seba mlátilo klami a zbesilo poskakovalo. Obyčajne by som vyliezol naspäť na strom a nechal ho skapať, ale dnes ma hlad nútil konať rýchlejšie.

Svižným skokom som sa dostal k dýke, vytiahol som ju a prasa silno kopol do brucha.  Prevalilo sa na hrot ostrého kameňa trčiaceho spod snehu. Ešte malo silu bojovať, ale už mu trčala zapichnutá dýka medzi očami. Obviazanú rúčku dýky som držal v pevnom zovretí a druhou rukou som sťahoval nebezpečné kly k zemi. Prasa ešte párkrát miklo hlavou. Chytil som ho za krk a po puknutiu bezvládne spadlo do snehu.

Sledoval som, ako sa vytratil z prasaťa život. Skapalo s otvorenými očami a výrazom bezmocnosti. Dosť bolo bojovania, už som to od hladu nemohol vydržať. Zohol som sa k nemu, prerezal stonku s krvou a vycuciaval z neho červený potok, akoby som roky nepil. Teplá šťava mi tiekla krkom ako splnená túžba. Chytil ma záchvat hladu a začal som trhať jeho krk a vykusávať surové časti. Netrvalo dlho a hlava sa oddelila od zvyšku a moja zakrvavená tvár snorila hlbšie v prasati. Dýkou som si vykrojil malý otvorček cez hustú chlpatú srsť. Ruky sa mi od napätia triasli a celý nažhavený som sa vrchol do šťavnatého mäsa. Opäť som tam ponoril celú tvár a vytrhával surové kusy znova a znova.

Keď som s prasaťom skončil, ľahol som si celý špinavý od krvi do snehu a oddychoval uspokojivými výdychmi. Zviera vyzeralo, akoby smečka vlkov nikdy neokúsila surové mäso. Nezjedol som ani polovicu, neskôr mi dotrhané zviera pripomínalo telo úbohého človeka z mojej najhoršej noci vôbec. Teda, pokiaľ sa najhoršia noc nestala práve včera. 

Prasaťu miestami trčali biele kosti a to nehovorím a roztrúsených vnútornostiach po okolí. Takúto krvavú večeru som už hodne dlho nemal. Keď ho ľudia nájdu, určite vznikne príbeh o zúrivej beštii.

Pár minút som nehybne ležal a sledoval prvé žlté bodky na stmievajúcej oblohe. Cítil som sa ako práve narodený. Zimu som nevnímal, namiesto toho sa mi vrátila väčšina mojej ľudskosti. Uspokojený všetkými potrebami som sa opäť vydal na cestu. Dal som si predsavzatie, že pokiaľ nenájdem vhodné miesto na spomienky, nezaspím.

Prebežal som celú noc. Stromy sa časom menili. Pri prvom nahom strome, osamote medzi ihličnatými, som spravil potrebu a poriadne ju zahrabal. Značkovanie územia je dôležité. Chcem, aby môj pach zvieratá cítili. Aby spoznali dravca medzi sebou. Po pár metroch som narazil na zvláštny kameň. Zvláštny bol v tom, že mal na sebe tri farebné pásiky namaľované ľuďmi. Konečne, ľudské obydlie nemôže byť ďaleko, pomyslel som si. Cesta na juh je momentálne moja jediná istota.

Sprevádzal ma zurčiaci potok. Predpokladám, že tiekol až z hôr. Vode prekážali kamene, ktoré nehybne tvorili súčasť potoku. Sem tam sa našiel spadnutý strom, z ktorého trčala zamrznutá špicatá voda. Rastliny popri tečúcej vode vyzerali skrehnuté a sklonené. Zima ich uspala. Po okolí sa rozplýval zasypaný les snehom bez ihličnatého stromu.

Utekal som cez les tesne popri prudkej vode. Tiekla na juh a ľudia stavajú svoje obydlia pri vodách, takže skôr či neskôr na ľudí narazím. Prebudila sa vo mne spomienka na obhliadku s Karosom, ktorý mi vysvetľoval štyri činnosti ich spoločenstva. Znova som sa nad tým zamyslel: Čo všetko viem o tejto krajine? O rozložení rastlín, pohybu zvierat, príchodoch ľudí? Dbám na ich život? Na môj? Dýcham predsa aj ich vzduch, sme si rovní, aj keď to ešte nevedia. Myslím na to všetko, alebo si len pripomínam Karosove slová?

Zistil som, že to nedokážem. Konať všetky činnosti súčasne, a pritom sa sústrediť na to, čo mi hovoria dôležité inštinkty. Som slabý v myslení. Pokiaľ nenájdem ten správny spôsob, alebo mi čas neukáže ako na to, bude mi musieť stačiť to, kým som. Spoliehať sa na šťastie, náhodu, rarašské zvyky, lovecké schopnosti a nadľudskú silu a rýchlosť.

Predo mnou sa objavil koniec hustého, bieleho lesa. Preskákal som pár polámaných konárov, minul zopár úzkych, holých vetvičiek a vletel do iného sveta. Krajina polí, lúk a snehovej prikrývky. Potok sa tiahol obklukou neďaleko pola. Už nebolo treba sa ho držať. Cesta bola jednoduchá a jasná. Ľudia predsa nebudú sadiť svoje rastliny ďaleko od domovov. Odhrabal som kúsok snehového posypu a ohmatal zamrznutú pôdu. Cítil som zásahy spravené človekom- pôda bola prevracaná kvôli ovzdušňovaniu. Jednoznačne patrí ľuďom.

Stačilo už len nepozorovane vpadnuť do stredu ľudí a ukradnúť im kus papiera, kde si zaznačujú svoje ďalšie obydlia. Ezari jeden taký mal. Veľmi užitočná vec na vyhábanie sa ľuďom. Vedel v tom papieri dobre čítať a aj nás sa to pokúšal naučiť. Snáď to ešte dokážem, keď ju získam.

Inštinkt mi jasne zakazoval ďalším krokom bližšie k ľuďom, no v mysli som ho nevnímal a premýšľal, ako najlepšie využiť Karosove činnosti.

Ani som si nevšimol, že inštinkt má nado mnou značnú výhodu a sám zastavil nohy. Predo mnou stála vysoká drevená veža na štyroch koloch zapichnutých v zemi a malým domčekom na samom vrchole. Stavba sa podobala mojej srkýši na jabloni, lenže bola väčšia. Bolo v nej malé okienko, v ktorom stál fúzatý samec. V rukách držal hrnček, z ktorého sa trochu dýmilo a dym mu vychádzal aj z šulca, ktorý omálal v chlpatých ústach. Niektorí z Fabulov si tiež robili také šulce. Vysušené korienky s jemnými lístkami zabalené v stromových kôrach. Prikladali ich k ohňu a potom z nich vdychovali dym. Vyzeralo to zábavne, ale hlavne sa pri tom uvoľňovali. Odpočinok si nevedeli predstaviť bez šulcov. Aj mňa párkrát ponúkli, ale nechutilo mi to- príliš štipľavé.

Na moje jediné šťastie nepozeral smerom k lesu. Bol zahľadený na široké pole a zdalo sa, že premýšľa nad svojím šulcom. Párkrát ho vytiahol z úst a pozorne poprezeral. A možno premýšľal nad prvou zverou, ktorá mu padne do očí a možno nad inými ľuďmi.

Nebolo mi celkom jedno, keď som ho zbadal. Zastavil som a pozorne sledoval každý jeho pohyb. Občas sa mikol a ja tiež. Keby len jedným očkom mrkol k lesu, určite by si všimol malé hnedé mláďa stojace uprosted bieleho pola. Ale mohol by si myslieť, že som jeden z nich. Nemôže mať predsa taký zrak ako ja, aby rozpoznal, že nie som človek.

Zatiaľ čo ja som nečinne uvažoval, inštinkt prevzal velenie a pomaličky postupoval k veži. Skrčenými pohybmi a pohľadom ako nočná sova som sa prebáral snehom a nebezpečne blížil s vražedným úmyslom. Inštinkt si zvolil samcovú smrť namiesto úniku do lesa.

Na moje jediné šťastie samec otrčil chrbát do okna. Vybehol som najrýchlejšie a najtichšie ako som vedel a nenápadne som sa presunul pod vežu. Myslím, že si ma fúzatý samec všimol, alebo aspoň niečo tušil, pretože dupot nado mnou a neskôr nohy na vrchole rebríka naznačili, že sa ide pozrieť dole. Okamžite som vyšiel spod veže a vyšplhal sa po podopierajúcom stĺpe rovno do domčeka. Odviazal som si kabát a z vrecka vytiahol zvyšky liečiv, ktoré mi ostali. Nasypal som mu ich do uvarených byliniek v hrnčeku a vykukol hlavu, čo samec robí.

Úprimne som si vydýchol, keď práve farbil sneh na žlto. Nebol som dôvodom, prečo zliezal dolu. Poobzeral som sa po malej búdke, ktorá bola vystlatá líščou kožušinou, hrubou poskladanou dekou a po stenách viseli papiere nahých samíc. Jedna ležala, druhá stála a tretia... tá bola nejak neprirodzene skrčená. To ich až tak baví rozmnožovanie? Zhrabol som deku a práve, keď som chcel vyskočiť oknom, spoza malej diery, kadiaľ zliezol, sa vynorila strelná zbraň. Nikto ju nedržal, zrejme ju len vyhodil. Keď som zbadal načahujúce sa prsty, inštinkt chcel vyraziť a napadnuť nič netušiaceho samca. Takmer sa mu to podarilo, ale stihol som sa včas spamätať a rozhodovanie som prenechal na mňa samotného. Už mu trčali biele vlasy, keď som sa hodil cez malé okno. Dunivým buchotom som padol do kopy snehu na chrbát.

„Kto je tam?“ zreval človek vystrašene. Okamžite sa presunul k oknu, ale to už som si potichu šúchal boľavý chrbát pod domčekom, kde ma nemohol vidieť. Cítil som zo samcových krokov nervozitu a miestami strach, obavy. Nemyslím si, že vie o rarachoch. Mohlo by to tak aj ostať. To je to najmenej, čo teraz potrebujem.

Samec si hlasno, hrapľavo odkašľal a ďalej sa nestaral. Zhora boli počuť klopkanie krokov a škrípanie dreva, ale časom utíchol akýkoľvek hluk. Pre istotu som ostal ďalšiu hodinu v bezpečí pod stavbou. Pomaličky som si rozprestrel ukradnutú deku a zabalil sa do nej. Jemné chĺpky deky ma chvíľku drápali, ale zvykol som si. Deka vytvárala úžasné teplo. Adamovi by sa určite hodila v tomto období. Tam hore musí byť krutá zima.

Po oddychu som opatrne vyšplhal po rebríku a zistil, ako sa vec má. Samec ležal v skrčenej polohe a príjemne si chrapkal, pričom mlátil pyskami sem a tam. Hrnček s uvarenými bylinkami bol vypitý do dna, presne ako som chcel. Človek nezvládol takú dávku liečiv a zaspal. Ezari nikdy nespal. Medzi Fabulami vznikali rôzne dôvody, prečo nikdy nikto nevidel Ezariho so zavretými očami. Možno mu to strach zakázal- strach o skupinu. Keď sme sa ho na to pýtali, neodpovedal nám.

Zoskočil som z rebríka a pobral som sa ďalej po poli. Neutekal som. Ešte by si ma mohol niekto všimnúť, ale spiaci samec v domčeku určite nie. Bude rád, keď sa zobudí zajtra pred východom slnka. Ako naschvál sa predo mnou objavila hŕstka ľudských mláďat. Mohli byť vo veku od desať do štrnásť rokov. Tlupa menších a väčších samcov a samíc sa veselo prodila snehom. Asi hrali nejakú hru. Jediné šťastie, že robili veľký hluk a nebol som prinútený zbrklo a urýchlene ľahať do snehu. Vlastne, toto bola ideálna možnosť, vyskúšať si zopár užitočných činností, ktoré ma Karos učil.

Okolie síce nepozám, ale ľudí áno. Konečne môžem niekde využiť tie hodiny strávené v korunách ostrých ihličiek a pozorovaním tých rôzne náladových stvorení, niekedy až príliš surových. Čo by mi na toto asi tak povedal Ezari? Pochválil by ma?

Skupina domácich detí dýcha ten istý vzduch ako ja. Majú rovnaké, nie, väčšie právo tu byť ako ja. Patrí im to tu. Moja úloha cudzinca spočíva v tom, aby o mne ani len nerozmýšľali. Ešteže tu nafúkalo kopec snehu a mohol som sa bezpečne ukryť. Občas som vykukol hlavu, aby som sa pozrel, či tam náhodou nie je Eliáš, ale márne. Sám som dobre vedel, kde sa nachádza obydlie, v ktorom som ho nechal. Ktovie, či tam ešte je. Ľudia ho mohli kľudne premiestniť inam. Koniec koncov, aj tak ho budem musieť raz nájsť. Sľúbil som mu to. Mláďatá mali polovice hláv schované v čudných chlpatých prikrývkach. Zrejme je to súčasť ich oblečenia. Presne také potrebujem, aby neboli vidieť špicaté uši.

Medzičasom hravé mláďatá zmenili smer a ja som mal voľnú cestu. Tentokrát mi už nič nestálo v ceste. Stačilo už len ukradnuť kus papiera so zaznačenými obydliami a zase sa vypariť.

Nebude to jednoduché, pomyslel som si, keď som si rukami prešiel po holom tele. Deku som si ešte viac pritisol k telu. Predo mnou sa rozťahovalo rušné obydlie ľudí. Nemôžem len tak vpadnúť medzi drevené domčeky ohraničené nízkymi plotmi, zopár kamenných stavieb poďalej a plno všakovakých zvukov a vravov, ničím nekrytý, udierajúci okoloidúcim do očí. Nutne potrebujem získať akékoľvek oblečenie mojej veľkosti a prvýkrát si obuť niečo na nohy. Bude to síce otrava a velice nepohodlné, ale toto je jediná možnosť.

Rozmýšľal som, že potajomky ukradnem jedno mláďa zo skupiny, omráčim ho, niekde ho priviažem a vezmem si jeho oblečenie. Otriasol som si hlavu a návrh okamžite zamietol. Mláďa by predsa zomrelo a to nepripadá v úvahu.

Ďalší nápad ponúkol neustále dobiezajúci inštinkt, ktorý ma ustavične prosil, aby som sa vrátil do lesa, žil tajomne a spokojne a na všetko ostatné zabudol. A robil to správne, tak ako som si ho vycvičil. Alebo lepšie povedané, tak ako mi ho Ezari pomohol vycvičiť. Som na neho pyšný, aj keď mi momentálne nepomáha, ale aj tak ho obdivujem za jeho vytrvalosť.