Ezariho potomok 12. časť

12. časť

Nenápadne som sa vblížil do jedného dreveného domčeka na okraji obydlia. Dvere boli otvorené a žiadny človek vnútri. Našľapoval som jemne na špičky a potichúčky skúmal jednu izbu za druhou. Aj tak suché drevo pod nohami chrapčavo vŕzgalo. Obzrel som sa za seba a všimol si vlastné mokré stopy. Vedel som, že musím konať rýchlo. Obdivoval som vnútro izieb tak podobné vnútru rarašského balvana. Až na to, že každá miestnosť bola inak zariadená a ľudia mali, samozrejme, väčšie veci vyrobené z dreva ako rarachovia. Všetko sa zdalo zväčšené a pritom tak pekné a jednoduché. Jedna miestnosť mala veľa zakrpatených stolov s dekami a prikrývkami, na ktorých ľudia podľa mojich pozorovaní spali a niekedy sa aj rozmnožovali. Volajú to postele.

V ďalšej miestnosti bol dosť veľký stôl, zopár stoličiek, plno skríň, poličiek a nádob s jedlom. Do očí mi udrela veľká diera v stene, oblkopená tehlami a narúbaným drevom. Vnútro diery bolo čierne, zrejme spálené od ohňa a na spodku zase popol a nedohorené kúsky dreva. Nahol som sa a opatrne som strčil hlavu do diery. Tiahla sa dlhým tunelom až hore. Aj tunel bol zašpinený čierňavou. Nenútene som mikol plecami a viac som sa o dieru nezaujímal. Moju pozornosť si získali vecičky vyrobené zväčša z dreva. Pripomínali mi výrobky rarachov z Rokyho skupiny. Aj oni vyrezávali krásne a hlavne užitočné pomôcky.

Po stenách viseli rôzne veľké naberačky na jedlo, taniere, misky a v jednej veľkej boli dokonca naukladané vajíčkovité mäkké chlebíčky. Jeden som si uchmatol a rýchlo strčil do úst. Lákala ma ich nádherná vôňa, ktorá provokovala môj nos viac ako inštinkt. Po zakusnutí do jemného chlebíčka som zacítil na jazyku príjemne sladkú chuť. Nebola to chuť lesa ani žiadnych bobúl či rastlín. Takú chuť som nepoznal, ale okamžite som si ju zamiloval. Zobudili sa vo mne dávno zabudnuté, zmiešané chute. Vajíčka, obilie, voda, niečo sladké a to všetko namiešané do pár malých kúskov jedla.

Neodolal som a uchmatol si ďalšie dve. Takmer som zabudol na oblečenie, ktoré nevyhnutne potrebujem. Zvyšné chlebíčky som si strčil do vreciek obviazaného kabáta a vtrhol som do ďalšej miestnosti. Konečne som našiel veľké skrine plné dlhých a vysiacich handier. Avšak všetko to boli handry veľkých ľudí. Bolo by prílíš nápadné prechádzať obydlím so zvesenými rukávmi a padajúcimi nohavicami. Potreboval som niečo menšie, omnoho menšie.

Netrvalo dlho a po dôkladnom prehrabávaní som našiel moju veľkosť. Bledé nohavice, kockovaná košeľa a hrubý sveter, ktorý ma pri krku škrábal. Aspoň mal dve hlboké kapsy po oboch stranách. Spod skrine som vytiahol našuchovačky na päty. Chvíľu som rozmýšľal ako ich obuť, ale keď sa mi našuchnutie na päty podarilo, prsty ma tlačili a kvôli dlhým pazúrom som ich musel mať po celý čas skrčené. Bol to vskutku čudný pocit. Bez priameho dotyku  medzi povrchom a pätami som sa cítil neistý a bezmocný. Akoby sa vytratili takmer všetky zmysly.

Ešte trebalo zakryť špicaté uši. Poobzeral som sa po skrini, či nenájdem prikrývku na hlavu, ako mali tie mláďatá na poli. Zboku skrine trčal akýsi háčik, na ktorom visel čierny plášť pre veľkých, ale keď som si ho obliekol a voľne pohupujúci zvyšok zastrčil do nohavíc, vyzeral som ako falošný človek zo slamy, ktorého ľudia stavajú v záhradách. Nevadilo mi to, lebo som zakryl všetky rarašské znaky. Posledná úprava prebehla, keď som si cez hlavu prehodil plášťovú prikrývku a dokonale zastrčil uši. Síce som nevidel dobre do strán, ale nič lepšie sa spraviť nedalo. Hrubú deku spiaceho samca som im daroval.

Zrazu do miestnosti vtrhol zmenšený ľudský vlk. Kvôli tej hlúpej vrstve na nohách ma nečakane prepadol domáci tvor. Poznal som toto zviera, pretože ľudia ho často mávali ako svojho spoločníka. Chlpatý štvornohý vlk na mňa chvíľu ľahostajne zazeral, ale celkom rýchlo pochopil, že nie som známy. Určite zo mňa cítil pach lesa a divokého života. Skrčil predné nohy, vyceril zuby a začal nepriateľsky vrčať. Zdalo sa mi, že sa viac bojí ako ja.

Znehybnel som. Už som sa chystal zaútočiť a zlomiť mu krk, ale do miestnosti vbehla  dospelá samica malého vzrastu a omotala sa mu okolo tela. „Robí ti zle? Chudáčik môj,“ prihovárala sa zvieraťu. Mňa si ku podivu vôbec nevšímala. Všetkú svoju nežnosť a milé slová venovala tomu chlpatému prašivcovi. A potom som prišiel na radu ja. „Nemal si byť len tak medzi nami vonku? Zase kradneš koláče, však?! A prečo máš ten plášť zastrčený...?“ zhukla po mne. „Nech ťa tu do večere nevidím! Darebák jeden nevychovaný.“ Ešte si zopár nezrozumiteľných slov zašeptala pod nosom a odtiahla zviera so sebou. Ľudský vlk sa vzpieral, mikal a zlovestne na mňa vrčal. „Prestaň, Mikuš! Čo je to s tebou? Nepoznáš Andreja?“ Zviera pevne stisla okolo krku a vrátila sa do miestnosti, kde som stál ako prikovaný. A to bola veľká chyba. Mal som sa vypariť, pokiaľ ma posielala. „Andrej? Nevieš, čo mu je? Neukradol si mu hračku z búdy?“ podozrievavo na mňa hľadela a očividne čakala odpoveď známym hlasom, ktorý som nedokázal napodobniť. Namiesto toho by som vyškriekol ťažko zrozumiteľný, škriekavý prízvuk ľudskej reči.

Rozbehol som sa von, ako mi predtým vykričala, ale útek popri dospelej samici sa nevydaril. Jednou rukou ma oblapila okolo pásu, zviera si chytila medzi kolena a druhou rukou mi chcela stiahnuť prikrývku z hlavy. Nato som sa šikovne zvrtol, odtlačil jej braniacu ruku a rýchlo sa vytratil z miestnosti. Pod tesnými našuchovačkami sa mi podlamovali nohy a pri prvej odbočke von som sa podkol a rukou trafil zapálenú sviečku zavesenú pri dverách. Sklenená nádobke s horiacim olejom padla na zem a roztrieštila sa na malé kúsky. Samica ma stihla zrevať rozzúreným hlasom, ale to už ma nezaujímalo. Hlavne, že som utiekol a nevidela moje rarašské telo pod vrstvami oblečenia.

Prechádzal som kamennou cestou vydláždenou hladkými matnými kockami. Cesta bola doslova obkľúčená kamennými stenami ľudských stavieb. Čím ďalej som zašiel, tým menej bolo drevených domčekov a o to viac kamenných, hrdo stojacich, nezlomných stavieb. Pripadal som si ako v neživom lese na dôkladne vyšlapanom chodníku. Iba ľudia, veľké zvieratá ťahajúce vozy a ja sme sa hýbali, všekto ostatné nehybne stálo na svojom mieste. Dokonca ani príjemný vánok, ktorý som cítil kvôli handrám len na tvári, nedokázal rozhýbať obrovské kamenné kocky a oblúky pevne zasadené v zemi. Akoby niekto zastavil v lese čas a všetko stratilo svoju hybnosť, šuchotavosť a ja ako jediný živý pozorovateľ sa utápal v tichu osamelosti.

            Okolo mňa prešlo už hodne ľudí, ale nikto nejavil podozrenie, alebo sa nepýtal čudné otázky. To mi vyhovovalo. V duchu som premýšľal, čo by asi ľudia so mnou spravili, keby ma odhalili a zajali. Raz som túto otázku položil Ezarimu a zaujala aj zvyšok skupiny. Tí, ktorí ju počuli, okamžite pribehli a obkľúčili vodcu. Ostatní síce nevedeli, o čo sa jedná, ale keď videli zhluk, zo zvedavosti pribehli tiež...

„Čo sa tu deje? Stalo sa niečo?“ pýtali sa prichádzajúci Fabulovia.

„Ezari bude rozprávať o ľuďoch!“ oznámil jeden maličký s takou horlivosťou, akoby mu práve chcel Ezari prezradiť budúcnosť. Fabulovia sa o ľuďoch veľmi radi rozprávali a taktiež počúvali. Rozprávanie o ľuďoch bolo veľmi obľúbené a zaujímavé aj napriek strachu a dostatočnom odstupe pred ľuďmi. Možno práve preto bol rozhovor o nich tak chcený. Nikto si ho nenechal usjť. A tým väčšmi, keď sa chystal rozprávať Ezari.

„...Saltonova zvedavosť ma nikdy neprestane prekvapovať. A ako tak pozerám, všetci by ste chceli vedieť, čo by spravili ľudia, keby odhalili naše bytie a zajali nás,“ povedal Ezari.

Napäto sme čakali na jeho múdre slová. Aj ja som bol poriadne vzrušený, ale tvorila ma z väčšej časti závisť. Ezari toho toľko vedel a museli sme ho vyzvať, aby nám aspoň to málo povedal. Tá jeho skromnosť a tajuplnosť ma privádzala do vnútorného hnevu, ktorý som v sebe ustavične potláčal. Ach áno, v potlačovaní svojich názorov som bol a stále som naozaj dobrý. Potlačiť svoju myšlienku či nutkanie je pre mňa ľahké, no inštikt je niečo úplne iné.

Ezari sa pohodlne usadil, zahľadel sa do zeme a pátral v hlave po zážitkoch s ľuďmi, teda aspoň myslím. Snáď by si to všetko nevymyslel. Nie, to nemohol... Narovnal svoj dlhý krk a poobzeral sa po zvedavej skupine. „Ľudia sú veľmi zvláštne bytosti a nedá sa presne povedať, ako by sa k nám chovali. Niektorí by nás považovali za malé zrudy, iní za nakazené mláďatá, iní by nás odhodlane skúmali a našli by sa aj takí, ktorí by nás najradšej na mieste zabili. Zo strachu, samozrejme. Pre ľudí sme živí, skutoční, ale len v ich príbehoch a rozprávkach, ktoré čitajú svojim mláďatám pred spaním. Náš objav by znamenal obrovský rozruch medzi ľuďmi a narušenie kolobehu prírody. Vznikli by medzi nimi otázky: kto, odkiaľ, prečo, kde, čo ešte je pravda, čo všetko nám táto zem tají a odpovede: neviem, možno, je to pravda, zabime ich radšej, nebezpečenstvo a tak ďalej. To je asi všetko, čo vám viem o nich povedať...“

Podľa sklamaných výrazov Fabulov nebolo ťažké uhádnuť, že chceli počuť nejaký skutočne prežitý zážitok s ľuďmi. Nejakú pravdivú spomienku, alebo nezabudnuteľné dobrodružstvo.

„Rozprával si sa niekedy s veľkým človekom bez toho, aby si ho potom zabil?“ opýtala sa zvedavá raraška a opäť uviedla Fabulov do napätého, pozorného stavu.

„Pravdaže, ale nerád o tom rozprávam. To je tajomstvo, moje osobné tajomstvo,“ dodal šepotom a vytratil sa do samoty skôr, ako prišla ďalšia zvedavá otázka.

Vtedy som si pomyslel: koľko tých tajomstiev pred nami skrývaš? Takmer som myšlienku vyslovil nahlas.

Kamenná cesta sa postupne zmenšovala. Rozhliadajúc sa okolo seba, hľadal som miesto, kde by som mohol získať, prinajhoršom ukradnuť papier s ľudskými obydliami. Zabočil som do veľmi úzkej cestičky medzi dve nehybne stojace kamenné steny. Ulička medzi dvoma stavbami bola celkom dlhá a tak špinavá, že by tu ani potkany nežili. Ľudia tu očividne skladovali použité, zničené veci a prázdne nádoby od všeličoho. Kopy rozkladajúceho smradu v podivných obaloch som musel prekročiť dlhými krokmi.

Asi v strede uličky ten hnusný zápach prebila príjemná vôňa. Okamžite som zabudol na papier a všetko ostatné a vydal sa po stope. Utekajúc medzi stenami som si uvedomil, že robím hluk. Moje nohy už nedopadali ladne na akýkoľvek povrch, ale hlučno klopkali. Doslova kričali: Tu je niekto, kto sem nepatrí! Tu je, vezmite si ho! Asi to vo mne kričalo svedomie. Okrem inštinku ma od môjho bláznivého výletu odhováralo aj ono svedomie. Možno preto, lebo si navyklo na lesný rarašský život. Rozdiel medzi svedomým a inštinktom je ten, že inštinkt si neuvedomuje, že raz som mohol žiť v takomto meste s takýmito topánkami. A svedomie to veľmi dobre vie. Spolu s prichádzajúcimi spomienkami mi to pekne pripomína.

Vyletel som z úzkej uličky a stopa po vôni smerovala k malému drevenému domčeku, pristavenému ku kamennej stavbe. Asi jediný z dreva uprostred toľkých kamenných. Cez zatvorené dvere nebolo vidno, z čoho pramení lákavá vôňa. Nenápadne som sa priblížil bližšie. Stál som asi meter od zatvorených dverí, keď tu zrazu sa prudko otvorili. Zľakol som sa. Presvedčený svojím prevlekom som odvážne stál na mieste.

Čakal som, že sa v nich objaví človek, ale neobjavil. Ako prvý vyšiel dlhý stôl z orechového dreva, ale to drevo nebolo zdrojom vône. Musel som sa posunuť, inak by ma zrazil k zemi. V ľudskom obydlí som našiel zatiaľ dve úžasné vône. Prvá patrila chlebíčkom v prvom navštívenom dome a tá druhá, na to ešte musím prísť. Každopádne sú to pachy, ktoré by les nikdy neukázal. Aj príroda má svoje krásne vône, ale novinky ma vždy milo prekvapia.

Stôl sa neprirodzene vznášal vo vzduchu a mierne trepotal. O chvíľu mi dotrklo, keď za ním vyšla tučná stará samica v kožušine a červenej zástere. Pevne ho držala vo svojich ozrutných rukách a vynášala ho von. Položila ho pred domček a vrátila sa dovnútra. Dvere nechala otvorené. Onedlho zase vyšla, ale tentokrát držala v rukách tri košíky malých guľatých vecičiek, ktoré mali na sebe farebné obrázky. „Si prvý, máš jeden zdarma,“ ozvala sa hrubým hlasom. Milým úsmevom ma núkala niečím z košíka. „Nie si odtiaľto, však? No tak, neboj sa a poď si zobrať. Sú čerstvé,“ presviedčala ma.

Nenechal som sa dlho ponúkať. Pristúpil som bližšie so sklonenou hlavou a stiahnutou prikrývkou na hlave. Natiahol som ruku a šikovno uchmatol jednu horúcu guľatú vecičku. Nevidel som jej výraz, takže neviem, či si všimla čudných prstov a priveľmi ostrých pazúrov, ale neplánoval som to zistiť. Rozbehol som sa po vyšľapanom snehovom chodníku a zabrzdil až o niekoľko metrov. V rukách som zvieral pálivú vec, ktorá sa pod silou môjho zovretia začala krčiť a mrviť. Ustráchane som sa na ňu pozrel a inštinktívne strčil do úst. Ani teraz sa vycvičený inštinkt nemýlil. Jej sladučká chuť mi naplnila ústa. Bola taká mäkká, že ani zuby som nemusel použiť. Sama mi skĺzla do hrdla. Prial som si ešte jednu takú a zažiť tú slasť znova a znova. Vôňa sa pobrala do môjho brucha tiež.

Na chvíľu som si uvedomil, aký úžasný majú ľudia život. Keby som bol človekom, nerobil by som nič iné, len celý deň jedol tieto úžasné vecičky. Akákoľvek lesná potrava sa nevyrovná ľudským dobrotám. A pritom všetko im poskytuje práve príroda.

Niečo mi udrelo do chrbta. Celkom ľahký, krehký náraz si získal moju pozornosť. Otočil som sa a predo mnou stáli dve mláďatá a v rukách držali sneh potlačený do tvaru gule. Hlasno sa smiali a ukazovali na mňa prstami.

Nepáčilo sa mi to, ale tentokrát sa nedalo spoliehať sa na prevlek. Otočil som sa a utekal ďalej vydupaným snehovým chodníkom. Jeden z nich prenikavo zahvizdal a oproti mne vybehli ďalší traja. Vyzeralo to ako naplánovaná lovecká pasca. Aspoň viem, ako sa cíti naháňaná korisť. Ani som poriadne nevidel kvôli stiahnutej prikrývke.

Ohadzovali ma snehom a utekli rovno za mnou. Kvôli nešikovnosti zakrytých nôh ma pomali dobiehali. Už sa zdalo, že ma jeden z nich chmatne, inštinkt prikázal prudko odbočiť naspäť do uličky, odkiaľ som vybehol. Smrad mi nevadil, ale prenasledujúce ľudské potvory áno. Zdalo sa mi, že to bola tá istá skupina, ktorú som obišiel na poli.

Na konci úzkej uličky sa objavili ďalší dvaja. Bol som obkľúčený a ľudské prostredie mi neponúkalo žiadny únik. V lese by som sa im v momente stratil, ale tu mali jednoznačnú výhodu. V duchu som si priznal, že je čas na strach. Začal som si vyčítať, že som neposlúchol  inštinkt a neostal v lese.

Pomaličky sa blížili z oboch strán, vyzbrojení snehovými guľami. Navzájom si šeptali a prikyvovali. „Ešte krok a strelíme!“ zhučal jeden z nich. „Kto si?“

Neodpovedal som mu. Namiesto toho som nahmatal dýku a pripravený na najhoršie som si čupol a oprel sa o kôpku smradlavých predmetov. Mláďatá ma úplne obkolesili. Ani myš by sa nepredrala pomedzi malé škárky medzi ich nohami.

„Pýtam sa ťa poslednýkrát, kto si?“ Samec napriahol ruku, pripravený vystreliť sneh najväčšou silou. Chvíľu ticho stáli a potom som ucítil ďalšiu ranu stvrdnutým snehom. Tentokrát pristála na prikrytej hlave. „Si nemý?“

„To bude nejaký postihnutý retard, nechajme ho radšej tak,“ ozval sa hlas malej samice.

Síce som poniektorým slovám nerozumel, nebolo ťažké uhádnuť, že mi neprajú pekný deň. Myslel som, že ma zahádžu snehom a odídu, ale to sa nestalo.

„Zmrd! Nikto cudzí sa nebude poflakovať v našej dedine! Ja ho naučím hovoriť!“ hučal samec bojovým pokrikom a prudko sa na mňa zahnal nohou. Kopol ma do rebier a potom do nohy. „Bráň sa, zbabelec!“ Okamžite sa k nemu pridali ďalšie mláďatá a každou chvíľou ma zasypávali nepríjemné rany.

„VYPADNITE!“ zrukol som škriekavým hlasom. Všetci v momente cúvli a prelaknuto na mňa civeli. Potom som ešte vytiahol dýku a zo sedu ju namieril na hlavného útočníka. „Nechcem vám ublížiť,“ zamrmlal som potichu.

Niektoré mláďatá s krikom utiekli, ale zopár ich tam ostalo. „Čo to máš s hlasom?“ spýtala sa samica. „Si chorý?“

Jej otázky ma zarazili. Myslel som si, že vezmu nohy na ramena a vyplačú sa veľkým, ale namiesto toho mi kládli otázky ako človeku. Lepšie to ani dopadnuť nemohlo. „Narodil som sa tak,“ odpovedal som najčistejšie, ako som len vedel.

„Prepáč, že som ťa udrel, nemyslel som to tak,“ ospravedlnil sa mi hlavný samec. „Odkiaľ si? Keby si bol z dediny, určite by sme ťa poznali.“

Využil som správnu otázku a postavil som sa na nohy so sklopenou hlavou, aby mi nevideli do tváre. „Nemám domov, cestujem z miesta na miesto a hľadám ho.“

„Takže nemáš  ani rodičov?“ opýtala sa samica.

Ach, zase to slovo rodičia. „Aby som našiel nový domov, potrebujem papier, kde sú nakreslené ľud... teda takéto miesta.“

Nechápavo na mňa zazerali. „Takéto miesta? Ty chceš bývať na smetisku?“

„Nie! Nemyslím túto špinavú... ako sa to volá?“

„Ty si úplný dement!“ zasmial sa samec. „Chodil si niekedy do školy?“

„Áno, chodil, ale už je to dávno... Potrebujem papier, na ktorom sú nakreslené takéto stavby, málo stromov, veľa ľudí a...“

„Si čudný, mali by sme zavolať políciu,“ poznamenala samica.

„Nie, nikoho nevolajte, nemôžu ma vidieť.“ Hlas sa mi zmenil na hrubší, no mláďatá si to nevšimli. Nevnímali zmenu môjho hlasu, pretože tú otázku už mali vysvetlenú. Ľudské mláďatá sa nikdy nevracajú k tej istej veci dvakrát.

            „Čo je to s tebou? Chceme ti len pomôcť...“ povedal samec prekvapene.

            „Máte ten papier s ľudskými obydliami?“ spýtal som sa ráznejšie.

            „Ľudskými obydliami?“ vykoktal zo seba samec dúmavo. „Mapu? Myslíš mapu?“ vyhŕkol napokon.

Nevedel som, čo to tá mapa je, ale súhlasne som prikývol a dúfal, že to bude papier, ktorý tak veľmi potrebujem. Musím nájsť obydlie so znakmi R... á... k... o... a posledné písmeno, ktoré som videl, bolo i. Za ním nasledovali ďalšie dve, ale tie boli zošúchané. Ešte šťastie, že mi Ezari ukázal písmena a naučil ma ich naspamäť. Naučil nás to všetkých. Aj deväť číslic nás učil. Taktiež nám vysvetľoval niektoré značky, ktoré ľudia používajú. Pamätám si na značku, ktorá znamená otravu, alebo značku, ktorá ukazuje búrku, slnko, vietor, dážď, alebo červený kríž pre zranených ľudí, značku pre oheň a vysvetľoval aj značky s číslami, ale tomu som nevenoval veľkú pozornosť, takže neviem, čo znamenajú.

Nechápem, prečo nás to učil a zároveň nás držal od ľudí stranou, ale vďaka tomu nájdem miesto, kde som žil ako človek, kde žili otec s mamou a možno tam budú aj zahrabaní v zemi.

„Ja mám doma jednu mapu, prinesiem ju,“ ešte to ani nedopovedal a už bol na konci úzkej uličky. Ostali tu traja malí ľudia. Dvaja samci a samica.

Samica pristúpila bližšie. Všimol som si jej nohy. Boli obalené v kožušine. „Ale niekde si žiť musel. Kde si sa narodil?“ spýtala sa celkom vážne. Určite je z nich najmúdrejšia a najpodozrievavejšia. Hlavný samec sa tváril, že premýšľa. Všimol som si jeho pokojný postoj od pása dolu. Vyzeral najstaršie, no chýbali mu niektoré vodcovské schopnosti. A možno to ani nebol vodca.

„Neviem celý názov. Začína to...“ Uvedomil som si, že neviem, ako sa tie znaky vyslovujú. „Počkaj, napíšem ti to do snehu.“ Zohol som sa a prstom ukrytým v rukáve som odpísal znaky zo spomienky.

„A ostatné? Máš tam medzery!“ namietala samica čoraz rýchlejším hlasom.

Opatrne som sa postavil, aby ostala tvár ukrytá. Samica sa naklonila, akoby mi chcela pozrieť do očí, no vzápätí som trhol hlavou a stiahol si prikrývku na hlavu ešte viac. „Len tieto si pamätám... Nepoznáte toto obydlie?“

Samica ma nepočúvala. „Prečo si stále zakrývaš tvár? Schovávaš pred nami niečo?“ S dotieravými otázkami pokračovala aj naďalej, zatiaľ čo dvaja samci skúmali vyrité znaky v snehu. Samica sa priblížila nebezpečne blízko.

Už sa zdalo, že na mňa skočí a nasilu mi odhrnie prikrývku, keď sa zrazu po obydlí rozozvučal akýsi prenikavý hluk. Naplnil všetky cesty medzi stavbami a vnikol aj do tej najsmradlavejšej. Mláďatá spozorneli. „Niečo sa deje! Musíme ísť okamžite domov!“ zavelil hlavný samec a stiahol so sebou za ramena obe mláďatá.

„Ostaň tu, my sa potom vrátime, dobre?“ povedala samica a všetci traja sa rozutekali.

Jedna cesta viedla von z uličky a pokračovala útekom z obydlia a tá druhá ma nútila ostať tu a čakať na mapu, ktorú možno jedno z mláďať prinesie. Inštinkt ma vyháňal ako nikdy a svedomie mi ukazovalo, ako sa ku mne blíži obrovská skupina ľudí s bojovými výkrikmi a zbraňami v rukách. Spravil som krok, aby som vyhovel inštinktu, ale túžba nájsť mamu a otca ma prinútili spraviť ten istý krok späť. Takto sa to opakovalo a pevne som dúfal, že sa každú chvíľu ukáže mláďa s papierom.

Hluk ešte stále neutíchol a začínal som mať obavy. Možno spustili poplach kvôli mne. Čo keď pravý Andrej prišiel domov a jeho mama zistila, že niekto cudzí ukradol oblečenie a chlebíčky? Stará tučná samica pri drevenom domčeku by mohla povedať o strašidelných rukách, aj keď premena moje dlane až tak nezmenila. A niekto sa mohol sťažovať na príliš nápadný beh, keď som utekal skupine mláďat. A teraz to malí prenasledovatelia potvrdia chrapľavým škrekotom. A onedlho ma zase obkľúčia, ale tentokrát nebude úniku. A možnože poplach hučí kvôli niečomu úplne inému- asi jediná myšlienka, ktorá pomáhala mojej túžbe.

Ešte stále sa hluk šíril obydlím. Stál som obklopený smradom a obavy ma obletovali častejšie ako muchy pri vode. Tušil som, že sa samec nikdy neukáže. Inštinkt napokon zapojil aj vzácny a nechcený strach. Náhle mi skočila myšlienka, že určite nájdem iný spôsob, ako nájsť obydlie. Podstúpim ďalšie a ďalšie spomínania a časom sa jednoduchšou cestou dostanem až na miesto, kde kedysi prebývala moja ľudská časť.

Už som odhodlane kráčal von, keď sa zrazu pri vchode zjavil veľký tieň človeka. Cúvol som a opäť položil ruku na rukoväť dýky.

Z dlhého tieňa sa objavil mladý samec so zmotaným papierom v ruke. „Tu je mapa!“ zvolal udychčane. „Musím rýchlo bežať domov, inak ma naši zabijú.“ Ani poriadne nevydýchol a už zase utekal.

Mlčky som hľadel na zmotaný papier v mojich rukách. Opatrne som ho roztiahol  a slabúčko, zároveň šokovane som sa pousmial. Spočiatku malý úšklbok sa zrazu premenil na hlasný, ničím neobmedzený smiech. Radostný zvuk mi vychádzal až z krku. Už si ani nepamätám, kedy naposledy som sa zasmial tak úprimne ako ľudské mláďatá, kedy naposledy som otvoril ústa a prejavil tak úspech z čohokoľvek. Cítil som sa úžasne. Ruky práve držia najvzácnejšiu vec, akú som kedy držal. Teda okrem liečív, bez ktorých by som už nebol.

Opusil som smradľavé a špinavé miesto tak rýchlo, až sa po mne sneh zaprášil. Pobral som sa z uličky a vbehol som do stredu prázdneho miesta, ktoré ešte pred nepríjemným zvukom voňalo po sladkých chlebíčkoch, ozývalo sa po ľudskej reči a zvukoch práce. Nikde nebolo ani nohy. Dokonca ani stará tučná samica nepredávala. Pred dreveným domčekom stál iba prázdny stôl. Všetky dvere a okná boli pozatvárené, akoby všetci spali. Ticho pohltilo toto obydlie. Aspoň teraz to vyzeralo trošku ako v lese.

Nečakal som na vysvetlenie tohto čudného stavu a bežal ďalej. Bežal som v nádeji, že to nie je kvôli mne. Odrazu som zazrel hustý čierny dym vychádzajúci z opačného konca obydlia. Tam predsa stojí dom, z ktorého som ukradol oblečenie. Jednu sviečku som predsa pri úteku zhodil a drevo horí veľmi dobre. Samica to nesihla zahasiť a oheň medzičasom pohltil celý dom. Tak nakoniec ten poplach znie kvôli mne, ale mňa už to trápiť nemusí. A predsa trápilo.

Zmenil som smer cesty, nenápadne pribehol k domu obalenom v plameni a videl ľudí, ako na seba kričia a márne hasia oheň kýblami vody.

„Moja žena je vnútri!“ reval samec stojaci bokom. Dvaja ho museli držať, aby sa nevydal ohňu napospas. Šklbal sa a beznádejne vrieskal.

Úprimná radosť sa okamžite vytratila. Nahradil ju smutný pohľad na nevzdávajúceho sa samca  a podieľ viny, ktorý len tak neprestane bolieť. Kvôli mne jeho samica zhorí. Už som sa chcel vypariť, ale čosi ma zastavilo. Bol to ten samý pocit, ktorý ma otočil k zranenému Eliášovi? Tá ľudská časť zakorená hlboko vo mne? Ale nie až tak hlboko, aby som nezabránil nešťastiu.

Rozbehol som sa. Predieral som sa pomedzi ľudí. Pár z nich si ma všimlo. Snažili sa mi zabrániť priechodu, načahovali ruky, kričali, ale bol som príliš rýchly a mrštný, aby sa ma vôbec dotkli. Nesústredil som sa na ich krik, predo mnou sa objavil oslepujúci a večne hladný oheň.

Dopadol som na rozpálenú drevenú podlahu. Okamžite ma omotal štipľavý zápach a začal som sa dusiť. Prudko som do seba vtiahol ten posledný dúšok vzduchu a viac sa nenadýchol. Ohromne veľká výdrž je ďalšia výhoda, ktorú som získal po premene. Podľa Ezariho výpočtu dokáže rarach zadržať dych pod vodou na päť minút. Podľa neho sú naše pľúca ako huby, ktoré nasávajú vzduch a kus uložia do zásob. Takže o necelú minútu začnem prijímať vzduch zo zásob, avšak Ezariho výpočty boli robené v pokoji. Keď sa budem hýbať, krv spotrebuje väčšinu vzduchu, takže mám menej ako päť minút.

Oheň vyšľahával z každej strany. Snažil sa ma pohltiť svojimi oranžovými jazykmi. Celkom úspešne som sa mu dokázal vyhýbať až po ďalšiu miestnosť. V strede horela spadnutá strecha, alebo aspoň to, čo z nej ostalo.

Postupne začali padať aj trámy a drevená kostra domu držala na jedinom neohorenom stĺpe. Je to len otázka času. Oheň si pomaličky hľadal cestu aj k tej poslednej nezhorenej časti. Posunul som sa ešte zopár metrov a prešiel som popri ohnivom závale.

Tam neďaleko ležala ona. Samica zavinutá do klbka bez kúsku života. Nepozeral som, či žije. Proste som si ju vyhodil na ramená a prebáral sa popri horiacej drevenej skrini a ohnivých jazykoch, ktoré ma nie raz trafili priamo do tváre. Vďaka drsnej koži ma oheň až tak nepálil, zato samica mala červené miesta po rukách a na pravom líci tiež. Nevyzeralo to dobre. Aj tá posledná štrbinka, cez ktorú som sa prepchal na ceste k samici, bola už teraz zavalená a oheň sa hnal za jediným nezhoreným miestom- ku mne. Posledný pevný trám zakrupčal a podlomil sa pod stále hladnými jazykmi.

Samica sa odrazu zobudila, trochu sa pomrvila, dusivo zakašľala, šepla Andrejove meno a znovu stratila vedomie. Vtom som dostal nápad. Jediné miesto, ktoré už malo šľahanie plameňov za sebou, bola diera z tehál, odkiaľ viedla úzka cesta nahor. Prebehol som cez spadnutý trám a natlačil samicu do diery. Nasmeroval som jej tvár k dlhému tunelu, kde bol cítiť jemný závan vzduchu a svojím chrbtom som aspoň trochu obmedzoval prístup dymu.

Keď spadla stena a uvoľnil sa priestor na únik, vytiahol som samicu z diery a vybehol za štrbinou, na kocni ktorej sa ukazoval biely sneh. V ceste stáli už len preskočiteľné plamienky, ktoré dokončovali, čo som začal. Vyskočil som z šedej štipľavej mlhy, pustil samicu do snehového záveja a skôr, ako si smutiaci ľudia utreli zaslzené, červené oči od dymu, bol som preč.

Skrytý za neďalekým domom som pozoroval užasnuto prekvapených ľudí, ako sa odvážne hrnuli k samici. Neďaleko stál obrovský červený plecháč na kolesách s dlhou hadicou, z ktorej sa valil prúd vody. Chcel som počkať, pokiaľ samica neotvorí oči, aby ma neprenasledovala neistota. Spokojne som sa vyparil, až keď tlupa ľudí sklonená nad samicou začala tlieskať a kričať radosťou, aj keď oči mala stále zatvorené. Ešte som vrhol posledný ospravedlňujúci pohľad na samca, ktorý za ňou toľko plakal a tri mladé, ktoré ho obklopovali. Jeden z nich musel byť Andrej. Vážne by som tu rád ostal a sledoval, ako sa bude samica hádať s ľuďmi, kto bol jej záchrancom, ale teraz ma čaká doposiaľ nepreskúmaná a veľmi nebezpečná cesta. Už mi hádam nič nebráni, aby som sa vydal na koniec obydlia a zistil moju polohu vďaka nápisu pred prvým alebo posledným domom.

---