Ezariho potomok 13. časť

13. časť

Ležal som na kraji malého potôčika, ktorý sa vytvoril rozdelením veľkej rieky. Určite to bola tá rieka, pri ktorej som bežal smerom do obydlia. Z diaľky som skúmal nápis na značke, pretože na odhrnutej ceste každou chvíľou prefrčalo jedno z tých plecháčov, ako ich Kora nazvala. Zakaždým som sklopil hlavu a spoliehal sa na dostatočne hlboké koryto. Odkukané znaky som si vyril pazúrom na ruku, aby som ich nezabudol.

Potrebujem pokojnejšie miesto, aby som mohol roztiahnuť poskladaný papier, podľa samca mapu. Predo mnou sa rozliehalo nekončiace pole bez akejkoľvek vyvýšeniny či zníženiny. Rovné ako vodná hladina bez bezpečného úkrytu. Ešte k tomu začal padať sneh a viditeľnosť sa zhoršila.

Neviditeľný pre každého. To sú slová stále pobehujúce v mojej hlave. Opatrnosti nikdy nie je dosť a hlavne teraz, keď som sa dostal tak ďaleko. Nikdy by ma nenapadlo, že to bude také ľahké. Som zvyknutý platiť krvou alebo časom.

Mohol som si vyzuť tie obmedzujúce topánky, nechať päty voľne dýchať a zmysly inštinktívne pracovať, ale ľuďom by bolo čudné, keby ma videli bosého. Zbytočne by som vzbudzoval pozornosť.

Prikrčený som pokračoval v koryte. Rýchlym krokom, bez prestávky, som šľapal až do zotmenia. Keď tma úplne pohltila cestu, vkĺzol som na pole a rozbehol sa hlbokým snehom. Vyzuté topánky som odhodil čo najďalej a bosé nohy zaboril do studeného snehu. Tá úľava! Nič krajšie som dlho nezažil. Znovu sa vo mne prebudili zmysly a opäť som to bol ten ja, ktorým som celý rarašský život.

Zmenil som smer. Cesta na juh sa stávala viac a viac vyčerpávajúca. Síce mi únava časom podlamovala kolená, bol som pevne rozhodnutý, že pokiaľ nenájdem bezpečné miesto na spomínanie, nezaspím. Odhodlanie a strach zároveň mi pomáhali pokračovať v behu. Cestou som si chytil a ošklbal polného vtáka. Zjedol som ho surového, pretože založenie ohňa by ma mohlo dostať do stretnutia s ľuďmi, aj keď som uprostred ničoho. Už nikdy, nikdy viac nebudem podceňovať ľudí a ich výskyt na nezvyčajných miestach.. Vlastne, aj Eliáš sa zjavil nečakane. Nebyť čudného pocitu, ležal by zakopaný v hlbokej jame.

Obloha sa uprostred noci vyjasnila a prestalo snežiť. Všimol som si výrazne žltú bodku na oblohe, ktorá ukazuje na sever. Pokiaľ sa jej budem držať od chrbta, nemôžem zablúdiť. Tesne pred východom slnka som narazil na ďalší les a vnikol som medzi stromy. Nebol hustý ani veľký a rozhodne nie najbezpečnejší, ale stále to bol les, môj domov a vhodné prostredie na rarašský život.

Prvý strom sa nevyhol vrúcnemu objatiu vďačných rúk. Započúval som sa do vŕzgotu ich holých konárov. Označkoval som na žlto snáď každý strom, ktorý ma zaujal svojím výzorom. Na tie najvyššie som vyliezol a porozhliadal sa po tej kráse, pokrytej vrstvou snehu a utopenú vo vycházajúcom slnku. Opäť ma začala lámať únava a viečka klipkali bez dovolenia. Bol to skvelý pocit byť zase doma, v bezpečí medzi stromami, opretý o hrubý konár a sledovať veľkú oranžovú gulu, ktorá zaháňala tmu ako oheň zvieratá. Únave som aj napriek tomu znova odolal a po chvíľke oddychu na hrubšom konáre som roztiahol papierovú mapu. Prstom som hľadal písmenka v takom poradí ako boli vyškrabané pozdĺž mojej ľavej ruky. Keď som roztiahol poskladaný papier na desaťkrát väčší, nebolo mi všetko jedno. Sklamane som si vydýchol, ľahol si na kraj papiera a prechádzal prstom každú bodku, ktorá značila obydlie. Dosť mi pomohla aj modrá čiara, ktorá ukazovala na rieku. Aj hory boli tmavou zvýraznené. Bez Ezariho by to pre mňa znamenal len kus počmáraného a zbytočného odpadu. Určite náš to neučil preto, aby sme sa zakrádali po ľudských obydliach. Ach, keby ma tak videl, bol by sklamaný. Nakoniec som našiel dedinu, odkiaľ táto mapa pochádza. K- A- S- O- V- C- E. Ani to netrvalo tak dlho, ako som predpokladal.

Teraz to bude omnoho náročnejšie. Musím preskúmať celú nížinu, pretože o prerušovanom názve Rá...ko...i... neviem nič. Začal som na východe a pomaličky prstom pokračoval na západ krajiny.

Prešla hodina a ja som stále nič nenašiel. Už som sa začal obávať, že toto obydlie tu nie je zaznačené. To sa nesmie stať! Postavil som sa z mokrého snehu a nervózne búchal päsťou do najbližšieho stromu. Trpezlivosť nikdy nebola moja skrytá zbraň. Je to ako hľadať odlišnú myš od ostatných myší v celom lese. Ani neviem, či tu vlastne je, a pritom stále hľadám. Po krátkej prestávke som si sadol k stromu a s mapou v rukách hľadal obydlie začínajúce na R.

Našiel som plno obydlí začínajúcich na R, ale po skontrolovaní ďalšieho znaku sa nezhodovali. Neprestajne som blúdil prstom po papiery, až kým slnko neobišlo celý oblúk a nenachádzalo sa na západe. Pomaly sa stmievalo a písmenka mi mizli pod nosom. Pritisol som tvár k papieru najbližšie, ako to len išlo. Úplne som to vzdal, keď sa na oblohe zjavili prvé žlté bodky, včetne tej najjasnejšej na severe. Od zlosti som schmatol mapu, pokrčil ju a šmaril do snehu. Ešte som stihol okopať strom, zlomiť pár konárov, zúrivo škreknúť do prázdna a znova sa ukludniť. Hlad ma prinútil zohnať si niečo pod zub. Pomáhal totiž nervozite.

V zime v noci sa najlepšie lovia myši. Je to ich čas, kedy sú zalezené v zemi a čakajú, kým ich niekto vysnorí. A taktiež aj ich lovci, nočné vtáky, nie sú najnechutnejšie. Ich mäsko chutí skoro ako polovták, ktorého ľudia zvyčajne chovajú v obydliach. Keď som ich pozorovával, občas som si uchmatol jedného, pokiaľ neboli zamknuté dvere. Kedže polovtáky vždy spia spolu na jednom dreve, musela to byť tichá a rýchla vykrádačka, aby sa zbytočne nerozkričali a nebránili. Mohli by hlukom privolať ľudí...

Zle je. Nohy zacítili blížiacu sa skupinu. Zvieratá v takom hojnom počte to byť nemôžu, takže jedine ľudia. Vlci v týchto lesoch nežijú. Mal som pravdu. Onedlho sa objavil prvý záblesk sekundového svetla a ďaleké výkriky. Opatrne som smeroval k nim. Keď boli dostatočne blízko, schoval som sa za zasnežený krík a cez malú štrbinku som dával pozor.

Rozprávali sa medzi sebou. Poväčšine bola reč o zime a spomienkach na staré časy. Nikto nespomínal, prečo sa vybrali uprosted noci do lesa. Pripadalo mi to čudné. Dvaja veľkí samci a dve rovnako staré samice sa túlali lesom. Jeden samec mal prevesenú zbraň cez rameno, ale inak nič so sebou nemali. Žiadne vaky ani výbavu, ako zvyknú ľudia v lese mávať. Jedná zbraň, plno reči a pomalá brodiaca chôdza zasneženým lesom.

„Dobre, to stačí. Hádam sme dosť ďaleko od civilizácie,“ povedal samec, ktorý niesol zbraň. Zvesil si ju z ramena a pevne uchopil do oboch rúk. Ostatní ticho zazerali. Samice sa pritisli k samcovi stojacemu v pozadí a zapchali si uši. „Čo alebo koho mám trafiť?“ spýtal sa s úškrnom na tvári.

„Akoby si mal na výber z toľkých živých terčov,“ poznamenala samica.

„Tamten krík, úplne ho rozmláť,“ povedala druhá samica a pritom ukázala na ker, za ktorým som sa schovával.

Samec si priložil zbraň k tvári a zadnú časť si oprel o rameno. S hrôzou som vyskočil spoza kríka a utekal preč. „Niekto tam je!“ zreval samec a rozutekal sa za mnou. Prenasledovalo ma osem vysoko dvíhajúcich nôh a prudko odrážajúcich sa od šmykľavého a čerstvého snehu. Okolo mňa sa mihotali záblesky ich svetiel. Zrejme majú to isté sekundové svetlo ako ľudia na horách. Ibaže tentokrát sa svetlo pohybovalo a občas mi trafilo do chrbta, takže únik bol zťažený. Na stromoch sa skryť nemôžem, pretože nemajú listy, takže som sa spoliehal na inštinkt a ľudskú lenivosť. Našťastie som bol rýchlejší. V tom momente som si spomenul, že nie som v lese tak hlboko, aby som mohol utekať večne. Keď vybehnem na pole, bude to môj koniec.

Stopy. Zanechával som v snehu stopy. Aj keď sa ukryjem, vystopujú ma. Vyskočil som na kmeň, vyšplhal sa na najspodnejší konár a skočil na konár iného stromu. Takto som preskakoval zo stromu na strom. Síce som sa poriadne spomalil, ale nevystopujú ma. A ich sekundové svetlá netriafajú do výšky konárov.

Pomaly ma dobiehali. Zostal som schovaný na jednom hrubšom strome. Moje malé telo sa akurát celé zmestilo za hrubší kmeň, takže pokiaľ strom neobídu, nezbadajú ma.

„Počkajte! Stopa tu končí,“ zaznel z diaľky samcov hlas preušovaný hlbokými výdychmi.

„Čože? Pozri sa lepšie, čia je to stopa,“ napomenul ho hlas samice. „Poznáš zviera, ktoré necháva takýto tvar?“

„No dopekla! Ak je to zviera, tak nejaký mutant,“ ozval sa iný samec.

„Myslíte, že to vzlietlo?“ zapojil sa hlas druhej samice.

„To neviem, ale tá stopa... nech ma blesk trafí, keď to nie je detská noha...“

Stuhol som. Na chvíľku som sa vystrčil, aby som zistil, čo sa tam deje. Ten so zbraňou vyzeral dosť odhodlane. Kľačal pri mojej stope a rukou ju jemne hladil. Čierny kabát mu ovísal tesne nad snehom. Ostatní mu svietili na moju stopu čudnými tyčami, z ktorých vyžarovalo sekundové svetlo.

„Detská noha? To zviera sa muselo určite šmyknúť, nič iné ma nenapadá.“ Samica nechcela prijať pravdivé tvrdenie jej kamaráta a to mi vyhovovalo.

„Nie, pozri sa na tie ostatné stopy, vyzerajú rovnako. Zakaždým sa to predsa šmyknúť nemohlo,“ namietal samec so zbraňou.

„A nemôže to byť zatúlané mláďa opice?“ Ľudia navrhli ešte zopár možností, ale ten samec so zbraňou zakaždým zaprel a vkuse sa obzeral po okolí. Tvrdohlavo si stál za svojou detskou nohou, až to viedlo samice do hnevu.

Samica zvýšila hlas. „Prestaň s tým, Filip. Dobre vieš, že to detská noha byť nemôže. Žiadne dieťa by v takejto zime nevydržalo samo v lese a bosé. A ešte k tomu, to niečo, utekalo strašne rýchlo.“

„Možno tu žijú nejaký Indiáni a myslia si, že je ešte stále pravek,“ zahlásil samec posmešne. „Nechce sa im skapať.“ Ostatní sa nesmiali, len ticho hľadeli na stopu. „A možno to bol rarach. Keď som bol malý, mama mi o nich čítavala rozprávky,“ povedal vážne. Ale jediný kto spozornel, som bol ja. Srdce sa mi rozbušilo a prekvapene som vykúkal spoza kmeňa. Snažil som sa utíšiť dych, nech počujem zvyšok. Náhle som dostal chuť sa nahlas zasmiať a zakričať: máš pravdu, som rarach a čo má byť? A potom ich zabiť, samozrejme.

„Nech to bolo čokoľvek, asi má dôvod sa nám skrývať. Poďme preč,“ navrhol samec so zbraňou a kamaráti ho bez slova poslúchli.

Vtom sa spustila dávka dunivého rachotu. Okrem toho som cítil niečo malé vrážajúce do stromov naokolo a vrazilo to aj do toho, kde som stál. Zľakol som sa spadol z konára na zem. Až potom som si uvedomil, že samec použil zbraň.

„Tam to je,“ zapišťala samica ukazujúc na mňa prstom. „Nestrielaj, nehýbe sa to. Asi si to trafil!“

Bol som schúlený do klbka s hlavou schovanou v rukách. Spamätával som sa z hluku, ktorý som nečakal. Moje citlivé uši viacnásobný výstrel zosilneli, ale aj napriek tomu počuli, ako sa krupkanie snehu blíži ku mne. Pristálo na mne svetlo z tyčiek.

„Panebože! Je to dieťa!“ skričala samica a kroky zanechané v snehu sa zrýchlili.

Sadla si vedľa mňa a rukou mi prechádzala po chrbte. Síce som sa ani nepohol, podľa silného a hlavne rýchleho tlkotu srdca zistila, že žijem. Snažila sa ma obrátiť na chrbát, ale vzpieral som sa. Zaprel som sa tak pekne, akoby som bol sám kameň.

„Hej, počuješ ma? Bolí ťa niečo?“ prihovárala sa mi nežným hlasom. Ostatní ľudia ma obkľúčili a podľa mňa zízali s otvorenými ústami. Neviem to presne, lebo som sa radšej nepozeral na tú pohromu. Čo budem robiť, keď zistia, že som rarach? Toto nie sú ľudské mláďatá, ktoré môžem ľahko oklamať. A k tomu jeden z nich pozná rarachov z rozprávok. Zabijú ma,  alebo odvedú preč?

Inštinkt sa vzdal a svedomie mlčalo ako mŕtvola. Chcem radšej umrieť, nechcem vidieť ich zdesené výrazy a už vôbec nie zbrklé činy. Alebo keby ma teraz niekto zachránil, možno nejaká skupina rarachov alebo Rokyho skupina, ktorá sa ma vydala hľadať...

Nie, tentokrát žiadna pomoc nepríde. Musím si poradiť sám, ale ako? Okamžite som si spomenul na Ezariho slová o ľudskej odlišnosti. Dúfam, že títo budú priateľskí, ale aj tak spravím všetko pre to, aby neodhalili moju pravú tvár.

Vtom ma chytila teplá a príjemne jemná ruka za pätu. Strhol som sa a ruka sa okamžite odtiahla. „Božínku, má také ľadové a tvrdé päty. Je to vôbec koža?“ samica znejistela. Triasol sa jej hlas.

„Preval ho, aby som mu videl do tváre,“ šepol samec so zbraňou.

„Nechce, vzpiera sa...“ odvetila samica.

„Ukáž, spravím to,“ navrhol samec.

„Hlavne opatrne, určite je v šoku a možno je postrelený...“ dodal hlas druhého samca ešte viac roztrasený ako všetky dokopy.

Počul som ťuknutie, ako si oprel zbraň o kmeň stromu a zohol sa ku mne. Vnímal som jeho vystrašený dych plný prerušovaných výdychov. Oboma rukami ma pevne uchopil za boky a keď sa ma pokúsil nazdvihnúť, vydal som krátky, škriekavo- piskľavý tón ako zranené zviera. Tlak jeho rúk neprestal a tak som začal ešte hlasnejšie škriekať a pišťať. Myslím, že sa to podobalo na plač mláďaťa, ale ľudia to zhodnotili inak.

„Nerob, hnevá sa,“ ustráchane sa ozvala iná samica.

„A ako ho mám podľa teba obrátiť? Nemôžeme ho tu len tak nechať...“ bedákal samec.

„Počkaj, skúsim to,“ navrhla samica sediaca pri mne. „Chceme ti pomôcť, ale potrebujeme, aby si spolupracoval. My ti neublížime.“

„Možno ti nerozumie...“ poznamenala druhá samica.

Neposlúchol som ju. Namiesto toho inštinkt zacítil závan vetra cez medzeru medzi ľuďmi. Samec už nedrží zbraň v rukách, takže môžem vyskočiť a zlomiť mu krk. Ostatní sa zľaknú a utečú. Musím inštinkt pochváliť. Naozaj robí svoju prácu výborne. Nechám ho, nech sa činí.

Zrazu sa samec odo mňa zdvihol a to bola moja šanca na únik. Hneď som si to však rozmyslel, keď sa na moju hlavu pritisol tvrdý koniec zbrane.

„Preboha Filip, preskočilo ti?“ hnevlivo šepla samica sediaca pri mne.

„Ticho!“ tvrdo odsekol. „Už ma to prestáva baviť. Ty, okamžite sa postav, lebo ťa dokončím a niekde tu zakopem.“ Jeho hlas znel nepríjemne trasľavo. „Keby bol zranený, s ľahkosťou by sme ho obrátili.“ Opatrne sa ku mne načiahol a stiahol mi kapucu.

„Ježiši, to nie je človek, ale nejaká potvora!“ okamžite zreval a zbraň ešte silnejšie stisol v rukách.

Všetkých zaujali moje špicaté uši pozdĺž hlavy. Samica sa ich slabúčko dotkla. „Možno to je mimozemšťan prezlečený za dieťa.“ Jej hlas sa drkotal, akoby ďateľ ošetroval strom.

Niekto do mňa silno kopol a prevalil som sa na chrbát. Ruky mi spadli z tváre a prvýkrát som na vlastné oči zbadal vyľakané a prekvapene zamrznuté tváre mladých ľudí. Zatvoril som oči a čakal rýchlu smrť, ktorú mi dopraje výstrel zo samcovej zbrane. V duchu som škemral: len vydrž, Salton. Za chvíľu to skončí a bude pokoj. Neboj sa, nebude to bolieť, ani to neucítiš. Skutočnosť je však iná. Dobre viem, že železná guľka v ramene neskutočne bolí.

„Mám... to... za... zabiť?“ roztrasene sa spýtal samec menom Filip.

„Nie! Nechce nám to ublížiť, čo nevidíš? Má strach,“ bránila ma samica.

„Rarach...“ zastonal samec stojaci vzadu. „Oni existujú,“ rozplakal sa. „Bože, bože môj, mama mala pravdu, kradnú deti a... a...“ nedokázal ani dokončiť vetu a vtom som otvoril oči.

„To nie je pravda!“ zreval som chrapľavým prízvukom detského hlasu. Ľudia sa o krok vzdialili a s otvorenými ústami na mňa civeli. Zbraň v samcových rukách sa triasla, ale určite bola pripravená vystreliť. „Nekradneme! Ja som nikdy žiadne ľudské mláďa neukradol!“

„Ty... ty hovoríš našou rečou?“ odvážne sa spýtala samica.

„Ja som bol tiež kedysi človek, reč si pamätám.“

„Koľko vás tu je? Nie si sám! Rarachovia žijú v skupinách!“ plačlivo kričal samec.

„Žijeme v skupinách, ale teraz som tu sám. Utiekol som od mojej skupiny.“

„Takže... si vážne... rarach?“ opýtala sa sediaca samica neveriackym tónom. Tá druhá medzitým omdlela.

„Prosím, zlož tú zbraň. Nechcem vám ublížiť. Bojím sa viac ako vy. Nikdy som sa... s človekom... mal by som zmiznúť.“ Dúfal som, že volím správne slová. Hádam mi rozumejú...“

Samec opatrne sklopil zbraň, ale stále ju pevne držal v takom uhle, aby mi trafil aspoň nohy.

„Ty tu žiješ?“ spýtala sa samica. Ležiacu kamarátku si vôbec nevšímala. Pomaličky sa zdvihla a chcela sa ku mne priblížiť.

„Tu? V takom riedkom lese blízko vašich obydlí? Rozhodnie nie, len prechádzam. Toto stretnutie sa nemalo nikdy udiať. Pre vás nežijem, iba v rozprávkach a príbehoch.“

„Never mu ani slovo! Klame! Rarachovia sú zlí, veľmi zlí,“ skuvíňal samec vzadu. Rozhodne mu mama rozprávala o nás samé zlé veci. „Filip, na čo čakáš! Zastrel ho, inak do týždňa zmizne z dediny jedno alebo viac detí.“

„Ty!“ ukázal som na neho prstom. „Prestaň kričať! Rušíš zvieratá... Kebyže ti chcem ublížiť, už by sa stalo.“ Prial som si, aby to bola pravda.

„Ale... ale...“ Otočil sa k Filipovi. „Filip, prosím ťa. Mysli na tie deti, ktoré tu už nebudú, keď nestlačíš spúšť!“

„Drž hubu! Nechcem to zabiť... nech je to čokoľvek.“

„Mláďatá sú v poriadku... Už nežijú takí.“ Keby som im hovoril pravdu, už dávno by sneh nasiakol červenou.

„Máš nejaké meno?“ pokračovala samica.

Mlčal som. Už by som mal stále mlčať. Čí menej toho vedia, tým lepšie.

„Ja mám toľko otázok, že ani neviem, kde začať... Už sa ťa nebojím, nie si nebezpečný...“ pokojne riekla samica. Zdalo sa mi, že chcela na mňa položiť ruku.

„Choďte domov a zabudnite na mňa,“ zasičal som podráždene. Nastalo napäté ticho. Na opačnej strane stála zvedavá samica, uplakaný bojko a nemý ozbrojený samec. A k tomu ešte jedna samica, ktorá ležala v šoku. Čo si teraz počnem?

„To je tak obdivuhodné. Vždy som verila, že tu nie sme sami. Ktoré rozprávkové bytosti ešte behajú po tejto zemi?“

„Choďte domov,“ povedal som pomaličky.

„Koľko máš rokov? Kde máš rodičov? Nie je ti zima?“ Samica sa neustále pýtala. Už sa jej ani hlas netriasol, to je zlé znamenie. Už sa vôbec nebojí.

Uprene som sa zahľadel do jej očí a pomaličky cúval. Jedným očkom som dával pozor na zbraň v samcových rukách. Postupne som sa vytrácal z dosahu sekundového svetla. Najprv nohy, potom trup, až sa mi napokon celé telo ponorilo to tmy.

„Počkaj! Neutekaj, prosím!“ volala samica. Rozbehla sa za mnou, ale bola sama. Udierala sekundovým svetlom raz na jednú, raz na druhú stranu.

Už ma nemohla vidieť. Medzi ňou a mnou stálo zopár stromov, sem tam zasnežený ker a to ostatné vypĺňala hustá tma a prekrývajúci sa lesný porast od vytŕčajúcich byliniek, až po tie najtenšie konáriky. Rozbehol som sa do pola po štyroch, aby som nenechával tak zreteľné stopy. Zmizol som ako tieň bez svetla, ale nechal som tam rarašskú tajomnosť a prebudil rozprávkový svet, ktorý sa už dávno vyparil z hláv veľkých ľudí. Snáď si to nechajú ako pamiatku na detstvo až do smrti. Aj tak by im nikto neuveril. Možno len ľudské mláďa.

Živý, zdravý a ešte stále trocha vyklepaný som bezprestania utekal tri dni a tri noci. Ulovené zvery som jedol popri behu. Spánok si ani len netrúfal ozvať sa. Únavu svalov som nevnímal, aj tá to postupne vzdala. Utekal som cez polia, lesy, údolia, svahy, kotliny, zrázy, popri jazerách a jaskyňách. Smeroval som na juh bez akýchkoľvek stretnutí s ľuďmi, alebo ich vyrobeninami. Utekal som čistou, nedotknutou prírodou.

Moju cestu do neznáma zastavila až opustená drevená chatrč uprostred tichého lesa. Stredom zničeného domčeka vyrastal mohutný strom. Domček bol celý obalený plazivými konármi. Pripadal mi, akoby stál už len vďaka opore tvorenej stromom. Chvíľu som na tú chátru nepresvedčivo hľadel, ale neskôr ma prehovorila opustenosť, ktorá z neho pramenila ako horský prameň.

Dvakrát som dôkladne skontroloval okolie, v prípade nebezpečenstva našiel únikové cesty, najbezpečnejšie skrýše a napokon vnikol dnu. Drevená zrúcanina mala dve miestnosti. Spodnú a hornú, ale do hornej viedol iba zlomený rebrík. Poobzeral som sa teda po tej spodnej. Jeden spráchnivelý stôl, špinavé, dolámané kreslo a plno porozbíjaných ľudských vyrobenín V samom rohu stála veľká presklená búda. Bola zachovaná a celkom prázdna. Aj táto drevenica mala čiernu dieru pre oheň, ale niekto ju zasypal hlinou. Na mieste pred dierou stál malý kopček z napučaného dreva. Okná boli na niektorých miestach porozbíjané, ale sneh do vnútra nevnikol.

Nesmierne ma lákalo pozrieť sa hore. Vyskočil som vysoko do výšky a jednou rukou som sa uchytil na zlomenom rebríku. Začal sa pod mojou váhou kolísať a škrípať. Aj tak som sa po ňom vyštveral a opatrne nakukol do hornej časti. Zívala prázdnotou, okrem kmeňa stromu, ktorý ju zo spodu prederavil a jednej podlhovastej drevenej krabici s ozdobnými ryhami.

Vhupol som dnu celým telom a pristúpil k drevenej krabici. Mala zvláštny tvar. Na jednom mieste bola širšia ako inde. Na vrchu mala vyritý kríž a zboku zhrdzavené úchytky. Chytil som úchytky a pomykal nimi. Doprava a doľava sa nehýbali. Až keď som ich potiahol hore, krabica sa prudko otvorila. Okrem špinavo bielej plachty, ktorou bola vystlatá, nič neskrývala. Napadlo ma, že by to mohlo byť dokonalé miesto na spomienky.

---