Ezariho potomok 14. časť

14. časť

Okolo drevenej krabice som si poukladal čerstvo zabité myši a ušaté zvieratá. Vyzliekol som sa, aby pot nezničil pohodlné oblečenie. Mal som zvláštny pocit, ale rozhodne bezpečnejší ako pri poslednej spomienke, keď ma takmer zima zabila.

Už mi nič nebránilo poriadne si oddýchnuť a získať nové poznatky o starom domove. Nech to je čokoľvek. Hocijaká rada, znaky, alebo ľudia, ktorých by som si pamätal. Hlavne, nech sa môžem zase posunúť ďalej.

Pokojne som ležal v drevenej krabici a kvôli mrazu som sa v nej zavrel. Snažil som sa zaspať, ale šok z neplánováneho stretnutia neustále bojoval proti.

Ani neviem ako, do hlavy sa mi dostala krásna Eldaria. Najkrajšia raraška, ktorá zomrela pri tej strašnej nehode. Jej tvár a postava mi v pamäti nikdy nezomrú. Spomienka tak silná, že dokáže vyrobiť úsmev hoci kedy, ba aj teraz. Po úsmeve však prichádza žiaľ a smútok, ale aj tak sa oplatí ponechať si takúto spomienu.

Eldaria mi pomohla zaspať. Behom minúty som stratil vedomie. Namiesto čiernoty, ktorú som mával počas spania, sa objavil známy biely záblesk. Spomienka ma vrátila presne tam, kde som naposledy skončil.

Otec ťahal malého Samuela, teda mňa. Pevne ho tisol za ruku, ale samec sa nijako nevzpieral. Nechal sa unášať otcovou silou. Dom spredu vyzeral nádherne. Konečne si ho pamätám v celej svojej kráse. Pred dverami na terase stálo mnoho kvetináčov s rôznymi farebnými kvetinami. Trávnik bol dôkladne pokosený ako učesané vlasy. Na poschodí domu bola ďalšia terasa, kde mama často sušila oprané veci. V lete tam občas sedávala a keď sa časy zlepšili, aj s kávou a otcom. Mať kávu v tej dobe, to bol nápoj, ktorý si hoci kto nemohol dovoliť.

Otec prudko otvoril hlavné dvere a ocitol som sa v malej chodbičke s topánkami a kabátmi. „Bež za mamou a pritúl sa k nej. Musím do práce, nevymýšľaj,“ dodal rázne so zdvihnutým prstom.

„Zase?“ poznamenal Samuel smutne.

Otec si len povzdychol, nahodil súcitný pohľad plný povinností a zabuchol za sebou dvere.

Spomenul som si, čo znamenal otcov zdvihnutý prst. To bolo posledné bezbolestné znamenie pred štipľavým remeňom na mojom zadku.

Samuel utekal dlhšou chodbou, zahol doprava a ocitol sa v miestnosti s čiernou dierou, v ktorej blkotal ohník. Aha, tá čierna diera je kozub, už si spomínam. V miestnosti bolo zopár skríň, na ktorých ležali ozdobné tanieriky a čajové šálky. Stena bola pomalovaná kvetmi, ktoré sa vzájomne pretínali a tvorili na pohľad živú lúku. Aj kvety z maminej záhradky sa tam našli. Jediné svetlo, ktoré z polovice osvetlovalo izbu, bol oheň z kozuba.

Tesne pri kozube som videl obrysy postavičky, ktoré sedeli na hojdacom kresle. „Poď ku mne, Samko,“ ozval sa ženský hlas.

Samuel spočiatku kráčal, ale neskôr sa jeho kroky zrýchlovali, až sa premenili na beh. Skočil k mame do kresla, ktorá si ho silno privinula. Keď jej pozrel do tváre, bola tak pekná, žiarivá, aj napriek slabému svetlu, plná pochopenia a... je to niečo, čomu určite nerozumiem, ale je to veľmi pekné... A hlavne je to presne tá samica z mojej prvej spomienky.

 „Prepáčte mi, maminka. Už nebudem utekať. Ostanem tu s vami, navždy!“

„Našiel si, čo si hľadal?“ opýtala sa vzrušene.

„Nie tak docela, ale už nebudem chodiť preč od teba, už nikdy...“

Mama sa potichu usmiala a dala Samuelovi pusu na čelo.

Ten bozk bol hrejivý a príliš silný, aby som ho dokázal popísať. Samuel si to neuvedomoval, ale rarach v ňom ukrytý prežíval chvíľky materinského šťastia, ktoré mu boli vzaté príliš skoro. Sladké jedlo nie je jediná vec, pre ktorú by som sa stal človekom...

„Že neodídeš? To vravel aj tvoj najstarší brat a ešte si ho ani nevidel. Už ani neviem, koľko rokov je odcestovaný. Mohol by konečne prísť, otec by sa potešil.“

To je mi ale prekvapenie, ja som mal brata. Nebol dôvod sa nad ním zamýšľať, pravdepodobne ho nikdy neoddychujúci čas už dávno zabil. Moja hlavná úloha nesmie byť zanedbávaná. Kedykoľvek sa mi môže nasyktnúť príležitosť zistiť viac o tomto obydlí. Mohlo to byť čokoľvek. Obrazy, slová, zvyky, ktoré sú známe len pre určité územia krajiny, možno prízvuk reči, ale to by som musel žiť medzi ľuďmi omnoho dlhšie ako krátkych osem rokov, aby som to dokázal určiť.

Ach, tak málo času... Keď si predstavím, že spomienka je jediné miesto, kde sa môžem stretnúť s mamou, mrzí ma, že ho plýtvam na zistenie, kde leží v súčastnosti v zemi. Je mi jasné, že kvôli stále zhoršujúcemu sa stavu nemôžem spomínať večne.

 Samuel sa vyšmykol z maminej náruče a utekal do inej izby. Ešte stále sa nachádzal na prízemí. Prebehol do miestnosti, ktorá sa najviac podobala tej, kde ľudia pripravujú jedlo. Uchmatol si krajec chleba a tou istou cestou bežal naspäť k mame.

Po jeho ceste domom som nevidel žiadne náznaky niečoho známeho, alebo som si to proste nevšimol. Samuel sa nepozeral vôkol seba, nevnímal okolie tak pozorne, pretože mu bolo dobre známe.

„Mama, kde je teraz môj brat?“ opýtal sa Samuel.

„Ďaleko, veľmi ďaleko, sama už neviem,“ zašeptala mama. Znova pohladila Samuela a povedala: „Sľúb mi, že nikdy neodídeš tak ďaleko. Musím mať jedného z vás pri sebe.“

„Ako som vám povedal, mama, ja nikdy neodídem.“

Mama sa usmiala. Samuel si všímal jej pery, ako sa šponujú do široka. „Zajtra odcházdame za starou mamou, mal by si ísť spať, aby si bol ráno svieži,“ povedala s úsmevom a odsunula ma z kresla dolu.

„A musíme? Však sme boli u nej minulý týždeň,“ namietal Samuel.

„Pravdaže musíme. Moja mať už je stará, potrebuje našu pomoc a hlavne tvoju. Si mladý a silný a vždy keď prídeme, rada ťa obíjme.“

„Minule zabudla.“ Sklopil hlavu a skúmal ručne vyšívaný koberec. Žlté koleso prekrížené s čiernym štvornohým zvieraťom. Obraz obtiahol prstom.

„To pretože minule oslavovala a musela sa venovať veľa ľuďom. Predstav si, že tam bola skoro celá dedina. Však poznáš starú mamu. Všetci ju majú radi a dokonca tam boli aj cudzí ľudia z vydavateľstva.“

„Čo je to vydavateľstvo?“

„To je miesto, kde sa vyrábajú knihy. Stará mať napísala jednu úžasnú knihu a títo ľudia z vydavateľstva ju vyrobili. Potom si ju môžu ostatní kúpiť.“

„A čo to je za knihu?“

Mamu Samuelove otázky vyčerpávali, už aj tak vyzerala dosť unavene, ale vždy mu odpovedala s pokojom. Úžasná samica, jedinečná. „Keď bola stará mama malé dievčatko, vraj sa stretla s malými lesnými tvormi a skamarátila sa s jedným z nich. Podľa mňa sa jej to len snívalo. A tak napísala o tom, ako s nimi prežila veľké dobrodružstvo a ľudí to zaujalo.“

„Áno, aj mne o tom už rozprávala, ale keď som sa potom rozplakal, povedala, že si to len vymyslela, že naozaj neexistujú.“

„Bol si ešte maličký, teraz by sa ti ten príbeh možno páčil. Možeš ju poprosiť, aby ti ho prerozprávala, ale nech ti povie čokoľvek, pamätaj, že sú to len výmysli. Teraz choď pekne spinkať a skoro ráno vyrážame.“

No toto, to som teda nečakal. Žeby moja stará mama naozaj stretla rarachov? Možno stretla Ezariho, ale prečo ju potom nepremenil? Keby som si tak spomenul na ten príbeh, ktorý mi rozprávala. Bohužiaľ, ten je hlboko v Samuelovej hlave a pokiaľ si on nechce spomenúť, ja si tiež nespomeniem.

Malý samec vybehol na poschodie, kde všade vôkol vládla tma. Naslepo nahmatal dvere na pravej strane a potlačil kľučku. Vošiel do malej izbičky s jednou postelou, malým stolíkom a vešiakom na veci. Rýchlo si zvykol na tmu, pretože neprišiel z veľkého svetla. Ľahol si a pokúšal sa zaspať. Chvíľku len tak ležal a rozmýšľal nad dnešnou hrou na vojaka v zákope. Občas sa pred zaspaním uškrnul. Zaklipkal viečkami a ja som zbadal biele svetlo, ktoré ma vrátilo naspäť do drevenej krabice.

Zobudil som sa prilepený k papierovej výplni. Nemohol som sa pohnúť. Hlava mi trieštila, akoby som ju neustále búchal do stromu. Obe nohy mi plávali vo vlastných výkaloch, ktorými zatuchol celý priestor. Spolu s potom tvorili úžasne odpornú vôňu, ktorá ma prinútila kýchať. Skoro som sa zadusil vlastným smradom. Ešte šťastie, že zo spodu kukala malá dierka, ktorou mi prúdil vzduch.

Rýchlo som vykopol poklop a vykotúľal sa von. Ako som kľačal s rukami opretými o podlahu, z nosa mi niečo kvaplo na zem. Krv. Už predtým som mal tú česť poznať pach vlastnej krvi. Prevrátili sa mi oči a stratil som vedomie.

Keď som opäť nabral vedomie, telo neposlúchalo. Nedokázal som pohnúť jedinou končatinou. Do chrbtice mi vystrelovala pichľavá bolesť. Myslel som si, že to dopadne lepšie ako minule, ale Rokyho slová sa plnili do bodky. Naozaj je to horšie a horšie. Čo bude nabudúce? Pokiaľ sa to bude zhoršovať ešte viac, blíži sa jedna z posledných spomienok.

Prekotúľal som sa k zabitej potrave. Bola zamrznutá, tvrdá ako kameň. Načiahol som sa k oblečeniu, kde ležal aj môj starý, nepoužiteľý kabát. Posledné vrecko som vyprázdnil od suchej síry.

Dva hrbolaté kamene som trel o seba, pokiaľ nevydali jedinú iskričku. Síra sa chytila a s ňou aj starý kabát. Postupne som prikladal odlomené kusy podlahy. Dával som pozor, aby som udržal iba malý plamienok a hlavne, aby som mal nad ním kontrolu. Ohrial som seba aj večeru a trochu sa posilnil. Pre istotu som nerátal, koľko času som strávil zavretý vo vlastných sračkách.

Po mrazivej kúpeli v snehu som sa obliekol a znova vydal na cestu. Aké úbohé. Ani neviem, kam idem. Proste som pokračoval stále na juh, dúfajúc, že ma stretne šťastie. Prestáva ma baviť spoliehať sa na náhodu. Cestou som si opakoval každý moment spomienky. Každú sekundu som podrobne rozoberal, ale nenašiel som nič, čo by mohlo pomôcť. Opäť som ustanovil zákaz spánku až do odvolania. Pri prestávkach som otvoril mapu a skúmal. Zakaždým som prstom našiel presnú polohu vzhladom na prebehnutú trasu. Po niekoľkých týždňoch som sa dokonale naučil čítať z ľudskej mapy. Kontrolou mi boli rieky alebo ľudské obydlia, do ktorých som nevstúpil, len odpozeral názov a porovnal ho s názvom v mape.

Dnes sa mi stala čudná vec, ktorá ma zase posunula o krok bližšie. Ako vždy som prišiel na kraj obydlia odkukať jej názov, ale ten sa nezhodoval s názvom v mape. A pritom sedel každý môj výpočet, či názvy okolitých dolín a riek. Buď spravili chybu, alebo dedina zmenila názov. A vtedy mi to došlo. Čo keď aj moje rodné obydlie sa nevolá tak, ako sa volalo v spomienke? Je to celkom možné, pretože odvtedy uplynulo veľa rokov.

Okrem zlého názvu ma zaujal aj nákres neďaleko názvu obydlia. Boli tam nakreslené dve zvieratá, ako navzájom bojujú a za nimi stojí strom. Viem, že podobné som už niekde videl. Dlho som pátral v pamäti, až som si spomenul na vyšívaný koberec v Samuelovom dome. „Samozrejme!“ zreval som nahlas. „Je to značka toho obydlia. Každé musí mať nejakú značku.“ Odteraz budem každé obydlie, alebo skrumáž domčekov v noci prehľadávať, či nemá obraz, ktorý bol vyšitý na koberci v mojom bývalom živote. Avšak musím dávať pozor, pretože nie všetky obydlia majú značku na viditeľnom mieste a niektoré ju ani nemajú.  

Prechádzal som kopcovitou krajinou posiatou červeným morom kvetín. Obvyklá polná rastlina, ale v takom hojnom množstve ju málo kedy vidieť. Ľahol som si medzi kvety a chvíľu len tak premýšľal: od tej nečakanej stretávky s ľuďmi som sa s nikým nerozprával. Občas mi príde trochu smutno. Som sám na neznámych cestách, rozprávam sa so zabitými zvieratami popri tom, ako ich sťahujem z kože, alebo si len tak žvaním sám pre seba. Pravdu povediac, teraz ma láka zastaviť nejakého človeka a úprimne sa s ním porozprávať. Je jedno o čom, trebárs o striedaní dňa a noci alebo o sťahovaní vtákov, alebo kľudne môžeme rozprávať o nejakých ľudských veciach, možno o živote a jeho výhodach. Keby som bol človekom, premárnil by som toľko slov, koľko sa len dá. Je jedno, že by to bolo o hlúpostiach a ľudia by ma nemali radi, ale aspoň by ma počúvali. Vedeli by, že žijem, že dýcham a že som jedným z nich.

Musí to byť úžasný pocit, keď niekto úplne odlišný počúva príbeh, ktorý si nevie ani predstaviť, život, ktorý nikdy nežil a nebude žiť. Potom sa nad tým zamyslí a povie: máme toho veľa spoločného. Nakoniec sa predsalen až tak nelíšime. Vôbec nevadí, že si iný, ale je mi s tebou dobre. Ukazuješ mi iný pohľad na život a preto si pre mňa vzácny.

Namiesto toho som rarachom, ktorý mal vedľa seba len svoju skupinku. Ale aj v tej jednej skupinke sa našli rarachovia, ktorí ma nemali radi, ktorí sa rozprávať nechceli, ktorým som bol ukradnutý, ktorí mali iných členov na rozprávanie a nakoniec som zistil, že sa v tej jednej tlupe nenachádzal jediný rarach, ktorý by mi rozumel, ktorý by sa o všetkom porozprával. Len tak, proste aby nám vychádzali slová z úst a zaplnili ten dlhý čas behania po lese a ukrývania sa pred inou rasou.

Obyčajný človek, ten má okolo seba milióny jemu podobných a môže si vyberať znova a znova. A za ten svoj krátky čas, tých pár rokov, určite nájde spoločníka na rozprávanie. Spočiatku bude náročný na vyberanie a určí si presný vzor- ako by mal vyzerať, čo by ho malo zaujímať, akú povahu alebo vlastnosti by mal mať, ale neskôr, keď nenájde presne podľa svojej predstavy, začne postupne uberať. Najprv zmizne výzor, potom mu bude jedno, aké má vlastnosti a povahu a nakoniec vyradí aj spoločný záujem. A až potom mu dôjde, že ten človek je úplne odlišný, ale bude mu to jedno, pretože niekoho našiel a je s ním šťastný. A nakoniec zistí, že je ešte lepší, ako by bol človek zostavený presne podľa jeho vzoru.

Ale načo sa vôbec obťažujem takto zmýšľať? Samota mi robila spoločnosť už pekných pár desaťročí a nevadilo mi to. Príde jeden deň plný červených kvetín a napadajú ma takéto zbytočnosti. Veci, ktoré zmeniť nemôžem. Sú tak dané a tak aj ostanú. Dúfam, že mi raz jedna zo spomienok odhalí, či som si zvolil tento život sám, alebo mi ho Ezari nanútil.

Musel som sa zdvihnúť zo zeme, pretože ďalšia takáto úvaha by ma priviedla na cestu bez konca. Ezari občas vravieval: čas všetko zahojí, ale podľa mňa sa mýlil. Čas mi síce ponúka zabudnúť, ale neskôr mi to vráti s nadobudnutými vedomosťami a ešte len vtedy začnú tie pravé ťažkosti. 

---