Ezariho potomok 15. časť

15. časť

Zima sa pomaly končila a ja som bol stále na cestách. Každé obydlie, ktoré som navštívil a skontroloval, označil som si na mape krátkym ryhom pazúra. Dnes mapa vyzerá, akoby spadla pod tisíce nožov. Okrem škrábancov musela znášať tlak vetra, ostrosť dažďových kvapiek, sem tam na ňu prskla krv potravy a veľakrát sa od môjho hnevu udrela o kmeň stromu či tvrdú zem. A keď si predstavím, že všetky tieto rany a škody doteraz znášala zbytočne, ľutujem, že som sa dal na cestu za ničím.

V tento krásny jarný deň, keď už zmizla aj posledná vrstva snehu, sedel som na vysokom dube a opäť hľadel na kus všemožne zničeného papiera. Východ som prešiel celý. Stred, teda južná časť, kde som teraz, je z polovice poprechádzaná a západ... Tam sa radšej nepozerám, lebo by som od tej veľkosti územia stratil chuť.

Nahol som sa cez hrubý konár a priamo predo mnou sa týčilo ďalšie ľudské obydlie. Zdalo sa byť veľké, ohromne veľké a tentokrát bolo niečim zvláštne. Namiesto drevených a zopár kamenných domčekov ma čakala hotová ľudská pevnosť.

Také domy som v živote nevidel. Ak to domy vôbec sú. Dosahovali obrovských výšok a nemali na sebe kúsok miesta, kde by nevyčnievalo okno. Aj kusy dreva pozapichované  v zemi oddeľujúce domy tam chýbali. Žiadne ploty. Tak to ľudia volajú- ploty. Akoby to všetko patrilo jednému človeku a viac sa nestaral. Z niektorých zvláštne postavených domov vychádzali husté čierne mraky. Iné svetielkovali, aj keď bolo ešte svetlo.

Už odtiaľto bol počuť šum a ruch ľudských vyrobenín. Búchanie, vrčanie, klopkanie, hučanie, všetky zvuky sa navzájom pretínali a dokopy vytvárali ohlušujúcu zmes. Okrem neznesiteľného hluku tam nebola skoro žiadna príroda. Nebráni sa náhodou to obydlie proti zelenej farbe zakvitnutých stromov?

Sklopil som hlavu. Do očí mi udrela diera na nohaviciach a ani sveter, ktorý som ukradol už dávnejšie, nevyzeral najnovšie. Mne by to bolo jedno, ale pokiaľ chcem nenápadne prekĺznuť do obydlia a von, musím splynúť s prostredím, prispôsobiť sa.

Pod stromom ležala mláka čistej vody. Čupol som si k nej a poriadne vydrhol špinavú tvár z každej strany. Uši som priviazal k hlave povrázkom a dlhé uhladené vlasy ich pekne zakryli. Keď sa hladina vody upokojila, ani som sa v nej nespoznal. Zničené oblečenie asi nijak neprispôsobím. Posledným krokom bolo zakrytie chlpatých piat. Toľká škoda, že som v zime zahodil tie nepohodlné topánky. Musím nájsť nové, alebo aspoň vymyslieť iné nenápadné krytie.

Ani som si nevšimol, kedy som prekročil hranicu obydlia s prírodou. Zrejme žiadna taká hranica nikdy nebola. Kráčal som po kraji cesty a snažil sa byť čo najviac zahalený. Bál som sa rýchlo prechádzajúcich áut, ale snažil som sa ich nevšímať, ako to robili všetci. Ľudia, ktorí prešli okolo mňa, boli inak oblečení ako ľudia v malých obydliach. Zvláštne bolo, že si ma vôbec nevšímali. Akoby som nikdy okolo nich neprešiel. Ľudia v malých obydliach si ma stihli prezrieť od hora až dole a niekedy sa za mnou ešte aj otáčali. Tu im som ukradnutý a to je dobre.

Na začiatku obydlia boli normálne domčeky, na ktoré som zvyknutý. Pri jednom z nich sa povalovali topánky mojej veľkosti. Neváhal som a rýchlo ich ukradol. V momente som stratil pocit bezpečia a polovicu zmyslov, ale vďaka tomu nie je vidno ani kúsok raracha.

Časom sa tie normálne domčeky so šikmými strechami zmenili na príliš dlhé, bez šikmej strechy. Aj medzi stromami si pripadám ako ich mláďa, ale tu, tu si pripadám ako blcha. Stratená blcha. Ten hlukot kovových plecháčov a neustály zvuk čohosi mi nerobilo príliš dobre. Potrebujem si zvyknúť, ale zo začiatku by som mal začať z tichšieho miesta. Možno tu také ani nemajú.

Všade vládol zhon, ľudia sa ponáhlali, sekunové svetla blikali za každým rohom a neprestajne dookola opakovali pár farieb. Niektoré len svietili a iné aj húkali ako celé stádo zachripnutých nočných vtákov.

To je tak falošné. Celé je to jeden veľký nepodarok. Domy ako stromy, tvrdé hladké cesty ako mäkké lesné pôdy, otupujúci hluk ako príjemná hudba listov a vedel by som nájsť ešte veľa nedostatkov oproti lesu. Neviem si predstaviť, že by som tu raz žil.

Obrovské obydlie utíchlo až v noci. Ešte aj teraz sa tu nájdu nejaké ľudské skupinky či uháňajúci plecháč, ale stále je to lepšie, ako keď svieti slnko. Toto obydlie vyhnalo tmu. Niektoré svetlá svietiť neprestali. Ľudia dokážu poraziť tmu, nahradiť prírodu, ubližovať vlastným a ktovie, čoho sú ešte schopní.

Ocitol som sa uprostred prázdnych ciest a blikajúcich svetiel. Stál som pred kamennou obludou, ktorej vytekala z papule voda. Pozorne som si ju prezrel, ale to podstatné som zistil až neskôr. Zatiaľ, čo boli všetky domy a vysoké kamenné stavby natlačené na seba, táto obluda mala všetok priestor len pre seba. Iba cesty ju obkolesovali. Dokonca aj tie najvyššie a najzaujímavejšie domy stáli ďalej od vodnej, nehybnej príšery.

Najbližšie k nej bola akási stavba so špicatou strechou a podlhovastým telom. Na vrchu sa hrdo týčili osvietené prekrížené zlaté paličky. Do domu viedla pokreslená cestička zvláštnymi znakmi a postavami. Vidal som sa tou cestičkou v snahe vyhnúť sa pomalovaným častiam. Skákal som tam, akoby podo mnou práve horelo. Po pár vývrtkách som sa konečne dostal až pred dvojité dvere tejto stavby.

Zatlačil som na dvere, ale boli tak ťažké, že som s nimi nepomol. Možno ich niekto zvnútra drží, aby sa tam nikto iný v noci nedostal. Prstami som prechádzal hlbokými rytinami vo dverách. Boli tak presné a hladké. Keby som tak vedel, čo znamenajú... Moju pozornosť si získali dve osvetlené krabice veľkosti dospelého býka. Jedna z nich bola celá popísaná a nedal som si tú námahu so zisťovaním presných znakov. Tá druhá, tá bola omnoho zaujímavejšia. Pristúpil som k nej a skoro mi oči vypadli na pomaľovanú cestičku. Krabica na dvoch vysokých nohách vyzerala presne ako moja mapa, až na ten rozdiel, že namiesto bodiek, ktorými sú označované ľudské obydlia, tam boli obrázky tých obydlí. Predo mnou stál vodca všetkých máp. „Presne takúto mapu potrebujem!“ povedal som celkom hlasno. Okamžite som sa pustil do hľadania žltého kolesa prekríženého čiernym štvornohým zvieraťom.

Tak odhodlane som hľadal, že sa mi triasli obe ruky. Oči mi blúdili spolu s prstom po vysvietenom skle a čakali na ten okamih stretnutia s hľadaným obrázkom. Mapa bola plná všeliakych značiek a čudných nákresov, ale určite sa tam medzi nimi nachádza aj ten môj hľadaný nákres.

Oči aj prst sa zastavili na jednom mieste, ktoré sa najviac podobalo obrázku. Koleso bolo omnoho žltšie ako na koberci a zviera stálo kúsok od neho. Vytiahol som mapu a prirovnal ju k obrázku za sklom. To obydlie sa podľa krabice nachádza medzi južnou časťou a západnou. Nebolo poškrabané na mojej mape, to znamená, že ak obydlie s písmenami N- O- V- Á- S- M- E- L- N- I- C- A nie je môj rodný domov, tak som v koncoch.

Drápom som vyril do mapy krúžok okolo obydlia a ešte v tú noc som opustil obrovský domov ľudí. Predpokladám, že sa sem už nikdy nevrátim. Som lesný tvor a  mal by som žiť tam, kde sa cítim pohodlne, bezpečne a hlavne kde je ticho a čerstvý vzduch.

Po ceste na západ som sa nikde nezastavoval. Pretláčal som sa s vetrom, vyhýbal dažďovým kvapkám, pretekal s vtáctvom a nechal zmysly volne slúžiť. Uvoľnil som si uši a vyzul nohy. Špicaté ušká ostro rezali vzduch a bosé nohy sa potešili pri každom dotyku s pôdou. Nabral som veľkú rýchlosť a nechcel som zastaviť.

Dvakrát sa vystriedali deň a noc a podľa mapy by som sa mal nachádzať neďaleko obydlia, kde som sa narodil. Už len malý kúsok oproti tomu, čo všetko som zažil. Žeby bolo konečne moje hľadanie u konca? Tak veľmi som si to prial a určite zaslúžene to dosiahnem. Prešiel som cestou, ktorou by sa nevybral žiadny rarach. Dalo by sa to nazvať dobrodružstvom, ale to by som presne nevystihol. Vôľa chcieť. To je názov, ktorý v sebe nesie celú moju cestu.

Do dediny som prišiel z juhu. Bola už tma a jediný zvuk vydávali ľudskí vlci, priviazaní o drevené, malé domčeky. Moja prítomnosť ich privádzala do hnevlivých záchvatov, tak som sa im pre tentokrát vyhol veľkým oblúkom.

Okná v domoch ešte svietili, ale mňa zaujímal len jediný. Ten, ktorý stál na kraji obydlia. Utekal som po lúke a roztržito sa obzeral. Vtom ma inštinkt zastavil. Spočiatku som si to neuvedomil, ale podvedomie áno. Stál som na lúke medzi stodolou a domom so šiestimi oknami. Predo mnou sa týčil zrezaný peň zo starej jablone. Ten veľký a mohutný strom, ktorý vypĺňal môj krátky voľný čas, zmizol v čase. Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Som tu. Miesto, kde som prežil prvé a posledné roky ľudského života.

Strecha stodoly bola prepadnutá a celá stodola sa mierne nakláňala. Podišiel som bližšie a netrvalo dlho, kým som pochopil, že už sa nepoužíva. Už sa v nej neskrýva malý samec a nečaká na dobrodružstvo. Čas a zanedbanosť sa o ňu nepekne postarali. Nato dom naproti vyzeral krajšie ako v mojich spomienkach. Mal svetlo žltú stenu a novú červenú strechu. Lenže okolie domu už nekvitlo prekrásnymi kvetinami, nevoňalo zmiešanou vôňou a tráva nebola pokosená a učesaná ako vlasy. Horná terasa, kde mama oddychovala, bola za sklom. Aj vchodové dvere vyzerali novšie.

V dome boli počuť hlasy. Odhadoval som to na desiatich veľkých ľudí. Hlasno sa smiali a búchali, až sa celý dom otriasal. V pozadí hrala duniaca hudba, ktorá sa neustále opakovala. Chcel som ísť dnu a obzrieť si to tam. Smutne som hľadel na vchodové dvere a zabalený v tme čakal na prázdnej ceste.

Hudba nad ránom prestala a dom utíchol. Usúdil som, že ľudia potrebujú k životu spánok. A kedže noc im neposlúžila na oddych, musí im vystačiť denné svetlo. Počkal som ešte hodinu a potom pomaličky preliezol na hornú terasu, odsunul okno a prehupol sa dnu.

Vnikol som do úplne iného domu, ako si pamätám. Prehľadal som všetky miestnosti. Aj tie, kde spali ľudia. Ani jedna jediná neostala nezmenená. Avšak, koberec so znakom obydlia ostal na svojom pôvodnom mieste. Síce bol vyblednutý a už z neho vyliezali bavlnky, stále ležal na svojom mieste pri kozube. Nakukol som aj do svojej izby, ale tá už bola prebúraná s tou vedľa. Vytvorili jednu veľkú s dvojitou postelou.

Zrazu sa mi začala krútiť hlava. Telo sa hompálalo dopredu a dozadu. Únava ma zaskočila na nesprávnom mieste v nesprávny čas. Prišla tak rýchlo a bez varovania. Samozrejme ani rarach nemá nekonečnú výdrž bez spánku. Už som ani nevládal spočítať čas, koľko som nezatvoril oči. Raz to prísť muselo, ale ešte som plno veci nestihol. Čo keď mi spomínanie zničí telo tak, že sa už nezobudím?

Tackavo som sa pobral z domu. Inštinkt ma ťahal do stodoly. Ani silné kúsanie do ruky ma dostatočne nezobudilo z omámenia. Z dierok po zuboch sa začala valiť krv. Rýchlo som ju pil, aby čo len kvapka nepadla na zem. Vyskočil som z terasy a nezavrel za sebou okno- hádam si to nevšimnú. Už som bol len pár krokov od stodoly. Ani si nepamätám, ako som tam došiel, alebo či som mal pod nohami mokrú trávu. Stodola sa mi ukazovala dvakrát a viečka si robili po svojom. Každou chvíľou padnem na zem a začne sa boj. Síce som už nevládal nazdvihnúť viečka, hmataním rúk som cítil mokré drevo a aj nohy dopadali na niečo mäkké a... biele svetlo. Už je to tu...

Otvoril som oči, ktoré patrili človeku. Samuel sa zobudil a posadil sa na kraj postele. Nenútene zívol a postavil sa na nohy. Lenivosť a teplé periny ho lákali späť. Nenechal sa dlho presviedčať a znova si ľahol.

„Samuel! Na stole máš chleba! Ponáhľaj sa!“ ozval sa mamin hlas zdola.

 Nato sa Samuel prudko postavil a mašíroval dolu schodmi. „Dnes ideme k starej mame, však?“

„Dobre si pamätáš,“ pochválila ho mama a pohladila ho po strapatých vlasoch. „Keby si vstal skôr, stihol by si pozdraviť otca, teraz už spí.“

Malý samec si vychutnával čerstvý chlieb s maslom. Tú úžasnú chuť som si zase zopakoval. Bodaj by som ju cítil stále. Teraz prežívam krásne chvíľky starostlivosti, ale čo prežíva moje pravé telo? Samuel znova vbehol do izby, našuchol si hebké kusy handier na päty, ľahučké tričko a hlavne suché. Obliekol si nohavice a na hlavu vyhodil šedú prikývku, ktorá vyzerala ako malý zrezaný peň. V úzkej chodbičke si obul voľné plátenky. Keď sa postavil na cestu, cítil drobné kamienky pod nohami.

Mama mala hrubé pracovné šaty. Vyzliekla zásteru a tepláky a to bolo znamením, že sa čoskoro poberie z domu. Ruka v ruke kráčali po dlhej ceste cez dedinu. Mama mala cez ruku prehodený košík z prútia, odkiaľ zaváňali práve odtrhnuté kvety zo záhradky. Taktiež tam niesla malú lopatku a hrabličky, ktoré kedysi vyrobil otec.

„Mama? Keď pekne poprosím starú mamu, prečíta mi z jej knihy?“

„Ktorú knihu myslíš? Moja maminka ich napísala veľa... Aha, tú o lesných tvoroch, však?“ Samuel súhlasne prikývol a usmial sa. „No, ja si myslím, že keď nebude mať veľa práce a pekne poprosíš, určite neodmietne,“ ujistila ma mama.

Celkom som sa začal báť. Ale nebol to strach, čo ma sprevádzal v samcovom tele, ale napätie. Samuel cítil vzrušenie a veľké dobrodružstvo, ale to ešte netuší, že rozprávka sa stane skutočnosťou. A keď porovnávam výšku a tvar Samuelovho tela, rarachovia prídu čoskoro.

Ako sme kráčali cestou cez dedinu, zobúdzali sa vo mne spomienky. Dokonale si spomínam na susedov, na ich psa, na okolité domy, malú školu, kde prichádzali aj mláďatá z iných dedín, na nedeľné omše v kostoloch. Keď niekto neprišiel do kostola a nikto nevedel prečo, okamžite sa začali chýriť klebety a hlúpe príbehy. Najprv medzi deťmi a potom sme tým nahúckali aj dospelých. A keď niekto neprišiel do kostola dve nedele po sebe, stal sa miestnym nepriateľom.

Spomínam si na hry pred a po škole, na hlúposti, ktoré sme navymýšľali od nudy a potom tie boľavé miesta, keď nepomohol otcov zdvihnutý prst. Toľko veci a udalosti sa vo mne naraz zobudilo. Akoby som to znova prežíval. Znova bol malým človekom, ktorý myslí na nezbedy. Znova cítil mamine teplo, jej silu v nežnosti a otcovu vynaliezavosť. Znova prežíval ľuský život.

Na druhom konci dediny stál presne taký dom, aký sa objavil v úplne prvej spomienke. Vysoký, ohraničený malým plotom. Vtedy tam bolo veľa ľudí a moja spomienka bola nejasná. Teraz to vidím omnoho zreteľnejšie. Hraničil s lesom. Boli tam aj tie dvierka, ktorými som vošiel do lesa a prvýkrát zbadal rarachovu nohu, ale to si ešte ľudský samec neuvedomoval.

Stará mama tam už stála pri dverách a milo sa usmievala. Zakývala nám. „No poďte, už vás čakám!“ zakričala stareckým hlasom.

„Stará mama, stará mama, pekne prosím, prečítate mi kúsok z vašej knihy o lesných tvoroch?“

Stará samica zneistela a zohla sa na Samuelovu výšku. „Pamätáš, ako si minule plakal?“

„To bolo vtedy, teraz som už veľký a hrozne sa teším!“

„A nebudeš plakať?“ Vzpriamila sa.

„Sľubujem!“

„Tak dobre, ale až pohrabeš lístie, očistíš zemiaky a pekne sa umyješ,“ oznámila stará mama víťazoslávne. Jej úprimne silný úsmev ma nútil sa smiať, pretože stará mama veľmi ľahko ovládala pocity druhých. Svojou tvárou prezrádzala tak mnoho...

Samuel vyskočil vysoko do vzduchu a svoju radosť sprevádzal hlučnými pokrikmi. Horlivo sa pustil do práce a s nadšením hrabal popadané listy. Nástroj v jeho rukách sa neisto kolísal zo strany na stranu. Veľkosťou ho dvakrát prevyšoval. Tešil sa na príbeh tak veľmi, že porobil ešte veľa domácich prací, kým prišiel za starou mamou a s úšklebom čakal na odmenu.

            „Samuel, môžeš u starkej prespať, ale sľúb mi, že nebudeš hnevať, dobre?“ povedala mama a dlhým prstom napodobňovala otca. Zajtra ťa vezme otec, poslúchaj starú mamu...“

            „Budem mama, budem.“

            Samuel vošiel do domu za starkou a rozhliadal sa po miestnosti, ktorá bola hneď za dverami. Stará mama tam stála pri hrnci, práve varila kukuricu. Párkrát hrniec pretrepala a otočila sa k Samuelovi. „Tak poď, sadni si tu vedľa mňa a ja ti porozprávam o čom, teda o kom je kniha.“

Samuel sa pohodlne usadil medzi studenú piecku a knižnicu. Sedačka, na ktorej sedel, bola vystlaná vankúšmi a dekami. Celá miestnosť voňala lesnými bylinkami, ale najviac sa vôňa šírila od starkej. Táto stará samica zvykla voňať zmiešanými vôňami, ktoré boli malému Samuelovi neznáme. Teraz viem, že vône vyrobili ľudia.

Zatiaľ čo sa Samuel krčil na sedačke, stará mama sedela vzpriamene. Nasadila si okuliare a v rukách držala malú čiernu knižku- zatiaľ zatvorenú. „Takže, všetko to začalo, keď bolo jedno dievčatko, o niečo málo staršie ako ty, pripravené vyraziť do lesa. Mária mala dospelých bratov, takže sa hrávala sama. Dievčatá v jej veku sa hrávali na mamičky, alebo skákali cez švihadlo. Nosili čisté biele šatičky a rozprávali sa o chlapcoch. Ona bola iná. Behávala po lese, hrávala sa na bojovníčku a šplhala po stromoch. Domov chodievala otrhaná a mamička ju vždy vyhrešila. Spolužiačky ju nemali radi, pretože bola iná ako ony. A práve v lese sa začína a na chvíľu končí jej neuveriteľný zážitok.“

„Ale mama povedala, že je to len vymyslené a prečo končí?“ opýtal sa smutne.

„Poslúchaj a dozvieš sa prečo. Takýto príbeh je ťažké vymyslieť, nieto napísať. Škola bola zatvorená a Mária mala celý deň na hru v lese. Nabalila si plný vak jabĺk a domáceho pečiva a vybrala sa skúmať les hlbšie. Kedže bolo ešte len ráno, plánovala cestu až na kraj lesa. Myslela si, že tam nájde studňu s liečivou vodou a okolo nej budú tancovať motýle a všetko bude nádherne žiariť. Pevne dúfala, ze keď nájde liečivú vodu a prinesie ju do dediny, kde ľudia umierali na podivnú chorobu, vyhlásia ju za hrdinku a dostane titul rytier.“ Stará samica sa hlasno zasmiala a líca jej očerveneli. Snažila sa zakryť medzeri medzi zubami, ale nedokázala odolať zubatému smiechu.

„A našla Mária takú vodu?“

„Isteže nie. Ale našla niečo omnoho zaujímavejšie. Prešla asi dva kilometre a od únavy ju rozboleli nohy. Vytiahla jablko a schuti ho zjedla. Tento deň bol pre ňu úplne obyčajným dňom. Mária sedela pod stromom, ktorý bol rovný ako májový strom. Nevyrastal z neho jediný konár. Až na samom vrchu začínala koruna. Tam bola prvá veľká panoha, ktorá podopierala malé konáriky koruny.

Vieš, Samuel, Mária zdolala každý strom, ktorý sa jej zdal zvláštny a ani tento nebol výnimkou. Oblapila kmeň oboma rukami a pomocou nôh sa vyštverala, celá doškriabaná a dotrhaná, až na prvý hrubý konár... Nech ťa ani nenapadne také bláznivé veci skúšať, rozumieš?“ po zmene tónu sa opäť vrátil ten dobrodružný hlas starého človeka.

„Celé hodiny tam sedela a kochala sa nádherou krajiny. Samozrejme, Mária tieto lesy poznala ako svoje vlastné, ale z tohto stromu to bolo iné. Čarovné. Okrem pár vetví a zopár väčších stromov mala rodnú dedinu ako na dlani. Občas zostrelila nemecké lietadlo a vypálila nejeden tank, ale všetko to bolo len v jej hlave. Bola príliš zaneprázdnená, aby sa vrátila do normálneho sveta. Veru, nechcelo sa jej liezť dolu a zase sa stať obyčajným dievčaťom, čo sa musí vrátiť domov, ísť do školy a poslúchať rodičov. Užívala si slobodu a predstavovala si, že je kráľovná lesa a toto je jej domov.“

Samuel sa tváril sklamane. Stará mama začala nudným začiatkom, ktorý obyčajné mláďa akurát uspí. Už sa mi zdalo, že padne do hlbokého spánku, ale okamžite sa zobudil po nasledujúcich slovách. Stará mama zvážnela a hlas nabral tichú tajomnosť.

„Už sa stmievalo a prišiel čas ísť domov. Mária sa opatrne šúchala po kmeni stromu a keď bola meter nad zemou, studené a drsné prsty ju prudko stiahli za kotník. Zvískla a padla tvárou na zem. Okamžite sa obrátila a okolo nej stáli lesné deti so špicatými ušami a drsnou, špinavou kožou. Iba potrhané handry poviazané na uzlíky okolo rúk a nôh tvorili oblečenie. Vlasy mali tmavé od... ani neviem od čoho. Vyzeralo to ako masť zmiešaná s hlinou. Dievčence mali vlásky rozcuchané a zamotané v nepodarených vrkočoch. Chlapcom ofina zastierala oči.“

Opisovala ich s takým napätím, že ani ja som nedýchal vnútri samcovho tela. Podľa rozprávania starej samice určite videla Fabulov. Samuel pozeral bez mihnutia oka presne na starkin nos tak, ako by som si to prial.

Stará mať stíchla a otvorila knihu v jej rukách. Nalistovala zopár strán a začala čítať: „Pozrime sa, koho to tu máme!“ skríkol malý, do hneda sfarbený chlapec s dospeláckym výrazom. Ruky mal opreté vbok a šibalsky na mňa zazeral prenikavým pohľadom.

„Ja... ja... bývam neďaleko a... odkiaľ ste vy?“ opýtala som sa roztraseným hlasom.

„Práve odtiaľto a ty, ty jedna malá neposlušnica, ty sa staneš jednou z nás. Neboj sa, nebude to bolieť. Dokonca si nebudeš na nič pamätať.“

„Ale potom musím ísť domov, lebo dostanem výprask.“

„Nie, potom už nikdy ľudí neuvidíš. Ani si na nich nespomenieš. Nebudú ťa vôbec zaujímať. Oni budú vylievať slzy zo svojich očí, ale ty už sa nikdy nevrátiš. Postupne zabudnú, že si sa vôbec niekedy narodila. Takí sú ľudia,“ komentoval škriekajúci hlas, ktorému som sotva rozumela. Znel detsky, trochu sa podobal mačke.

„Nie, tak sa hrať nebudem! To nebude zábavné. Idem domov, aj vy by ste mali ísť. Poriadne sa umyte a vyčistite si krky, pretože máte otrasné hlasy.“ Otočila som sa a vykročila smerom k dedine.

„Ale to nie je hra. Nemyslím si, že máš na výber. Nám neutečieš.“

„Tak vás zmlátim. Ste mladší a menší. Ja sa viem biť. Raz som zmlátila môjho brata,“ vyhrážala som sa tlupe malých detí.

„Ty si vážne myslíš, že sme mladší a slabší? Chceš to zistiť, maličká? Mala by si sa báť ako všetci ľudia tebe podobní.“

„Prečo? Však ste len deti... Nemám sa čoho báť.“

„Ah, vy ľudia. Vy nič neviete!“ škriekal chlapec posmešne.

„Ja som múdra, ja viem všetko!“ Nepovedala som to hrdinsky a odhodlane, lebo sama som netušila, či sú to naozaj deti. Podobali sa na škriatkov a hlavne ušami. „Ste vôbec ľudia?“

„NIEEE!“ zreval a začal nadšene tlieskať. „Žijeme v lese a sem tam ukradneme nejaké dieťa a premeníme ho na jedného z nás. Ale ako tak pozerám, už nemusíme chodiť ďaleko, pretože si tu ty.“ Ostatné tvory stojace za ich vodcom sa začali hlasno smiať a ukazovať na mňa prstom.

„Nesmejte sa! Pokiaľ nie ste ľudia, tak kto teda?“ Začínala som sa báť. Vyzerali ako deti z našej dediny, ale tie uši a hnedá farba mi naháňali hrôzu. Mama mi vravela, aby som sa s nikým cudzím nerozprávala a teraz viem, že mala pravdu.

„Tí z vás, ktorí nás videli a náhodou prežili, napísali o nás príbehy. V príbehoch nám dali meno rarachovia. Ale inak patríme ku kmeňu Fabulov. Predstavím ťa, toto je Karos, Vitor, Manuk, Sikael, Orana, Desroa a tamten najmenší je Sorsky a mňa volajú Rokysek. A ty? Ako sa voláš?“

„Mária Dubanová... vy máte, mimochodom, veľmi čudné mená. Ja s vami aj tak nepôjdem...“ tvárila som sa kyselo a čudne na nich zazerala.

„Ách, vidíš, úplne som zabudol, že ťa budem musieť predstaviť ešte raz a všetkým Fabulom. Po premene si totiž nič z ľudského detstva nebudeš pamätať...“

„Nebudem?“ vyhŕkla som neveriacky, ale zdalo sa, že ma chlapec vôbec nepočúva.

„Hmm, Mária Dubanová... Mádura, nie. Máduba... áno, už to mám. Budeme ťa volať Maduna. Prekrásne meno, čo povieš? Páči sa ti?“

„Chceš, aby som sa bála, však? Ale to ma ešte nepoznáš, krpec. Doma mám vystreľovaciu gumu a už som s ňou zabila veľa myší a dokonca aj vrabca. Keby som ti s tým strelila do oka, už by si nevidel do konca života!“ vyprskla som bojovo.

„My sme zabili hnedosrstého bručouna!“ ozval sa jeden zo zadného radu uštipačným tónom.

„To je čo?“

„To je veľké hnedé zviera, ktoré hlasno bručí. Cez zimu spí a žere ryby...“ povedal ten istý.

„Medveďa? Vy ste zabili medveďa?“ Usmiala som sa. „Neverím vám, takí malí ako ste vy, by nikdy nezabili také obrovské zveira...“

„Myslíš? My poznáme rôzne triky  pasce a sme silní!“ hrdo zahlásil.

 To nemôžete! Macko je krásne zvieratko a je ich málo! Mackov musíte ochraňovať!... Aj tak vám neverím jediné slovo. Keby ste žili v lese, tak by ste vedeli, že mackov je málo a nezabíjajú sa!“

„Márniš čas, Rokysek. Ona nikdy nebude premenená,“ ozval sa z diaľky prichádzajúci hlas.

„Čo to meleš, Ez? Len sa ňou trochu hráme. Povedz, kedy máme príležitosť na doberanie si človeka? A táto si na to po premene nebude pamätať.“

„Bude, pokiaľ ju... však ty vieš,“ šepol mu do ucha. „Je príliš stará na premenu, čo si slepý? Nepôjde to.“ Tento novo príchodzí malý tvor mal dlhšie hrdlo ako ostatní a vyzeral rozumnejšie. Síce som ani netušila, o čom to hovorí, ale pomaličky som začala cúvať.

„Tak nech to má rýchlo za sebou!“ povedal jeden z nich s absolútnym kľudom a zvesil si z ramena luk. Pokojne natiahol šíp a namieril na mňa. „Stačí len slovo a bude už len v spomienkach,“ dodal odmerane. Úplne som zmeravela. Oni to mysleli vážne.

„Strielaj!“ skríkol Rokysek, ktorý si ma predtým doberal.

„Nie!“ zreval ten oneskorený, ktorého oslovil Ez. „Nemôžeme to mláďa zabiť!“

„A prečo nie, Ez? Však si mi to sám odporučil!“ Hneval sa na svojho druha a rozhadzoval rukami všade naokolo.

„Neuvedomil som si následky. Keď zvieraťu zmizne mláďa, samica ho chvíľu hľadá a neskôr na neho zabudne. Ale toto nie je zviera. Máme pred sebou človeka, ktorého pravdepodobne pozná veľa ľudí z neďalekej osady. Budú ho hľadať a stopovať s malými vlkmi a to znamená nebezpečenstvo. Rokysek, už nás nie je desať. Máme plno novopremenených. Nemôžeme si dovoliť dlhé utekanie, nie cez zimu.“

„Máš lepší nápad?“ zafučal ten s natiahnutým lukom.

„Keby som nemal, nezastavoval by som ťa. Dám jej byliny, ktoré jej vymažú pamäť. Síce sa bude všetko učiť odznova, ale to už nás zaujímať nemusí.“

„A čo ľudia? Strata pamäte im nebude podozrivá?“

„Bude, ale priradia tomu tie ich choroby a úrazy, nie tvory, ktoré ani nepoznajú. Nemôžu predsa obviniť niekoho, o kom nevedia, že žije...“

„Ez, dobre vieš, že tomu neverím. Nechaj si tie byliny na niečo užitočnejšie a spravíme to tak, ako sme boli vždy zvyknutí,“ odvrkol Rokysek.

„Nie sme zvyknutí zabíjať ľudské mláďatá! Ešte si žiadne nezabil, iba veľkých jedincov!“

„Aký je v tom rozdiel?“ Rokysek sa pozrel zákerným pohľadom a žmurkol na raracha s napnutým lukom.

„Povedal som nie!“ zreval Ez mohutným hlasom a vtom všetci cúvli krok vzad.

„Skapatá mrcina! Keď to nevíde, sám sa o to postaráš, Ez!“ hnevlivo povedal Rokysek a vyplazil mi hrboľatý bradavicový jazyk.

„Počkajte! Ja nechcem zabudnúť. Bojím sa, choďte preč!“

Rarachovia vybuchli do škriekavého smiechu. Skoro som ohluchla. Chytila som si uši a sklopila hlavu. Nedalo sa nevšimnúť, že jediný Ez stál na mieste s kamennou tvárou a smutne na mňa pozeral.

„Máš na výber smrť alebo stratu pamäte. Vyberaj, lebo ti vyberiem sám,“ vydal zo seba Rokysek dusivým smiechom.

Myslela som si, že celý ten čas si ma len doberali a zosmiešňovali. Aj ja som na bratov často mierila napnutou gumou, ale nikdy by ma nenapadlo na nich vystreliť. Predstava o smrti ma prinútila utekať. Bežala som do dediny ako o život. A nielen ako. Možno mi vážne hrozila smrť. Nohy sa mi triasli od strachu a padla som v plači na zem. Vtedy ma niekto chytil zo zadu za hlavu. Ani som nepočula, žeby niekto za mnou bežal. Naklonil mi ju smerom k oblohe. Cez uplakané oči som videla rozmazaný obraz jedného z nich. Nesmial sa, takže to bol asi Ez. Napľul mi do očí hnusný, mazľavý sopel a do úst mi vrazil niečo studené a krehké. Chutilo to ako cibuľa s horkou príchuťou. Prinútil ma prehltnúť to. Nech to bolo čokoľvek, v momente som zaspala.“ Stará mama zatvorila knihu a nežne sa na mňa usmiala. Samuel to nepostrehol, ale mne bolo jasné, že ten príbeh písala zo spomienok. Nič si nevymyslela.

„Stará mama, ako to skončilo a prečo sa Mária volá rovnako ako vy?“ opýtal sa Samuel so strachom v hlase. Jej rozprávanie ho úplne poznačilo. Akoby zabudol na všetkú radosť a napätie rástlo ako z vody. Ja som sa pomaličky blížil k pravde, ale tiež mi nebolo do smiechu. Nič podobné som nikdy nepočul.

„Ešte to ani zďaleka neskončilo, ale to až nabudúce, až budeš zase o niečo starší...“

„A prečo sa volá rovnako ako ty?“

„Volá sa tak preto, lebo som...“ zarazila sa. „Lebo som ju tak pomenovala- páči sa mi to meno,“ dodala s istotou a opäť sa usmiala.

„Nie, prosím, stará mama, dorozprávajte mi aspoň koniec, inak nezaspím. Musím to vedieť,“ prosíkal Samuel šúchajúc si dlaň o dlaň.

Stará samica si vzdychla a sklopila oči. Knižku pritom pevne žmolila v rukách, ale malému samcovi to nič nehovorilo. Preto okmamžite obrátil zrak naspäť na starú mamu.

„Bol to Ez, kto napľul dievčine do očí a prinútil ju zjesť to čudné jedlo. Zobudila sa opretá o strom, niekde v neznámom lese a na všetko si pamätala. Ez sedel na konári nad ňou. Vyrozprával jej všetko o rarachoch, o deťoch, ktoré uniesli, o jeho citoch k ľuďom, ktoré by nemal mať, o tom, aký je skazený a zlý. Vysvetľoval jej, ako premieňajú deti a prečo to môžu byť len deti a nikto starší. Potom sa rozplakal a povedal dievčaťu všetko o hádke s vlastným bratom, Rokyskom. Nemal Rokyska v láske, lebo ho Rokysek odjakživa odmietal. Bol taký zničený, že jej chcel zomrieť v náručí. Tichúčko prosil, aby to všetko skončilo, že už ďalšie storočie nevydrží. Dievčatko to nevydržalo a rozplakalo sa tiež. Pritúlili sa k sebe a tíško pod stromom plakali.“ Starej mame vyhŕkla slza z oka a hneď na to sa jej po líci skotúľala ďalšia.

„Stará mama, prečo plačete?“ opýtal sa Samuel, ale aj on mal slzy na krajíčku. Plakal kvôli presvedčivej starkinej tvári. Samotný príbeh ho tak nedojal. Ešte stále sa ujisťoval, že je vymyslený. Čítal som mu prehovárajúce myšlienky na meno hlavnej hrdinky a otázky na starkiné slzy.

„Neplačem. Som veľmi šťastná, že ťa mám a si tu pri mne. Milujem tvoju mamu, tvojho ocka a teba. Čo by som bez vás robila? Povedz, čo?“ Pritisla si Samuela k sebe a silno ho objala.

Samec sa vzápätí oslobodil zo zovretia. „A stará mama, ako to vlastne skončilo? Ešte nie je koniec, však?“ opýtal sa nádejne.

„Vieš, chlapče môj, je to len vymyslený príbeh. Rarachovia naozaj neexistujú. Kniha skončila šťastne. Ez odniesol dievča na kraj lesa a tam ho našiel hľadajúci dav sedliakov. Keď sa zobudila vo svojej posteli, nič si nepamätala. Postupne sa všetko učila odznova. Spoznávala mamu, otca, blízkych, kamarátov, rodinné zvyky, učila sa rozprávať a všetko sa časom vrátilo do normálu, ale o päťdesiat rokov si zrazu... to už je ale iný príbeh, ten skutočný.“

Spomenula si! Ako je to možné? Ezariho bylinky nezaberali? Napadajú ma len dve veci. Buď sa pomýlil, čo pochybujem, pretože on sa nikdy nemýlil, alebo to spravil schválne.

„Tak, to by bolo,“ Stará mať si vydýchla a pohladila Samuela po vlasoch. „Ideme spať, čo povieš?“

Samec sa uspokojil s dobrým koncom. Vôbec ho nezaujímali tie doplňujúce slová, kde spomína skutočný príbeh. Ten už pre neho nejestvuje. Samuel si nahlas zívol a usalašil sa starej mame na kolenách. „Mama už spinká?“

„Podľa mňa je už dávno doma a spinká. Poď do postielky, neodnesiem ťa, už nie.“

„Stará mama, podobáte sa na mamičku. Ešte aj teraz ste pekná ako ona.“

„Ale nehovor. Staroba ma úplne zmenila. Cítim, že si po mňa smrť už kráča.“

„To nie! Kto mi potom bude rozprávať príbehy?“

„Chlapče môj, toto bol posledný príbeh, ktorý viem aj ja, aj ty. Už ti nemám viac čo povedať, ale nechaj život, nech ti rozpráva svoje.“

„Tomu nechápem, stará mama.“

„Pochopíš, až vyrastieš. Len si tie slová pekne uchovaj vo svojej hlavičke a neskôr ti sami povedia, čo znamenajú.“

Stará mama podopieraná o malého Samuela sa vybrala hore schodmi. Samuel ešte prosíkal starú mamu, aby si ľahla s ním do jednej izby, ale stará samica si zachovala svoju dôstojnosť.

Jej dom bol podobný tomu Samuelovmu, ale bol strašidelnejší. Po stenách viseli tmavé obrazy a po starom otcovi tu ostali jeho najcenejšie veci z lesa. Jelenie parohy, vlčí kožuch, zopár vypchatých dravcov a šupiny z rýb.

Ani sa nečudujem, že som nechcel zaspať v takej strašidelnej izbe. Vďaka starkinej starostlivosti tu neviseli pavučiny, ale aj tak to vyzeralo ako v hustom lese. Ešte aj tiene stromov prenikali cez okno a hukot sovy bol tiež jasne počuť.

Už sa zdalo, že Samuel zaspí a ja sa zase presuniem do môjho možno mŕtveho tela, ale zatváranie viečok prerušil hlučný buchot na dolnej chodbe. Niekto sa vlúpal do domu. Samuel sa od strachu roztriasol, odpokal prikrývku a schoval sa pod postelou.

Snažil sa nakuknúť cez štrbinku v podlahe. Štrbinka bola príliš malá. Videl len mihot tieňov. Buchot sa presunul na schody. Ďalšie rany sa ozvali zdola, ale tentokrát nadobudli zvuk roztriešteného dreva a cinkajúceho skla. Po starej mame nebolo ani stopy.

Vtom sa prudko rozleteli dvere a Samuel zbadal takú istú nohu, ako pri strome na starkinej oslave. Zhíkol a vzápätí si chytil ústa. Chlpaté nohy detskej veľkosti sa blížili k posteli a tesne pred ňou zastavili. Samuel to nevydržal a celú izbu ohlučal vreštiaci piskot.

Postel rázom odletela a vybila okno na druhej strane izby. Samuel si schoval hlavu pod ruky a vrieskal ďalej.

„Nechaj ho na pokoji!“ zreval trasľavý starkin hlas a malý samec náhle vykukol. Medzi ním a starou mamou stál malý obrys tvora s potrhanými kúskami oblečenia ovísajúcich okolo neho.

Rarach k nemu rýchlo priskočil, jednou rukou ho zdvihol do vzduchu a Samuel konečne zbadal tvár, ktorá patrila Ezarimu.

Už to prichádza, pomyslel som si a pozorne som to celé sledoval Samuelovým, na smrť vystrašeným, pohľadom. Cítil som sa čudne, pretože Ezari bol úplne iný, ako som ho poznal. Konal zbrklo a nerozvážne.

Samuel trepal rukami a nohami v snahe oslobodiť sa, ale všetko bolo proti držiacej sile márne. „Ty! Ty jedna potvora škaredá stará! Čo si to spravila?“ zreval Ezari z plných úst.

Nevidel som starkinu tvár. Stála na mieste a mlčala. V rukách jej visela stará puška.

„Hlúpa kniha! Ako keby o nás už toho nebolo vo svete veľa! Ja som ti dôveroval! To malo byť naše tajomstvo a ty si ma zradila!“ Ezari vrieskal ako o život. Nikdy za tých tridsať rokov, čo sme spolu žili, takto nekričal. On nikdy nekričal. Hneval sa, ale hlas nezvyšoval.

„A... ale... ja som...“ vykoktávala sa stará mať.

„Nevedela? Nechcela? Nemohla vedieť? Čo si si myslela?!“

„Nerozumieš, Ez. Je to len príbeh, nikto tomu doopravdy neverí...“

„Malo to byť tajomstvo! Vina musí byť zaplatená! Aj Rokysek zaplatil. Môj vlastný brat zaplatil miesto mňa! Ty ani nevieš, čo sa potom stalo! S Rokyskom sme sa nezhodli v smere nášho putovania, vo výbere najvhodnejšieho miesta, s niektorými skutkami a plno ďalších vecí. Rozpory neustale rástli, ale to všetko bolo nič. To najdôležitejšie a najviac zraniteľné bolo, keď predo mnou šťastný ako blcha zamával tvojou knihou, s tvojím menom a potom ju nazúrene šmaril o zem. Vieš si vôbec predstaviť, ako som sa cítil? Neostávalo mi nič iné, len prijať od neho vyhlásený pokrvný súboj. Bol to krutý boj, dostával som jednú ranu za druhou, lámal mi rebrá, kúsal do slabín, hlboko šriabal... bodaj by sa tam bola a pozerala sa. Už sa zdalo, že prehrám, ale ja som sa vzchopil. Len kvôli tebe. Neveril som, že by si to bola schopná urobiť. Musel som zistiť pravdu. Rokyska som takmer zabil. Odsekol som mu pravú ruku a prst na nohe. Cítil ku mne toľkú nenávisť... alebo oprávnený hnev? Proste som ho musel poslať preč. Prikázal som mu do konca života žrať machy a lišajníky. On si rarašský zákon ctil a... je preč. Ešte v ten deň s krvácajúcou rukou, takmer bez dychu, odišiel...“

„Ez, prepáč mi, je mi to vážne ľúto...“

„Niekto musí zaplatiť,“ opakoval Ez dookola a skúmal Samuela rozhodnutým pohľadom. Vtom momente sa malý samec pozrel hore a videl rozšírené zreničky veľkých temných očí.

„Tak potom ublíž mne, zabi ma, čokoľvek, len nechaj Samuela Tolného ísť. Prosím ťa celým svojím srdcom,“ žobronila stará mama.

Samuel sa nezmohol na jediný pazvuk. Nemo civel, hrudník mu tĺkol a oboma rukami sa snažil uvoľniť Ezariho ruku spod krku.

Buchot na podlaží stále pokračoval a blížil sa smerom k nám. Vo dverách zničenej izby zastavil ďalší tieň raracha, ale nevidel som ho dobre. „Ponáhľaj sa, Ezari! Nemáme čas!“ tíško škriekal. Ani podľa hlasu som ho nespoznal.

Ezari si raracha vôbec nevšímal. „Teba som miloval, nedokázal by som ti ublížiť. Vezmem si tvojho potomka a spravím z neho môjho. Dúfam, že nezomrieš žiaľom, ale to je to najmenej, čo ti môžem za taký čin spraviť.“

„Ezari! Máš tu starú zabiť a mláďa uniesť! Ak to nespravíš ty, ja áno!“ skričal rarach a rozbehol sa po starkej. Ezari odhodil Samuela na zem a prebehol medzi starú mamu a rozbehnutého raracha. Ten nestihol zabrzdiť a Ezari ho jednou rukou uchopil okolo krku. Z ľahkosťou zmačkol a ozvalo sa chrupnutie a tlmený pokus o výkrik. Bezvládne telo pustil na zem a vrátil sa ku mne.

Stará mať pustila zbraň k zemi a sama si klakla na podlahu. „Ez, prosím, pokiaľ ma máš stále trochu rád, nerob mi to,“ plačlivo stonala, ale Ezari len zasyčal ako nahnevaný kocúr a prudko oblapil Samuela okolo trupu. Jednou rukou mu zapchal ústa a pomaličky prešiel okolo rozplakanej starej mamy. Nohou odkopol zbraň do rohu izby. Do ruky, v ktorej mláďa niesol, schmatol za kus handry aj telo raracha a vytratil sa von.

Samuelov úzkostný plač sa nepretlačil cez Ezariho ruku. Ani jeho zúbky mu nepomohli proti drsnej rarašskej koži. Čím viac sa vzpieral, tým silnejšie ho ruka tisla k mŕtvemu tvorovi.

Keď som zbadal hranicu lesa a tlupu ticho stojacich rarachov, bolo mi jasné, že už je všetko pripravené na premenu. Znamením bolo slabé hmkanie a sklonené hlavy.

Ezari odhodil rarachove telo a dvaja iní sa ho ihneď ujali. Samuela položil do trávi, ale ruku stále pevne tisol na jeho ústach. Nad samcom sa skláňalo kopec hláv, ktoré som veľmi dobre poznal. Aj krásna Eldaria tam stála a vyvalovala na mňa tie nádherne prenikavo strašidelné oči. Potom mi Ezari napchal do nosa dýmiace byliny, prevrátil som oči a uvidel biele svetlo.

Keď som sa zobudil, bola noc. Silný vietor sa opieral o labilne stojacu stodolu a pomáhal mu aj prudký dážď. Hlavne, že žijem. Moje telo sa nedalo ovládať. Necítil som si ani nohy, ani ruky. Akoby zo mňa vysali krv. Hlava mi tak bolestne trieštila a ja som s tým nemohol vôbec nič spraviť. Každá sekunda bola horšia a horšia. Vyvracal som aj to, čo som nejedol, krv sa mi pustila z nosa, uší a tenktokrát aj z úst. Ešte šťastie, že som dokázal mierne nakloniť hlavu, aby som sa ňou nezadusil. Možno som moju smrť nemal odplašiť, lebo teraz si ju vskutku prajem. Trpel som niekoľko hodín v mukách. Každú uplynulú minútu som prosil, nech to prestane.

Bolesť prestávala až nad ránom. Ani neviem, koľkaté ráno to vlastne je. Vtedy ma napadlo, že keby pri mne niekto počas spomínania bol a popísal by mi, čo robilo moje telo, možno by som zmiešaním niektorých byliniek dokázal predísť tomu najhoršiemu.

Krv sa mi naliala naspäť do končatín a aspoň zápästím som dokázal pohnúť. Prsty boli stále tvrdé ako z kameňa. Ešte stále som počul padajúce kvapky na dieravú strechu.

Možno som sa nemohol hýbať, ale dokázal som myslieť. To, čo som videl v spomienke, ma úplne potopilo. Ani v tom najdivokejšom sne by som nečakal, že stará mama a Ezari sa niekedy stretli a že kvôli knihe ma Ezari pripravil o ľudský život. Roky mi ani nepovedal, že Ezari bol jeho brat. Cítil som sa zradený a úplne bezvýznamný. On miloval moju starú mamu. Ako mohol mať ku mne taký všedný vzťah ako ku každému inému rarachovi? Možno ten deň bol dôvod, kedy sa dočista zmenil. Vzal milovanej osobe milovanú osobu. Začínam rozumieť slovu milovať. Ľudia a Ezari milujú...

Spomienky mi ukázali moju minulosť, ale Ezariho tajomstvá sú mi stále záhadou. Našťastie ešte stále žije jeden z bratov. Roky, pôvodne Rokysek musí mať odpoveď na všetko ostatné. Prečo bol Ezari taký utiahnutý? Prečo môžu byť premenené len mladé do určitého veku? Prečo pri premene mizne ľudská časť? Musím prinútiť Rokyho, aby mi všetko povedal. Ale ešte predtým musím nájsť svojich rodičov.

Ešte pár hodín som si spomienky v hlave upratával. Keď sa telo vrátilo do pôvodného stavu, vybral som sa preč opačnou stranou. Vedel som, že cestou narazím na hlinu s vytŕčajúcimi kameňmi, kde ľudia ukladajú svojich mŕtvych do zeme. Bude sa mi lepšie hľadať miesto mojich rodičov. Na kameňoch sú napísané mená ľudí. Otec s mamou sa museli volať rovnako ako ja. Takže budem hľadať kamene s názvom Tolný a Tolná. Dúfam, že ľudia tiež ukladajú blízkych vedľa seba. Potom nebude problém nájsť aj starú mamu.

Preliezol som malú bránku a ocitol som sa medzi vytŕčajúcimi kameňmi. Aj rarachovia majú takéto miesto. Keby ho ľudia našli, boli by sme odhalení. Je skryté tak, že sa tam dostane iba rarach. Aspoň tak to vravel Ezari, ale ja si myslím, že ho nájdu. Síce leží hlboko pod vodou, ľudia určite nájdu spôsob, ako vydržať dlho vo vode. A taktiež sa môžu pohrabať v zasypanej jaskyni, kde ležia Fabulovia. To by bol pre nich dostatočný dôkaz, že žijeme.

Prechádzal som všetky rady rôzne podlhovastých kameňov- čiernych, vyblednutých, bielych, posypaných kvetinami a horiacim voskom ukrytým v čevených nádobách. Pár horiacich voskov som si zobral. Keby tak silno nepršalo, určite by tu boli nejakí živí ľudia.

Pri prezeraní mien som mal veľké problémy, preto som pozeral len začiatočné písmeno druhého mena. V. K. S. G. H. O... T, o, l, ale pokračovalo to znakom i. Niektoré kamene som prešiel dvakrát a iné boli tak zničené, že sa nápis na nich úplne stratil.

Prešiel som snáď každý vyzdobený kameň. Čo keď otcovi a mame patril nejaký kameň bez mena? Takých je tu veľa...

Vzadu, hneď pri plote stál jeden skrivený, šedý, napoly zlomený a osamotený. Bol obrastený vysokou trávou. Podišie som k nemu, prstom obtiahol slabo viditeľné znaky, ktoré som nevedel prečítať. Boli písané inakším písmom ako ostatné. Mama s otcom tu nie sú.

V kolmom rohu medzi vrchným a dolým kameňom bolo niečo zaseknuté. Keď som to nasilu vytiahol, neveril som vlastným očiam. Moje kedysi modré autíčko sa zatúlalo na takéto miesto. Modrá hladká farba sa po toľkých rokoch vytratila a nahradila ju drsná líščia. Kolieska sa zasekávali, ale stále mali chuť jazdiť. Chytil som si ho do dvoch prstov a prejazdil ním celý kameň odhora až dole. Smial som sa pri tom ako Samuel. Cítil som toho malého samca v sebe... Auto so mnou chodievalo všade, ale v ten osudný deň zostalo u starej mamy. Mama s otcom ma určite hľadali a nikdy nenašli. Mysleli si, že som mŕtvy a tak ma akože zakopali.

Pevne som ho tisol v ruke. Chcel som odísť a autíčko si nechať, ale nedokázal som to. Položil som ho naspäť do dierky medzi kamene, pretože to bola jediná vec, ktorá vystihovala moju ľudskosť. Jediná hmotná vec. Musí ostať tam, kde ostal Samuel. V rodnom obydlí.

Namiesto rodičov som našiel nie až tak modré autíčko. Pokrčil som plecami a ľahostajne sa vytratil z obydlia. Tváril som sa, že mi je to jedno, ale nebolo pred kým sa tak tváriť. Chcel som hrať bezcitného, tvrdého lesného tvora, ale nebol tu nikto, kto by to ocenil. Len tráva, zopár stromov a poletujúci hmyz. Zaťal som päste a silno trieskal do rozmočenej zeme. Tak veľmi som chcel pri nich stáť. Aspoň teraz poslednýkrát. Rozlúčiť sa a povedať im, že mi je to ľúto, že som v poriadku a že mi chýbajú. Rana ma zasiahla príliš hlboko, aby som to len tak zakryl. Nebol dôvod niečo zakrývať...

---