Ezariho potomok 16.časť

16. časť

V potláčaní sĺz som bol vynikajúci. Nevypadla mi jediná. Tíško som predýchaval bolesť. Cestou na hory som rozmýšľal, čo asi tak robia rarachovia. Je po zime, takže asi zbierajú potravu. Pamätám si, ako mi Bari vysvetľoval ich zber potravy a jej požívanie cez rôzne obdobia. 

Teším sa na Koru. Zase bude skákať dva metre do vzduchu, keď ma uvidí. Ale už nikdy jej nebudem hovoriť o ľuďoch. Zase by zmenila veselosť za vážnosť a vtedy sa mi vôbec nepáči. Aj keď to nie je Eldaria, nechcem, aby sa ňou stala. Je roztomilá.

A ktovie čo robí Karos. Na jeho štyri činnosti som celkom zabudol. Ani som sa nimi neriadil. Nepoznal som prostredie, do ktorého som vošiel, nebral som ľudí vážne, zasahoval im do života, spôsobil horiaci dom, okrádal som ich, ukázal seba ako rozprávkového tvora a plno hlúpych vecí, ktoré by žiadny rarach nikdy nespravil.

Možno k nim pribudol zase nejaký nový člen. Popravde, neprajem nikomu, aby sa stal Rokyho obeťou. V spomienke sa v unášaní dosť vyžíval a pochybujem, že sa nezmenil. Nový Adam už je určite rarachom, pokiaľ im nezomrel. Neviem si predstaviť, ako unáša Koru, smeje sa jej a ponižuje ju. A po premene sa tvári, akoby sa nikdy nič nestalo a odjakživa patrila k nim. Každopádne, teraz keď viem, že je Ezariho brat, zasypem ho otázkami. Prišiel čas, aby mi odhalil všetky tajomstvá.

Po ceste do hôr som si namiešal zmes byliniek, zmiešal ich s motýlim prachom, ušným mazom, žltými kvetmi, ktoré rastú len na jar a korienkami mokrého machu. Zmes som uložil do jedného z vreciek. Pokiaľ mi nenamokne, do dvoch dní by z nej mala byť liečivá zmes. Našiel som neveľký zlom, kde som si vydlabal trochu žltej síry. Určite sa bude hodiť pri robení ohňa. Taktiež som si nabrúsil dýku a ešte v ten deň s ňou zabil večeru. Aj keď surové mäsko mám rád, občas treba dať do žalúdka niečo teplé.

V neďalekom potôčiku som sa poriadne umyl a vyčistil si ukradnuté oblečenie. Stále si na neho zvykám. Starý kabát, ktorý som cez zimu spálil, som nosil dlhé roky. Slúžil mi dobre, preto si zaslúži miesto v mojich spomienkach.

Všetko sa časom zlepšovalo. Stal som sa opäť tým putovným rarachom s pár vecičkami. Lenže chýbal mi spánok. Už je to týždeň, čo som vyšiel z rodného obydlia a nespal. Predtým, ako som len tak tak zaspal v stodole, vydržal som celý mesiac bez zavretia oka.

Odhadujem to na tri dni behom a prekročím hornú hranicu lesa. Potom budem asi týždeň blúdiť na skalách, kým nájdem ten správny balvan. Možno na seba zase narazíme ako minule, ale tentokrát napätie vystriedajú široké úsmevy a silné objatia. Keď som ich chcel hneď na začiatku opustiť, Kora mi skoro pomliaždila nohu. Keď ma teraz stretne, pomliaždi ma celého.

Presne ako som plánoval. Nachádzal som sa v ihličnatom lese a stále stúpal hore. Mal som nabranú peknú rýchlosť a zastavoval som sa iba kvôli jedlu. Nech bolo ako bolo, neprestajne som sa blížil k horám. Každým krokom som bol bližšie k odpovediam na tajomstvá- Rokymu.

V ihličnatom lese som sa vyhýbal ľudským chodníkom, ale aj tak sa mi podarilo vycítiť zopár zablúdilcov. Teší ma, že inštinkt aj po toľkých zradeniach stále bezchybne pracuje. Bez neho by som bol dávno mŕtvy. Bez neho by neprežil žiadny rarach. Ešte v ten deň, keď som opúšťal rodné obydlie, som si sľuboval, že už nikdy neobujem ľudské topánky.

Prešiel som zarasteným údolím a ešte ma čakal jeden stupak, za ktorým by sa mala nachádzať plošina s balvanmi. Aj mapa mi podobne ukazovala, takže som bol dvakrát presvedčený.

Stmievalo sa a vybehol som len do polovice stupaku. Zrazu sa ozval hukot vlkov, ale tých skutočných, nie ľudských poslušných. Zvuky sa tiahli celým lesom a blížili sa. Pokiaľ sú hladní a vyzerá to, že sú, tak im neutečiem. Nie takto unavený. Vyšplhal som sa na vyšší ihličnatý strom a čakal.

O chvíľu sa podo mnou ozývali rýchle dýchania a chrapľavé vrčania. Cítia ma a pochybujem, že tak skoro odídu. Ukrytý v pichlavom ihličí a prilepený rukou o krv stromu som hádzal na vlkov podlhovasté plody stromu. Jeden by sa vyplašil, ale v skupine sú odvážni.

Vyliezol som najvyššie, ako to len išlo a poobzeral sa po okolí. Vtom ma napadol bláznivý nápad. Skákať zo stromu na strom, ale toto nie sú listnaté stromy s hrubými konármi. Vlci podo mnou netrpezlivo pobehovali a čakali na môj chybný krok. Párkrát som na nich zasyčal a zavrčal, ale tým som ich len zbytočne provokoval. Pošúchal som si dlane a obzrel sa na druhý strom. Inštinktívne mi vychádzalo, že by som tam mal doskočiť aj bez rozbehu.

Šikovne som sa odrazil od stromu a skočil. Vetva, ktorej som sa chytil, sa mi vyšmikla z ruky a padal som na zem. Cestou ma vyplieskalo niekoľko konárov a ostré ihlice. Toho posledného hrubého som sa jednou rukou pevne zaprel.

Vlci už čakali pod stromom a poskakovali jeden za duhým. Jedným dlhším skokom by dočiahli na moje nohy. Nemohol som sa vytiahnuť- natiahol som si šľachu v ruke, ktorou som sa držal. Zaťal som zuby a uchopil sa aj druhou rukou. Jeden z rozzúrených vlkov práve vyskočil do nebezpečnej výšky. Kopol som ho nohou do papule a to ho ešte viac podráždilo.

Jeden podarený výskok a stiahne ma dolu. Vyštveral som sa na konár a pevne sa ho držal všetkými štyrmi končatinami. V zdravej ruke som mal pripravenú dýku, keby vlci náhodou na mňa dočiahli.

Na starom smreku som trčal až do rána. Sedem vlkov podo mnou spokojne driemalo. Teraz je ten správny čas. Ľavá ruka každým pohnutím zabolela. Prehupol som sa na hlavný kmeň a opatrne zliezal dolu. Jedno šuchnutie by všetkých vlkov prebudilo a tentokrát by ma hravo dočiahli.

Kôra stromu sa miestami šúpala, ale vlkov to nezobudilo. Stál som na pevnej zemi a rozmýšľal čo ďalej. Jedným očkom som pozrel na dýku a hneď mi bolo jasné, čo musím spraviť. Týchto by neodohnal ani oheň.

Jemným našľapovaním som sa priblížil k najväčšiemu z vlkov. Práve, keď som sa mu chystal potichu zabodnúť dýku do krku, zacítil ma a bleskurýchlo sa postavil na nohy. Zavrčal a skočil na mňa.

Moja ruka bola rýchlejšia a sekol som mu po hrudi. Vlk sa s prenikavým kňučaním zvalil na zem. Ostatní už dávno stáli na nohách a cerili zuby. Jeden na mňa skočil z boku a zvalil ma na zem. Nadľudskou silou som ho odkopol odo mňa. Okamžite boli pri mne ďalší. Oháňal som sa dýkou a hlasno škriekal. Jednu šedú beštiu som trafil pod oko.

Vlci sa už dávno rozpŕchli, ale ja som neprestával škriekať a oháňať sa dýkou. Predstavoval som si, ako mi trhajú mäso a pijú moju krv. Upokojila ma až bolesť v ramene. Roztrhané oblečenie nasiaklo krvou. Skákajúca beštia ma škaredo poškrábala. Našťastie som mal poruke liečivé bylinky. Priložil som si ich na ranu a vzápätí mi odlahlo.

Užíval som si hrejivo- šteklivý pocit na ramene. Bolo to neskutočne príjemné po tej bolesti. A zároveň ma tešilo víťazstvo nad celou tlupou vlkov. Spokojne som pokračoval v ceste za odpoveďami. Bol som si sebou taký istý, že by som si trúfol zaútočiť aj na hnedosrstého bručouna. Spyšnel som? Samozrejme, veď kto by po takom súboji nespyšnel.

Na územie balvanov som dorazil až večer. Tisíce obrovských kameňov a žiadna stopa po rarachoch. Ostávalo mi smerovať stále na západ, pokiaľ nenarazím na krásny výhľad do nížiny. Tam niekde by sa mal nachádzať domov Rokyho skupiny.

Asi dve hodiny som skákal po balvanoch. Priskákal som až po obrovský zráz a očaril ma nádherný výhľad. Oranžová guľa bola už zapadnutá za vzdialeným pohorím, ale silné oranžové svetlo stále prenikalo ku skalám.

Kráčal som pozdĺž priepasti na sever. Podľa vetru som cítil, že musím na sever. Taký silný vietor je krásne opäť zažiť na vlastnej koži. Zavrel som oči a nechal sa posúvať tým tlakom. Úplne som sa odovzdal do jeho moci. Keby vial na západ, stiahol by ma do zrázu.

Nad ránom som zbadal Fipa a Osiu, ako si na balvane hádžu guľatú vec a smejú sa. Zamával som im. Keď ma zbadali, správali sa zvláštne. Čakal som, že sa rozbehnú ku mne a začnú sa vypytovať, ale namiesto toho zliezli po balvane a zmizli v diere. Asi išli všetkým oznámiť môj príchod.

Toto miesto sa vôbec nezmenilo. Vedľa dutého balvanu ešte stále trčala prázdnota po tej strašnej búrke. Zliezol som po vytesanom rebríku v skale a prehupol sa až k diere. V uzučkom tunely nečakali veselí rarachovia a neoslavovali môj príchod. Už som si začal klásť podivné otázky. Tušil som niečo zlé.

V otvore zažiarilo slabé svetlo z dvoch pochodní. Vošiel som dnu a rarachovia sedeli uprostred tlejúcej pahreby so sklonenými hlavami. Dokonca aj Bari, ktorého som spoznal od chrbta, ticho sedel a ani sa na mňa neotočil. Niečo sa muselo stať, ale až potom som si uvedomil, že tu niekto chýba.

„Kde je Kora?“ prerušil som ticho vážnou otázkou. Chýbal tu aj Roky, ale to mi bolo momentálne jedno, pretože u neho je to bežné. Nikto nič nevravel. Vitor mikol hlavou smerom k jej priehlbine.

Okamžite som sa tam rozbehol. Srdce mi prudko búšilo a bál som sa, v akom stave Koru nájdem. Nahol som sa do priehlbiny, kde ležala kedysi veselá raraška. Mala otvorené oči, zuby jej drkotali a jemne sa natriasala. „Kora, Kora, čo ti je? Kora, hovor so mnou, to som ja, Salton. Vrátil som sa a nikdy neodídem. Budem tu len pre teba.“ Môj šepot sa rozliehal po priehlbine, ale Korin stav sa vôbec nezmenil.

„Nepočuje ťa,“ povedal Bari naštvane. Stál priamo za mnou. Ani som si nevšimol, kedy za mnou prišiel. Otočil som sa k nemu a hľadal v jeho očiach odpoveď. „Je mimo. Odo dňa tvojho odchodu. Sama je neschopná žiť. Staráme sa o ňu ako o ľudské novonarodeňa a jej stav sa ani trochu nezlepšil.“ Bari sa odmlčal a vypleštil na mňa svoje veľké oči. „A je to tvoja vina! Nemal si jej nič hovoriť!“

Bariho slová ma úplne šokovali. Pozeral som na neho s hrôzou. Cítil som, že má pravdu.

„Netuším, čo si Kore povedal, ale podľa Rokyho ju to zničilo. Som z teba sklamaný, Salton. Považovali sme ťa za jedného z nás.“

„Ja som jej nechcel ublížiť. Mám ju veľmi rád a nikdy...“

„To stačí! Vypadni odtiaľto!“ zreval Bari a vyháňal ma pohľadom a natiahnutou rukou.

Všetky moje nádeje a radosti- spoločný život s Korou sa náhle vyparili. Ako sen na pokračovanie, ktorý našiel smutný koniec. Spustil som sa na kolena a pohladil Koru po dlhých, potom zmáčaných vláskach. „Daj mi chvíľku na rozlúčenie. Potom pôjdem.“

„Aj by som ti vyhlásil pokrvný súboj, ale stále pre mňa niečo znamenáš.“ Bari sa vrátil k skupinke a nechal ma s Korou samotného.

Nespustil som z neho pohľad, pokiaľ mi úplne nezmizol z dohľadu. Potom som sa otočil ku Kore. „Prepáč mi. To jediné ti teraz viem povedať. Viem, že ma počuješ, že tu stále niekde poletuje tá hravá Kora, do ktorej som sa na mojej ceste zamiloval. Už viem, čo to slovo milovať znamená. Prepáč mi, že som ti vzal aj ten úbohý rarašský život... Hej, Kora, buď silná. Ak vyzdravieš, budeš zase hravá a prepáčiš mi, nájdeš ma v dubine, kde rastú omnoho väčšie duby ako všade na svete. Ten les neprehliadneš.“ Dal som jej bozk na čelo a pomaličky odkráčal k dierke. „Je mi to ľúto. Rád som vás poznal a Bari, ten súboj by si prehral.“ Jediný sa za mnou obzrel premenený Adam, ktorý sa tváril nechápavo.

Prešiel som tunelom až k východu. Zastavil som tesne nad útesom a mal som najväčšiu chuť skočiť a všetko zastaviť. Hlavne tú bolesť vnútri, ktorá ma prenasleduje od Ezariho smrti. Dá sa vôbec takto žiť? Ak áno, chcem návod. Ale najprv si počkám na Rokyho a dokončím svoju úlohu.

Dva dni a dve noci som nehybne stál na jednom mieste neďakeko balvana. Hľadel som do tej šíravy a hľadal odpoveď, ktorú mi ani Roky nemôže povedať. Zmysel tohto života. Až zrazu.

„Presne viem, prečo tu teraz stojíš.“ Ani som sa otáčať nemusel, aby som zistil, že to je Roky. „Si mu tak podobný. Áno, si tak podobný Ezarimu, preto tu teraz stojíš a hľadíš do ničoho.“

„Už viem všetko. Ez bol tvoj brat, Rokysek.“ Rokyho to vôbec neprekvapilo.

„Ah áno. Prenasledujú ťa spomienky. Tú samicu, ktorú nechal Ezari žiť. Ty si jej potomok, však?“

„Bola to moja stará mama. Odkiaľ vieš o starej mame a o tom, že som jej potomok?“

„Vitor a Karos.“ Okamžite som pochopil. „Ale stále nechápem, ako sa do nej mohol zamilovať...“

„V spomienkach jej dal Ezari byliny, ale ona nezabudla. Sedel s ňou a plakal jej do náruče. Rozprával jej o rarašskom živote a ona ho počúvala. Potom zabudla, ale o päťdesiat rokov si zase spomenula. Teraz neviem, či to spravil schválne, alebo sa pomýlil.“

„Ezari sa nikdy nemýlil. Spravil to schválne, aby ju mohol ešte niekedy navštíviť. Týmto je moja skladačka konečne hotová a čo tvoja?“

„To je dôvod, prečo som stále tu.“

Roky ma jemne chytil za rameno a spustil: „Ty a Ezari ste ako jeden. Obaja ste chybní. Rarachovia, ktorí nikdy nemali byť. Tváriš sa, že vieš všetko, ale dokopy nemáš ani tušenia, čo sa tu doopravdy skrýva. Dovoľ, aby som ti vyrozprával veľmi dlhý a zložitý príbeh, ktorý sa volá Ezari.“

„Vďaka tvojej rodine vieš, že ja a Ezari sme bratia. Veľmi starí bratia. Narodili sme sa ľudskej samici, ktorú sme volali mama. V dedine, kde sme vyrastali, vypukla strašná choroba. Zabíjala ľudí každý deň. Táto samica nás odtiahla do lesa, aby nás ochránila pred záhubou. Tam sa choroba ešte nešírila. To ona z nás spravila tieto tvory. Poznala rastliny, vody, slová a myšlienky. Ľudia písali rok osemstodvadsať, ale pre nás bol vždy rovnaký rok. Prestali sme rásť, farbila sa nám pleť, menil hlas, rástli uši a každým dňom sme sa odlišovali od ľudí, od našej mamy. Tá neskôr zomrela a nechala nás v lese žiť samotných. A teraz začína príbeh, na ktorý tak veľmi čakáš.“

„Ezari bol veľmi múdry a ja som bol oproti nemu slaboch. Vždy som mu robil chvost, pozadie, tú hlúpejšiu časť. Veľa rokov sme žili sami dvaja. Ezari bádal, objavoval a ja som ho len nechápavo nasledoval. Ticho som mu závidel, keď našiel spôsob, ako premeniť ľudské mláďatá. Úbohé je, až ani teraz nepoznám odpoveď, prečo veľký človek pri premene zomrie. Nikdy mi to nevysvetlil, ale povedal mi niečo iné.

-Drahý Rokysek, to sa nedá vysvetliť, musíš to pochopiť srdcom.-

Naučil ma premieňať mláďatá, ale podstatu som nechápal. Odvtedy sa začal náš vzťah zlepšovať, ale Ezari sa mi čoraz viac vzdiaľoval. Až neskôr som zistil, že pravý rarach má byť bezcitný, surový a odolný voči všetkému citlivému, milému a skazenému. Takto ma mama vytvorila a takíto boli aj všetci vytvorení rarachovia. Ezari taký nebol. Podobal sa viac ľuďom ako nám. Zmýšľal ako oni, cítil ako oni, hanbil sa ako oni. Poznal cit, ktorý ľudia volajú láska.

A potom to začalo. Priznal sa mi, že sa raz stretol a rozprával s človekom. Odvtedy mával presne také isté stavy ako ty. Zhoršovalo sa to. Nikdy mi neprezradil, čo sa to s ním doopravdy deje. Zistil som to, keď som ho jednu noc našiel v zlom stave. Spotený sa mikal na zemi a celý sa triasol. Vyzeralo to zle a pravdupovediac, bál som sa. Keď som ho nasilu zobudil, vykríkol slovo mama. Ja som dávno zabudol, ale on nie. Spomínal na ľudské detstvo a zašiel ďalej, ako siahalo jeho detstvo. Keď sa zobudil, vedel veci, o ktorých sa mne ani nesnívalo. Len málo z toho mi prezradil. Neskôr si dával pozor a nikdy viac mi neprezradil, čo vídaval. Nedôveroval mi.

Poslednú spomienku, ak sa to dá nazvať spomienkou, skoro neprežil. Objavila sa krv. Odvtedy už nikdy nespal. Naučil sa oddychovať s otvorenými očami. Tajomstvá v ňom rástli ako hríby po daždi a nikdy sa nezveril.“

„Chybní? Bezcitní? A čo ostatní rarachovia? Niektorí z Fabulov sa mali naozaj radi a Fip s Osiou, Bari a Radas, oni cítia k sebe lásku. Niečo cítila aj Kora ku mne.“

„Tomu sa hovorí vzťah k rovnakému druhu. To nie sú city, ale pudy. U rarachov je to normálne. Aj ja som mal brata rád, ale nikdy by som sa pre neho nezabil. Skús priviazať Osiu k stromu a zapál ho. Fip bude chvíľu nešťastný, bude sa jej snažiť pomôcť, ale len pokiaľ neohrozí seba. O pár dní zabudne, že vôbec mal Osiu rád. Bude si ju pamätať, ale len ako člena skupiny. Kora ťa nikdy nemilovala. Nemohla. Stala sa tvojím pokusom. Bola ešte mladá a ty si jej povedal o ľudskom živote, preto je teraz taká. Zasekol si ju. Jej mozog sa snaží nájsť niečo, čo veľmi dobre pozná, ale premena veľkú časť z toho dávno vymazala. Pri tvorení raracha sa úplne mení myseľ. Vynovuje sa a zdokonaluje.“

„Takže nikto okrem mňa si nikdy nespomenie na rodičov?“

„Presne tak, Salton. Je to len súcit a ľútosť, ktorá je nepotrebnou výbavou raracha- chyba pri premene.“

„To nemôže byť pravda! Ja viem byť bezcitný a surový. Nemilosrdný a krutý. A čo Karosove štyri činnosti?“

„Isteže vieš. Bol si dlho sám. Keď si mal skupinku na blízku, nedal si priestor citom. Prispôsobil si sa výchove a správaniu skupiny. Akonáhle si sa osamostatnil, začali sa v tebe zobúdzať možnosti, ktoré si považoval za správne. Už ti nebránil ani zákon rarachov, pretože ťa nemal kto súdiť. Skúšal si, pokiaľ tvoja ľudskosť siaha, až si si uvedomil, že si ako človek, až na ten výzor. Presne ako Ezari,“ povedal Roky sklamane. „A čo sa týka Karosa a jeho činností, je to len obranný zákrok pred stykom s ľuďmi. Skúšal si to, však? A fungovalo to s láskou? Láska sa predsa nevyhýba, tak to vravieval Ezari, keď ukradol ľuďom tú hranatú vecičku s písmenami... Kniha, myslím, že tak to nazvali.“

„Ale vďaka mojej ľudskosti som zachránil dva životy.“

„Dva životy, ktoré by ťa nikdy zaujímať nemali. Ja sám tomu nerozumiem, nechápem ťa. Nemôžem ti pomôcť. Ezari by ťa pochopil, ale on podľa mňa tiež nevedel, že ste si podobní. Život v skupine ti nedal príležitosť ukázať mu, že si ako on.“

„Salton, povedz Vitorovi, že mal mamu, ktorá ho mala strašne moc rada a on si predstaví obľúbené jedlo, pretože mama je pre neho neznáme slovo a keby si sa snažil mu to vysvetliť, nikdy by ťa nepochopil.“

„Už tomu začínam rozumieť, ale je tu ešte jedna vec, ktorá ma znepokojuje. Ezari ma premenil, pretože moja stará mama napísala o vás knihu. Prečo vyhral zákon nad láskou?“

„Nikdy nevyhral. On ju nezabil, či áno? Uniesol ťa preto, aby mal na ňu spomienku, pretože vedel, že už je stará a zomrie. Možno sa čuduješ, odkiaľ to všetko viem, ale povedali mi to Karos a Vitor, keď odišli od Ezariho.“

„Aha, takže nakoniec kvôli láske som si zaslúžil tento život.“

„Dalo by sa to tak povedať.“

„Tak veľmi by som chcel, aby tu Ezari bol...“

„A možno ešte stále je. Nezabúdaj, Ezari sa nemýlil. Nenasmeroval skupinu tým smerom schválne? Chceš mi povedať, že ste čírou náhodou narazili na skvelý prístrešok práve pred zimou? Nechcel to všetko ukončiť a začať odznova? Možno to bol pokus o zahubenie všetkých bezcitných rarachov... Alebo máš proste pravdu, stala sa nehoda a je mŕtvy. Určite sa ho nesnaž hľadať. Pokiaľ je tu a bude to chcieť, nájde si ťa.“

„Ale on nevie, že ja som ako on.“

„Ako rarachov vás trochu učil o svete ľudí. Ukazoval vám značky, znaky, ich reč a tie najzákladnejšie veci. Robil to preto, lebo dúfal, že jedného dňa možno niekto z vás pôjde medzi ľudí hľadať odpovede. Tak mi to raz dávnejšie povedal. Salton, pokiaľ budeš prahnúť za každou Ezariho spomienkou, pozri sa do svojho vnútra a tam všetko nájdeš. Ty si jediný, kto dokáže čítať Ezariho život, pretože si jeho jediný potomok.“

„Ďakujem ti, Rokysek. Hlavne za to, že si nezabil starú mamu.“

„Úprimne? Mrzí ma, že som ju nezabil. Možno by sme sa s bratom nikdy nerozdelili.“

„Takže aj ty predsalen smútiš za bratom po toľkých rokoch!“

„Chýba mi ako člen skupiny, ako spoluvodca, ako studňa nápadov, ale nikdy mi nechýbal ako brat. Je to len slovo, ktoré používam, aby som nemusel vyslovovať jeho meno.“

Zosmutnel som. Vedel som, čo musím spraviť. „Musím ťa poprosiť ešte o jednu maličkosť.“ Vytiahol som z vrecka dýku a podal ju Rokymu. „Za Koru, zaslúžim si to.“

„Mal som ti vyhlásiť pokrvný súboj, ale Bari ma odhovoril.“ Roky sa bez váhania napriahol a odsekol mi najmenší prst na pravej nohe.

---