Ezariho potomok 17. časť

17. časť

Síce som sa nedozvedel všetky Ezariho tajomstvá, ale už viem, ako ich hľadať. Trápil sa rovnako ako ja? Rozmýšľal o mame a otcovi? O bolesti, ktorú šíril? Keď si tak predstavím, že Ezari žil viac než tisíc rokov, bolí ma z toho hlava. Za taký vek určite nazbieral hŕbu skúsenosti a poznatkov. Ani sa nečudujem, že sa rozprával s ľuďmi. Už len vyrozprávanie sa starej mame svedčilo o tom, že má toho života dosť. Nebol nikto, kto by mu rozumel. Ani nevedel, že stvoril raracha, ktorý mu je tak podobný...

Noha mi prestala krvácať. Už to ani nebolelo, ale na chvíľu sa z nej vytratili všetky zmysly. Zrejme sa mi chcela pomstiť za spôsobenú bolesť. Odchádzam od Rokyho skupiny. Neplánujem sa tam niekedy vrátiť. Roky mi už nemá čo povedať a nikto ma tam nechce.

Prechádzal som okolo jamy, kde ma zachránili. Tam som prvýkrát zbadal Koru. Bolí ma, že som jej ublížil a taktiež je mi smutno za Eldariou. Koľko žijúcim tvorom som ublížil kvôli pravde. Roky má pravdu. Rarach by takýto byť nemal. Len to škodí.

Minul som aj miesto, kde som sa schovával pred párikom s falošným domčekom. Vliezol som si do skrýše a spomínal na tie hodiny, ktoré som tam v strachu prežíval. Pravý rarach by tých ľudí zabil a telá schoval.

Mieril som do nížiny, kde som stretol a zabil samca v zeleno- hnedom. Ale tam moja cesta nekončila. Vedel som o sľube, ktorý som kedysi dal malému samcovi, ktorému som zachránil život. Pokiaľ Eliáš správne odpovie na otázku, premením ho. Vtedy som len klamal, že poznám odpoveď. Dokonca ani slovu rodina som dobre nechápal, ale teraz už presne viem, čo to znamená.

Ezari určite skúšal vytvoriť raracha jemu podobného. Pamätám si, že niektoré premeny sa líšili od normálnych. Niekedy pridal menej listov, inokedy použil iné slová a pri jednej samici postupoval tak nežne ako s krehkým kvetom. Pri niektorých premenách nás dokonca vyhnal. Dvakrát sa mu to úplne vymklo z rúk a mláďatá zomreli ešte ľudské. Podarilo sa mu to len raz a ani si to nevšimol.

Musím ešte raz zaspať, aby som zistil, čo spravil pri mojej premene iné. Podľa Rokyho Ezari spomínal veľmi dlho. Ale nemohol vidieť spomienky pred jeho narodením. Jedine, že by videl život jeho mamy. Jeho mama musela poznať veľa tajomstiev a Ezari ich takto zisťoval.

Stromy v nížine boli zelené, plné šuchotajúcich listov. Našiel som si ten najväčší a najhustejší zo všetkých. Lipa merala dvakrát viac ako niektoré stromy vedľa nej. Konáre hrdo rozpínala do šíry. Párkrát som udrel do stromu, priložil naň pätu a hneď som všetko vedel o tomto dvesto ročnom starcovi. Túto lipu som si zvolil ako miesto na poslednú spomienku. Vyliezol som vysoko, ale nie až na samý vrchol. Ľahol som si na konár obkolesený hŕbou zelene a šnúru, ktorú som mal vždy pri sebe, som si priviazal okolo brucha k rovnako hrubému konáru. Skúšal som sa všeliako nahýbať a vykláňať, aby som sa ubezpečil, že keď sa zobudím, nebudem visieť za krk.

Ležal som nahý, priviazaný o konár stromu a čakal na únavu. Bál som sa ako vtáča v zajatí. Hrozilo mi odhalenie a prinajhoršom smrť. Rozhodne to však stojí za zistenie úspešnej premeny. Správne premenený rarach by to nikdy neriskoval, ale ja áno. Záleží mi na tom, aby si Eliáš ponechal spomienky a city. Nikdy by som z neho nespravil pravého raracha.

Moje posledné slovo sprevádzalo biele svetlo.

Bola tma, ale nie nočná tma. Samuel mal oči vyvrátené a triasol sa. Pri poslednej spomienke mu dali do nosa dymiace byliny. Začali s premenou.

„Dosť! Prestaňte vydávať zvuky! Preč! Všetci preč!“ vrieskal Ezariho hlas.

„Ale, čo keď ti aj tento zomrie? Už nás nebavia tvoje hlúpe pokusy, Ezari,“ oznámil hrubý hlas. Podobal sa na Karosov.

„Prisahám, že tento prežije.“

„Čo vlastne skúšaš? Vadí ti snáď niečo na premene, ktorú si sám vymyslel? Nie sme pre teba dokonalí?“ pokračoval hrubý hlas.

„To sa vás vôbec netýka! Tu nejde o dokonalosť. Je to niečo, čo nedokážete nikdy pochopiť!“

„Ako zomrel Halik?“ opýtal sa kľudný Vitorov hlas. „Má rozdrvené hrdlo. Človek, starý človek takú silu nemá.“

„Neposlúchol ma, tak som ho zabil,“ povedal Ezari odmerane.

„Rokysek mal pravdu,“ šepol Vitor smutne.

Vtom sa pridal hlas, ktorý som dokonale poznal. Patril Eldarii. „Nie! Ezari je dokonalý! Nezabúdaj, kto ťa stvoril.“

„Eldaria, prosím. Ezari ma nestvoril, ale Rokysek. Ja som Ezarimu vďačný za všetko, ale mám právo poukázať na veci, ktoré sa mi nepáčia. Mne je jedno, že nám zomierajú ľudské mláďatá. Tie boli, sú, aj vždy budú, ale nie je mi jedno, že Ezari sa snaží zdokonaliť premenu. Nechcem, aby sme mali v skupine lepších rarachov, ty áno?“ sptýtal sa Vitor.

„Rokysek by ťa nestvoril, keby ho to Ezari nenaučil!“ napomínala ho Eldaria. „A je mi to jedno, akých rarachov vytvára. On je náš vodca a našou úlohou je poslúchať ho.“

„Ezari, náš vodca. Že si nezabil starú samicu? Halik chcel a ty si mu v tom zabránil, však?“

„Nie, nezabil som ju. Nechal som ju žiť, pretože jej smrť by bola vzhľadom na jej vek zbytočná. Potrestal som ju tým, že som jej zobral potomka.“

„A nezobral si náhodou potomka práve kvôli očakávajúcej samicinej smrti?“

„Odkiaľ máš také otázky? Sám by si na ne neprišiel.“

„Roky mi povedal, aby som sa ťa potom takto spýtal. Dobre vedel, čo sa chystáš urobiť a teraz mi odpovedz na otázku.“

„V poriadku. Nikomu z vás som nikdy neklamal a nebudem ani teraz. Samuela Tolného premieňam, aby som mal spomienku na starú samicu. Ale to je niečo, čomu nikto z vás nerozumie, preto vám to nehovorím, pokiaľ sa nespýtate. Ešte nejaké otázky?“

„Pustil by si tých, ktorí chcú odísť za Rokyskom aj bez pokrvného súboju?“

Chvíľu bolo ticho. Cítil som, ako Samuelovi odlepil ruku z úst. Aj tak nedokázal vydať jedinú hlásku. Iba sluch mu slúžil, a teda aj mne.

„Kto si myslí, že ho Rokysek dokáže udržať v bezpečí dlhšie ako ja, má povolenie odísť a príkaz nevrátiť sa.“

Počul som už len kroky. Zlomené konáriky pod nohami pukali a lístie šušťalo. 

„Vitor, Karos, vaša voľba. Prajem vám dlhý a bezpečný život. Nikto iný? Dobre.“

 Samuel nič nevidel, ale viem si živo predstaviť tie hlúpe tváre rarachov, keď sa vyhlásil nový zákon, alebo niečomu dostatočne nerozumeli.

Asi desať minúť nikto nič nevravel. Jedine šepoty vetra a rarašské nádychy rušili úplne ticho. Občas si niekto chrapľavo kýchol a hneď som vedel, že sa bavia medzi sebou najtichšou rečou. Táto reč pripomína jelení kašeľ spojený s pohybmi prstov. Je veľmi ťažké si ju osvojiť. Ani po premene ju rarach neovláda.

 „... ako som vám povedal, oddnes máme všetci prísny zákaz hovoriť o Rokyskovi, Vitorovi a Karosovi. Sorsky a Sika, potrava. Dnes bude mäso. Vy piati, prieskum. A ostatní, stretneme sa v úkryte pod bielym kríkom,“ zavelil Ezari a rarachovia sa dali do pohybu.

Praskanie konárikov a šušťanie suchých listov sa znásobilo a odrazu sa otvorili Samuelovi oči. Už chcel zvísknuť, ale Ezari mu zase zapchal ústa. „Pššt, ja ti neublížim. Ak budeš tichučko, pustím ti ústa. Ak nie, budem ti ich stále držať. Je to len na tebe.“

Samuel vystrašene pozeral na raracha, akoby videl divoké zviera pripravené utíšiť hlad. Ani ho nenapadlo skričať. Ezari si ho vyhodil na chrbát a utekal. Samuel pevne stisol jeho ramená pod ľahkou košeľou. Nohami sa zakvačil o brucho a pätami sa dotýkal drsnej kože.

Ezari uháňal ako blesk z oblakov. Nikdy som ho nevidel tak rýchlo utekať, ale nevyzeral, že sa namáha. Zastavil až pod mostom, kadiaľ prechádzali plecháče. Samuela položil na zem a oprel ho o kamennú kostru mosta. Ezari mu vybral z nosa byliny. Samuel zatvoril oči a rýchlosťou sekundového svetla sa mu opakovali v hlave spomienky na doposiaľ prežitý život. Ezari mu určite prešiel rukou pred tvárou. Od tejto chvíle už nikdy nebude ľudským samcom.

Čakal som, že na neho vrhne zmiešanú vodu s krvou premieňajúceho, ale nespravil to. Namiesto toho vyhrnul Samuelovi tričko na spanie a namočeným prstom nakreslil na brucho rarašské znaky. Rozumel som im. Boli to dve slová. NEZABUDNEŠ a MAMA. Potom mu začal popolom z byliniek kresliť na čelo znaky premeny.

Od tejto chvíľe malý samec menom Samuel zomiera. Zobúdza sa tvor, ktorý nie je človekom ani rarachom. Aj rarach, teda ja, ukrytý v Samuelovom tele sa vytratil. Ocitol som sa nikde. Zamotaný v čiernej hmle, presne ako pamäť tvora, ktorý práve podlieha premene. Viem si to ale predstaviť- kričí od bolesti, lebo ho pália znaky na čele a celé telo ho šteklí od prebiehajúcej premeny. Musí vydržať päť hodín v bdelom stave. Každou sekundou sa mu predĺžia a zašpicatia uši, zmení hlas, stvrdne koža, roztiahnu svaly a šľachy, zaostria oči a niekoľkonásobne zosilnia všetky zmysly.

Ezari mu pevne drží nohy a ruky pricapené k zemi. Dáva pozor, aby neomdlel, alebo si neublížil. Ezari riskoval odhalenie, pretože zvyšní rarachovia mali pomáhať pri držaní úst a dávať pozor na ľudských zablúdilcov, ale nikoho k premene nepustil. Hlas tvora musel byť počuť do diaľky.

Po piatich hodinách tvor zavrel oči a vydýchol. Otvoril som oči a nechápavo mrkal na udýchaného Ezariho.

Zdalo sa, že Ezari rozmýšľal. „Voláš sa Salton. Povedz mi, Salton, čo spravíš, keď budeš hladný?“ Otázku položil v rarašskom jazyku.

„Chytím a zabijem dar lesa,“ odpovedal som mu v jeho jazyku.

„Dobre, výborne. A teraz mi povedz, čo spravíš, keď stretneš človeka?“ opýtal sa ma ľudským jazykom.

„Zabijem ho,“ odpovedal som mu tiež ľudskou rečou.“

Ezari smutne sklopil hlavu. Nevšimol si, že som sa nad svojou odpoveďou zamýšľal. Prižmúril som oči a keď som sa nadýchol, aby som mu povedal inú odpoveď, začal hovoriť on.

„Dobre, to nevadí. Poď, ukážem ti zvyšok skupiny.“ Znel sklamane, ale to už som si nevšímal. „Vyskúšaj si behanie a lezenie po stromoch. Cítiš si päty? Akú máš pod nohami zem?“

Rozbehol som sa spod mosta a mrštne vyskočil na najbližší strom. Zahryzol sa do jeho listov a požvýkal ich v ústach. Jazykom som preliezol po ostrých zúbkoch a mľaskal nad šťavou z lista. Potom som sa vrátil k Ezarimu pod most a nadšene zvolal novým jazykom: „Cítim sa úžasne, pôda je chladná, pevná a hladká. Nie je vytvorená prírodou, ale iným tvorom. V našom okolí sa nenachádza žiadne zviera, neďaleko od nás prelietavajú divé vtáky. Blíži sa zima a zajtra bude celý deň svietiť slnko.“

„Výborne. Všetko je v poriadku. Teda, až na... ale nič. Poď ,nemáme čas, Salton.“

Vtom sa zjavilo biele svetlo, ale ja som sa nevrátil do môjho súčasného tela. Opäť som sa objavil v tele raracha, ale čas plynul nepopísateľne rýchlo. Rýchlejšie ako plynuli sekundy. Prežíval som všetko odznova. Predstavovanie v skupine Fabulov, zaúčanie trikov a zvyklostí, upozornenia na nebezpečné tvory- ľudí, umenie brániť sa, dýchať a pohybovať sa potichu, splynúť s prírodou a všetko, čo k rarašskému životu patrí.

Čas sa nezastavil, ale zrýchlil. Zopakovali sa mi všetky dobrodružstvá, každá sekunda môjho dlhého života, každý nádych a výdych, každé prijatie potravy a jej vylúčenie, každý rozhovor, každý spánok, každá bolesť, potešenie, smiech, plač. Vystriedal som snáď všetky city, ktoré Ezari neustále prirovnával k pudom. Videl som katastrofu, ktorá všetkých zabila, prežil som roky samoty a smútku. Stretol som sa s Eliášom, zabil som starca v zeleno- hnedom, dostal som sa do hôr, prežívall s Rokyho skupinou, vydal sa na cestu za pravdou a za otcom a mamou.

Čas opakovania udalostí sa ešte viac zrýchlil a dostal som sa až na samotný koniec mojej cesty. Na obrovskú lipu, kde som bol priviazaný o hrubý konár, z ktorého stekali kvapky krvi a potu. Čas sa tu spomalil do normálu a ja som hľadel na svoje bledé telo, ako sa trasie a nemotorne kymáca na konári.

Biele svetlo ma vrátilo naspäť do prítomného tela. Kožu mi prebodávalo horúce železo. Neskutočné muky, ktoré sa opakovali celé hodiny, ma prinútili vynoriť slzu. K ukrutnej bolesti sa pridali výčitky: prečo tie blbé spomienky nezačali skôr? Prečo tak neskoro? Mohol som hľadať svoju mamu a povedať jej, že som v poriadku, že ma hľadať nemusí. Pozrel by som sa jej do očí a hneď by ma spoznala. Rozplakala by sa radosťou a vrhla by sa mi okolo krku. Silno by som ju objal a už nikdy nepustil. Vyzliekol by som rarašskú kožu, stal sa opäť jej synom a neporušil sľub, ktorý som jej ako malý samec dal.

Cestou do obydlia, kde som nechal Eliáša, sa vo mne opakovala tá hnusná bolesť. Síce som ju necítil, zato veľmi dobre pamätal. Na ďalšiu spomienku som radšej ani nemyslel. Možno by som videl veci, ktoré zažila moja mama a otec, alebo Ezari. Nakoniec som hlavne jeho potomok. To ale nepotrebujem. Nechcem vedieť všetky Ezariho tajomstvá. Už nechcem. Nezaujíma ma, čo prežili otec s mamou, kým sa spoznali. Úplne mi stačí, keď si predstavujem ich tváre, tvár starej mamy, Ezariho, Rokyho, Eldariinu, Korinu a všetkých rarachov, ktorí požívali so mnou jeden vzduch. Vitor, Karos, Fip, Osia, Bari, Radas, Repina, Mischalov, Grazina, Horin, Manuk, Sika, Orana, Desroa, Sorsky, Malko, najnovší Adam a plno ďalších. Hlavne som už nikdy nechcel zažiť ten mučivý pocit.

Stál som za potôčikom, kde som opustil Eliáša. V diaľke svietila veža ľudskej stavby a vydávala zvonivý hluk. Rozbehol som sa k obydliu a inštinkt ma okamžite zastavil. Nebojoval som proti nemu, ale poslúchol. Čakal som učupený vo vysokej tráve, kým sa vo všetkých ľudských domoch zhasne sekundové svetlo.

Až nastala tma a miestami ju rušili nikdy nezhasínajúce stĺpy, vkroči som na hladkú cestu medzi ľudské domy. Nájsť Eliáša nebude pre mňa problém. Veľmi dobre si pamätám jeho pach krvi. Podľa smradu krvi dokážem vycítiť ktoréhokoľvek človeka, ale musel by som predtým ovoňať jeho krv. Nevadí, že pri ďalšom stretnutí nie je poranený, keď je na blízku, vycítim ho.

Dokážem rozoznať každé zviera podľa pachu krvi od tých najmenších až po tie najväčšie.

Pribehol som k prvému domu a zhlboka sa nadýchol. Cítil som rybu. Okrem rybaciny dom páchol aj umelou vôňou, zmiešanou mnohými ľudskými výrobkami.

Druhý dom smrdel ako skapacina. Zrejme tam niekto alebo niečo zomrelo. Dvere sa zrazu otvorili, ale stihol som sa skryť za kovovú skriňu, z ktorej páchlo skazené jedlo. Z vchodovej tmy vyliezol samec s veľkým bruchom. V ruke držal sklenenú nádobu na vodu a ťarbavo sa tackal. Zastavil na trávniku pred domom a rozzúrene sa rozkrikoval. Prskal sliny vôkol seba a často sa mu plietol jazyk. Stavím sa, že ani nevie, o čom rozpráva. Celkom som sa zľakol jeho podivných tanečkov a následného pádu.

Až sa odtackal naspäť domov, obišiel som ďalší dom a ďalší. Každý mal svoju vôňu, svoj príbeh, ktorý by mohol rozprávať dlhé roky. Ale domy neboli podstatné. Ani jeden neskrýval správny pach krvi.

Nad ránom sa začali prebúdzať zvery, akurát som prechádzal okolo veľkého domu. Mal priveľa okien. Musí tam bývať strašne veľa ľudí. Nad vchodom visela známa značka. Jedna z tých, ktoré nás Ezari učil. Červený kríž v bielom rámčeku. Dom bol plný všelijakej krvi. Toľko druhov som ešte nikdy naraz necítil, lenže ani jedna nepatrila malému samcovi.

Najviac ma mrzelo, že po ňom neostala ani stopa. Zlí ľudia ho určite museli niekam presunúť. Zrazu ma napadlo ešte jedno miesto. Rozbehol som sa naspäť do lesa. Možno samca vrátili tam, odkiaľ utiekol. Síce nechápem, prečo by to robili, ale je to moja posledná šanca. Moja nádej. Chcem veriť, že ho tam vrátili.

Prišiel som na staré známe miesto s poválaným stromom. To miesto sa vôbec nezmenilo. Dokonca aj pasca s ostrými drápami tam bola stále pripravená chytiť svoju obeť. Stál som na mieste, kde Eliáš zápasil so životom. Ktovie, kam by ma nohy zaviedli, keby som vtedy utiekol. Narazil by som na Rokyho skupinku, alebo by som prešiel hory bez ich pomoci?

Nebol čas na otázky, ktoré už nič neznamenali. Bežal som smerom, odkiaľ vyliezol krvácajúci Eliáš. Predieral som sa hustým porastom a odháňal od seba malinký obletujúci hmyz. Najradšej by som tie malé potvorky zjedol, ale oni by si určite našli dierku na únik z mojej krivej papule.

Predo mnou tiekol plytký, ale široký potôčik. Eliáš ho určite neprešiel. Mal by mokré nohy a ani preskočiť ho nemohol. Nie unavený na smrť a s hnisavou ranou na ramene. Musel ísť popri ňom. Potok sa tiahol celým lesom. Niekedy ma len tak napadne, či sa mu tak dlho chce tiecť. Mňa by to nebavilo. Len vytekať a vsiakať do zeme. Ale aj on tu má svoje miesto. Tak ako to najmenšie zrnko piesku alebo ten najdivokejší rarach.

Po dni cesty zabáčala tečúca voda až na lúku. Prefackala ma vôňa lúčnych kvetov a zase som privítal teplo slnka na tvrdej koži. Ale to najdôležitejšie som mal priamo pred očami. Uprostred lúky stál malý drevený domček. Vyzeral pevne, nedobitne, ale podľa prenikavých hlasov v ňom bolo viac ľudí, ako bol schopný uniesť. Okná boli dokorán otvorené, takže bližšie k domu som sa neodvážil. Aspoň som sa snažil z tej diaľky zachytiť Eliášov pach, ale na takéto triky s krvou musím byť omnoho bližšie.

Moje oblečenie, ak sa to ešte dá nazvať oblečením, už nevyzeralo ako ľudského samca Andreja. Vyzeralo, akoby som ho denne trhal a špinil. Každé zranené miesto si najprv odnieslo oblečenie. Taktiež znášalo dážď, prskajúcu zem a každý typ krajiny sa na ňom po troške podpísal. Vyzeral som ako ten falošný človek, ktorý chráni ľuďom polia pred hladným vtáctvom. Možno aj horšie. Takže keby ma ľudia zbadali, neprirovnali by ma k ich mláďaťu.

Plazil som sa polom a využíval jeho dlhú, voľne rastúcu trávu. Jedným očkom som nakukal pomedzi dlhé stebielka, či niekto nevyklonil hlavu z okna. Pomaličky a hlavne potichu, aby som nemusel čeliť tej nepríjemnejšej časti.

Plazenie sa skončilo až pri stene domčeka. To by sa musel človek vykloniť, aby ma zbadal. Inštinkt vo mne vrieskal z plného hrdla, ale ja som bol kľudný. Po toľkých prežitých hodinách blízkej smrti si aj rarach postupne zvykne. Určite to stálo za nájdenie Eliáša a splnenie sľubu.

Opretý o drevenú stenu som načúval veselým, občas smejúcim sa hlasom. Rozprávali sa o chuti nejakého starého vína. Ja som cítil len pach starých hroznových bobulí- to bude asi to víno. Cez otvorené okno zaváňala príjemná vôňa pečeného jedla. Surové tak nevonia. Občas niekto povedal nezmyselnú vetu a celý dom vybuchol smiechom. Aj to drevo by sa smialo, keby malo čím. Prvýkrát som sa presvedčil, že smiech je nákazlivý, aj keď sa to netýka len jednej rasy.

Mrvil som perami, kúsal som si do jazyka, štípal na ruke, len aby ma ľudia nenakazili. Nechýbalo veľa a spustil by som môj typ smiechu v podobe krákajúcej vrany. Ach, smiech je pre mňa vzácna vec. U Fabulov sme sa často smiali. Stačilo, keď niekto nemotorne spadol, alebo povedal nejakú urážku. Smiech sa okamžite šíril ako oheň a do minúty pohltil celú skupinu. Všetkých okrem Ezariho. Ten úspešne odolával nákaze, alebo ani odolávať nemusel. Jeho zďaleka obchádzala.

Po tom, ako mi všetci naraz zmizli zo života, zmizol s nimi aj smiech. To hlavné slovo, ktoré spájalo celú skupinu. Odišlo a nešlo privolať späť. Keby tak vedel inštinkt privolať smiech. Smial by som sa v lese úplne sám a nakazil by som všetky stromy, rastliny, zvieratá a dokonca aj ten otravný, poletujúci hmyz. Znova by som zapálil ten šíriaci sa oheň.

Sedel som pri dome až do večera a čakal na jediný hlas spomedzi hlasov veľkých ľudí. Neobjavil sa ani náznak hľadaného pachu. Akokoľvek zhlboka som sa nadychoval, nič nepomohlo. Jediné slovo hrubých hlasov nespomínalo nič o malom samcovi, nič o Eliášovi.

Bola tma, takže som sa nemusel plaziť vysokou trávou. Aj okná zatvorili kvôli štípajúcemu hmyzu. Pokračoval som lúkou, ale tentokrát bez nádeje. Vedel som, že dnes končí moje hľadanie a sľub, ktorý som dal, už nikdy nesplním.

Zrazu sa dvere domu otvorili. Okamžite som sa prikrčil. Vyšla z nich veľká samica. Smelo kráčala stredom pola po vychodenej tráve. Cez ruku mala prevesený kus oblečenia. Pripomínalo mi to môj starý detský kabát. Prešla polom a zmizla medzi stromami.

Nenápadne prikrčený v tráve som ju sledoval. Občas sa obzrela, akoby cítila, že ju niekto pozoruje. Nemohla o mne vedieť. Bol som až príliš dobrý v sledovaní. Zvykol som sledovať zvieratá aj niekoľko hodín. Samozrejme, že to malo zmysel. Skôr, ako som ich ulovil, ukázali mi ich chodníky, takže som presne vedel, kde hľadať mäsitú a vždy čerstvú potravu. To avšak platí len v prípade, že ľudia nijako nezasiahli do ich území.

Skrývajúc sa za zakvitnutými jabloňami, cítil som v nohách, že sa blížim k vode. Samica vyšla z jabloňového sadu, ale ja som ostal v bezpečí za posledným stromom v rade. V diaľke sa od pokojného jazierka odrážalo svetlo bieleho slnka. Krásne žiarilo. Obklopovali ho husté, vysoké steblá s hnedými tyčinkami, ktoré mierne nakláňali celú rastlinu. Vyrastali z vody.

Samica kráčala k miestu, kde nerástli nakláňajúce sa rastliny s hnedou tyčinkou. Stál tam drevený mostík, ktorý sa tiahol až nad jazierko. Na konci drevených dosiek sedelo niečo malé, podobné človeku. Práve tam kráčala samica.

Zhasnutá nádej sa znova rozsvietila. Srdce mi išlo preraziť hrudník. Malá kôpka na konci mostíka je pravepodobne Eliáš. Tak predsalen dodržím sľub.

Samica obliekla mláďaťu kabát a so založenými rukami sa s ním rozprávala. Zvedavosť ma ťahala bližšie. Vybehol som zo sadu a vrhol som sa za najbližší krík. Potom som prebehol k ďalšiemu a takto som prebehával bez jediného šuchnutia, až kým som nebol dostatočne blízko k ľuďom.

„... prosím, Eliáš, už je tma, zajtra to skúsiš znova. Uvidíš, že sa ti bude dariť.“

„Nie mama, neodídem, pokiaľ nechytím rybu...“

„Ach, ty tvrdohlavec. Zapni si bundu a keď sa vrátiš, v hrnci máš pečené zemiaky.“ Samica pohodila rukou a vydala sa smerom ku mne.

Ostal som učupený za kríkom a spoliehal sa na tmu. Kroky sa pomaly približovali. Snažil som sa byť čo najtichší, aj keď som už viac tichší byť nemohol. Samica tesne minula ker, za ktorým som tŕpol.

Ešte sa otočila za potomkom, ale nevšimla si ma. Keď úplne zmizla medzi jabloňami, vybehol som spoza kríka a nasmeroval si to priamo na drevený mostík. Pri Eliášovi stál košík prikrytý plachtou. Tichými krôčkami som hladkal drevo. Eliáš si pohmkával nejakú hudbu. Nohy mu voľne pohupovali nad vodou. V rukách držal prút, z ktorého vyliezal dlhý vlas a následne zmizol vo vode.

„Ahoj Eliáš,“ šepol som, aby sa veľmi nezľakol.

Aj tak ním poriadne trhlo. Nečakal chrapľavý detský hlas vynorený z tmy. Prudko sa zvrtol. „A...ahoj, Salton. Tak mená nie sú až tak dôležité, všakže?“

„Prekvapený? Ja určite som. Nemyslel som si, že si budeš pamätať moje meno.“

„Poriadne si ma vystrašil, ale som rád, že si ma konečne našiel.“

„Že si ma vôbec nečakal?“

„Dneska určite nie. Ale vždy som veril, že prídeš a prišiel si. Dal si predsa sľub...“

„Presne tak! Dal som sľub... Takže ťa ľudia vrátili naspäť sem?“

„Všetko sa zmenilo.“ Otočil sa naspäť k jazierku a uprene sledoval pokojnú vodu. „Otec sa zmenil. Ospravedlnil sa mne aj maminke a odvtedy nás ani raz neudrel. Obaja sú šťastní a preto som šťastný aj ja. Teraz môžem toto miesto volať domovom,“ povedal spokojne.

„Takže, už vieš, čo znamená slovo rodina?“

„Áno. Od chvíle, kedy si odišiel, som premýšľal nad týmto slovom. A nie len premýšľal. Maminka mi pomáhala hľadať v knihách a aj na internete. Opýtal som sa učiteľky v škole a kňaza v kostole. Dokonca, aj keď som ležal v nemocnici, aj tam som sa spýtal doktorky, čo podľa nej znamená slovo rodina. A z toho všetkého som si vybral pár možností a naučil sa ich naspamäť. Držím ich v pamäti len pre túto chvíľu, aby som ti to mohol povedať.“ Eliáš sa ku mne otočil celým telom a spustil: „Rodina je skupina ľudí, ktorá žije v jednom spoločenstve, vzájomne si pomáha, rešpektuje jeden druhého a jej členovia sa majú veľmi radi. Pravá rodina nemusí byť tvorená len z pokrvných členov, ale môžu ju tvoriť aj úplne iní členovia. Znakom rodiny je láska, ktorá spája všetkých členov v jeden celok. Ani smrť nedokáže rozdeliť rodinu, spomienky na jej členov sú večné a... ty nemáš prst na nohe?“

„Nemám.“

„Aha, o tom si mi vtedy hovoril. Spravil si niečo zlé?

„Áno, veľm zlé.“

„A čo si spravil?“

„Ublížil som jednej raraške. Miloval som ju, ale aj tak som jej ublížil...“

„Takže si stretol ďalších rarachov?“

„Stretol, ale z toho čo si vymenoval, to nie je moja rodina. Musel som odísť...“

„A bolelo to?“

„Odchádzanie alebo odrezaný prst?“

„Oboje.“ Eliáš sa nepríjemne zaksychtil, a pritom si z každého uhla obzeral zakončenie odrezaného prstu.

„Noha bolela, ale tu nejde o tú bolesť. Je to výstraha, aby som už nič podobné nikomu nespravil... A odchod, ten stále bolí. Je ťažké opustiť niekoho, koho máš skutočne rád.“  

Eliáš nemal slov. Sklonil hlavu a zhlboka vydýchol.

„Vidím, že si pochopil význam slova rodina. Patríš do skutočnej rodiny, aké to je?“

Malý samec sa zamyslel. Pozrel sa na mňa a povedal: „Rodina je miesto, kde sa môžem smiať, byť šťastný a cítiť sa v bezpečí. Kde mi ostatní rozumejú a majú ma radi.“

„To som chcel od teba počuť. Teraz máš na výber. Chceš byť s tvojou rodinou, alebo chceš byť premenený na raracha?“

„Myslel som, že sa to nedá...“

„Klamal som ti. Aj ja som bol kedysi človek ako ty. Jeden rarach ma uniesol a premenil. Pripravil ma o moju skutočnú rodinu. Život raracha je ťažký a nebezpečný. Len kvôli tomu, že nepozná skutočnú rodinu. Ten rarach sa volal Ezari. Nedal mi na výber, ale ja tebe dávam, pretože chcem byť spravodlivý. Ty sa musíš rozhodnúť.“

„Kebyže ma premeníš, dá sa to vrátiť naspäť?“ opýtal sa vzrušene.

Pokrútil som hlavou. Eliáš sa pozrel smerom k domu. Asi tam hľadal odpoveď. „Je to rozhodnutie na celý život...“

Znova sa pozrel smerom domov a neisto zahlásil: „Chcem byť rarachom!“

„Myslíš to vážne? Eliáš, vezmi sa čas, toto nie je rozhodutie, ktoré sa dá kedykoľvek zmeniť. Stratíš všetkých, ktorých si doteraz poznal. Otca, mamu, kamarátov, ľudí. Už nikdy s nimi nebudeš môcť hovoriť a možno ich už nikdy neuvidíš, je to vskutku náročný život. Premysli si to dobre.“

„Nemusel by som chodiť do školy, poslúchať dospelých, mohol by som sa hrať do konca života...“

„Pokiaľ je to pre teba vzácnejšie ako strata všetkého ostatného...“

„Nie, nie je. Stratím omnoho viac, ale chcem, aby si aj ty mal rodinu. Chcem to kvôli tebe, aby si už nikdy nebol smutný a sám. Stanem sa rarachom, aby som z teba spravil človeka, čo povieš?“

„To sa nedá...“

„Nestaneš sa človekom, ale budeš sa cítiť ako človek. Naučím ťa to.“

„Môžeš to skúsiť, ale čo tvoja pravá rodina?“

„Napíšem im dopis. Aspoň budú vedieť, že stále žijem.“

Ešte v ten večer som začal s prípravami na premenu. Eliáš napísal na papier zopár slov a nechal ho položený na drevenom mostíku. Vyrazil som na obhliadku okolia a skontroloval aj zabávajúcich sa ľudí v drevenom dome. Eliáš čakal na mostíku a vždy, keď som sa za ním otočil, neustále pozeral za domovom. Možno sa mi to len zdalo, ale asi aj plakal. Keď som sa vrátil, vyzeral byť pripravený a silný. Strčil som mu do nosa dymiace byliny.

Eliáš upadol do hlbokého spánku, ale stále ma vnímal. Veľakrát som videl, ako Ezari prešiel rukou tesne pri tvári ľudského mláďaťa a povedal tie začínajúce slová: Ergashi kaona musra. Po tejto časti ľudské dieťa navždy zomrie a má len dve možnosti: rarach alebo bezduchý tvor, ktorý si ani neuvedomuje, že je.

Prechádzal som rukou popri nose... „Erg...“ a vzápätí som ju stiahol späť. Nemohol som to urobiť. Nedokázal som vziať Eliášovi jeho ľudskosť, rodinu a šťastný život. Napadlo ma, či to vážne robím pre neho a nie pre seba, aby som porazil samotu. Inštinkt ma nútil pokračovať v premieňaní, ale svedomie prudko brzdilo- prvýkrát spolu bojujú. Teraz nastal moment rozhodnutia pre mňa... Tak predsa ostanem sám. Chce sa mi plakať, ale ani to nemôžem. Chcem cítiť kvapku samoty na mojom líci. Aspoň raz. Nenávidím, že som tak dobrý v potlačovaní sĺz. Možno kvôli hrdosti alebo prežitým rokom.

Zohol som sa k jazierku a nabral do dlane trochu vody. Šplechol som ju Eliášovi do tváre a vytiahol mu dymiace bylinky z nosa.

Otvoril oči a s úsmevom na mňa pozeral. „Bolí ma hlava. Už som rarach?“

„Pravdaže si, ale premena bude ešte niekoľko dní trvať. Teraz choď domov, zjedz večeru a vyobjímaj oboch rodičov. Ja si potom pre teba prídem, dobre?“        

„A čo keď zistia, že sa premieňam?“

„Nezistia, zmenu tela spravím potom ja.“

„Dobre teda, zatiaľ ahoj.“ Eliáš sa nemotorne postavil, zobral si paličku s dlhým vlasom a košík s plachtou a pomaličky odkráčal ťarbavým, ale hrdým krokom.

„Eliáš? Odteraz sa budeš volať Elasin! V rarašskom jazyku to znamená obetavý!“ zvolal som z mostíka.

Samec prikývol a zmizol v jabloňovom sade. Obrátil som kus papiera, ktorý tam ležal na mostíku. Prižmúril som oči a snažil sa spájať písmena tak, aby som v nich videl slovo.

DRA- HÝ RO- DIČIA. UŽ VÁS NIG- DY N- EUV- IDÍM. KA- MAR- ÁT SALTON POT- RE- BUJE ROD- INU. B- UD- EM S NÍM ABY NE- BOL SÁM. ELIÁŠ.

Márne, takmer ničomu som nerozumel, ale asi viem, čo tam napísal. Papier som hodil do jazierka a pazúrom som vyril do posledného dreva mostíka moju prvú poskladanú vetu: BUD STASTNI ELASIN.

Po tom všetkom opäť ostávam sám v hľadaní zmyslu tohto života. Asi je to tak lepšie. Aj Ezari to zrejme pochopil a stratil sa do neznáma, alebo už mal toho skrátka dosť. Snáď niekedy zistím, či môj stvoriteľ ešte žije. A predsa, ešte stále som pánom svojho života a navždy budem. Odchádzam do lesa, kde rastú najväčšie duby na svete. Tam ma Kora nájde a ja viem, že raz určite nájde.

 

KONIEC

---