Óda na drozda

Vták,

čo odetý si v čierny frak,

tebe píšem, drahý priateľu,

zo zvieracej ríše.

 

Tam na vrcholci

vo vetre sa kníšeš –

ty predzvesť noci.

 

Spev sladký ako med

inokedy značí jedno len,

dážď príde,

príde hneď.

 

Voláš naň

milo, verne

nech ovlaží tú suchú pláň.

 

Spievaj ty len,

spievaj pre mňa

nech viem, že to nie je sen.

 

Odožeň už jeseň, zimu

nech jar

premení tú farbu sivú.

 

Smutná je pieseň tvoja

veru, brat môj,

vždy žiaľ i smútok sa v nej spoja.

 

No predsa rád ju mám,

asi preto, že som

ako ty sám.

 

A v šere končiaceho dňa

piesňou krásnou

poteš mňa.

 

Privolaj že leto

a tie večeri

čo milujem práve preto.

 

Počúvať ťa vždy túžim

lebo spev liekom je

mojej ubolenej duši.

 

Spievaj! Spievaj len!

hlasno a poriadne

počúvať budem teraz teba len!

 

Ó, ty spevák vznešený

započni že koncert svoj

len čo sa zvečerí.

 

V tvojich tónoch

ponáram sa celý

a zbavujem sa oných bôľov.

 

Na ružovom nebi

tvoja silueta

Boha spevom velebí.

 

Modlitbou je tvojou

lúči sa tak s dňom

no i víta Zorou.

 

Jednu však prosbu mám

a to z duše prajem si,

aby nad hrobom tys´mi hral.

---