TLAMACAZQUI

Nepatril medzi tých, ktorí sa radi lúčili s bdením priskoro. Patril k tým, čo ráno neradi vstávali príliš skoro. Nie, nebolo za tým žiadne falošné bohémstvo zaplavované alkoholom. A nebol za tým ani zúfalý hedonistický nihilizmus zanášaný drogami. Len mal svoje silné pocity, ktoré ho často nadľahčovali a preklápali kamsi inam. Približne takto si to aspoň sám pre seba definoval.

Mal rád noc. Nevedel odkedy, ako k tomu prišiel, pravdepodobne ešte kedysi dávno na strednej škole. Ale rád sa v noci prechádzal, rád chodil tmavými ulicami. Veľmi rád nimi chodil, najmä keď boli úplne prázdne. A väčšinou prázdne boli, počas hodín, počas ktorých sa vonku prechádzal tmavými ulicami plnými matného svetla a zaujímavých, podivne zaoblených, lákavých tieňov. A robil to veľmi často.

Kráčal po chodníkoch a cítil sa skvele. Nadnesene. Vznášal sa nad zemou a presúval sa tichým priestorom. Tá zvláštna hlboká, avšak nevtieravá energia. Bolo ju všade cítiť, a asi to ho fascinovalo najviac. Mohol tie pohnutia akokoľvek popisovať, vždy inak, ale vždy boli rovnako výnimočné. Vtedy bol aj on výnimočný, silný a neohrozený. Ten pocit vyvieral odkiaľsi zdola, ale zároveň naňho zľahka padal z nekonečnej čiernoty nad hlavou, počas jasných nocí vypointovaných hviezdami, ktoré vo vnútornom meste nikdy nebolo vidieť.

Mal rád krivolaké ulice v starom rozpadávajúcom sa centre, kde bolo občas cítiť vlhkú potuchlinu dosiaľ neodídených storočí, závratne premiešanou s trpkosťou zatiaľ neodhalenej budúcnosti. Kýval sa na kameňoch, a ešte radšej sa po nich kĺzal za dažďa. Mal rád aj akoby šachovnicovité ulice v oblasti za južným brehom. A takisto mal rád aj dlhé ulice vybiehajúce smerom na východ.

Najradšej mal však ulice v centre a v jeho blízkosti – ulice spiace na úpätí hradného kopca, ulice stúpajúce k starším aj novým vilám až na začínajúci sa hrebeň, s ich úzkymi schodmi. Chodil po nich hore dole, a občas kopol do náhodne odhodenej plechovky. Najviac ho bavilo skopnúť nejakú zo schodov padajúcich čo najstrmšie. Páčilo sa mu, ako to vtedy znelo, akoby začiatok mierne absurdnej sekvencie zahratej v metalickej tónine v trhanom tempe. Zopakoval to aj viackrát, vždy kopol rozdielnou silou, aby bol nástup dynamickejší či pomalší – koniec vždy znel rovnako. Zabával sa na tom, ako také decko. Ako malé decko, ibaže trochu odlišné od ostatných.

Nechápal, ako sa niekto môže báť tmy a čiernej. Alebo teda ako niekto nemôže mať noc a čiernu v obľube. Noc, ten systematický priestor nekonečnej hustoty, v ktorom má všetko svoje miesto. Čierna alebo aspoň tmavá noc, ten protipól slnkom prepálenej každodennudnosti, neuroticky sa zmietajúcej v bublajúcom pažeráku počas neustále sa opakujúceho epileptického záchvatu. Hoci je pravda, že dokorán otvorené bary a krčmy a mestský nočný život celkove na niektorých miestach, hlavne v úplnom centre mesta, čierne hĺbavé prúdy so svojimi lákadlami potláčali. Všimol si to už veľakrát. Tie ostrovy, ba celé súostrovia svetiel a hluku vyzerali rovnako, ako by vyzerali neznáme výrastky či nepekné vyrážky na inak bezchybnom ženskom tele: tmavé vyrážky na bezchybnom bielom ženskom tele, biele vyrážky na bezchybnom čiernom ženskom tele.

Občas sa do tých súostroví ponáral, niekedy až do rána, ak to pre neho malo zmysel. Avšak tiché tmavé ulice a uličky ho bavili oveľa viac, často ho doslova fascinovali. Častokrát aj vtedy, keď sa nimi už takmer nadránom vracal domov. Fascinácia pramenila z dojmu, že až také tiché nie sú. Vtedy, keď mu v hlave čosi hralo – v prázdnych tichých uliciach a uličkách znela hudba v jeho vnútri presvedčivejšie ako počas dňa, cez sluchátka prehrávača. Občas si v duchu púšťal hlasy, zapamätané útržky rozhovorov, zapamätané fragmenty monológov, náhodne prebudené repliky postáv z videných filmov – hlasy premiešavané útržkami dialógov z obľúbených kníh. V podstate ani tmavé sa mu popolnočné ulice a uličky nejavili. Hlasy vnútri vždy nevyhnutne privolali aj obrazy, známe skúsenosti, pasáže z filmov, no najviac rozsiahle imaginácie, spontánne tvorené rytmicky duniacimi decibelmi, ktoré v danej chvíli mohol počuť iba on.

Kráčal odľahlými ulicami neďaleko širšieho centra. Hore kopcom, v štvrti starších bytových domov a ambasád. Ticho s bezvetrím ovládali príjemný nočný chlad. Nikde ani živej duše. ,Je toto naozaj prázdnota?‘ opýtal sa sám seba pobavene. ,To určite, toto sotva‘. Obľuboval iróniu a začal si polohlasne odriekať samplovanú pasáž „všetci dobrí ľudia spia a snívajú“ z istého vcelku kultového songu od istej kultovej žánrovej veličiny. Múry, kandelábre a odparkované autá sa zakmitali akonáhle sa začal vznášať. „Dobré sú tie Vychrtlé štence, fakt“, utrúsil vyškerene na adresu kapely, ktorá práve rozoznela éter v jeho hlave. Hudba hrala a on sa vznášal nad zemou, nad vyschnutým zaprášeným betónom pokrytým zvráskaveným asfaltom.

Song v jeho hlave už išiel asi tretíkrát za sebou, popod čierne okná mĺkvych budov, keď zbadal, ako priamo oproti nemu niekto kráča. Hudba nedohrala, len trochu stíchla, ako v duchu zaklial. No čo už, introvert. ,Všetci dobrí ľudia teraz spia a snívajú, ale tí iní sa ponevierajú po vonku‘, pomyslel si, sčasti sebaironicky. Postava sa priblížila, keď sa míňali, pozrel sa náhodnému chodcovi do očí. Ten len nepríčetne hľadel pred seba. Minuli sa, ale on mimovoľne otočil hlavou, aby sa naňho ktovie prečo pozrel ešte raz. Všade bolo ticho. A okrem nich nikde nikoho. Otočil sa, urobil pár krokov, keď mu za chrbtom zakrákala vrana – čudné. Vlastne, asi to bol havran. Zakrákal ešte raz, a potom tretíkrát. Znovu sa otočil a uvidel, ako neznámy zastal a priložil si k uchu mobil. Niečo nezrozumiteľne zamrmlal.

Stáli od seba pomerne ďaleko, zrejme viac ako dvadsať metrov. Neznámy teraz pozeral rovno naňho. Tvár v tme, neviditeľná. Potom sa ozval, mierne trasľavým hlasom „prosím...“ Urobil pár krokov smerom k nemu. „Prosím, Vás?“ vyriekol oslovenie a zároveň neurčitú otázku. Priblížil sa, pomaly, váhavo, akoby ustráchane. ,Čudné, smiešne, čudné‘, utrúsil v duchu pobavene nespúšťajúc z neznámeho oči. Postupne sa pred ním vykreslila jeho široká štvorcová tvár, trochu tvrdé rysy, ale inak nič zvláštne. Čudné mu bolo, že tento neznámy, s pokojným a vyrovnaným výrazom, tak sa aspoň zdalo, rozpráva tak váhavo a ustrašene. „Prosím Vás, môžem sa len niečo opýtať?“ oslovil ho cudzí chodec znovu, už celkom blízko. V drvivej väčšine prípadov ľudí, ktorých stretával na ulici a ktorí sa ho pýtali na hocičo, najčastejšie na úplné blbosti, napríklad na adresu nachádzajúcu sa o dve-tri popisné čísla ďalej, neznášal a mlčky posielal hocikam. Teraz ho omínala akási letargická apatia. Avšak pocítil, že sa cez jeho vnútro rýchlo začína prehrýzať niečo iné. Znechutenie splývajúce so zatiaľ nepresvedčivou nervozitou? Asi.

„Jasné, bez problému“, odvetil neznámemu, ktorý sa tváril zjavne nezúčastnene. Civela naňho mdlá tvár so žiadnym náznakom akéhokoľvek mimického pohnutia. ,Akože čo je zač henten, nejaký imbecil, čo má asi hodne mokrosuché sny‘, napadlo mu. ,Alebo nejaký hodne otravný dilino. Tuším je aj zľahka prepnutý.‘

„Kam idete? Kam musíte ísť?“ položil mu neznámy konkrétnu, ale nanajvýš podivnú otázku. Prekvapila ho, ale rozhodne nešokovala. Na svojich potulkách nocou ale i cez deň už stretol všelikoho. Najmä teda v noci.

Na sekundu sa zamyslel. Niečo rozhodne povedať chcel, ale nie čokoľvek. „V zásade nikam. Ale aj hocikam. A odtiaľ rovno domov“ utrúsil. Vzápätí si nebol istý, či vyslovené neznelo posmešne, alebo dokonca arogantne. Neznámy bol minimálne o pol hlavy vyšší, jeho široké plecia mu zacláňali výhľad na ošarpanú stenu posprejovanú ničnehovoriacimi puberťáckymi grafitmi. Aby možnú problematickú situáciu zjemnil, dodal „ehm, ehm, cestou ešte asi do večierky po pivo.“

Neznámy sa naňho uprene zahľadel. Bez slova stáli oproti sebe. Ticho rýchlo ustrnulo a prelialo sa do trápnosti. Ubehli sotva dve-tri minúty, šialene dlhé. Chcel sa bez slova uhnúť kamsi nabok a rýchlo ísť ďalej. Hocijakým smerom. Chcel sa už nachádzať niekde inde, čo najďalej od tohto vymletého trkvasa, aby si mohol znova niečo rezké vypumpovať v hlave, aby si mohol znova zalietať nad chodníkmi, nad ulicami, nad celým mestom a nad celým týmto svetom.

Zboku zhora sa niečo bleskovo znieslo a tvrdo pristálo na jeho tvári. Zazvonilo tupé buchnutie, zjavilo sa zatmenie nasledované zaiskrením. Žeby sem spadli tie súhvezdia, ktoré vo vnútornom meste nevidieť? Uvedomil si, že pod nosom a na hornej pere začína cítiť akési vlhko. Niečo vystrelilo zdola a chytilo ho za krk. Silno, naozaj veľmi silno.

„Tak to si tuná došiel, došiel si“ ozval sa neznámy. Tvár mu zažiarila. Zazdalo sa mu, že sa začína usmievať. Sťažka sa snažil nadýchnuť, keď ho neznámy vliekol do akéhosi dvora, v ktorom bola úplná tma. Len náhlemu útočníkovi svietili oči a matne sa mu leskli biele zuby. Inak nebolo možné rozoznať nič iné. „Ti vravím, teraz si tu došiel“, pokračoval neznámy šepotom, úplne iným tónom, režúcim a bodajúcim. Napadlo mu, či sa toto deje naozaj, či sa tomu dalo vyhnúť, či ho tam dokonca tento nepochybne zmagorený maniak nečakal. A či si nemal radšej zahryznúť do jazyka, či s ním nemal radšej komunikovať – no, ako vlastne? „Haha, to je, čo?“ zažmurkali oči nad lesklými vycerenými zubami žiadostivo. Polovicu tváre v momente zatienila čepeľ dlhého noža. Na jednej strane sa blýskalo ostrie, na druhej pravidelné vrúbkovanie. „To je, čo!“ zasyčal neznámy s tou ozrutnou kudlou v ruke. Leskla sa v tme, čepeľ na oboch stranách odrážala časť bledej tváre, jednej i druhej. Na krku pocítil ostrie. „A neziap, vravím Ti neziap“, syčal chlap s nožom ďalej „aj tak Ti tú hubu zapchám, zavriem Ti hubu! Nebudeš ziapať, budeš držať hubu!“

Naokolo sa prelievalo mŕtvolné ticho, nikde ani nohy. Bohvie, kam ho to zavliekol – aj keby niekto išiel okolo, určite by ich nevidel, ani nepočul. Strnulo stál, čakal, na nič sa nezmohol. Mozog sa mu úplne zastavil. Všetko znehybnelo, zuby sa leskli, leskla sa aj čepeľ noža. Svojím ostrím mu ťahala oči, vnímal už len ju. Zdalo sa mu, že začína žiariť. Sliepňal, drobné tuhé slzy sa mu chaoticky presúvali po tvári. Premieňali sa na kvapky olova, ďalej hustli, rýchlo naberali na váhe. Odlepovali sa od líc a padali dole, po nerovnomernej špirále.

Niektoré z nich mu dopadli na ruku, na chrbát stuhnutej ruky kŕčovite priloženej na brucho. Zacítil ich, začali sa vpíjať do pórov. Zacítil hrejivé teplo, v prstoch na zmrazenej ruke, znehybnenej v márnom obrannom reflexe. Konce prstov začali pod vplyvom tepla ožívať, tkanivo pod nechtami zasiahlo krátke stŕpnutie. Vzápätí v ňom vzplanulo jemné ale neodolateľné šteklenie.

Odrazu si uvedomil, že pocítil uvoľnenie. Meravosť opadla, záhadne sa rozplynula: nevedel prečo. A opäť pocítil tú nadnášajúcu energiu, prúdiacu zdola a zároveň zhora. Vnímal, ako sa vystreté pulzujúce prsty na jeho pravej ruke niečoho dotkli. Niečoho pevného a pružného, ale nie nepoddajného. Rozhorúčené mravce ho už začali štekliť aj v dlani, aj v zápästí – prsty prekonali pružnú bariéru a prenikli dovnútra. Zaborili do čohosi mäkkého. A vlhkého a pulzujúceho. A hrejivé teplo vystrelilo rozhorúčené mravce až za lakeť, k ramennému kĺbu. Dlaň s vystretými pátrajúcimi prstami vnikla hlboko dovnútra. Tam čosi lačne uchopila, čosi vlhké a tlčúce. A lepkavé a teplé. A inheď sa zovrela do pevnej päste.

Ostrie z jeho krku zliezlo. Neznámy hromotĺk prekvapene pozrel nadol. Zbadal, ako mu z brucha trčí ruka, vnorená dovnútra takmer po lakeť. Obaja zhlboka nasali chladný vzduch. Bola v ňom cítiť krv. Tá z prerazených útrob nestriekala, ani netiekla. Aj v tme bolo možné rozoznať, ako len pozvoľna presakuje po okrajoch rany. Nekvapkala na zem, nestekala po ruke.

Neznámy hromotĺk s nožom sa svojimi svietiacimi očami zahľadel do tváre svojej obete. Stál k nej trochu naklonený, ani sa nepohol. Nevydal už zo seba jedinú hlásku, žiadny zvuk. Len pozeral. Pozeral sa na to, ako tvár jeho obete začína červenieť. Napriek tme bolo v tej tvári vidieť sýtu červenú farbu. A neznámy len stál a uvedomoval si, že z neho niečo odchádza preč. Stena oproti sa trochu zatriasla a začala sa preklápať. Nepadala naňho, len sa preklápala, spolu s ním a všetkým naokolo.

Aj on to cítil: všetko sa ako keby preklopilo, niekam dopredu. Päsťou zaborenou v tele vysával, vyprázdňoval, rozširoval priestor, takže asi preto sa všetko preklápalo a nakláňalo dopredu. Neznámy cudzí chodec ležal na zemi, z takmer priesvitnej tváre mu stále svietili oči, čoraz slabšie, až nakoniec len v pomalých fázach blikali. Ústa mal zatvorené. Cez kútiky na ich každej strane vyrážala krv. Tiekla po oboch lícach v tenkých pramienkoch, ktoré nestiekli až na zem – v polceste akoby zanikali, zdalo sa, že cez pokožku vsakovali naspäť. Nakoniec prestali z úst vytekať úplne. Bezvládne telo ležalo na čiernej zemi, komicky pokrútené zdrvujúcimi kŕčmi. Oči neblikali.

Ráno vstal o čosi neskôr. Neponáhľal sa. Spomenul si, čo sa mu snívalo. Sedel na skladacej stoličke v nejakom veľkom stane, nahnutý nad provizórny stôl. V rohu niekto chvatne jedol. Bolo teplo a veľmi dusno. Na stole mal položenú ruku nejaký človek a on mu akurát bral krv, na testovanie. Bol to nejaký núdzový provizórny lazaret kdesi v trópoch. Vedel, že sa nachádza neďaleko prekrásneho sviežeho miesta na vysokej náhornej planine, večne zahaleného v oblakoch. Nikdy tam nebol. Pacient s rukou na stole nebol vo svojej koži. Neustále drmolil niečo o nejakom dieťati, spiacom vo vedľajšom stane. Vraj tam spí už niekoľko dní a strašne kričí zo sna. „Urobte s ním niečo“, nástojil. „Hej, hej, bude v poriadku“, uisťoval ho on. Pacienta bolo vidieť čím ďalej, tým menej, až nakoniec úplne zmizol. A z vedľajšieho stanu naozaj bolo počuť kričiace dieťa. Odrazu stíchlo. Vzduch sa zavlnil, zmenil sa na prievan prúdiaci zhora nadol, kam sa všetko začalo prapadávať. Hneď na to sa spustil prudký lejak.

Umyl sa, najedol a vyrazil z domu. Ulice boli slizké od mrholenia, slzili aj červené škridľové strechy. ,Tak sa mi to páči, presne takto, konečne normálne počasie‘, mlel si sám pre seba a pobavene odhadoval, kedy sa pošmykne na jednej z rozkývaných mačacích hláv. Na autobusovej zastávke zbadal otvorený stánok. Podišiel k nemu, len tak ledabolo, nič nechcel. „...musel byť nejaký úplný magor, úchyl, na markíze vraveli, že vraj sa také ešte nestalo“, počul zvnútra rozrušený hlas. Predavač s kýmsi telefonoval, jednou rukou prudko gestikuloval. Chvíľku ten výjav sledoval, cez plexisklo s vyloženými časopismi videl len rozkmitanú ruku, druhá sa ohnutá v lakti za vypučeným rozgajdaným bruchom napnutým pod špinavým tričkom stáčala nahor, k hlave, ktorú nebolo vidieť. Dosť ho to pobavilo.

Pohľad mu zastal na titulnej strane istého bulvárneho plátku. Z obrovského titulku vyčítal správu o brutálnej vražde, ktorá sa v noci stala. Pokrútil hlavou. Text ho nezaujímal, upútala ho malá fotka v dolnom rohu. Ležiace čierne vrece, nad ním sa zrnila ošarpaná stena. A na nej akýsi nápis. Nahol sa, prižmúril oči, ako sa ho pokúšal rozlúštiť. Nakoniec s vypätím všetkých síl dešifroval, čo je tam napísané. Červenou farbou bola na stene načmáraná veta „Všetci dobrí ľudia spia a snívajú.“

,To je pravda‘, prikývol. ,Len tí iní sa ponevierajú po vonku‘, uzavrel čo uzavrieť chcel a znudene zívol.