Zelené oči II. - 51.- 52.-53-54-55-56-57-58-59-60-kapitola

                                                                 51. kapitola  

 

     ,,Ste najväčší hlupáci na svete!" Iramad kričal z plných pľúc na dvoch mužoch stojacich pred ním. ,,Neviem, prečo sa musím práve takými obklopovať. Nedokážete ustrážiť, ani jedno šesť ročné decko!" 

,,Ale my... sme ho strážili dobre, môj pane. Kontrolovali sme ho. Stále spal, až sme sa obávali, či sme ho neudreli príliš." 

,,Mali ste ho aspoň zviazať, aby ste mali istotu, že nedokáže uisť. To vám musím všetko povedať po lopate? Ten chlapec bol mojou bránou k Zeleným očiam. Špeh mi hlásil, že ho zbožňujú a starajú sa o neho ako o dediča. Za neho by mi Saerda určite dal, čo by som žiadal. A teraz, kvôli vám som prišiel aj o poslednú nádej, že dostanem drahocený šperk. A najhoršie na tom je, že už vie, kto mu podpálil lode. Dostalo sa mi do uší, že ma stopuje, ako poľovnícky pes spolu s Renzom Dasarom svojim zabijakom." Iramad buchol päsťou po stole. Všetko na ňom podskočilo. Tak isto obidvaja muži sa od ľaku strhli. A v hrôze, čo s nimi bude zatvorili oči. 

,,Keď som mu podpálil milované lode a uniesol chlapca predpokladal som, že je to výborný plán, ale to som nemal, ani potuchy, že mi ho zmaria dvaja tupci, ktorí nedokážu vydržať pár hodín bez defky."

,,Ale, pane, to bola, len chvíľa, čo sme odskočili do mesta trocha sa pobaviť. Veď na tom nie je nič zlé, keď muž dostane určitú potrebu." 

,,Čo?!" Iramad bol v okamihu pri ňom. ,,Ty nadraďuješ svoje nízke pudy pred mojim príkazom?" Chytil ho za ramená a začal ním silno triasť. 

  Druhý muž sa preľakol a chcel sa zachrániť, a preto hodil vinu na spoločníka. ,,Ja som nechcel ísť. On ma nahovoril." 

,,Tak si sa nemal dať. Aspoň jeden mal ostať strážiť chlapca. Budete pykať rovnako." 

,,Nie, pane, prosím, zľutujte sa. Mám ženu a deti," muž padol na kolená, zopäl ruky a prosil. 

,,Tvoja chyba. Prečo si na nich nemyslel, keď si chľastal v tej putike?" 

,,Verte mi, ja naozaj za nič nemôžem, zľutovanie." Nariekal, žobronil, ale na Iramada prosby neplatili. On nedokázal súcitiť s nikým. 

,,Dosť!" Zreval. ,,Nikto sa nebude stavať proti mne a mariť plány. Kto tak urobí... dostane prísny trest. Stráže!" 

   Objavili sa dvaja ozbrojenci. ,,Dajte zavolať kata. Nech si poriadne naostrí nože," usmial sa. ,,Mám pre neho prácu. Keď nedokážete udržať svojich vtákoch v nohaviciach tak o nich prídete. Druhý raz, teda, ak prežijete, nebudete mať, čo vyťahovať." 

,,Odpustenie... pane, nie!" Kričali už obidvaja. ,,To nemôžete urobiť!" 

,,Môžem a urobím. Zavrite ich do kobky, zakiaľ príde kat. Moja mučiareň už čaká. Budem sa pozerať, ako vám kat pomaly odrezáva vašu mužskú pýchu, a potom vás rozpáram ako prasata na porážke." 

,,Pre Božie zmilovanie! Dovoľte, aby sme svoju chybu napravili. Vystopujeme toho chlapca a dovedieme vám ho priamo k nohám. Len nám neubližujete!" 

  Iramad sa nahlas zasmial. ,,Už je neskoro vy hlupáci, teraz ho budú strážiť ako poklad. Nedovolia takým dvom babrákom, čo i len sa ho dotknúť, nie to uniesť. Znemožnili ste ma. Urobili ste zo mňa pred Pápežom totálne neschopného, ktorému sa nič nedarí. A to nedovolím! Počujete?!" Naklonil sa k nim a kričal priamo do ucha. ,,Nedovolím, aby si Saerda o mne myslel, že som absolútne k ničomu a môže si robiť so mnou, čo chce! Stráže! Hoďte ich do najtmavšej kobky." 

,,Nie, prosím, milosť..." Ozývalo sa z úst mužov, ktorých odvádzali. 

  Iramad si ich žadonenie nevšímal, spriadal záložný plán, ktorý ako správny vojak, mal v rezerve. 

  No tento raz si na ňom dá záležať, aby sa už nič nepokazilo. Musí vybrať tých správnych ľudí, ktorí za peniaze zapredajú aj vlastnú dušu. 

 

                                                    X                         X                 X

 

                                                       52. kapitola  

 

       ,,Prosím, ctihodný pane, pustite nás do mesta. Sme unavení. Prešli sme kus cesty aj za vás. Putujeme krajinou za odpustenie hriechov všetkých ľudí," bedákal jeden z dvojice potulných mníchov. 

,,Ale dnes už nemôžem nikoho pustiť za brány mesta. Nariadenie pána Saerdu. Keď zapadne slnko treba zatvoriť a..." 

,,Zmilujte sa, vznešený strážnik. Môj priateľ nevládze stáť na nohách. Odpočinieme si tu hneď na tej kope sena. A skoro ráno odídeme."

,,Tak dobre, ale keby to bol niekto iný tak by som ho nepustil." Vojakovi sa uľútilo dvoch úbožiakov oblečených v handrách. Ten druhý sa sťažka opieral na druha. Na hlave mal kapucňu stiahnutú do tváre. Nohy ledva kládol vedľa seba. Bez pomoci by určite spadol. 

   Strážnik pri bráne bol starý vojak ostrieľaný v bitkách Donata Saerdu. Videl mnoho ľudí zomierať, nie len v boji, ale aj na rôzne choroby. Po smrti Saerdu staršieho sa mu dostalo privilégia slúžiť pri bráne mesta. Bola to dobrá služba, ktorá mu vyniesla hŕstku peňazí. Časom si našiel v Mandre manželku, založil rodinu a dostal dom. Nemohol sa ponosovať, a preto bol pánovi Mandry zaviazaný. Snažil sa vykonávať svoju prácu starostlivo a poctivo. 

   A práve toho večra, keď nepríjemne fúkal chladný vietor a schyľovalo sa k búrke, uľútostilo sa mu týchto potulných žobrákov. Vôbec netušil, čo tým spôsobí. Keby to vedel, hnal by ich a ešte na nich poštval aj psov. 

,,Ďakujeme, dobrý muž, nech vás Boh požehná za vašu dobrotu," mnísi pomalým, boľavým krokom smerovali ku kope sena, hneď pri bráne. Bola tam pripravená pre kone kupcov, ktorí vozili do mesta každé ráno čerstvý tovar. 

   Tuláci sa zložili pri kraji. Ustlali si a zakryli vlhkou podstielkou. 

  Strážnik Carlo ich stále nenápadne pozoroval. Cítil divnú predtuchu niečoho zlého. Nevedel si vysvetliť, ten zvláštny pocit. Prečo by dvaja úbožiaci mali predstavovať pre mesto nebezpečenstvo? V tom si spomenul na bájku o Tróji, kde do mesta doniesli obyčajného dreveného koňa, ktorý sa stal ich záhubou. A presne toto cítil pri tých dvoch. Zradu. Lenže ako môžu týto tuláci ukrývať v sebe moc? Nevedel. 

   A preto si zaumienil, že si na nich posvieti. A hneď ráno sa postará, aby opustili mesto. 

  Zobral dva krajce chleba a prišiel k nim. ,,Tu máte, určite ste hladní," podal ich tomu, ktorý s ním po celý čas rozprával. Ten druhý zatiaľ nepovedal, ani slovo, len ležal, ani sa nepohol. 

   Carla striaslo od doposiaľ nepoznanej hrôzy. 

,,Nech, vám Boh odplatí vašu dobrotu," muž si zobral chlieb opatrne, no pri tom sa dotkol Carlovej ruky. Na znak vďaky ho pohladil.

  Ten sa rýchlo stiahol, mal pocit, že ho práve preskočila smrť. 

 

                                                      X                                   X 

 

     Len, čo začalo svitať a otvorila sa hlavná brána do mesta a spustil sa padací most, bežal Carlo skontrolovať a vyhnať von dvoch žobrákov. 

  Keď prišiel na miesto, kde ich včera zanechal, našiel, len jedného. Toho, čo nerozprával. Rozhliadol sa po okolí, ale toho druhého nikde nevidel. Usúdil, že odišiel pre vodu k studni na námestí. 

  Sklonil sa k nemu. ,,Ste v poriadku? Nepotrebujete pomoc?" Ticho. Žiadna odpoveď. Natiahol ruku, aby mu odchýlil kapucňu z tváre. ,,Kde je váš pria..." V tom sa zháčil. Poznal, že muž nedýcha. Bol mŕtvy. 

,,Boha jeho!" Zahrešil od zlosti. Prudko mu strhol kutňu z hlavy. Odskočil. Muž mal po celej tvári pľuzgiere, ktoré mu praskali a zliali sa. Smrdel. 

  Carlo zvriesol: ,,Malomocný!" 

 

                                                  X                           X                       X 

 

                                                            53. kapitola  

 

     ,,Nepribližujte sa! Ten muž je malomocný! Zatvorte bránu a zodvihnite most! Nikto nesmie odísť z mesta, ani doň vstúpiť!" Carlo kričal príkazy ako zmyslov zbavený. ,,Rýchlo... rýchlo! Nájdite toho druhého." 

,,Akého?" Pýtali sa všetci. 

,,Toho, čo bol s ním." Carlo sa rozbehol smerom do zámku. Z diaľky kričal na lokaja. ,,Chcem hovoriť s pani Katalinou. Je to otázka života a smrti." 

  Mladý sluha sa naľakal jeho reči a výrazu v očiach. Bežal podať správu pani. 

  Tá hneď pribehla do vstupnej haly. ,,Čo sa stalo? Je potrebný taký rozruch?" 

,,Pani moja," Carlo padol na kolená. ,,Včera som pustil do mesta dvoch tulákov. Zdali sa mi divní, ale boli to potulní mnísi tak som sa zľutoval. Dnes ráno som našiel, len jedného a bol mŕtvy." 

,,No a...? Zahrabajte ho pri bráne cintorína," Katalina sa obrátila na odchod. 

,,Vznešená pani, ten mŕtvy bol malomocný." 

,,Čo?" Rýchlo sa obrátila. ,,Malomocný?" 

,,Áno, pani. Ak aj ten druhý je chorý a chodí pomedzi ľudí...  Boh nás ochraňuj!" 

,,Rozkazujem zatvoriť bránu. Spáľ to miesto, kde ten človek spal aj s ním," Katalina sa zháčila. ,,Nech sa každý dobre umyje, spáli oblečenie. A... nájdi toho druhého!" 

,,Áno, pani. Bránu som už kázal zavrieť a dvihnúť most. Vznešená pani..." 

,,Čo ešte?" 

,,Myslím, že mal aj mor. Videl som také čierne pľurgiere u nakazených."

,,Dio! Nedovoľ, aby v Mandre prepukol mor a malomocenstvo," Katalina zopla ruky a zalial ju skutočný strach, aký doposiaľ nepoznala. 

                                                      X                              X 

 

      Ešte v ten istý večer sa dostavili u mnohých príznaky nákazy. Zatiaľ to bolo pár ľudí, ktorých izolovali od ostatných. Pálili, čo sa dalo. Oblečenie a všetko, čoho sa dotkli. 

  Druhého mnícha našli o dva dni. Za tú dobu stihol pochodiť pol mesta. Rozprával sa s obchodníkmi, kupcami, ženami na trhu, so slúžkami z veľkých domov. Požehnával im, dotýkal sa ich. Oni mu bozkávali ruku. Našli ho mŕtveho na ulici. Bol tiež nakazený morom a leprou. 

                                                     X                                  X 

 

     O dva dni sa prejavili príznaky nákazy u slúžky Roziny. Tretieho dňa na svitaní zomrela. 

  V zámku spálili všetky závesy na oknách, obrusy na stoloch. Sluhovia dezinfikovali a umývali kľučky na dverách, všetok nábytok, drhli podlahy. Už sa zdalo, že ochorenie zažehnali a nikto ďalší sa v zámku nenakazil a že mor a malomocenstvo sa nevyskytlo, ani u obyvateľov mesta. 

   No po týždni sa začal sťažovať malý Pier, že ho bolí hlava. Sidónia ho uložila do postele a omývala mu handričkou rozpálené telo. 

  Katalina sa prišla pozrieť na chlapca. ,,Ako mu je?" 

,,Neviem," Sidónia pokrútila hlavou. ,,Má silné bolesti. Striedavo zaspáva a budí sa. Je celý spotený. Umývam ho a prezliekam." 

,,Je to veľký bojovník. Hovorí sa, že mor má dve tváre. Pri prvej sa vyhadzujú pľuzgiere a mokvajúce rany, ktoré v druhej fázi prechádzajú do malomocenstva. Len málo kto pre..." Zháčila sa. ,,Pretrpí tieto dve. Lebo, keby to vydržal, začalo by mu z rán odpadávať mäso za živa." 

,,Dosť, pani Katalina. Nechem počúvať tú hrôzu. Pripravím mu nový obklad." 

,,Mala by si si na chvíľu odpočinúť. Ostanem pri ňom." Ponúkla sa Katalina. 

,,Netreba. Ostanem s ním. Vníma, každý môj pohyb. Vie, že som tu aj, keď spí. Nemôžem ho opustiť, ani na chvíľu." 

,,Dobre, ako chceš. Pôjdem skontrolovať služobníctvo, či urobilo všetko tak, ako som kázala." 

  Po jej odchode si Sidónia pritisla hlavu k operadlu stoličky a premýšľala, či príchod tých dvoch mníchov, do Mandry bola náhoda, alebo pomsta zo strany Iramada. Za ten čas, čo ju mučil v kobke poznala jeho diabolské spôsoby. Vedela, že by sa vôbec neštítil nakaziť tisíce neviných ľudí, len, aby dosiahol svoj cieľ.

 

                                       X                                X                         X

 

                                                         54. kapitola  

 

   Sidónia vedela, že by mala niekoho poslať s odkazom pre Stefana, aby vedel, čo sa deje v meste a kto je za to pravdepodobne zodpovedný. Ale koho? Strážnici sa stiahli do svojich príbytkov. Na ulici nebolo vidieť živú dušu. Nebolo počuť hluk z trhoviska ako obyčajne. Nikto neponúkal svoj tovar. Ľudia sa zatvorili v domoch. Zatemnili okná, pribili na ne tenké dosky, lebo mor sa šíri aj vzduchom, nie, len dotykom. 

  Služobníctvo sa vyhýbalo izbe, kde ležal Pier. Jedlo a vodu nechávali pred dverami. 

  Z Mandry sa stávalo mesto duchov, kde sa zastavil život. Mŕtvy ostávali na uliciach, lebo ich nemal, kto pochovať. Časom niekto spustil pádací most a otvoril hlavnú bránu no, nikto ju nestrážil. To urobili, asi tí, ktorí verili, že útekom sa zachránia od nákazy. 

  Sidónia sa zahľadela na tvár trpiaceho chlapčeka. On, ako keby to cítil, otvoril viečka. 

,,Chceš sa napiť, zaltíčko?" 

,,Nie. Som ťažko chorý, že?" 

Prikývla. 

,,Zomriem?" 

,,Určite nie. Máš pevnú vôľu. Viem, že tú chorobu prekonáš." 

    Pozrel na ňu očami dospelého. ,,Nemôžem ťa tu nechať samú, potrebuješ ma." 

,,Áno. Ostaň so mnou." 

   No v tom upadol znova do spánku. Sidónia sa modlila a prosila Boha. ,,Neber mi ho. Je všetko, čo mám." 

  Lenže, ani prosby nepomohli. O dva dni Pier zomrel vo veľkých bolestiach. 

  Sidónia ho neustále umývala. Prechádzala mu po útlom tele, ako keby chcela, aby ho chladná voda prebrala k životu. 

  Pončo ju z povzdiali pozoroval. Pristúpil k nej. Bez slova jej zobral z ruky handričku a odložil misu s vodou. Posadil ju na stoličku. Zabalil do plachty Pierove bezvládne telo. Naložil ho na vozík, ktorý si nachystal k dverám. Odviezol ho k ostatným do kaplnky. Neskôr zoberie pár sluhov, ktorí ešte ostali a vykopú väčší hrob, kde pochovajú viac zomretých naraz. 

  Sidónia sa ako tak spamätala a šla pohľadať Katalinu, Marcusa a Blanku. Zamierila do izby Marcusa. Našla tam tmu, len málo svetla presvitalo cez veľké, ťažké závesy, ktoré boli zatiahnuté po celej šírke. 

   Pristúpila k posteli. Marcus blúznil v horúčke, ani jeho choroba neobišla. Po stranách postele sedeli Blanka a Katalina. Ktorá mu prikladala na čelo chladný obklad, aby mu aspoň trocha znížila teplotu. Keď zbadala Sidóniu, že k nim prišla, pozrela jej smerom. 

,,Už zomrel?" 

,,Áno. Pončo ho odviezol do kaplnky. Sama by som to nedokázala." Vzdychla a sadla si k nim. ,,Ako mu je?" 

,,Nie dobre. Čoraz častejšie stráca vedomie. Odveď Blanku do izby, nech si odpočinie. Je tu už dva dni a dve noci. Ostanem pri ňom." 

   Sidónia prikývla. Postavila sa za Blanku a snažila sa ju postaviť. 

  Lenže tá, sa vzpierala. ,,Nikam nejdem. Nenechám ho samého. Potrebuje ma." 

,,Blanka, musíš sa trocha najesť," prihovárala sa jemným hlasom. Pohladila ju po vlasoch. Mala ich príjemne mäkké, ale... keď sa pozrela na prsty videla na nich chumáč svetlých vlasov. Okamžite poznala, že aj Blanka má v sebe mor. ,,Poď, pomôžem ti. Uložím ťa do postele," významne pozrela na Katalinu, ktorá hneď vedela, čo jej chce Sidónia naznačiť. 

,,Blanka, poslúchni Sidóniu, keď sa Marcus zobudí, prídem pre teba," nariadila jej svokra. 

   Blanka zvyknutá poslúchať staršiu ženu, vstala a šla so Sidóniou. Podlamovali sa jej kolená, nohy mala vratké, hrozilo, že každú chvíľu spadne. Sidónia k nej priskočila a dala si jej ruku na ramneo a svoju jej ovinula okolo pása. A tak ju pomaly posúvala cez chodbu. 

  Keď prišli do Blankinej izby Sidónia ju položila na posteľ. Chcela otvoriť okno, aby do vydýchanej miestnosti dostala vzduch, ale potom sa zháčila, lebo si spomenula, že mor sa šíri aj vzduchom. 

                                               X                            X 

 

     Marcus sa trápil bolesťami a teplotami ešte celý deň a celú noc. Vytrvalo vzdoroval smrti, kým si ho zobrala. O tri dni ho nasledovala Blanka. 

 

                                             X                               X 

 

    Všetko služobníctvo zomrelo, alebo ušlo, ešte na začiatku epidémie. V zámku neostal okrem Kataliny, Sidónie a Ponča nikto. Nemal im kto nosiť vodu zo studne a chystať jedlo. Museli si poradiť sami. 

 

                                     X                              X                    X

 

                                                             55. kapitola   

 

         ,,Signora Katalina..." 

,,Oslovuj ma menom. Teraz nie je čas na tituly, ani vznešené spôsoby." 

,,Dobre. Teda, Katalina, potrebujem vodu. Od včera mi nikto nedoniesol, ani kvapku." 

,,Vody niet a niet, ani služobníctva. Tuším, že sme tu ostali, len my traja." 

  Sidónia odrazu dostala strach. Nie z choroby, ale zo samoty. Nemala, ani poňatia, kam sa poberú. Čo s nimi bude? 

,,Studne v meste sú znečistené a nakazené. Musíme doviesť vodu z viníc." 

,,Kto? My traja? Ja a vy sme slabé ženy neutiahneme voz a Pončo ledva chodí." 

,,Poradíme si. Zapriahneme kone do voza." 

,,Ešte nejaké kone ostali?" 

,,Myslím, že dva." 

   Sidónia vydýchla úľavou. Zbierala v sebe odvahu na túto otázku. ,,Katalina, boli ste pozrieť v meste?" 

Prikývla. 

,,Ako to tam vyzerá?" 

   Katalina pokrčila ramenami. ,,Tí, čo zbíjali rakvy zomreli, alebo ušli. Nechávajú mŕtvych v priekope. Nemá ich kto pochovať. Po uliciach sa túlajú prašiví psi a mačky. Kŕmia sa mŕtvolami. Všade sa rozhlieha smrteľný zápach, moč, výkaly." 

,,Je to tam až také hrozné?" 

  Katalina smutne prikývla. ,,Z môjho krásneho mesta o ktoré som sa s láskou starala, neostalo absolútne nič. Prázdne domy, obchody, ulice plné mŕtvol." 

  Sidónia ju sústrastne chytila za ruku. ,,Nebojte sa. Zase bude dobre. Choroba pominie, prídu noví ľudia. Znova sa tu obnoví život. Otvoria sa obchody, prídu kupci..." 

,,Nie, nie..." Katalina prudko potriasla hlavou. ,,Už nie, Sidónia. Nič už nebude ako pred tým. Nikto mi nevráti syna, nevestu." 

   Sidónia klesla od únavy na stoličku. Vedela, že Katalina má pravdu. Už nič nebude, ako bývalo. Zatvorila oči. Pre seba si šepla? ,,Pane Bože, už si vzal k sebe toľkých nevinných, krásnych ľudí. Zastav to, prosím! Nech, si ten zloduch zoberie ten chladný šperk, ktorý si vyžiadal už toľko životov. Nech už nezomierajú ďalší." Striaslo ju. Postavila sa k okne. Videla čierne vrany, ktoré čakali na svoje žrádlo. Krákali. Vzlietli. Sadli na studňu a striehli. Niektoré sa bili navzájom. Trepotali krídlami.

   Vonku sa vznášala hustá, nepríjemná tma. 

                                                    X                              X 

 

    Na druhý deň ráno, po noci plnej hrôzostrašných, mučivých snov, Katalina a Sidónia šli do vinice doviesť vodu. Pončo ostal na zámku. 

   V Mandre vládlo mučivé ticho. Bolo počuť dupot konských kopýt o dlažbu. Sidónia sa obzerala dookola, či niekto nevyjde von. 

  Brána do mesta bola otvorená. Nikto ju nestrážil. Chceli sa, čo najrýchlejšie dostať do vinice a naspäť. 

  Na viniciach nenašli nikoho. 

,,Musíme si poradiť samé," Katalina zoskočila z voza. Sidónia ju nasledovala. 

,,Začni ťahať vodu zo studne. Ja ti nachystám sudy." 

   Ponáhľali sa. Rýchlo ťahali a prelievali. Keď skončili boli mokré od potu a od vody. 

,,Nechceš tu ostať?" 

   Sidónia sa na ňu nechápavo pozrela. ,,Prečo? Stále ma nechcete pri sebe?" 

,,Nerozumieš. Zatiaľ nemáš príznaky nákazy. Keby si ostala tu na viniciach a v domci správcu možno by si sa zachránila." 

,,Nie, nemôžem. Potrebujete ma pri sebe." 

   Katalina si vydýchla úľavou. ,,Pán mi je svedkom, že ťa skutočne potrebujem. Dodávaš mi silu a útechu." 

   Sidónia iba prikývla. Pozerala na Katalinu. Tá, vznešená hrdá pani sa zmenila na prostú ženu. Jej šaty z hodvábu boli teraz špinavé od prachu a blata. Ale napriek tomu si v jej očiach stále zachovala vznešenosť. 

  Dotkla sa Katalininej ruky. ,,Už by sme mali ísť. Čoskoro bude tma." 

   Katalina prisvedčila kývnutím hlavy. ,,Budeme tu musieť chodiť pre vodu možno aj každý deň. Necháme pár súdkov na námestí pre tých, ktorí ešte žijú. Len dúfam, že aj táto studňa nebude zasiahnutá morom. Inak by to bolo pre nás dosť zlé." 

  Sidónia sa odvrátila, lebo sa jej nahrnuli slzy do očí. Po tichu pre seba zašomrala: ,,Zdá sa, že Mandru Boh načisto opustil." 

 

                                              X                           X                      X 

 

                                                          56. kapitola  

 

      Sidónia každé ráno zapriahla kone do voza a šla nabrať vodu do sudov. Ani v tejto ťažkej chvíli ju Pončo neopustil. Hoci sa mu zle chodilo snažil sa jej pomáhať pri prelievaní vody. 

   Vystupovali deň, čo deň do kopcov Manderských viníc. Veľakrát zoskočili z voza a pomáhali koňom tým, že sa z celej sily opreli do nákladu a tlačili. Kone boli vychudnuté a strácali vôľu. 

   Katalina ostávala na zámku. Chystala jedlo a ošetrovala chorých. Slúžka menom Anna sa zázračne vyliečila z nákazy. Pýtali sa jej, čo jedla a pila, keď si ju mor nezobral. Či poživala nejaké bylinky a z nich vyrobené masti, alebo pila odvar z nich. Nedokázala im odpovedať na tieto otázky, lebo sa cítila zmätená a slabá. Ale i tak príznaky choroby u nej jednoznačne pominuli. 

    Anna sa snažila pomáhať pani Kataline v kuchyni. Rozdeľovala vodu, ktorú doviezla Sidónia a Pončo. Keďže už nemali kňaza, aby im s tým pomáhal a rozdeľoval vodu na prídel. Choroba si ho zobrala medzi prvými. 

  Smrť kosila bez rozdielu. Brala si nevinné deti, starých, ale aj ľudí v rozpuku života. 

   Ráno skosila ich hlavného koniara. Sidónia bežala pre doktora, aby im prišiel pomáhať, ale ako sa ukázalo opustil mesto. Nedostal prísahe. Zobral svoj majetok, rodinu a odišiel kto vie kam. Ale aj tak by veľa toho nezmohol. Medicína na tú zákernú chorobu nebola. 

   Katalina so Sidóniou stĺkali rakvy, nechceli mŕtvych hádzať do jám, len tak. Každý si zaslúži úctu aj po smrti. 

  Sidónia s Pončom skladali ťažké sudy v ktorých sa nachádzala drahocená tekutina, voda. 

   Katalina si kľakla vedľa nej na vydlaždenom námestí. Cítila sa neskonale unavená od umývania mŕtvych. 

,,Veľa ľudí odišlo, len, či ich ten útek zachráni," Katalina pozrela na mladšiu ženu, ktorá s hrbáčom vliekla ťažké sudy ku katedrále. 

Sidónia sa po chvíli k nej znova vrátila. ,,Neviem. Možno tí, ktorí odišli na začiatku sa ešte nenakazili." 

Katalina pokrčila ramenami. ,,Ktovie. Je to zvláštne, že?" 

,,Čo?" 

,,Že už vôbec nevnímame ten strašný zápach, ktorý sa šíri po celom meste." Pokračovala ľahostajne. 

   Sidónia sa jej pozrela do očí. ,,Aj tak tu všetci zomrieme. Len som zvedavá, kto nás pochová. Mesto je už skoro celé vyľudnené. Len pár ľudí ešte nezomerelo a tí sa schovávajú v domoch a dúfajú, že prežijú." 

,,Niektorí kľačia pred katedrálou a nahlas prosia Boha a všetkých svätých, aby ich ušetrili. Pochybujem, že budú vyslišaní. Možno by si mala ísť k nim a trocha ich povzbudiť." 

,,Ja? A sama?" 

,,Áno. Lebo čoskoro to budeš musieť robiť, len ty." 

,,Prečo?" 

,,V noci som si našla hrčku a prvé príznaky choroby. O dva dni už nebudem vládať." 

   Sidónia ustrnula hrôzou. Nedokázala si predstaviť, že všetka ťažoba ostane, len na nej. Pozorne si ju po dlhej dobe obzrela. A skutočne zbadala strhanú tvár, hlboké vrásky bolesti, červené líca, vpadnuté oči. Vytratila sa z nej nadriadenosť, cynismus. Naopak, nadobudla pokoru a úctu. 

,,Sľúb mi, že keď budem zomierať, tak ma nenecháš samú, zatvorenú medzi štyrmi stenami." 

   Sidónia sa na ňu žiarivo usmiala. ,,Katalina, vy ste silná duševne aj telesne, a preto sa možno vyliečite ako Anna." 

   Pokrútila hlavou. ,,Neverím tomu. Cítim sa strašne unavená. Pochovaj ma v záhrade medzi mojimi ružami." 

   O tri dni neskôr sa Katalina kŕčovito držala Sidónie, keď odchádzala na druhý breh rieky, zabudnutia. 

   Bojovala statočne, ale smrť sa nevzdávala a nakoniec si ju predsa len, zobrala. 

 

                                                   X                           X                X 

 

                                                            57. kapitola 

    ,,Renzo, mne sa to akosi nezdá," Stefano prechádzal po lodenici a kontroloval škody, ktoré mu spôsobil Iramad. ,,Prečo nezničil všetko, ale len tri lode?" 

,,Možno ťa chcel, len nahnevať." 

Stefano pokrútil hlavou. ,,Nie, to absolútne nezodpovedá jeho náture. Poznám ho dobre. Zlosť, ktorú má v sebe nepozná hranice. On, by ma nikdy nezničil, iba čiastočne. S tým by sa neupokojil." 

,,A čo ten chlapec, Pier? Predsa ho uniesol, či nie? Myslím, že ti zničil lode pre výstrahu a za chlapca by požadoval Zelené oči." 

   Stefano tľoskol. ,,Aj to je málo. Keby chlapca umučil na smrť, a potom nám ho vrátil, tak tomu by som uveril, že za tým stojí skutočný Iramad. Ale... potom by zase za mŕtveho nedostal, čo chcel." 

,,Máš pravdu, Stefano, je to celé také zvláštne. Keď tak premýšľam, nechcel ťa vylákať do Pise a tu sa s tebou porátať?" 

,,No, áno, ale, kde je? Čakal som, že ma tu privíta s celou armádou od Borgiu." 

   Renzo sa začal prechádzať po spálenisku a uvažoval.  Bral do úvahy svoje aj Stefanove postrehy. Kládol sám sebe otázky a odpovedal na ne. 

   Stefano ho z povzdiali pozoroval. Vedel, že aj Renzo je na pochybách ako on. Zmocňoval sa ho divný pocit, že sa niečo zlé stane, alebo stalo. Nikto z nich netušil ako uvažuje ten diabol, schopný čohokoľvek. Jemu morálka, ľudské obete, utrpenie nič nehovorí. Má svoj cieľ a ide za ním, bez ohľadu na hodnoty. 

   Práve teraz sú jeho cieľom Zelené oči. Je odhodlaný znova ich získať. Vedel, že bez podpory Borgiu sa Stefanovi a Mandre nemôže postaviť. A zrejme ho kardinál odmietol, inak by už na hradné mesto dávno zaútočil. A preto vymyslel diabolský plán. Ale aký? ,,To keby som vedel?" 

   ,,Hovoril si niečo?" Opýtal sa ho Renzo, ktorý tiež premýšľal o Iramadovi. 

,,Uvažujem pre seba, Renzo. Čo, keď všetky tieto úskoky zo strany Iramada boli len, divadlo. Únos Piera aj požiar lodí. Mali za úlohu odlákať moju pozornosť. Mal som odísť... z Mandry. Čo chystá, Rezo? Keby som to tušil. Určite je to niečo veľké a dibolské. Presne také, ako je on sám," Stefanovi prešiel mráz po chrbte. Šiesty zmysel mu našepkával, aby sa vrátili do mesta. 

   Renzo hľadel na priateľa prižmúrenými očami. ,,Už aj mňa napadlo, že hrá s nami teátro. Posúva nás ako figúrky po šachovnici, aby nás dostal tam, kam chce on. No, čo povieš, pôjdeme ho navštíviť do jeho paláca Solomon a opýtame sa ho priamo?" 

,,Nie, Renzo. Uvažujem, či nezískal, predsa len podporu od Borgiu a nezaútočil na mesto, pokiaľ my tu počítame škody." 

,,Neviem, čo urobil, ale, keď nad tým hlbšie premýšľam, tak sa mi to nepozdáva." 

   Stefano mu položil ruku na rameno. ,,Ani mne, priateľu." Vysadol na koňa a skríkol na vojakov, ktorí kontrolovali a prehľadávali lodenicu. 

,,Nasadať na kone. Vrátime sa do Mandry." 

 

                                                 X                           X                         X 

 

                                                                58. kapitola  

 

    Sidónia sedela na schodoch katedrály. Opierala si hlavu o dvere. Cítila sa strašne vyčerpaná. Nohy a ruky ju neposlúchali. Už nedokázala voziť vodu z viníc. Zásoby jedla zo zámockých sladoch sa už pomíňali. Nepamätala sa, kedy naposledy niečo zjedla. 

   Pončo bol stále pri nej. Vždy niečo našiel a doniesol jej, aby nezomrela skôr od hladu ako od moru. Nevedela, či ešte ostal v meste niekto nažive. 

  Sidónia pritláčala oči, snažila sa nevnímať tú spúšť, ktorú spôsobila nákaza. Pončo jej kázal ostať na mieste. Šiel pohľadať trocha vody a nejakú poživeň. Prehľadával domy, obchody. Dúfal, že niekde objaví zabudnuté ovocie, alebo zeleninu. 

   A v tom ho zbadala. Siluetu muža, ktorý cválal na koni a približoval sa k nej. Myslela, že je to zatúlaný jazdec, ktorý si zmýlil smer, lebo už mesiac nikto do ich končín nezavítal. 

   Keď prišiel bližšie spoznala robusnú postavu a ľadovo studené oči, ktoré má len Iramad. 

  Klusal pomaly. Vychutnával si pomstu. Vidieť na kolenách mesto v ktorom sám vyrastal a z ktorého vykázali jeho aj matku ako prašivých psov, len preto, že pani Katalina neznášala milenky svojho muža. 

  Videl ju ako sedí a nedokáže vstať. Je vychudnutá a vyčerpaná, možno už zomiera. 

,,Áá, Sidónia... ty ešte žiješ? Myslel som, že ste už všetci mŕtvy. Určite sa nenahneváš, keď k tebe nepôjdem. Musím byť opatrný. Prišiel som si zobrať len to, čo je moje." 

   Pokrútila hlavou. ,,Aké zvláštne. Všetci zomreli. Pier, Blanka, Marcus... Katalina, celé mesto je mŕtve. Malé deti, ktoré ťa, ani nepoznali, museli zomrieť a ty si prídeš po šperk. Komu na ňom teraz záleží?" Posmešne, na silu sa usmiala. 

,,Mne. Vďaka nemu si ma bude vážiť sám Pápež. Dostanem svoje kniežatstvo a budem vládnuť svojmu mestu. Ale teraz ma ospravedlň. Nemôžem sa tu dlho zdržiavať," prešiel cez nádvorie, zamieril do zámku. Vybehol hore schodmi do veže. O chvíľu sa vrátil. 

  Sidónia medzitým znova zatvorila oči. 

,,Haló, vstávať! Keby si nebola nakazená zobral by som ťa so sebou. Dokončil by som, čo som nestihol vďaka tomu ohyzdovi Pončovi. Ozaj, kde je?" 

,,Zomrel," klamala. 

,,Škoda. Keby žil, tak by som ho rozťal napoly ako hnilé ovocie a vyhodil na smetisko." 

,,Bože môj, koľká nenávisť. A pri tom ti dlhé roky verne slúžil." 

,,Zradil ma. Ale dosť rečí. Už mám, čo som chcel," ukázal malú, drevenú krabičku. Vložil ju do brašny pripevnenej k sedlu. 

Pozrela. ,,Takáto skáza kvôli chladnému šperku?" Pokrútila hlavou. ,,Aké nicotné." 

,,Ty tomu nerozumieš, si len sprostá otrokyňa. Tu ide o viac ako o náhrdelník." 

,,Aj ty zomrieš. Mor sa šíri vzduchom. Len sa pozri okolo. Je ho tu plno, kam len dohliadneš. Zomrieš ty aj tvoji prisluhovači. Všetci pomrieme." 

,,Nezmysel, ty bosorka! Necítiš dym? Dal som spáliť toto prekliate mesto. Zahynuli aj všetci tí, ktorí z neho ušli. Za kopcom na nich striehli vojaci a pobili ich lukmi. Spálil som aj kláštor a všetkých mníchov, ktorí mali mor a doniesli ho do Mandry. Aj vojakov som zabil, ktorí mi pomáhali v prvej línii. Svätý otec nechcel, aby sa mor a lepra dostali za múry tohto mesta. Takže už nikto nezomrie." 

,,Ty zomrieš," pozrela na neho krvavými očami plnými hnevu a opovrhnutia. ,,Keď sa to Stefano dozvie, tak... nikde sa mu neschováš. Zomrieš." 

  Po Iramadovej tvári prebehol tieň neistoty, ale rýchlo zmizol. Vyšvihol sa na koňa. ,,Na mňa čaká iný osud, ale ty skapeš. Na chorobu, alebo zhoríš spolu s týmto mestom mŕtvych. Teš sa, čoskoro skoncujem aj s tým  tvojim milým Saerdom. Nepotreboval som ho tu, keď som realizoval svoj plán, aby mi ho nenarušil. Ale teraz ho mám na kolenách. Nemá už nič. Len svoj život aj ten mu tiež zoberiem," uškrnul sa. ,,Želám ti pekné umieranie. Hoci som počul, že ľudia nakazení morom trpia ukrutnými bolesťami." 

,,Áno," prisvedčila a znova zatvorila oči.  Keď ich otvorila, bol preč. Len mračná dymu sa valili cez ostatky mesta. Diabol zahaľoval zem. 

 

                                                 X                         X                    X

 

                                                             59. kapitola   

 

         Keď Iramad odišiel už sa stmievalo. Sidónia si ľahla na prah dverí, ktoré viedli do katedrály. Nechcelo sa jej vstať a ísť do zámku, bolo tam až príliš spomienok. A potom, možno bol už v plameňoch, lebo ten zloduch povedal, že dal podpáliť tú krásnu záhradu a aj ruže pani Kataliny, kde spala večným spánkom. 

  Sidónia cítila štipľavý dym, ktorý ju dráždil v krku, prieduškách a pľúcach. Chcelo sa jej kašlať a vracať zároveň. Rýchlo sa šíril. Pokrýval už polovicu mesta. Spomenula si na Ponča, ktorý šiel hľadať jedlo a vodu. Dúfala, že stihol včas odísť z mesta. On, ako jediný nevykazoval príznaky choroby. Hoci, ani ona si zatiaľ nenašla žiadnu hrču, ale pociťovala obrovskú vyčerpanosť. Možno aj to bol jeden z príznakov nákazy. 

  Upadla do spánku. Nejasne počula, že na ňu niekto volá. Myslela, že už zomrela a počuje hlasy tých, ktorých milovala. 

,,Slečna Sidónia!... Sidónia, preberte sa. Musíme odísť. Mesto horí. Niekto ho podpálil." 

,,Viem," zahundrala. ,,Iramad..." 

,,Ten zloduch tu bol?" 

,,Áno. Prišiel po Zelené oči." 

  Niekto ňou silno zatriasol. ,,Sadnite si. Podarilo sa mi nájsť trocha vody a pár kúskov sušeného mäsa. Keď niečo zjete bude vám lepšie." 

,,Nechaj ma na pokoji. Chcem zomrieť." 

,,Hlúpe reči," Pončo sa nevzdával a začal ju dvíhať do sedu. Odháňala ho. Bila po rukách. Ale ten nezlomný hrbáč bol tvrdohlavý. Nechcel jej dovoliť, aby sa vzdala. 

Nakoniec ju posadil a tlačil do úst mäso. 

,,Fuj, ale je hnusné." 

,,To som chcel, aby ste znova začali vnímať. Dajte si aj trocha vody." 

,,Prečo si ma nenechal zomrieť?" 

,,Lebo ešte neprišiel váš čas." 

,,Ty si, ale odporný, Pončo, stále ma zachraňuješ." 

Usmial sa. ,,Skúste sa postaviť. Musíme odísť, lebo sa udusíme dymom." 

,,Iramad nás zabije, lebo povedal, že nikomu nedovolí, aby prežil a roznášal mor. Pápež mu to zakázal. Pobil aj všetkých, ktorí utekali z mesta ešte na začiatku." 

,,Pápež o tom vedel?" 

,Áno, schválil mu to, ale mal podmienku. Mor musí ostať, len v Mandre." 

,,Tak aj Svätý otec o tom vedel?" Pončo sa tváril sklamane. V tom momente stratil vieru. Každý večer sa modlil a prosil o odpustenie hriechov a záchranu mesta. Ale teraz je všetko stratené. Niet koho prosiť, keď aj Pápež dovolil, túto skazu. 

   Rezignovane si sadol vedľa Sidónie. ,,Sme staratení. Ani Boh nás nemá rád." 

 

                                              X                               X                       X

 

                                                                    60. kapitola

 

     Boli ešte niekoľko míľ od mesta, keď videli mŕtve tela roztrúsené po okolí. Deti, ženy, muži. Bez rozdielu veku a pohlavia. Každému z nich z tela trčal šíp. 

  Stefano obracal ľudí rad, radom. Pozeral, či náhodou niekto z nich ešte nedýcha. 

   Renzo prišiel k nemu. ,,Čo sa tu stalo?" 

,,To, keby som vedel? Pozri, majú vozy naložené nábytkom, oblečením a zásobami jedla. Utekali z mesta. Zabili ich, ale neokradli. Samé záhady." 

,,Mám ich dať pochovať?" 

,,Nie. To urobíme neskôr. Musíme predovšetkým zistiť, čo sa v meste stalo a prečo utekali." 

  Po celej ceste k Mandre narážali na mŕtve tela. Vojaci boli nepokojní. Pozerali, či medzi zabitými nie je niekto z ich rodiny. 

  Už z diaľky videli hustý, čierny dym. Zahaľoval polovicu mesta. 

   Stefano škaredo zahrešil a pohnal koňa. ,,Kto to bol?" 

,,Iramad." 

,,Ale, kde je jeho vojsko? Táborisko? Pohyby utočníkov. Katapulty, obliehacie stroje, baranidlá, rebríky, zapálené pochodne. Nič tu nie je. A predsa je spustený padací most. A nikto nestráži bránu." 

                                                                   X                                 X 

 

     Stáli tesne pred Mandrou, keď videli pomaly, tackavo kráčať po padacom moste Sidóniu, ktorú podopieral Pončo. Keby nedal znamenie oddielu, aby zastavili, tak by ich určite pošliapali. 

,,Sidónia!" zvolal. ,,Pre Boha, čo sa tu stalo?" 

Zdalo sa, že ho nepočula, ani nevidela. Len Pončo dvihol zrak smerom k vojakom. 

Sidónia pozerala jedným smerom. Bola ako nepríčetná. Špinavá, neupravená, roztrhané šaty. Smrdeli dymom a sadzami. 

,,Pončo!" Zvolal teraz na hrbáča, lebo tušil, že ona nie je v stave, aby mu odpovedala. ,,Čo sa tu stalo a kam idete?" Zoskočil z koňa. 

   Neodpovedali, len pokračovali v ceste. Vojaci sa im uhýbali a pozorovali ich. 

  Renzo sa im postavil do cesty. Schmatol hrbáča za ramena. ,,Stoj! Počuješ? Čo sa tu stalo?" 

,,Všetci zomreli. Mysleli sme, že aj vás zabil." 

,,Kto?!" Skríkol Stefano. 

,,Iramad. Bol tu a odniesol Zelené oči. Povedal, že ťa ide zabiť," povedala neprítomne Sidónia. Stále hľadiac jedným smerom. ,,Tak ty žiješ?" 

  Stiahol ju k sebe do náručia. 

,,Nie!" Skríkla a začala sa brániť. Snažila sa vymaniť z jeho náručia. ,,Nedotýkaj sa ma! Je tu predsa mor!" 

  Rýchlo ju pustil a ostal ako zmrazený. ,,Čo? Mor? Veď Pončo povedal, že to bol Iramad." 

  Neodpovedala. Chytila Ponča za ruku. Obrátila sa, bežala k mostu. Hrbáč za ňou cupital. Lapal po dychu, lebo jej nestačil. 

 Stefano sa zľakol, dostal podozrenie, že od prežitej hrôzy zošalela. 

,,Stoj! Zastavte sa! Nikto vám neublíži!" 

Nevšímala si, čo na ňu volá. Z celej sily ťahala Ponča. 

Stefano ich predbehol a zatarasil cestu. 

,,Nechaj nás. Nechceme vás nakaziť." 

,,Pane, pustite nás. Vy tomu nerozumiete. Možno máme mor, alebo lepru," ozval sa hrbáč. Zaklonil hlavu a pozeral na Stefana. 

,,To nemôžem urobiť. Potrebujem vedieť, čo sa tu stalo." 

  Sidónia začala hlasno plakať. Pritisla sa k nemu celým telom. ,,Už si sa ma aj tak dotkol," povedala cez slzy. ,,Aj Iramad sa ma bál, inak by ma zobral so sebou a dokončil mučenie, lebo sa mu to páčilo." 

  Stefano sa musel veľmi premáhať, aby nedohnal, toho neľuda a zaživa ho stiahol z kože. Upokojil sa a pozrel dole na hrbáča. 

,,Pončo, povedz mi, jasne a vecne, čo sa tu stalo." 

                                                     X                               X                    X 

---