Zelené oči II. diel - 61.- 62-63-64-65-66-67-68.-69-70-kapitola

                                                                61. kapitola   

 

    Sidónia otvorila oči. Cítila, že jej niekto prikladá na čelo studený obklad. 

,,Kde som a čo...?" 

 

,,Stratila si vedomie. Pončo hovoril, že si už dva dni nič nejedla a nepila." Povedal ustarostene Stefano. 

,,Sme v meste?"

,,Nie, slečna. Mesto zhorelo. Ostali, len obvodové múry," oznámil Pončo a vymenil obklad. 

,,Mám mor?" 

  Pončo pokrútil hlavou. ,,Zdá sa, že nás dvoch Boh predsa len vyslyšal, a ušetril naše životy." 

  Skúsila sa posadiť. 

Stefano k nej hneď priskočil. ,,Lež, si slabá. Potrebuješ nabrať silu." 

Začala sa obzerať okolo seba. ,,Sme  v stane?" 

,,Áno. Vytvorili sme neďaleko Mandry stanový tábor. Vojaci pochovali tých, ktorých zabil Iramad, ale aj ľudí z mesta. Keď sa zotavíš, pôjdeme do Pisy. Musím nájsť toho netvora, ktorý má na svedomí všetky tie neviné životy. Skončím to s ním raz a navždy. Potom odídeme do Francúzska. Tu nás už nič nedrží." 

  Sidónia mu položila dlaň na ruku. ,,Musíme počkať, aspoň dva týždne, či sa niekto nenakazil. Inak by sme doniesli mor do Pise a to by nestálo za to. Zničiť ďalšie mesto." 

,,Áno. Máš pravdu. Presne tak som to chcel urobiť. Dúfam, že ten zloduch za ten čas nezmizne mimo Talianska." 

,,Myslím, že nie, Stefano," Sidónia na neho pozrela odhodlaným pohľadom. ,,...keď si prišiel pre Zelené oči, povedal mi, že docielil všetko, čo si zaumienil, ale ešte musí zabiť teba a Renza. Potom bude spokojný a dostane od Pápeža Alexsandra kniežatstvo. Vytvorí svoje mesto, kde bude vládnuť, ako neobmedzený vojvoda." Chytila sa za čelo a sklonila hlavu. Potriasla ňou. ,,Toľko ľudí zabil, len preto, aby získal ten prekliaty náhrdelník, lebo aj Pápež po ňom prahne. Dokonca vedel, čo sa chystá Iramad urobiť. Súhlasil s tým, iba nechcel, aby sa mor rozšíril po celej krajine. Preto dal Iramad zavraždiť, tých ľudí, ktorí utekali z mesta. Vypálil aj kláštor, kde boli nakazení mnísi. Dvoch podpaltil, aby doniesli mor a malomocenstvo do Mandry. Stačilo, aby sa jeden z nich prešiel po uliciach a dotýkal sa ľudí, hovoril s nimi. Oni mu bozkávali ruku, keď im požehnal. Prichýlili ho u seba doma, dali mu jesť a piť."  Na chvíľu prestala rozprávať, lebo ju premáhali emócie. Tlačili sa jej slzy do očí. 

   Stefano si sadol k nej na posteľ. ,,Pokračuj, chcem vedieť všetko," posmelil ju. 

,,Pončo ti nepovedal, čo sa tu dialo?" 

,,Nie, chcel to nechať na teba. Vedel, že to potrebuješ dostať zo seba, aby sa ti uľavilo. A tým dokážeš ľahšie prekonať ľútosť zo straty milovaných." 

,,Najskôr sa nakazila Rozina. Tá, chodila každé ráno na trh. Od nej to dostal Pier a ostatné služobníctvo. Potom zomrel Marcus, Blanka a... pred pár dňami Katalina. Chcela, aby som ju pochovala v záhrade pri jej krásnych ružiach." 

,,Veľmi trpela?" 

   Počula Renzov hlas. Ani nevedela, že je tam a počúva. Obrátila sa jeho smerom. Stál pri vchode do stanu. Vysoký, meravý s vážnou tvárou. Silno stískal zuby aj päste. Sidónia nedokázala odhadnúť, čo sa v ňom odohráva. 

,,Nie," povedala krátko. 

  Prišiel k nej celkom blízko. ,,Dievča, povedz mi všetko. Potrebujem to vedieť." 

,,Pani Katalina mi pomáhala do samého konca. Spolu sme pochovali stovky ľudí. Vozili sme vodu z viníc, lebo tá v meste bola nakazená. Nesťažovala sa na únavu, ani vyčerpanosť. Až jedného dňa večer mi povedala, že si našla pod pazuchou hrčku. Dlho sme sa prechádzali po záhrade. Rozprávala mi o sebe. O tom ako sama vytvorila všetku tú nádheru. A o dva dni... zaspala. Uložila som ju vedľa jej milovaných ruží." Skončila a pozrela na Renza.

    Ten, ju pohladil po vlasoch. Milo sa na ňu pozrel. ,,Ďakujem." Otočil sa a vyšiel von. 

 

                                                    X                              X                   X 

 

                                                                 62. kapitola  

 

    Až po chvíli, keď celkom precitla z hlbokého spánku, ktorý ju premohol, si uvedomila, že má na sebe čisté oblečenie. A tiež umyté vlasy a ruky. 

,,Kto ma prezliekol a umyl?" Pozrela na Stefana, ktorý mal tiež nový odev. 

,,Kázal som vojakom spáliť všetko, čo mali na sebe a dobre sa vydrhnúť soľou a zmyť vodou. S tebou mi pomáhal Pončo. Šaty sme z teba strhli a hodili na spoločnú hromadu, ktorú som kázal podpáliť. Potom som ťa tiež celú vyšúchal slaným roztokom."

  Sidónia sa čudovala. ,,Kde si počul, že soľ pomáha?" 

,,Poradil nám to Renzo. Keď sa plavil po mori a vyskytla sa tam nejaká choroba vždy pomohla soľ. Tú dávali aj do vody, keď bola znečistená." 

,,Škoda, že sme to nevedeli skôr. Možno by sa zachránilo viac ľudí. A takto pomreli všetci." 

,,Myslíš, že v meste neostali živí?" Zaujímal sa Stefano. 

,,Mne sa zdá, že nie. Len na mňa a Ponča zubatá zabudla. Ale, ak aj niekto prežil mor, určite zahynul v plameňoch." 

,,Keď skončí obdobie karantény, pôjdeme skontrolovať domy, či sa na niekoho nezabudlo, alebo bol proti čiernej chorobe odolný ako vy. Teraz si pospi. Prídem ťa večer pozrieť." Vstal, zodvihol ju do náručia a uložil na posteľ. Vytiahol prikrývku až po bradu. ,,Pekné sny." Chcel sa vzdialiť, keď na neho zavolala.

,,Stefano..." 

,,Áno," obrátil sa. 

,,Ľúbim ťa. Veľmi si mi chýbal. Teraz, keď si pri mne cítim sa istejšia." 

   Ostal stáť. Zaskočila ho svojou úprimnosťou a vyznaním. Po pravde, nič také nečakal. 

,,Som rád, že si mi to povedala, lebo aj ja ťa ľúbim a mám o teba strach. Záleží mi na tebe a chcem byť s tebou. I keď teraz ti toho nemôžem veľa ponúknuť. Ale budem sa snažiť postaviť mnoho lodí, aby som ich mohol predať a vybudovať ti nový zámok na inom mieste, kde budeš pani, len ty." 

,,Tak ako tvoja matka?" 

Prikývol. 

,,Čo, keď zámok nechcem? Chcem, len teba a naše deti a spokojný život."

  Usmial sa. ,,Všetko záleží, len na nás," otočil sa a zatiahol za sebou plentu na stane. 

 

                                                        X                           X 

 

     Nevedela, ako dlho spala. Prebudili ju hlasy. Jeden bol Renzou a druhý Stefanou. Dohovárali sa, čo urobia ďalej. Počula Renza ako hovoril priateľovi, že vojaci pochovali osemdesiatpäť ľudí, ktorí boli prebodnutí šípmi. Boli medzi nimi aj celkom malé deti a bábätka. Neušetrili nikoho. 

Aká neľudskosť! 

   Chcelo sa jej kričať, plakať zároveň. Zožieral ju vnútorný pocit neistoty, lebo vedela, že ešte nie je koniec tomu besneniu. Iramad získal Zelené oči, šperk, ktorý si cenil viac, ako tisícky ľudských životov, ktorí zomreli v Mandre. Ale tým sa neuspokojí. Chce dostať ešte Stefana. 

  Baží ho vidieť pokorného, zraneného, bezvládneho, aby mu mohol vraziť dýku do srdca. A potom sa zavŕši jeho pomsta a pocit sebauspokojenia. 

 

                   Aká neľudskosť! Kde sa v nás berie toľká zloba?

 

                                            X                          X                          X 

 

                                                            63. kapitola  

 

    Keď sa rozplynul smrteľný dym nad Mandrou, vrátili sa do mesta. 

   Renzo šiel pozrieť záhradu a hrob jeho tajnej lásky Kataliny. Smutne si prezeral čierne zhorenisko. Striaslo ho od hrôzy, ktorú tam spatril. 

,,A, čo si čakal? Že ju plamene ušetria?" Povedal pre seba. 

   Prechádzal miestami, kde ešte nedávno kvitli záhony ruží. Teraz tam trčali čierne pahýle. Fontána bola začudená a v jej vnútri plávali úlomky dreva. Hladinu pokrýval popol. Lavičky obhorené a dolámané. Drevená besiedka sa zrútila, padla na ňu strecha a dokončila skazu. Po krásnej hojdačke, orámovanej závesom ruží, nebolo ani stopy. 

  Renza pichlo pri srdci. Nemohol sa na to pozerať. Tlačili sa mu slzy do očí, hoci bol tvrdý chlap zvyknutý na zabíjanie, toto vidieť nedokázal. Videl Stefana a Sidóniu, že smerujú dole, kedysi krásnou ulicou, plnou obchodov, teraz čiernym spáleniskom. 

  Zavolal na nich: ,,Vrátim sa k vojakom, Stefano. Pošlem ich k tvojmu správcovi, Sigremovi, aby im vyplatil žold. Aj tak ich teraz nebudeš potrebovať. Počkám na vás na tej veľkej lúke, kde je teraz tábor." 

   Stefano kývol priateľovi rukou na znak súhlasu. Lebo sa sústredil na trosky, ruiny a popol, ktorý ostal z jeho mesta. 

   So Sidóniou prehľadávali zbytky domov, či pod troskami nenájdu niekoho živého. Objavili niekoľko ľudí ukrytých v pivnici pod zemou. Mali tam zásoby vody a jedla. Nevychádzali von a nemali tam, ani okna. Preto sa nenakazili. 

    Stefano ich odviedol do vinice. Kázal im, aby ju obrábali a postavili si príbytky. Povedal: ,,Bude to váš nový domov a zdroj obživy." 

   Preživší mu ďakovali a tešili sa, že ich mor ušetril a našli nový zmysel bytia. 

 

                                                 X                             X 

 

     Stefano, Renzo, Sidónia a jej verný spoločník Pončo sa vydali do Pise. 

  Sidónii stále neschádzal z pamäti obraz, vymretých, spustošených ulíc v Mandre. 

  Zamierili do lodenice. Tam znova natrafili na ďalší dôkaz vyčínania Iramada. Videli obhorené kostry lodí. 

   Stefano zoskočil z koňa. ,,Budem musieť začať odznova," povedal smutne. ,,Ale neviem, či mám na to dosť síl, aby som to dokázal." 

   Renzo tiež zoskočil z koňa a pozrel na priateľa. ,,Predsa nedovolíš, aby ťa premohol, ten darebák Iramad. Obral ťa o sny, plány a ilúzie." Skrivil tvár do grimasy. ,,To sa mi filozofuje, čo? Hoci sa sám cítim pod psa. Som celý dolámaný a smrdím dymom, spáleninou a smrťou. Potreboval by som to zo seba zmyť." 

  Sidónia zvdychla a usmiala sa. ,,Renzo, ty sa nikdy nezmeníš. Stále budeš hundrať, aj keď v duši cítiš niečo iné." 

,,Teraz si ma odhalila," brnkol jej po nose. ,,Idem pohľadať správcu Sigrema," otočil sa a smeroval k malému domčeku opodiaľ. 

 

                                                   X                             X                    X 

 

                                                           64. kapitola  

 

      ,,Pán Saerda, som rád, že vás znova vidím," Stefano sa otočil a zbadal, malého, zavalitého muža, ktorý sa k nim ponáhľal. V behu si obliekal kožený kabát. ,,Pán Dasaro mi povedal, že potrebujete na pár dní strechu nad hlavou. Je strašné, čo sa stalo. Správy o Mandre prišli už aj do Pise." Na jeho podlhovastej inteligentnej tvári sa objavil súcitný výraz. ,,Moja manželka bude rada, keď sa dozvie akých máme vzácnych hostí." 

  Stefano prikývol. ,,Vyplatili ste vojakom ich žold o ktorý som vás žiadal?" 

,,Prirodzene," odmlčal sa. Trocha sa ostýchal. ,,Pán Saerda, v pokladnici už veľa neostalo. Nechcem vás súriť, ale... už ste rozmýšľali, čo bude ďalej? A čo s remeselníkmi? Mám ich prepustiť, alebo znova sputíme stavbu lodí?" 

   Stefano tľoskol. ,,Priateľu, musím si to ešte premyslieť a poradiť sa s Renzom Dasarom a s vami. Zvážim, čo mi navrhnete a podľa toho sa zariadim." Kývol na Sidóniu. ,,Toto je donna Sidónia. Nemala by pre ňu vaša manželka nejaké šaty? O všetko prišla pri tom požiari, keď..." 

,,Viem, viem," skočil mu do reči správca. ,,Počul som, že aj v Mandre vyčínal Iramad a podpálil ju. Tak ako túto krásnu lodenicu,"rozmachol rukou. ,,Aké nešťastie," bedákal. ,,Taká skáza." 

,,Môžeme ísť do domu, pán Sigrem?" Stefano prerušil jeho náreky. 

,,Samozrejme, pán Saerda. Som to, ale zlý hostiteľ," mierne sa poklonil a ukázal, aby vstúpili. 

  Prišla ich privítať bacuľatá, červenolíca, usmiatá žena. ,,Pán Saerda, aká som rada, že vás vidím. Aj vás slečna. Naposledy, keď ste tu boli s pánom Saerdom ste vyzerali ozaj zle. Bála som sa, či prežijete. Čo vaša ruka? Už sa zahojila?" 

,,Dá sa povedať, že áno. Len malíček už nikdy neohnem. Ostane navždy meravý." 

,,To mi je ľúto. Ste taká krásna a mladá," žena sa na ňu milo usmiala. ,,Sadnite si k stolu, pripravím jedlo." 

,,Pani Sigremova, nemohli by ste mi predať, aspoň jedny svoje šaty? Prišla som o všetko." 

,,Ach, dieťa drahé, som si istá, že niečo nájdeme, čo vám bude dobré," súcitne vzdychla. ,,Muselo to byť strašné, keď z toho vaše pekné, hnedé vlasy obeleli." 

,,Čo?" Sidónia nemala možnosť pozrieť sa do zrkadla. Ostala zaskočená. Hneď si ich rozpustila a preberala sa v nich. 

,,Keď niečo zjeme, potom by sme  sa radi okúpali a oddýchli po úmornej ceste," Stefano sa snažil zahovoriť fakt, že Sidónii ošedivel veľký prameň vlasov. 

,,Iste, iste, hneď dám ohriať vodu." 

   Sidónia nešťastne pozrela na Stefana. ,,Prečo mi obeleli vlasy?" 

,,Drahá, na tom nezáleží. Mne sa páčiš aj tak." 

,,Nič si mi nepovedal. Aj Renzo mlčal, hoci inokedy má plno rečí." 

,,Panebože, čo na tom záleží? Ženy prikladajú takýmto veciam až príliš veľký význam. Pre mňa to nie je vôbec dôležité," zobral jej ruku do svojej a pobozkal. ,,S tým bielym prameňom sa mi zdáš krajšia. Dospelejšia a skúsenejšia. Je to vyznamenanie za útrapy a statočnosť. " Na to sa otočil a odišiel do vedľajšej miestnosti za Renzom a správcom. 

  Pani Sigremova sa k nej naklonila. Potľapkala ju po ruke. ,,Moja milá, to sú chlapi." 

   Neskôr, keď ostala sama v malej izbičke a chystala sa okúpať, zobrala zrkadlo a poriadne si pozrela pamiatku od čiernej choroby. 

  Síce ju mor ušetril, ale napriek tomu sa jej dotkol a zanechal na ľavej strane, uprostred hnedých, prameňov biely odkaz svojej moci. 

 

                                           X                         X                    X

 

                                                      65. kapitola 

     

      Keď sa Sidónia umyla a prezliekla začala hľadať Stefana. Našla ho v hlavnej miestnosti domu. Spolu s Renzom a správcom Sigremom sedeli za stolom. Pred sebou mali mapu. Renzo písal poznámky na malý pergamen. 

   Sidónia ich zastihla v živej debate. Vôbec si nevšimli, že vošla do izby. 

   Podišla k stolu a postavila sa pred nich. ,,Čo robíte?" 

,,Radíme sa," ozval sa Stefano. 

,,O čom? Dúfam, že to nesúvisí s mojim odchodom do Marseilles?" 

   Stefano sa na ňu váhavo pozrel. ,,Odkiaľ to vieš?" 

,,Myslíš, že som hlúpa? Že som nepočula, keď ste si šepkali s Renzom o tom, ako ma skryjete a vy pôjdete naháňať Iramada. Musela by som byť slepá a hluchá, aby som sa nedovtípila, čo chystáte. Od začiatku viem, že sa chcete Iramadovi pomstiť." 

,,Sidónia," Stefano ju pohladil po vlasoch. ,,Nechceli sme ťa znepokojovať. Dobre vieme, čo si prežila, a preto si potrebuješ odpočinúť. Sama si povedala, že chceš pokoj. Keď bude po všetkom, prídem po teba. Túto lodenicu predám Sigremovi," správca kývol hlavou na znak súhlasu. ,,Nechám si len tú v Marseilles. A odídeme z Talianska. Nič nás tu nedrží. Ostával som tu kvôli Mandre, lebo som ju pokladal za svoj domov." 

,,A čo ja?" Sidónia sa na neho pozrela odhodlanými, bojovnými očami. ,,Ja nemám právo na pomstu za to, čo mi Iramad spôsobil v paláci Solomon a za Piera, Marcusa, Blanku, Katalinu a všetkých ľudí v Mandre, ktorí prosili Boha, aby ich ušetril tých strašných mučivých bolestí." 

   Stefano sa postavil, chcel svojou výškou dodať vážnosti slov, ktoré povedal. ,,Sidónia, nedovolím, aby si ešte niekedy mala čokoľvek do činenia s tým darebákom. Ak, by si mu znova padla do rúk tak verím, že teraz by ťa bez milosti zabil. Preto bude lepšie, ak s Pončom počkáte v bezpečí." 

,,Ak ma nezoberieš so sebou, ujdem a pomstím sa na vlastnú päsť," odvrkla zlostne. ,,Zabúdaš, že to peklo som zažila priamo na vlastnej koži. Keď zavriem oči stále vidím tých ľudí ako zomierajú, kričia a bedákajú," zvýšila hlas a pozrela na neho priamo a nebojácne. 

,,Len tíško, my to všetko vieme." 

,,Tak potom, prečo mi to nechceš dovoliť?" 

,,Bojím sa o teba, nechápeš? Ten netvor nepozná slovo - zľutovanie." 

,,Možno by si ju mal zobrať so sebou," ozval sa Renzo a urobil zápis na pergamen. 

,,Do čerta s tebou, Renzo. Prečo sa musíš ozvať vo chvíli, keď je to najmenej vhodné? Vieš dobre, že nemám dukáty, aby som najal žoldnierov, aby nás chránili. Musíme proti Iramadovi použiť lesť a neviem, ako to dopadne. Stále by som sa o ňu obával a nedokázal by som sa sústrediť." 

,,Tak ju zoberiem so sebou ja," konštatoval Renzo a postavil sa k oknu. 

,,Nepáči sa mi to," pokrútil hlavou. ,,Obidvaja ste proti mne. Renzo, ty dobre vieš, že je tu veľké nebezpečenstvo..." 

,,Možno ti ostane, len ona, lebo ja s tebou nepôjdem," prerušil ho priateľ, ktorý ho svojim vyhlásením šokoval. 

  Stefano na neho uprel nahnevaný pohľad. ,,Nemyslím si, že je teraz čas na to, aby si ma svojimi rečami nahneval." 

,,A čo Cesare Borgia a pápež? Veď aj tí stoja za tými zmarenými životmi. Neprotestovali, keď im Iramad oznámil, čo sa chystá urobiť. Pápež bol ochotný, kvôli šperku, ktorý túžil mať vo svojej zbierke, vyhladiť celé mesto. Čo, ak tento úskok použije na dosiahnutie ďalších svojich cieľov." 

,,Ty chceš zabiť pápeža?" Sidónia nevychádzala z údivu. 

,,Myslíš, že on na tom nemá svoj podiel viny?" 

,,Áno, ale..." 

,,Ja ho posudzujem ako človeka, nie ako zástupcu Boha na zemi. Celý život baží po moci. Dopúšťa sa smilstva. Intriguje. Nie je tajomstvom, že každú noc má v posteli mladé dievča. Nie sú mu cudzie, ani nájomné vraždy. A ako nastúpil na pápežský stolec?" 

,,Ja viem, Renzo, že..." 

,,Podplatil, každého jedného kardinála, aby mu dal svoj hlas. Na jeho rukách je krv mnohých nevinných ľudí." 

  Sidónia a Stefano hľadeli na neho v nemom úžase. 

,,Ako chceš zabiť Borgiovcoch?" Opýtal sa po chvíli Stefano. 

,,Zatiaľ neviem. Ale určite na niečo prídem. Mám len jednu podmienku, aby trpeli, ako ľudia v Mandre. Pôjdem zistiť, kde sa nachádza Cesare Borgia. Budete tu, keď sa vrátim?" 

   Stefano prikývol. ,,Áno, musím vymyslieť plán ako ja a Sidónia zničíme Iramada, keď ty sa k nám nemieniš pridať."  

 

                                                          X                       X                     X

 

                                                            66. kapitola  

 

   O dva dni sa Renzo vrátil do domu správcu Singrema. Sidónia a Stefano sedeli pri stole. Večerali. Renzo prudko otvoril dvere a prvé, čo povedal bolo: ,,Cesare Borgia je v Ríme. Šiel sa otcovi pochváliť so svojim úlovkom. Odcestoval hneď, ako mu Iramad doniesol Zelené oči." 

,,A, kde sa stratil ten podliak Iramad?" Opýtal sa Stefano a vložil si do úst kus syra. 

,,Ten, na teba určite čaká v paláci Solomon. Myslí si, že pritiahneš s vojskom, aby si sa pomstil. Určite sa chystá využiť prevahu domáceho prostredia. Bude ťa chcieť nalákať do labyrintu, aby na teba mohol poľovať, a pritom sa zabávať. Bezmocnosť korysti ho veľmi vzrušuje." 

,,Lenže to potešenie mu nedoprajem," povedal s trpkosťou v hlase. ,,Keď zistí, že nemám záujem hrať jeho hru, nevydrží tam dlho a bude ma chcieť vylákať z úkrytu. Možno si bude myslieť, že som dostal mor," ironicky sa zasmial. ,,Alebo... mu zíde na um, že chcem šíriť nákazu, aby som Borgiovcoch dostal do poriadnych nepríjemností. A tomu bude chcieť zabrániť. Odíde ma hľadať. Predpokladám, že sa najskôr zastaví v Pise. Samozrejme, že nebude sám. Dovedie si armádu žoldnierov." 

    Renzo si k nim prisadol. Odrezal si chlieb a syr. Znalecky tľoskol. ,,Ten syr je skutočne dobrý," vložil si do úst ďalšie sústo. ,,Je načase, aby sme náš plán premysleli do posledných detailov." 

,,Súhlasím, priateľu. Dajme sa do toho. Kedy odchádzaš do Ríma?" 

,,Zajtra ráno." Oznámil Renzo. Spokojný sám so sebou, lebo sa tešil, na uskutočnenie svojej pomsty za Katalinu a všetkých ľudí v Mandre. 

,,My vyrazíme do Florencie o deň neskôr," prerušil jeho úvahy Stefano. 

 

                                                    X                                   X 

 

     Sidónia mala zvláštny pocit, keď sa po piatich mesiacoch vracala do mesta v ktorom sa narodila a žila svoj doterajší život. Keď v marci odchádzala, myslela si, že sa tu už nikdy nevráti. 

   Bolo skoré ráno, keď prechádzali, pomalým klusom, pomedzi domy, po úzkych uliciach, pohrúžení do svojich spomienok. 

   Sidónii sa zdalo, že ubehli roky od vtedy, čo odtiaľto odišla. To, preto, lebo sa toho tak veľa stalo, od vtedy, čo Stefano prišiel do tlačiarne Giovaniho Ballana a odviedol ju preč. Mala pocit, že do mesta sa nevracia tá stará Sidónia, ale úplne iná žena. Omnoho staršia a skúsenejšia. Zhlboka sa nadýchol. Úplne zabudla na Ponča, ktorý sa viezol na oslovi. Spomienky ju pohltili. Obrátila sa a zavolala: ,,Pončo, nejdeme príliš rýchlo? Nemáme spomaliť?" 

,,Nie, slečna Sidónia. Stačím za vami," hrbáč štuchol pätami zviera na ktorom sa viezol. To pridalo a predbehlo Stefana, ktorý pozoroval zobúdzajúce sa mesto. 

   Pončo sa ocitol pri Sidónii. ,,Na čo myslíte, slečna Sidónia?" 

   Sklonila hlavu a pozrela na priateľa, ktorý jej už viackrát zachránil život. Vedela, že pokiaľ, jeden z nich bude dýchať tak sa nerozlúčia. ,,Na to, že som iná, než, keď som odtiaľto odchádzala. Toľko vecí sa v mojom živote zmenilo," vzdychla. Sklonila hlavu nižšie. ,,Aj tebe, Pončo, vďačím za veľa. Odniesol si ma z Iramadovej kobky a dodával silu v Mandre vo chvíľach, keď som úplne strácala vieru." 

,,Ale, slečna, nehovorte tak smutne. Viete, nie som svätec. Robil som strašné veci, ktoré mi ten diabol prikázal. Veril som, že konám správne. Vôbec som tie ženy neľutoval, keď umierali v bolestiach a Iramad vtedy prežíval najväčšie potešenie. Nemal som pocit viny. Boli to padlé ženy, ktoré smilnili s každým mužom, ktorý im zaplatil. Až, kým som nevidel vás. Vtedy som pochopil, že, čo robím, je niečo nedobré a musím vás zachrániť," pozrel na ňu očami verného psa. ,,A... neľutujem, že som sa tak rozhodol." 

,,Neľutoval si, ani vtedy, keď hrozilo, že zomrieš na mor, alebo lepru?" 

,,Nie," zamyslel sa. ,,Skôr som sa cítil bezmocný, keď zomrel malý Pier, pán Marcus, pani Blanka a nakoniec aj vznešená pani Katalina. Pozeral som na vás ako trpíte a nedokázal som to zastaviť." Musel sa zhlboka nadýchnuť, aby zmiernil príval narastajúcich emócii. 

    Sidónia ho pohladila po ruke. ,,Pončo, si dobrý človek. Za to, ako sme žili v minulosti nemôžeme, lebo sme boli k tomu donútení ľuďmi a okolnosťami." 

   Stefano klusal za nimi. Počúval. Vznášala sa v ňom vlna súcitu. Nehovoril nič, no tiež spomínal na svojich milovaných. Túžil, aby sa vrátili, aby sa nič z predošlých udalostí nestalo. Tiež trpel, ale vrátiť čas nedokázal. 

  Sidónia vycítila napätie a nostalgiu, ktorá ich sprevádzala pri vstupe do Florencie. Vnímala hlboký smútok, ktorý zachvátil ich duše. 

   Pozrela na Stefana. ,,Zase to bude dobré. Myslíš, že nám Júlia Marzo pomôže?" 

  Stefano sa cítil zraniteľný. Preto znova postavil okolo sbeba obraný múr. ,,Ktovie? Neviem, či na mňa nie je ešte nahnevaná." Prudko mykol uzdou. ,,Poďme! Už sme blízko jej domu." 

 

                                                         X                      X                 X

 

                                                                 67. kapitola 

 

    Stefano silno zabúchal na dvere Júlie Marzo. Čakali. Počuli kroky. Otočenie kľúča v zámke. Mladá slúžka sa na nich usmiala. ,,Dobré ráno. Hľadáte potešenie?" 

,,Prišli sme navštíviť našu priateľku madam Marzo." 

,,Pani je v salóne. Pije čaj," milo sa na Stefana usmiala. Spoznala ho z minulých návštev. ,,Pani bude rada, že vás opäť vidí. Prosím..." Odstúpila od dverí. Ukázala rukou smer kadiaľ majú ísť. V tom si všimla Ponča. Malého, hrbatého mužíčka, ktorý mal na sebe vrecovinový plášť s kapucňou. ,,Ten patrí k vám?" 

,,Áno," ozvala sa Sidónia. ,,Je to môj sluha." 

   Dievčina pokrútila hlavou. ,,Aký je... divný. Mám ho odviesť do kuchyne a ukázať komoru pre sluhov?" 

,,Budete veľmi milá, ďakujem." Slúžka pozrela na Ponča. Odrazu pocítila ľútosť. Videla veľa takýchto zmrzačených ľudí, ktorí nemohli za to, že im krása zatvorila dvere rovno pred nosom a oni prišli na svet znetvorení. 

Natiahla ruku, aby mu ukázala smer. ,,Tadiaľto. Určite si hladný, čo?" 

Prikývol. 

,,Dobre. Dám ti niečo jesť a ukážem komoru, kde si môžeš odpočinúť." 

   Sidónia sa usmiala a pošepla. ,,Mám dojem, že Pončo si našiel kamarátku." 

   Stefano ju nepočul, sústredil sa na to, čo povie Júlii, aby ho neodmietla. Lebo naposledy sa nerozišli v dobrom. 

 

                                                     X                       X 

 

                 Júlia Marzo ležala na pohovke. V ruke držala šálku s čajom a popíjala. Vlasy vyčesané na temene hlavy zdobila šnúra perál. Spod hodvábneho kimona vykukovalo čipkované negližé bielej farby. Hoci bolo skoré ráno, Júlia pôsobila dokonale krásne ako vždy. 

  Zodvihla hlavu, keď počula, že niekto vošiel do miestnosti. Ostala prekvapená. ,,To snáď, nie," vstala  a šla sa presvedčiť, či dobre vidí. ,,Myslela som, že už za mnou nikdy neprídeš." Pozrela na Sidóniu. ,,Ešte stále máš tú malú otrokyňu?" Nečakala na odpoveď. Vrátila sa na pohovku. Skrkla nosom. ,,Aspoň, že nesmrdí," neodpustila si uštipačnú poznámku. Zamávala rukou vo vzduchu. ,,Sadnite si." Odpila z čaju. ,,Čo vás ku mne privádza?" 

,,Obchod." 

,,Samozrejme. Vždy si u mňa robil odchody. A správal sa ako by ti to tu patrilo. Presadzoval si len svoje záujmy." Na chvíľu sa odmlčala. ,,Mohol si mi vtedy aspoň oznámiť, že si prišiel zabiť Onirpu." 

,,Vari si za ním smútila?" 

,,Si smiešny. A prečo by som mala? Keď si ho podrezal, okamžite som prebrala jeho živnosť. Ale, keby som vedela, čo chystáš, mohla som sa na to pripraviť a prebrať všetky jeho obchodné činnosti." 

,,Som rád, že si dosiahla také úspechy," poznamenal ironicky. ,,Hoci musím poznamenať, že som bol v pokušení aj tebe podrezať, ten krásny krk." 

,,Mne? A prečo? Veď som ti vždy vychádzala..."

,,Ty naozaj nevieš prečo? " Skočil jej do reči. ,,Tú informáciu o paláci Solomon mohol Onirpa získať, len od teba." 

  Júlia znervóznela. ,,Stefano, veď vieš, že..." 

,,Nemusíš sa báť. Neublížim ti. Onirpa mi odprisahal, že si mu správu predala s oneskorením. Mal obavy, či mu bude vôbec k niečomu." 

,,Vieš, drahý, u mňa vždy vyhrávajú peniaze," povedala už trocha istejšie. 

,,Aj teraz si môžeš nejaké zarobiť, ak odkážeš Iramadovi, že som ťa poprosil, aby si mňa a moju otrokyňu Sidóniu prichýlila vo svojom dome." 

,,Neuverí tomu, pôjde hľadať do Mandry." 

,,Tej už niet. Zhorela." 

,,Panebože, Stefano..." Chytila sa za srdce. ,,To ma na svedomí Iramad?" 

Prikývol. 

,,Myslíš, že ťa sem príde zabiť?" 

,,Určite." 

,,Koľko mi chceš zaplatiť?" 

,,Tristo dukátov." 

,,Málo. Beriem na seba veľké riziko." 

,,Viac nemám. Prišiel som o všetko o lode, o mesto." 

,,No dobre, ale urobím to, len zo starej známosti. Chceš tu aj ostať?" 

,,Ak, by ti to nevadilo..." 

,,Nie," vstala a zatiahla za šnúru zvonca. Vošla slúžka. ,,Priprav pre pána Saerdu a jeho spoločníčku izbu." 

,,Dve izby," skočil jej do reči." 

,,Prečo dve? Hádam nie si spokojný s tou svojou otrokyňou a potrebuješ viac potešenia?" Zlomyseľne sa usmiala. 

,,Sidónia bola nedávno vážne chorá. Potrebuje si oddýchnuť." 

,,Ako chceš," kývla rukou. ,,Poďte za mnou," Viedla ich po schodoch na prvé podlažie. ,,Tu budú vaše izby. Prvá je pre Sidóniu a tvoja sa nachádza na konci chodby. Prikážem, aby vám doniesli kade s horúcou vodou." 

,,Ďakujeme, Júlia." 

,,Ale, prosím ťa," mávla rukou. ,,Vieš dobre, že som vždy mala pre teba slabosť," otočila sa a pozrela Stefanovi koketne do očí. 

  Santa Maria! Sidónia pri tých sladkých rečiach a pohľadoch, Júlie pocítila žiarlivosť a možno aj strach, či Stefano prijme výzvu tej skúsenej ženy a uspokojí svoju túžbu. 

 

                                   X                              X                 X 

 

                                                           68. kapitola  

 

     Po úmornej a strastiplnej ceste prišiel Renzo konečne do Ríma. Bol špinavý, zaprášený, hladný a vyčerpaný. V duchu si stále opakoval meno a adresu muža, ktorého mal vyhľadať. Bol jeho nádej a vstupenka medzi Borgiovcoch. 

   Kráčal, po jemu neznámom meste. Pýtal sa okolo idúcich, kde nájde penzión - Ravelli. 

   Asi po hodine hľadania prišiel k neveľkému domu na ktorom visel nápis: Ubytujeme rýchlo a lacno. 

   Koňa priviazal k najbližšiemu stromu. Vstúpil. 

,,Messer, potreboval by som nocľah, len na pár dní." 

Muž stojaci pri drevenom pulte pozrel na cudzinca s nedôverou. ,,Všetky izby máme obsadené. Skúste sa opýtať inde." 

,,Poradili mi váš penzión. Vraj je najlepší v okolí," nedal sa odradiť. 

,,Kto vám to povedal?" 

,,Priateľ. Ste predsa Romano Ravelli?" 

,,To som." 

,,Ten priateľ mi ešte povedal, že ste pracovali u Jeho Svätosti ako kuchár." 

  Romano prikývol a lepšie si obzrel cudzinca. 

,,Pane, kto vlastne ste? A čo odo mňa chcete?" 

,,V prvom rade nocľah a v druhom... porozprávať sa. Volám sa Renzo Dasaro a myslím, že po našom rozhovore zistíme, že máme rovnaké ciele." 

 

                                                         X                       X                 X 

 

     ,,Odkiaľ ste sa o mne dozvedeli?" Opýtal sa Romano, keď sedeli s Renzom v kuchyni a popíjali víno. 

,,Našiel som ľudí, ktorí po pár otázkach, ktoré som im položil, opatrne pri zachovaní mlčanlivosti, s radosťou odpovedali. Bolo zaujímavé, že stačilo, len trocha pritlačiť a nezdráhali sa, odpovedali podrobne a vyčerpavajúco." 

   Ravelli sa pozrel na spoločníka pri stole. Nevedel zatiaľ kto ho poslal a čo od neho vlastne chce. Napadli ho rôzne myšlienky. ,,Prišli ste ma zabiť? Alebo pritlačiť ako tých s ktorými ste rozprávali predo mnou?" 

,,Preboha, a prečo by som to robil? Potreboval som sa dozvedieť pár informácii a tie som dostal. S vami sa chcem, iba porozprávať a poprosiť o malú službu." 

,,Neverím. Keď sa pozriem do vašich očí vidím tam násilie a skazu. Kto vás poslal? Borgia? Máte ma navždy ulčať? Prosím, som tu, neozbrojený. Nebojím sa smrti a nemám už ani prečo žiť," muž sa postavil priamo pred Renza. Rozhalil si košeľu a čakal na dýku, ktorá sa mu mala zapichnúť do srdca. 

  Renzo sa pokojne napil vína a pozrel na staršieho muža. ,,Pán Ravelli, sadnite si. Myslím, že je načase, aby sme sa vážne porozprávali. Dozvedel som sa, že našim spoločným nepriateľom sú Borgiovci." 

  Romano si zapol košeľu a znova prisadol k tomu zvláštnemu chlapovi, ktorý stále tvrdí, že tu nie je preto, aby ho zniesol zo sveta. Zobral kalich, rýchlo ho vyprázdnil. 

,,Keď tu nie ste preto, aby ste ma zabili, tak už konečne povedzte, čo odo mňa požadujete." 

,,Najskôr sa chcem porozprávať o vašej dcére." 

Ravelli zmeravel. ,,Odkiaľ o nej viete?" 

,,Povedal som... od ľudí." 

Pri spomienke na dcéru mu vošli slzy do očí. ,,Bola moja jediná. Po smrti manželky som ju vychovával sám. Mala v sebe iskru, temperament a niečo... také divoké," vzdychol. ,,Bola neskazená, pokiaľ nepadla do oka mladému Borgiovi. To on z nej urobil kurvu. Posúvali si ju z postele do postele. Keď som ju pred dvoma rokmi videl, skoro som ju nepoznal. Mala šestnásť a vyzerala na štyridsať. Zničená, využitá. Skleslý pohľad. Ledva chodila. Nohy mala naširoko roztiahnuté. Ktovie, čo s ňou stvárali. Prosil som ju, aby sa vrátila domov. Aj by bola súhlasila, no prišiel pre ňu Cesare Borgia a nariadil jej, aby sa vrátila medzi jeho konkubíny," Romano si nalial plný kalich vína a na dúšok vypil. S buchnutím ho položil na stôl. ,,Prosil som ho, aby jej dal pokoj, ale viete, čo urobil?" 

  Renzo pokrútil hlavou. 

,,Vysmial sa mi. Že vraj je jeho najlepšia kurtizána, ktorej sa nemieni vzdať, len preto, lebo si to želá starec nad hrobom. Surovo ju schmatol za vlasy a sotil medzi vojakov, aby si aj oni dopriali radosť. Kričala, plakala, volala ma a ja som jej nedokázal pomôcť. A ten zlo duch sa smial, stále sa len smial, ako zmyslov zbavený." 

,,Nepovedali ste nikomu?" 

,,A komu? Pápežovi? Veď on si ju tiež brával do postele." 

,,A čo sa s ňou stalo?" 

,,Dopočul som sa, že moja Mária, moje krásne dievčatko nakazili nejakou odpornou chorobou. Keď to Cesare zistil dal ju bez milosti zabiť ako prašivého psa," starý muž to nevydržal a začal plakať. 

Renzo ho potľapkal po rameni. ,,Sľubujem, že do mesiaca budú obidvaja Borgiovci pod zemou." 

,,A ako to chcete urobiť? To je úplne nemožné. Vo dne v noci ich stážia vojaci. Pápežova garda stojí pri jeho posteli neustále. Neposiela ju preč aj, keď súloží," pokrútil hlavou. ,,Počul som, že knieža od príchodu do Vatikánu sa nepretržite zdržiava pri svojom otcovi Pápežovi. Choroba, ktorou je nakazený sa mu zhoršila." 

,,Potrebujem, aby ste mi pomohli získať prácu pomocného kuchára." 

,,Chcete ho otráviť?" Zasmial sa. ,,Milý pane, aj v kuchyni sú vojaci a dozerajú na prípravu jedla pre Jeho Svätosť." 

,,Dostante ma za kuchára. Ostatné je moja starosť." 

,,Ale vy vôbec nevyzeráte ako kuchár," pokrútil hlavou. ,,Často pozeráte ľuďom priamo do očí." 

,,Dobre, budem uhýbať pohľadom. Čo ešte?" 

,,Ste veľmi čistý, ako vznešený pán. Mali by ste mať mastnejšie vlasy a sadze na šatách," Romano sa zlomyseľne usmial. ,,Budete musieť na sebe pracovať." 

  Renzo prikývol. ,,Ak sa dohodneme, plne sa vám podriadim," podal mu ruku. ,,Tak čo, plácneme si?" 

  Romano chvíľu uvažoval. ,,Dobre, súhlasím." 

 

                                                     X                     X              X

 

                                                                 69. kapitola 

 

             Na druhý deň ráno šla Sidónia navštíviť Bertu a Bartola. Pred tým sa na stretnutie dôkladne pripravila. Berte a jej manželovi kúpila svadobný dar. Bartolovi vybrala vyrezávaný nôž. Vedela, že po takom túžil. 

   Veľmi sa na nich tešila, ale zároveň cítila vnútorný strach. Nevedela, ako im povie, že Pier zomrel v Mandre strašnou smrťou. 

  Vstala dosť skoro. Dôkladne sa umyla, obliekla a učesala. Čakala na Stefana. Sľúbil, že ju odprevadí. 

Zaklopal. Hneď pribehla k dverám a otvorila. 

Uškrnul sa. ,,Vidím, že sa už nemôžeš dočkať," pozorne si ju premeral. ,,Už sa na teba tešia." 

,,Ako to?" Zneistila. 

,,Poslal som sluhu do pekárovho domu s odkazom, že si vo Florenicii. A prídeš ich pozrieť." 

,,Aha, tak sa veci majú. Chcela som ich prekvapiť," ostala smutná. ,,Ale i tak im musím oznámiť nepríjemnú správu o Pierovi." 

,,Vedia už aj to, že Pier nežije. Chcel som ťa ušetriť zdĺhavého vysvetľovania." 

,,Prečo mi to robíš?" Bojovne na neho pozrela. 

,,Čo?" Zatváril sa nechápavo. 

,,Vedieš ma za ruku ako malé dieťa. Všetko zariadiš za mňa a ja sa len veziem. Ale aj ja chcem tlačiť ten voz, nie len doň nastúpiť." 

,,Bellissima," vzdychol. ,,Vytrpela si si toho už dosť. Je načase, aby si sa začala spoliehať na mňa. Aby si mala ten pokoj po ktorom toľko túžiš. Sľubujem, že, keď toto skončí, odvediem ťa preč z tohto prehnitého mesta. Odídeme z Florencie niekam ďaleko. Postavím ti tam zámok, kde budeš pani, len ty." 

,,Stefano... Stefano... myslím, že preháňaš a zbytočne fantazíruješ. Už som ti povedala, nepotrebujem zámok, chcem, len pokoj, aby sme boli sťastní. Nemusíš so mnou jednať ako by som bola dáke bezbrané dieťa. Dokážem sa presadiť aj sama. Netreba ma, ani strážiť, nie som dospelé decko ako bola Blanka." 

   Pozrel na ňu očami plnými nepochopenia. Nevedel, prečo starostlivosť o ňu prirovnávala k Blanke. Mal ju rád, ale ako sestru, preto ju tak chránil, ale Sidóniu miluje, ako svoju životnú družku. 

  Sidónia premýšľala, čo bude musieť urobiť, aby konečne prestal s tou prehnanou opaterou. 

 

                                                                      X                    X 

 

         Návšteva u Berty dopadla výborne. Mladomanželia boli šťastní a zamilovaní. Svadobný dar sa im páčil. 

   Aj Bartolo sa radoval, keď ju spatril, potešil sa nožíku. Usilovne sa učil remeslu, aby, čo najskôr z neho bol majster a mohol mať svoju dieľňu. 

  Sidónia sa radovala z ich úspechov. 

   Nezabudli spomenúť aj Piera. Veľmi ľutovala, že nedokáže vtátiť čas, aby aj on sa mohol s nimi tešiť. 

   Keď Sidónia a Stefano od nich odišli, zastavili sa na obed v taverne. Sidónia sa cítila sklesle. 

,,Tak sa mi vidí, že máš zlú náladu," oslovil ju Stefano. ,,Kde sa podel elán a optimizmus s ktorým si za nimi šla?" Odmlčal sa. ,,Si veľmi smutná. Ak, sa bojíš Iramada, tak ťa niekde schovám, kým sa s ním vysporiadam, a potom... spoločne odídeme na pekné miesto." 

,,Nie, v tom to nie je," sťažka prehltla. 

,,Tak potom, čo sa stalo, že si sa zmenila?" 

,,Sama neviem. Nečakane na mňa doľahli hrozné myšlienky. Čo, ak sa nám to vymkne z rúk? A čo Renzo? Až príliš si verí. Nezobral si na seba toho viac, než unesie? Vieš, čo sa stane, keď ho odhalia? Ach!" Nešťastne vzdychla. 

   Stefano ju chytil za rameno. ,,Cara, sľubujem, že čoskoro všetko skončí a my budeme šťastní." 

,,Nie," vytrhla sa mu. ,,Nesľubuj, pokiaľ to nevieš splniť." Začala bežať námestím, predierať sa pomedzi ľudí tak, ako, keď kradla a potrebovala rýchlo zmiznúť. Počula, že za ňou volá. ,,Sidónia, počkaj..." 

  Nepočkala. Zamierila do domu Júlie Marzo. Stefano ju dobehol tesne pri vchodových dverách. ,,Čo si sa pomiatla? Prečo si bežala bez rozmyslu ako blázon?" 

 

                                                  X                                 X                        X

 

                                                         70. kapitola  

 

            ,,Možno som skutočne bláznivá. Čo vieš? Stratila som rozum. Nechala som ho v Iramadovej mučiarni, alebo v Mandre, keď som ošetrovala kričiacich od bolesti, ktorí zomierali na mor a lepru." Zrýchlila krok a zamierila do svojej izby. 

,,Porozprávame sa, lebo mám tušenie, že sa niečoho bojíš, a preto voči mne vystupuješ nepriateľsky." 

,,Mýliš sa. Nebojím sa ničoho," neobrátila sa, smerovala do izby. ,,Idem spať," zakričala za ním. 

  Lenže Stefano sa nedal odradiť. Chytil dvere a vkĺzol za ňou. ,,Vieš o tom, že ma provokuješ?" 

Chytil ju pod krk, akoby ju chcel zaškrtiť. Pevne privinul k sebe. ,,Som na teba taký nahnevaný za tie reči, že by som ťa bez milosti zaškrtil, ale miesto toho po tebe túžim, ako zmyslov zbavený." Hodil ju na posteľ. Rozviazal šnúrky na nohaviciach. Vyhrnul jej sukňu až po pás. Bez varovania do nej v sekunde vnikol. 

,,Násilník!" Vykríkla. 

,,Mám prestať?" 

,,Nie, keď si začal, tak to dokonči." 

   Ich telá sa rozkolísali v spoločnom rytme. Zachvátila ich nenásytnosť a vášeň. Správali sa ako zvieratá túžiace po párení. Nebola tam žiadna romantika, neha. Stefano dobíjal a Sidónia chcela zažiť naprosté uvoľnenie tela aj mysle. Kričali, divoko sa pohybovali. Sidónia ho hrýzla do ramena. Stefano ju neprestával držať v náručí. Ťažko dýchali, fučali a blížili sa k dosiahnutiu toho najväčšieho vrcholu. 

  Vzápätí obidvaja vykríkli. Zaklonili hlavy dozadu a začali sa triasť. Explodovali. Ich dlho potlačovaná vášeň vytriskla do gejzíru lásky. 

  Keď bolo po všetkom ich telá sa oddelili. Stefano sa obliekol. Sadol si za stôl a nalial víno do kalicha. Vypil na dúšok. ,,Toto si chcela? " Znova sa napil. ,,Nahnevať ma? Vieš dobre, že som impulzívny. Mohol som ti ublížiť." 

,,Ale neurobil si to," upravila si šaty a vstala. Naliala si víno do druhého kalicha a vypila. ,,Toto som potrebovala." 

  Pozrel na ňu a uvedomil si dvojzmyselnosť slov, ktoré práve povedala. ,,Keď bude po všetkom tak sa zoberieme. Budeš súhlasiť, ak chceš, aby som roztrhal zmluvu, ktorá hovorí, že si otrokyňa." 

,,Vydierač!" 

,,Nedovolím, aby si ma opustila a našla niekoho iného a vydala sa za neho. Buď budeš so mnou ako otrokyňa, alebo žena. Vyber si." 

,,Dobre, súhlasím," povedala miernejšie. Uvedomujúc si, že nemá inú možnosť. 

Nedôverčivo si ju premeral. ,,Čo si odrazu taká pokorná?" 

,,A mám na výber?" 

,,Poď sem," ukázal, aby mu sadla na kolená. 

Urobila to. 

,,Myslíš vážne, že si ma zoberieš?" 

Prikývla. 

,,Nech už je to za nami," vzdychol. ,,Chcem začať s tebou nový život úplne inde. Neobzerať sa, čo bolo a veriť, že nás čakajú, len krásne dni. A teraz..." usmial sa. ,,Čo keby sme našu dohodu spečatili milovaním. Ale tento raz to bude iné. Jemné, pomalé a nežné." 

 

                                                         X                       X                X

 

                                                                   

    

---