Imaginatívny kapitalizmus: prológ

Na začiatok mám naozaj len zopár najnutnejších pripomienok,

ale ako tak nad tým premýšľam, asi by bolo lepšie ich rozpovedať

prostredníctvom nejakého príbehu. Bohato postačia dve hlavné postavy

(muž a žena, mená nie sú podstatné), niekoľko desiatok neprítomných

komparzistov a priestor jednoaktovky. Už niet ani stopy po okolitej horľavosti,

ale tak trochu sa obávam, že sa prerieknem a privolám na seba hnevlivý genius loci

dávno strateného mesta, napríklad práve toho nášho. Ale teraz už niečo k tomu príbehu.

V prvom a zároveň poslednom akte dostanú prednosť jazerá,

plné technokratických kvetov a úryvkov z odborných textov.

Je ale dôležité, aby na seba nadväzovali. Prológ ešte stále pôsobí

až príliš vecne, akoby nešlo ani tak o začiatok, ale chaotické vhodenie

priamo doprostred abstraktného a nekonkrétneho deja, ktorým sa ako vlny

valia šokujúce pointy, bez toho, aby mohli byť adekvátne vstrebané.

Odkiaľ sa napríklad vzali tie melancholické škrabošky a krkolomné

gymnastické kúsky, stále vykonávané popri rannom škriekaní vtáctva?

Prečo sa v opustených izbách trúchli nad osudom hostí, ktorí sa nedostavili?

Vieš, ono je to taká miestna tradícia, nehľadaj za tým nijaké zlé úmysly.

Takže nejde o provokáciu? Ani o snahu posunúť hranice znesiteľného

a akceptovateľného zase ďalej? Nečakal by som, že z toho budú

nejaké problémy, koniec-koncov je jasné, že aj tieto formy umenia

si svojich fanúšikov stále dokážu nájsť. Možno by sme si mali prehodiť repliky,

vyškrtnúť tie jazerá a trochu viac sa sústrediť na prítomný okamih. Zároveň

by nebolo odveci nanovo si zadefinovať, o čom sa to vlastne rozprávame

a o čo nám ide, bezpochyby nám potom začnú dávať zmysel aj naše

vzájomné odpovede, dokonca na ne budeme nahliadať v kontexte rôznych

estetických štýlov. Čo sa páči tebe, nemusí sa páčiť mne, to je stará

známa pesnička, ktorej slová poznáme až pridobre. Tak do toho,

hlavne žiadny stres a príliš netlačiť na pílu. Ono sa to už nejak poddá.