Sme to čo sme /We are what we are/

Skrytý názov tohto pozoruhodného filmu je We are what we eat /Sme to čo jeme/ a iste to tak mysleli aj jeho tvorcovia. Na um zíde skoro rovnomenný album a pesnička Franka Zappu, You are what you is, čo by sa dalo voľne preložiť ako Si to čo je; angličtinárom ale aj slovenčinárom tu nepochybne zazvoní vnútorný zvonec.

No film je všetko iné len nie humor na spôsob známeho a predsa neznámeho hudobníka. Takýto by mohol pripadať len veľmi ťažkým prípadom adolescencie, prípadne ľuďom so špecifickou psychiatrickou diagnózou. Spomínam to však preto, lebo humorný postoj Franka Zappu ku všetkým vegetariánom: naplnenie strofy eat your shoes... /zjedz svoje topánky.../ z pesničky Mr. Green Genes /pán Zelené Gény/ bude pre vás po zhliadnutí filmu prechádzka ružovou, či zelenou záhradou.

Remake mexického filmu pojednáva o chudobnej rodine, ktorej nedostatok siaha do predchádzajúcich generácií, ako to už býva; z výskumu minulých životov jednoznačne vyplýva, že len asi 1 percento ľudí počas života migruje z nižšej do vyššej majetkovej vrstvy, čo je iste zlá správa pre protagonistov amerického sna, avšak recenzovaný film nám ponúka riešenie, ak chceme byť nasilu vtipní, pretože hrôza, ktorá je nám tu s chirurgickou precíznosťou servírovaná sa dá prekryť snáď iba humorom. Toto riešenie najlepšie vystihuje veta jedného z hlavných hrdinov filmu Franka /Bill Sage/, otca dvoch dcér, Iris /Ambyr Childers/ and Rose /Julia Garner/ „My nemáme nedostatok (jedla)“, ktorú vyslovuje, keď pozýva ku stolu miestneho lekára obce /Michael Parks/, ktorému pred časom zmizla dcéra. V okolí chodobnej oblasti zvanej Catskill Mountains totiž nezvestní ľudia, na rozdiel od poživne vôbec nie sú zriedkaví, a to najmä ženy.

Ich zmiznutie bezprostredne súvisí s temnými tradičnými praktikami rodiny Parkerovcov, z ktorej sme ešte nespomenuli matku umierajúcu v úvodných scénach filmu na záhadnú chorobu, ktorú obecný lekár diagnostikuje ako ochorenie Papuáncov, čím sa dostávame k podstate filmu. Viac v tomto momente neprezradím, nakoľko ani film samotný sa nesústreďuje na vlastné mäsiarske úkony, ale skôr na všetky veci, ktoré ich predchádzajú a ktoré s nimi súvisia a vyššie spomenutá chirurgickosť hororových aspektov je viac psychologická ako vizuálna, pretože pri tej druhej človek aj tak „vypne“ a vníma všetko so značným odstupom.

Vo filme Sme to čo sme sa to jednoducho nedá a na vyvolanie dokonalej hrôzy často stačí jednoduchý záber do taniera. Pokiaľ ide o pointu, človek si po zhliadnutí musí položiť otázku: Sme naozaj to čo sme? Nebyť rozporuplných pocitov, ktoré tento film v človeku vzbudzuje, čomu napomáhajú aj vynikajúce herecké výkony, najmä Parkerovie dievčat, ktoré sú otcom donútené pokračovať po smrti matky v rodinnej „tradícii“, by sme si snáď na ňu mohli aj odpovedať, že áno.

NvA