Na motívy majstra Smreka

Čas býva zvyčajne najobjektívnejším hodnotiteľom výsledku ľudskej práce. Cez jeho úzke hrdlo sa preoseje i to najskrytejšie zrno, ktoré sa zmení buď v neskonale vzácny klenot, alebo v hmotu, ktorá sa stráca v smogu zabudnutia a priemernosti. V podobných intenciách sa možno zamýšľať i pri Paberkoch Jána Turisa, no bolo by neobjektívne nemať na zreteli autorovu celoživotnú (?) snahu o vydanie básnickej zbierky. To by však nemalo byť kritérium, ktoré by determinovalo pohľad na Turisovu knižku. Každopádne ale autor priniesol kožu na trh a vedome sa tak vystavil pozornosti čitateľskej obce.

Ján Turis teda prichádza s žánrovo neskutočne pestrou zbierkou poézie i prózy. V Slove na úvod sa stihol predstaviť a v krátkosti zhrnúť svoje celoživotné postoje, aktivity žurnalistu, ktoré v spojení s priateľstvami Pavla Horova, Jána Kostru a Jána Smreka viedli údajne k tomu, že sa autor začal cítiť veršotepcom.

Jeho všezbierka má osem samostatných cyklov, v ktorých sa striedavo pokúša osloviť čitateľa ani nie tak emotívnosťou a lyrikou slova, ale práve pre neho typickou žurnalistickou metódou reportáží a príhovorov. Predsa však niektorým básňam nemožno uprieť poetickosť a celkom pútavú hravosť. Zdá sa však, že hovoríme o minoritnej časti Turisovej zbierky. Často sa pokúša vniesť do svojich básní Smrekove vitalistické tendencie, ktoré však nenapĺňa obraznými spojeniami slov, ale práve lexikou publicistického štýlu, čo uberá jednotlivým básňam to povestné kúzlo, ktoré robí poéziu poéziou.

Spracúva tematiku domova, rodného kraja, lásky, lásky k matke, radosti zo života, sociálnej ťažoby i prírodnej harmónie. Samotná sociálna tematika v jeho tvorbe predstavuje popri tematike lásky takmer neodmysliteľný prvok. Zdá sa, že nielen Ján Turis, ale i každý čitateľ jeho veršov “v tom strašnom žitia kolotoči! / pochopil, že bieda ovládla všetko dookola (báseň Slepec). Básnickú vycibrenosť sa snaží nahrádzať deklamatívnymi prvkami, rytmizáciou a rýmovou zviazanosťou veršov i strof. Tieto postupy našli svoje opodstatnenie napríklad v básňach Po rokoch, Tak nám treba, Hrad, či Na motív majstra Smreka.

V cykle Ženám dominuje máloobrazná zmyselnosť, silená ódickosť, patetický príhovor, no v ďalšej časti jeho knižky - Mená sa akoby slovným hračkárením a aforizovaním priblížil k jednoduchšej a k skutočne poeticky príjemnej recepcii, vyvolávajúc v určitých momentoch najmenej skryté a hrejivé úsmevy.

Zostávajúca časť publikácie Jána Turisa je ladená vo väčšej miere príležitostne. Ani tu sa nevyhýba vzletnému jazyku, deklamatívnosti, no na obzvlášnenie prináša akrostichickú i dialogickú formu. V prozaických častiach následne skĺza k didaktizmu, k nepoeticky prejavovému feminizmu, bez akéhokoľvek náznaku pátosu.

Básnik svoju sociálnu skľúčenosť niekedy vyvažuje obdivom výdobytkov civilizácie. Tak je to i v ódickej básni Mikrofón: “Prosté ľudské slovo obopälo zem./A v ňom, len v ňom sa skrýva radosť, smiech i ston./Vďaka ti za to mikrofón.”

V závere možno povedať, že knižka Jána Turisa plní skôr regiónom vytýčené priority. Tu si rozhodne zastane svoje miesto a nepotrebuje žiadnu obhajobu.

I keď tento Turisov exkurz do literárnej tvorby nepriniesol zvlášť zaujímavé podnety, rozhodne prispel k zosumarizovaniu jeho poetických, publicistických i rozhlasových literárnych aktivít, k vyzdvihnutiu Klenovca z regionálnej úrovne na celospoločenskú, i k priblíženiu postavy akademického maliara Jána Baláža. Na takejto úrovni je táto knižka jednoznačne prínosom.

Matej Hrúzik