Dedičstvo

Keď som jedného dňa upratovala povalu domu, tak som vynášala poklady na svetlo. Posledné roky /niekedy počas posledných štyridsať rokov/ musel bývať v dome niekto cez muziku – konkrétne som na záhrade niekoľko hodín sústredene pálila diplomy a ocenenia za vojenskú pochodovú dychovkovú hudbu. S týmto sa na povale naozaj nedalo existovať. Pochodovali sme okolo ohňa a za „Umcaca, umtata, umcaca ca“ na striedačku prikladali čestné uznania, zaslúžené uznania vojenskej posádkovej hudbe. Z medailí a vojenských vyznamenaní som si spravila zvonkohru. Boli z nehorľavého materiálu. Zvuk nebol bohvieaký, ale tak čo už môžem očakávať od dychovkových skalpov? Sem tam sme naďabili aj na noty, ale prevažovali ocenenia.  Myslela som si, že je dôležité očistiť dom od historických nánosov. Ten drobný detail, že mi na povale ešte ostal stáť kompletný moskvič, na to sme prišli až o niekoľko rokov neskôr. Dôležitejšie bolo dostať dychovku preč z domu. Mama mala príliš háklivé uši na plechové umcaca.

----------

Mám prastarý toastovač s periskopickým a peristaltickým zameriavačom. Funguje spoľahlivo dodnes. Udržiava rodinu v strehu. Funguje podobne ako mašina na tenisovom kurte, ktorá automaticky posiela loptičky tam, kde ich nečakáte. Toastovač vystreľuje sendviče po kuchyni s veľmi slušnou dráhou doletu. Stojím v kuchyni a uvažujem, či sa pri tej rýchlosti radšej uhnúť, alebo sa budem snažiť chytiť ten rozpálený kus chleba. Ráno je to tá najlepšia rozcvička. Najneskôr po druhej rane do čela sa preberiem a pochopím, že už je ráno. Modrina na mojom čele nie je znakom môjho šľachtického pôvodu, ale skôr dôsledok starnúcich mizerných a spomalených reflexov. Niekoľko čerstvo upečených toastov je uzemnených za chladničkou. A keď robím opekané chleby za teplého počasia a mám otvorené okno v kuchyni, niektoré exempláre končia v záhrade. Naposledy pravdepodobne jeden sendvič takto zabil sýkorku v kŕmidle v záhrade. Spí zakrytá celozrnným chlebom...