Milostivá nám nakynula

Tak trochu si pripadám ako veľmi nezodpovedná matka, majiteľka, doplňte si čokoľvek. Pred pol rokom sa mi stratilo zviera – mačka. Rok a pol stará, tigrovitá s veľkými špicatými ušami, drobná štíhla svetlá. Niekoľko mesiacov som chodila po najbližšom cintoríne, po najbližšej pitevni, okolo bývalej nemocnici – v súčasnosti sa tam dobre darí mačkám a narkomanom. Nemocnici som sa vyhýbala a dnu som nerada chodila ešte v čase, keď nefungovala. Moje dieťa videla jeho kolegyňa, ako márne mňauká na starom evanjelickom cintoríne, kde sa už roky nepochováva. Chodili sme po večeroch po parkoch, pozerali do brán a do dvorov, všade kde ešte bol kúsok bratislavskej zelene. Ešteže má Bratislava už všade nasiate parkoviská  paneláky a betónové kocky. Možno by sa ani nemalo nahlas mňaukať na cintoríne, aby sme nerušili našich luteránskych nebožtíkov. Kolegyňa videla môjho syna z trolejbusu mňaukať. Dodnes má tá kolegyňa pocit, že syn nemôže byť celkom v poriadku. A možno má pravdu, že v poriadku nie je. Možno by sa mala s niekým o tom poradiť, porozprávať sa a prípadne navštíviť psychiatra jedného, dvoch... Nemyslím, že by mňaukanie až tak vadilo.  Ale ani trochu nepomáhalo. Chodila som a hľadala svoju stratenú mačku. Tigrovitú. Takých je na okolí neúrekom. Vylučovala som tie, čo mali všetky labky čierne – naša mala jednu labku ružovú, Očividne pri výrobe došlo farbivo. Vylučovala som všetky tmavé mačky, s kratšími ušami, kocúrov, príliš pásikavé, príliš málo pásikavé...

Po pol roku sa milostivá našla. Dostala sa až k pôvodnej majiteľke  a my sme si sem po “našu“ tuláčku prišli. Mali sme vytiahnuté mobily a porovnávali sme jednotlivé škvrny na kožuchu so škvrnami na fotke v mobile. /Asi ako keď stratíte auto, nájde sa vaše auto medzitým niekde inde, doškriabané, dotlčené s inou ŠPZ, alebo porovnávate dva úplne rozdielne obrázky a nájdi aspoň štyri spoločné body./ Nebolo to až také ťažké ako inteligenčné testy a mali sme dostatok času na tento test a vypĺňali sme ho traja. IQ minimálne 300 – s bývalou majiteľkou a s jej tromi vlastnými mačkami . Spolupráca bola dovolená a neotáčal sa každý obrázok pri ďalšom pokuse o 90 stupňov. Snažili sme sa hľadať bodku, škvrnu zhruba na tom istom mieste u mačky ako aj na obrázku. Maximálne mačka občas otočila hlavou, keď jej došla trpezlivosť. Snažili sme sa nájsť rozdiel, alebo naopak potvrdiť si že tento tmavý obrovský zver je naša útla svetlá mačka so špicatými ušami. Nájdi aspoň štyri rovnaké časti kožucha – fotografia proti skutočnosti. Pre pokročilú nočnú dobu nám to dlho trvalo. Boli sme traja plus jedna proti jednej mačke a občas proti sebe navzájom.

Je fakt, že patrím k rodičom, čo sú schopní zaprieť svoje vlastné dieťa už potom, čo ho pol hodinu nevidia. No dá sa to pripísať mizerným poveternostným podmienkam, ale zase poprela som obe svoje deti aj s ich kamarátkou. Nie len vlastné potomstvo. Lyžovali sme prvý raz na neznámom mieste a keď som sa vyviezla sedačkou, zistila som, že nevidím ani na krok. Odhliadnuc od toho, že aj za lepších svetelných podmienok som mizerný lyžiar, scvakla som lyžiarky k sebe a zahlásila som, že dolu – alebo kamkoľvek by to malo byť, nebolo vidieť, ani ktorým smerom by to „dolu“ mohlo znamenať a kde by to končilo. V lepšom prípade v lese, v horšom v nejakom plese, alebo kúsok nad nejakou priepasťou. Ja dolu nepôjdem! Deti boli rozhodnuté zlyžovať to. Okolo nás sa pomaly zviezol lyžiar. Jeden jediný. Oslovila som ho a požiadala, aby zviezol deti dolu. Ja som už mala namierené k sedačke naspäť a po chvíli dôrazného naliehania z mojej strany a kliatia na stranách obidvoch – to už som mu vysvetľovala ako dlho by ma hľadala ich horská služba /nebola som poistená a dosť pochybujem, že by sa nejakej poisťovni nado mnou pohlo srdce, alebo aspoň lavínový kameň/. Otočila som lyže nasadla a zviezla som sa sedačkou dolu. Hmla bola aj tu, ale o niečo menej hustá. Držala som sa pevne línie pomy a jazdila som hore a dole jediná široko ďaleko – teda tak široko a ďaleko síce vidieť nebolo, ale s nikým som sa nepredbiehala a nik mi nešliapal na končeky lyží. Navyše na tie konce lyží som si aj tak nedovidela.

Asi po hodine sa z hmly vynorila postava v čiernom a spýtala sa ma, či som tá s deťmi. Okamžite som to poprela. V strese a v hmle a v bolesti zapriem všetko a okamžite aj svoje deti, ako aj jedno cudzie dieťa. Nikdy by nebol zo mňa dobrý partizán, alebo mučeník. Pri bolesti, v strese, za mizerných svetelných podmienok okamžite popieram všetko možné a navyše používam systém náhodných odpovedí typu: áno, možno, neviem, nie. V nemčine by sa k tomu áno, možno viem pridal aj náhodne vytiahnutý z hlbokých útrob úplne nepoužiteľných útržkov spomienok - druhý kondicionál. Prvý sa nemal odkiaľ vnoriť, aj v mojom vedomostnom ruksaku vládla tma, chaos a veľa vreciek s neznámymi zvyškami dávno nepoužiteľných vecí. Niečo podobné ako pri stvorení sveta, ale tu by to ani poriadna rana, väčší tresk nenapravila.

Bol to ten chudák, čo som  mu ich zavesila na krk a iba sa mi pokúšal dať vedieť, že deti sú v poriadku a nachádzajú sa dolu pri stanici vleku. Bodaj by neboli, keď lyžujú lepšie ako ich matka. Mňa totiž učil lyžovať lyžiar - zjazdár, kým oni mali smolu na učiteľku mamičku notoricky mizernú lyžiarku. A tak lyžujú dnes ďaleko lepšie ako ja. I keď to zase nie je také ťažké.

Nepatrím ani k tým šťastlivcom, čo sa im po rokoch putovania vráti manžel a oni ho spoznajú na základe jeho neochoty pohnúť s manželskou posteľou.  Teda môj manžel a Odyseus by tiež nerád posúval akýkoľvek kus nábytku, ale nie preto, že ho urobil nedajbože sám a bol by pevne prirastený k podlahe, napríklad preto, že bol z jedného kusu dreva - stromu. A už vôbec by okolo neho nevytiahol múry domu a zakryl celé svoje veľdielo strechou. Ale ak by bol niekedy spravil čo len poličku, nesmeli by sme s ňou hýbať. Určite by som nepárala v noci to, čo niekto cez deň utká. Teda aj keď to tkali budúci ženísi pre Penelopu /bola ešte stále pekná, zachovalá a bohatá, aj keď asi už nie najmladší ročník/, kým Odyseus sa túlal niekde po svete dvadsať rokov. Za odmenu dostal od kráľa Polyxena kráter – má v súčasnosti niečo okolo 400 kilometrov priemer a je na mesiaci /ten mesiac patrí skôr Saturnu než nám/ – veľmi praktický darček už vtedy a aj neskôr. Veľmi nerada páram a ničím svoju vlastnú robotu, nieto ešte cudziu. A navyše podlieham akciám. Keď sa teda nahrnie dosť ženíchov – a sú akční, bola by škoda nevybrať si. Vedia strieľať, tkať, niektorí vyzerajú celkom k svetu – možno je medzi nimi aj niekoľko hokejistov. A že ženísi nepohnú kusom nábytku a nenapnú tetivu na starom zaprášenom doma povaľujúcom sa luku? Nikto nie sme dokonalí...

Nebola hmla, svetelné podmienky boli vynikajúce, ale kľudne by som bola poprela nielen svoje deti, ale aj svoju čerstvo nájdenú po polroku túlania mačku. Boli dve hodiny nad ránom, keď sme sa konečne zjednotili, že je to ona, že je naša a berieme si ju znovu domov. Naivne sme si predstavovali, že príde dáma domov a pomôže nám s výchovou nášho mačiatka, ktoré sme si medzitým zaobstarali a ktoré nás berie ako trenažér na hru, najradšej útočné hry zubami a pazúrmi.

Nedošla dáma, došiel Lotrando. Naštvaný otrávený všetkým  a každým. Otočený chrbtom k nám a vrčiaci na každého a na všetko.