Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Trhlina

13. 06. 2021
1
0
339
Autor
Sidneckij

Venované pamiatke H. P. Lovecrafta.

 

Jsem Bohem temnoty, odvraceč světla
Mým domovem je labyrint nicoty,
Já znám smysl a význam bytí uprostřed prázdnoty.

Frater Archechempe – AZATHOTH




Úryvky z rozhovoru Stephany Kain

  1. 4. 1997 – St. Georgia




Niekedy sa veci nehýbu smerom, ktorým chcete. Neznámo a strach. Je to práve neznámo, čo vás spočiatku láka a strach, ktorému sa vašim skepticizmom snažíte predísť. No nevidíte, že tým sa len prehlbuje priepasť, do ktorej sa rútite . Ani si neuvedomíte, kedy ste spravili osudný krok po ktorom už neexistuje cesta späť.

To, čo sa udialo tej noci sa len ťažko opisuje. I po rokoch sú tie obrazy, tak bizarné a neopísateľné slovami, stále živé a desivé. Akoby sa nevryli len do mojej pamäte, ale prenikli mnou a ja sa stala ich súčasťou. Nedokážem sa ich zbaviť, tak ako oni sa nevedia zbaviť mňa. Lenže oni sa ma zbaviť nechcú. Nečudujte sa, že spomienke prisudzujem až organický a bytostne prítomný charakter, ale lepšie vám to neviem opísať. Možno neskôr pochopíte.

...

Určite ste čítali novinové články, ktoré sa týkajú môjho prípadu. Môžem vám ich priniesť, ak by ste chceli, ale ani jeden z nich nezachytáva skutočnosti tej noci. Nehovoriac o hrôzach, ktoré sa v tom dome udiali. Polícia ten prípad uzavrela. Obhliadka domu nepotvrdila žiadnu z tých obludnosti, ktoré sa Vám pokúsim vylíčiť. Bola som hospitalizovaná, ale žiadne lieky, sedatíva, či terapia nedokážu potlačiť sny, ktoré snívam každú noc. Nebudem Vám ich opisovať, lebo vy by ste im nerozumeli a ako ste sám povedal, zaujímajú Vás udalosti tej noci. Poviem len toľko. Ak sa Vás dotkne To, začnete snívať jeho sny. Sny, ktoré sú oveľa reálnejšie ako to, že tu teraz sedíme a pijeme čaj. Cítim jeho chuť, teplotu, vidím Vás, uvedomujem si, že plynie čas, ale pre mňa je táto realita len príjemným snom. Sny Prastarých nie sú ohraničené vnímaním, plynutím času, nejakými rozmermi. Sú absolútne a nekonečné. Našťastie sú to stále len sny a ešte sa z nich dokážem prebudiť, lebo som pripútaná k tomuto svetu.

...

Vidím na Vás, že ste prekvapený a pýtate sa, ako môžem byť taká pokojná ak je pravda to čo Vám rozprávam, ako to že som nezošalela a neskočila pod vlak alebo niečo podobné. Ale ako som už vravela, som vďačná za každý deň, ktorý môžem prežiť tu na zemi, s ľuďmi, lebo viem kde skončím ak by som stratila i to posledné puto, ktoré ma k tejto zemi viaže a tým je toto telo. Rozumiete? Ale akoby ste mohli. Až teraz chápem, prečo si Ebenezer D., strýko môjho priateľa, ktorého meno som prestala vyslovovať a ktorý tej noci zomrel, dal vytesať na náhrobok vetu: „Váš boh, je bezmocný.“ Nie, nebol to samoľúby posmešok starého blázna, ale varovanie, človeka, ktorý sa stretol s Tým. Aspoň vidíte, aký je náš ľudský jazyk nedokonalý.

...

Pýtate sa prečo už nikdy nevyslovím meno človeka, ktorého som milovala? Prečo tvrdím, že zomrel aj keď sa jeho telo nenašlo? Preto lebo ho stretávam každú noc v sne a už len myšlienka na neho mi spôsobuje utrpenie, ktoré sa ťažko opisuje. Napriek tomu, že ho milujem, neželám mu nič iné ako smrť. Tá, by bola pre neho vykúpením.

Teraz sa Vám pokúsim opísať udalosti tak ako sa stali. Poviem Vám presne to isté, čo som povedala polícií, lekárom, ktorý sa mi snažili pomôcť.

Bolo to v januári, keď prišlo oznámenie o smrti Ebenezera D. Pamätám si to, bol napadnutý čerstvý sneh. Rozhodovala som sa, či z oznámením počkám, kým sa zdravie môjho priateľa zlepší, alebo mu ho odnesiem do nemocnice. Vedela som, že sa ho správa dotkne a ešte viac to, že sa kvôli svojej chorobe nebude môcť zúčastniť pohrebu. Oznámenie som mala v kabelke a keď mi doktor povedal že jeho stav sa zlepšuje, túto smutnú správu som mu predala. Nedal na sebe vidieť známky smútku alebo ľútosti. Konečne smrť sa dala očakávať, napriek chatrnému zdraviu sa Ebenezer dožil úctyhodných 87 rokov. Rodina ho, okrem môjho priateľa, zavrhla a kvôli jeho čudáctvu sa s ním ani nestretávala. Vedela som, že svojho strýka navštevuje a že majú toho veľa spoločného. Nikdy mi však nerozprával o týchto návštevách.

...

Týždeň po pohrebe sa v nemocnici objavil človek. Videla som ho stáť nad jeho lôžkom a keď som prišla, muž v obleku a čiernou koženou aktovkou bol na odchode. Neviem, čím na mňa tak zvláštne zapôsobil. Možno to bolo tým starým, akoby zaprášeným čiernym oblekom alebo tvárou, ktorej výraz mi nič nehovoril. Na prvý pohľad by ste nemali dôvod si niečo také o tomto mužovi myslieť a neviem na to prísť ani teraz i keď po tom, čo sa stalo, by mi to malo dávať akýsi zmysel. Mala som pocit akoby mi srdce obalil akýsi vnútorný chlad, ktorý zo mňa vysáva energiu. Môj priateľ, mi oznámil, že to bol právnik a priateľ zosnulého strýka. 

Strýko mu odkázal celý svoj majetok. Teda svoj dom. Ebenezer sám žiadnych potomkov nemal a v podstate s tým jeho rodina rátala a ako som sa neskôr dozvedela ani o majetok nejavili žiaden záujem, akoby pre nich neexistoval. A okrem listov mal ešte niečo v rukách. Starú kovovú schránku. Akosi mi vtedy prišlo, že prívesok - kľúčik, ktorý môj priateľ nosil od malička stále na krku k tej zvláštnej schránke patrí. Moja intuícia ma neklamala a netušila som aký spád naberú udalosti po jej otvorení. Teraz už viem, že niečo tušil aj on, lebo s otváraním sa neponáhľal. Otvoril ju až dva mesiace potom ako sa vrátil z nemocnice. Bol v nej denník. Cestovný denník mladého Ebenezera, ktorý si písal počas expedície v Južných moriach a niekoľko mesiacov potom ako sa vrátil. Bol to objav, ktorý sa nikomu nemal dostať do rúk. 

Neviem, či to bola zvláštna zhoda náhod, alebo mu strýko už dávno predurčil osud. Neviem, ale teraz je zbytočné nad tým uvažovať.

Všetko nasvedčovalo tomu, že po aprílových búrkach príde konečne teplá jar. Môj priateľ mi nepovedal, že otvoril skrinku. Vlastne o tej udalosti s jeho strýkom sme sa vôbec nerozprávali. Jeho zdravotný stav sa zlepšoval a zmena počasie mu len prospela a znova sme prežívali šťastné chvíle. Asi dva mesiace potom mi oznámil, že sa chystá na víkend odísť do domu svojho strýka. To bolo prvýkrát, čo o návštevu, teraz už jeho majetku, prejavil záujem. Naliehala som, že chcem ísť s ním. Myslela som si, že spoločný víkend na vidieku nám obom spraví dobre. Neprotestoval, ale tvárou mu prešiel zvláštny tieň. Jediné čo mi na to povedal, že sa mi tam nebude páčiť, lebo jeho strýko bol nielen čudák správaním, ale sa aj obklopoval čudnými vecami. Na to som mu odpovedala, že sa nemusí báť a že sa teším na „čudný“ výlet. Teda ak mi rozumiete ako som to myslela. 

Vyrazili sme však trochu neskôr ako sme mali na pláne. Kvôli mne, lebo doma matka v ten deň oslavovala svoje narodeniny a pozvala na spoločný obed aj môjho priateľa aj napriek jej negatívnemu postoju k nášmu vzťahu. Dedina, v ktorej Ebenezer žil, bola asi 250 kilometrov na sever v horách.

... 

Noc nás zastihla už v horách. Dolinu ihličnatých stromov zahalila hustá hmla a z cesty si pamätám len kuželi svetla, ktorým naše auto osvetľovalo serpentíny. Zdali sa byť nekonečné. V aute sme sa takmer nerozprávali, sústredil sa na cestu a ja som sa snažila zaspať. No atmosféra toho starého lesa mi to nedovoľovala, bolo to pre mňa niečo neznáme a svojím spôsobom pochmúrne. Akoby ma stále nútil mať otvorené oči. V meste nikdy nepocítite takú odlúčenosť od sveta a pokoj, ktorý v sebe nesie múdrosť iného sveta. Ale nie tak iného akoby sa zdalo, možno je to práve ten strach, ktorý ľudí vyhnal z prírody do miest. Do sveta, ktorý si vytvorili pochopiteľnejší. Ľudia, sú tam tiež uzavretejší, akoby boli tým pocitom presiaknutí a stotožnení s ním. Preto možno na človeka z mesta, pozerajú ako na niekoho, kto skutočne nevie o čom svet je. Nie je to povýšenectvo, to v nich len rezonuje táto primitívna múdrosť a sami si to neuvedomujú.

Pravdu povediac, Ebenezerov dom som si predstavovala inak. Bola to stará vila, ktorú si dal postaviť istý menej významný architekt v 30. rokoch. Bola udržiavaná a na prvý pohľad nepôsobila dojmom, že v ňom žil starý podivín. Dokonca aj ako tak udržiavaná. Z auta sme si zobrali veci, ruksaky a spacáky. Nechcela som riskovať, že budem spať pod nejakou stuchnutou perinou. Obaja sme mali pomerne dobrú náladu, no boli sme vyčerpaný cestou. Niečo sme zjedli a ja som sa rozhodla prezrieť si dom. Môj priateľ akoby sa bál, že chytím niečo do ruky a rozbijem alebo sa dostanem kam nemám. Stále mi bol v pätách a vysvetľoval mi, že všetky tie veci si strýko nazhromaždil buď na svojich cestách alebo si ich dal vyrobiť alebo mu ich darovali ľudia, ktorý si ho vážili. Vraj bol v istých kruhoch vážený, ale podľa vecí som si nebola istá či by som sa niekedy do tých kruhov chcela nazrieť. Môj priateľ ma nechal v knižnici a povedal, že čoskoro sa vráti.

Vzala som si z knižnice nejakú knihu, sadla si do veľkého a očividne starého čalúneného kresla, ale po pár vetách som sa nevedela sústrediť a vôbec som nevedela o čom čítam. Viečka som mala čoraz ťažšie. Zaspávala som a nepamätám si ako som sa dostala do postele, či mi pomohol môj priateľ, či som sa do spacáku uložila sama. Spala som tak tvrdo, že neviem ani či spal vedľa mňa. Do snov sa mi dostal zvláštny zvuk. Nevedela som, či je to niekoho hlas alebo hudba, no akoby sa v ňom opakovalo jedno slovo, meno alebo miesto. Mala som však pocit, že mi niečo ten hlas chce povedať. Nerozumela som mu.

...

Ráno, keď som sa prebudila na svit slnka, ktorý sa predieral do izby cez ťažké červené závesy, ktoré  niekto na rýchlo odhrnul.

Môjho priateľa som našla v kuchyni, bol nesústredený a mala som pocit, že sa predo mnou snažil niečo skryť. Pripravoval raňajky, ale veci mu padali z ruky. Povedala som mu nech si sadne a raňajky som dokončila sama. Po raňajkách som chcela ísť na prechádzku, ale nakoniec som šla sama. Povedal mi, že musí niečo naštudovať v knižnici svojho strýka, kvôli tomu vraj sem prišiel. Nechala som ho. Nechcela som totiž obom pokaziť deň. Sľúbil mi, že mi to večer vynahradí.

Nebudem opisovať všetko, čo som v tom mestečku sama robila. Už aj tak sa moja pamäť upína na momenty, ktoré prišli potom. Poviem, len toľko, že som sa snažila komunikovať s ľuďmi. No ako náhle som vyslovila strýkove meno, ľudia aj napriek tomu, že možno nechceli, no nedokázali vo svojej prostoduchosti a úprimnosti skryť odpor voči tomu človeku a miestu.

Keď som sa vrátila do domu, bolo niečo malo po jednej hodine. Môjho priateľa som nemohla nikde nájsť. Knižnica vyzerala, akoby niekto niečo zúfalo hľadal. Knihy a rôzne fetiše boli porozhadzované po miestnosti. Prešla som celý dom, ale nikde som ho nemohla nájsť. Ani v záhrade, v ktorej sa nechal starý Ebenezer D. po kremácií rozprášiť a kde mal pomník. Zmocňoval sa ma istý nepokoj, no snažila som sa upokojiť. Uvarila som si čaj a vzala niektorú z knižiek, ktorá ležala na zemi. Bol to starý spis, písaný v nejakom zvláštnom jazyku a symbolmi, ktoré pôsobili veľmi staro. Medzi porozhadzovanými vecami som našla denník písaný rukou. Patril Ebenezerovi, ktorý si písal z jednej zo svojich expedícií v Južných moriach. Našiel starodávne mesto a artefakt. Artefakt o ktorom tvrdil, že nikdy nemal znova uzrieť svetlo sveta. Listovala som si tento starý rukopis a poznámky boli stále menej a menej čitateľné a prepísané rôznymi divnými znakmi šialenej mysle. Počkajte, prinesiem Vám ho, možno sa Vám bude hodiť do reportáže.

...

Znova som zaspala v kresle. Neviem, ako dlho som spala, ale keď som sa prebudila, slnko zapadalo a do izby vrhalo zvláštny tieň. Znova som v sne počula tie hlasy, ale akoby boli zreteľnejšie, no stále som im nerozumela, čo mi chceli povedať. Oproti v kresle som zazrela postavu. Jej tvár bola nezreteľná, lebo sedela proti svetlu. Cítila som, že ma pozoruje. Vzduch v miestnosti akoby oťažel. Prešiel mnou desivý mráz. Zostala som paralyzovaná. Nebol to môj priateľ a zároveň som si nebola istá, či to nie je môj prelud. Prehovorila, suchým a mrazivým hlasom, ktorý nemal zo životom nič spoločné. 

„Nemala si sem chodiť. Odíď! Odíď, kým je čas. On už si svoju cestu vybral. Nemôžeš ho zachrániť!“

Bola som vydesená a cítila som, akoby mi niekto dýchal na zátylok. Postava v kresle sa naklonila zo svetla a ja som vtedy rozoznala tvár. Bola to tvár mŕtveho Ebenezera D. a na ktorom bolo poznať známky rozkladu. Dokonca som zacítila pach, jeho hnijúceho tela. Na rameno mi dopadla ruka a ja som zdesene vykríkla a strhla som sa. Stál tam môj priateľ a díval sa na mňa. Otočila som sa späť na Ebenezerov prelud, ale kreslo bolo prázdne. No pach vlhkej hliny a rozkladu, bolo stále cítiť. Bola som vydesená a vrhla som sa na môjho priateľa, ktorý ma objal a niečo mi zašepkal do ucha. Nevnímala som jeho slová, lebo mi v ušiach stále rezonovalo to suché „Odíď!“

...

Môj priateľ vyzerala, oveľa pokojnejšie ako keď som ho opúšťala. Nepýtala som sa ho kde bol. Bola som rada po tom desivom zážitku, že je pri mne. Upokojil ma, že to sa mi len zdalo a ja som mu uverila. Predsa ma varoval, že to bude trochu zvláštny výlet a neskôr večer, keď sme si otvorili fľašu vína, som sa tomu smiala. Zhovárali sme sa celkom uvoľnene a to som ani netušila, že to má byť náš posledný spoločný večer. Môj priateľ to vedel, ale ničím mi to nedal najavo. Všetko to v sebe niesol. Už bol rozhodnutý a pripravený. Už si vybral svoju cestu, z ktorej nebolo cesty spať. V ten večer sme sa milovali. Neviem či to bolo spôsobené tým vínom, alebo zážitkami toho dňa, či to bol len výplod mojej fantázie. Myslíte si čo chcete, ale na tu poslednú noc nikdy nezabudnem. Mala som pocit, akoby som kmitala medzi dvoma svetmi, ktoré sa navzájom prelínali. Tento pocit mávam často keď zaspávam.

To čo sa odohrávalo po tom ako som sa zobudila bola čistá hrôza, nočná mora z ktorej sa neviete prebrať. Najprv som si myslela, že stále spím a prebudila som sa do nejakého hrozného sna. Steny domu pulzovali a ich štruktúra sa stále menila. Tvorili akúsi membránu do druhého sveta plného ohavných stvorení, chápadiel a grimás. Všetko akoby obalil odporný sliz. Neboli to len steny ale samotná posteľ a periny, v ktorých som cítila pohyb. Vystrašil a prebral ma z paralýzy môj vlastný krik. Vykopala som sa z postele a utekala som z domu. No nevedela som nájsť dvere a chodbami, ktoré si vôbec nepamätám, že tam pred tým boli som blúdila dokola. Svojho priateľa som nevedela nájsť a márne som kričala jeho meno. 

Ocitla som sa pred dverami do pivnice, z ktorej jedinej vychádzalo zvláštne zelené pulzujúce svetlo a hlas, ktorý mi vzdialene pripomínal hlas môjho priateľa a hlas niekoho druhého. Oba sa zhovárali v mne neznámom jazyku. Pôsobil v tom okamihu desivo a starodávne.

Neváhala som a v rozbehla som sa dolu kamenným schodiskom do podzemia. Nedávala som si však pozor a šmykla som sa. Musela som upadnúť do bezvedomia a prebrala som sa až na to ako ma niečia ruka ťahá po chodbe, všade bolo cítiť benzín. Krvácala som. Tam kde som mala nohu bol len kýpeť narýchlo stiahnutý opaskom aby zastavil krvácanie. Zreteľne som videla rany po zuboch, ktoré ma o nohu pripravili. Znova som stratila vedomie, no len na okamih. Ruka, ktorá ma ťahala bola ľadová a keď som sa otočila z hrôzou som vykríkla. Bol to mŕtvy Ebenezer, ktorému ani kremácia nezabránila vrátiť sa medzi živých. Bol to ten istý prelud, ktorý ma varoval a tento krát mi zachraňoval život. Dom bol v plameňoch a zo všadiaľ sa ozývalo neľudské kvílenie, z ktorého tuhne krv v žilách. 

Ebenezer ma vyniesol do bezpečia a pred tým ako sa vrátil do domu naplniť svoj osud, mi niečo povedal. Niečo, čo navždy zmenilo môj život.

Len zázrakom som prežila. Našli ma hasiči niekoľko metrov od zhoreniska, ale ten príbeh už poznáte.

… 

Myslím, že som k Vám nebola úprimná, drahý priateľu. Vidím, že čaj, ktorý som Vám pripravila už začína pôsobiť a vy začínate cítiť únavu. Ako som spomínala. Je to neznámo a strach, ktorého rovnováha človeka poháňa dopredu a zároveň ho brzdí aby neskončil na miestach z ktorých už niet návratu. Niektorí si dokážu porážku priznať včas a iní, ako som hovorila som si ani neuvedomia, kedy spravili ten osudný krok a rútia sa do temnoty, ktorú si však vlastným skepticizmom nepripustili a pokúsili sa ju svojou namyslenosťou prekonať. Alex, môj priateľ, tej noci otvoril bránu. Bránu, ktorá bola po Ebenezerovi jeho dedičstvom. Ebenezer nemal dôvod ju otvárať. Vedel, aké hrôzy sa v nej ukrývajú, ale tak ako Alex. Ebenezer ho na túto úlohu dlho pripravoval. Lenže Alex bránu otvoril. Nepovedal mi ani on ani lekár, že jeho choroba sa nezlepšila a čoskoro by ho aj tak čakala smrť a jedine skrze ňu sme mohli ostať navždy spolu. Otvoril ju a seba použil ako pečať. Stal sa súčasťou Tých, ktorý ňou chcú preniknúť na tento svet. Tak vznikla trhlina, ktorá si vyžaduje každoročne rituálnu obetu. Ľudskú. Ak by som ju nepriniesla, už sa s ním nikdy nestretnem a trhlina sa uzavrie. Stal sa pánom mojich snov a ja jeho jedinou kňažkou.

No tak, prijmite Váš osud s pokorou. Nikto Vás predsa nenútil a keď sa nad tým zamyslíte, boli to Jeho sny, ktoré Vás ku mne priviedli a Vaša túžba po neznámom i keď ste v hĺbke duše tušili ako to dopadne. Sny, ktoré túži zdieľať so všetkými. 

Sny Prastarých.

 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru