Kňaz a obeta - úryvok 4

Toto je štvrtý úryvok z kratkej novely. Čoskoro ju dokončím a zoradím do zbierky. Za akúkoľvek krytiku budem vďačný. Vďaka 

The freedoms of others should be respected,

including the freedom to offend.

To willfully and unjustly encroach upon the freedoms of another

is to forgo one's own.

4th Tenet

 

„Pomoc,“ zašepkal som do tmy.

 

Nemal som silu zakričať. Sedel som pod mostom na zemi. Nohavice som mal presiaknuté teplou tekutinou. Na prekvapenie mi nebola zima. V ušiach mi šumelo s rytmickou intenzitou, ako vlny oceánu. Bola hlboká noc, alebo niečo nad ránom? Kompletne som stratil pojem o čase. Zatvoril som oči, no prudko som ich otvoril. Hlavne nezaspať. Hlavne nezaspať.

 

Brieždilo sa a ja som sedel na machu pod veľkou lipou na okraji lesíku. Šaty som mal dotrhané. A s prvými lúčmi letného slnka som rozoznal farbu vlastnej krvi. Bola tmavá. Tmavšia ako som si predstavoval. Tmavšia ako keď si porežete prst. Ranu na prvom boku som zatláčal čo najsilnejšie ako som vládal. Zaťal som zuby a bezradne udrel hladkú kôru starého stromu. „Prečo?“ Otázka, na ktorú som márne hľadal odpoveď.

 

Sucho v ústach. Ľavou rukou som sa načiahol po svojom ruksaku. Ostrá bolesť. Zaťal som zuby a zadržal dych. Načiahol som sa. Svaly zlyhali a ja som sa zvalil na bok. S vypätím posledných síl som pritiahol ruksak a prevrátil sa na chrbát. Po dlhej dobe zápasením s vakom a fľašou ľavou rukou a zubami, podarilo sa mi dostať nejakú tekutinu do úst.

 

Volali ma rôznymi menami akoby ma nepoznali. No ja som ich poznal, boli to všetko muži z neďalekej dediny. Kde som deň predtým predával, opravoval, vymieňal hrnce. Obrátil som sa a videl som, že všetko porozbíjali. Neokradli ma. Peniaze, tých pár strieborných, čo našli, mi hodili do tváre. Ľavou rukou som jednu mincu nahmatal. Zodvihol som ju. Znak alebo Ludvik? Obe strany boli krvavé. „Prečo?“

 

Zatláčal som ranu ako som vládal. Dúfal som, že čoskoro niekto pôjde okolo a zavolá sanitku. Nemal som byť hrdina a dať im telefón. Namiesto toho som ho hodil do rieky. Boli dvaja, no nôž som nečakal. Do tváre som im nevidel, mali čierne kukli. Tlak na ránu oboma rukami. Zasyčal som. Ťažko sa mi dýchalo. Asi prichádzal šok. Sústreď sa. Pravdepodobne nezasiahli žiadne dôležité orgány. Zrazu som mal chuť na cigaretu.

 

Ohnisko dohorelo a len tu a tam z popola presvital žeravý uhlík. Chlieb a syr boli rozšliapané do trávy. Čutora s vínom zavesená na mojom vozíku bola prepichnutá a len tu tam z nej kvaplo. Čo by som teraz dal za glg dobrého vína. Slnko vychádzalo a pastvinu a polia zalialo farbami. Na neďalekých kopcoch vinní réva. Cestička sa vinula medzi poliami a ja som videl po nej ísť dve postavy. Ženy s kosami. Chcel som zakričať, no nedokázal som nabrať dych. Zamával som voľnou rukou. Zamávali naspäť a pokračovali v ceste. Tak krásny deň zomrieť. Pousmial som sa nad svojim osudom a držal som hlavu hore, aby som si zapamätal obraz prebúdzajúcej sa krajiny.

 

Díval som sa na konštrukciu mosta, pod ktorým som ostal ležať. Masívne železné trámy. Boli typ I alebo H? Asi I. Snažil som sa vypočítať, koľko šraubov museli použiť. Myšlienky mi pretrhol prichádzajúci vlak. Že by otvorili stanicu? To nedáva zmysel. To by tadiaľto niekto musel prejsť. Na bicykli alebo pešo do práce. Musí to byť nočný nákladný vlak. Hlava sa mi točila. Z posledných síl som sa snažil nestratiť vedomie. Nemôžem takto umrieť. Pojem o čase som stratil. Nevedel som, či ubehlo 10 minút alebo 2 hodiny. Zrazu som mal pocit, že som toľko veci nestihol a zanedbal. Vyhŕkli mi slzy a nepríjemný pocit, že mi zlyhal zvierač. Tá hanba, keď ma niekto nájde.

 

„Musíš to nechať. Opustiť tento svet. Každý si musí prežiť smrť,“ hlas spoza neviditeľného závesu.

 

„Ja viem Zuzana, ale keď svet je tak krásny,“ šeptal som. Slnečné lúče zohrievali tvár a mach okolo mňa. Usmieval som sa do tváre slnka.

 

„Prišiel si na to prečo, ťa napadli?“

 

„Áno.“

 

„Prečo?“

 

„Žiarlivosť.“

 

„Odpustil si im?“

 

„Hej. A nechaj ma ešte pár minút vychutnať si moje posledné minúty.“

 

„Hej, ale potom musíme ukončiť dnešnú terapiu,“ poznamenala Zuzana. „Ešte som sa nestretla s nikým, kto by umieral tak dlho počas regresu.“

 

„Nečakáme všetci na tento magický moment?,“ a ponoril som sa do romantickej predstavy francúzskeho vidieka.

 

„Blázon,“ poznamenala Zuzana.

 

„Hej, si v pohode?“ zohla sa nado mnou postava. Veľká hlava nočného strážnika mi zatemnila výzor. Svet strácal svetlo a rytmické zvuky vlaku sa strácali v tme.

 

„Do tvojich rúk porúčam svoje telo,“ zašepkal som do tmy.

 

„Hej, ostaň so mnou, synu!“ posledné slová, ktoré som zachytil a upadol som do sladkej tmy. Tej, ktorú sme si vychutnávali pred počatím.

 

---