Ondrejovi

Včera som sa vrátil zo Slovenska. Mal som naplánovanú dovolenku, no nečakal som, že sa zúčastním pohrebu. Spolužiak zo strednej školy. Autonehoda. Odišiel na nočnú jazdu odreagovať sa. Zanechal za sebou matku, ženu, dve deti, priteľov. Z mojich spolužiakov som bol asi posledný, kto ho stretol. Bol slnečný deň a dohodnutý sme boli na kávu v malej pizzerií na Medenej. Takmer som ho nespoznal. Namiesto chorľavého vysokého a trochu emáckeho chlapca som stretol vysokého muža, dobre stavaného s veľkou bradou. Ako by sme sa stretli včera v škole, automaticky sme začali konverzáciu o literatúre, filmoch a hudbe. Vymenili sme si zopár mien a s prekvapením sme zistili, že obaja poznáme tých istých neznámych umelcov na okraji kultúry a dekadencie. Rozpovedal som mu o svojich hudobných pokusoch a pár koncertov, ktoré sa mi podarilo náhodou zorganizovať. Usmial sa a povedal, že ak chcem preraziť musím sa vydať mainstreamom a ak budem mať meno, potom si môžem takto ulietať. V tomto sme sa nezhodli. Ale aj tak veľmi príjemné stretnutie.

Zaujímavé, že toto bola vlastne prvá stretávka so spolužiakmi, ktorej som sa zúčastnil a Ondrej tak isto. Lukáš, Peter, Veronika, Karolína a zopár ďalších. Na žiadnej inej stretávke som nebol. Táto bola smutná a niečim bizarná. Jazda autom s mojou platonickou láskou naspäť do mesta tomu nepridala. Začala mi rozprávať, ako pracuje na homeopatikách, ktoré vyrába z placenty. Stále však som niečo k nej cítil, čo bolo milé.

Večer som uvažoval o Ondrejovi a jeho nápadoch, ktoré mi utkvel v pamäti. Obaja sem sedeli v rohu triedy a trochu outsideri. Raz sme tak po hodine filozofie sedeli a vysvetľoval mi Heideggera. Nerozumel som mu, keďže filozofia nikdy nebola moja silná stránka. Moja hranica chápania sveta sa zastavila pri Lockem. Tabula Rasa. No romantizoval som si Kantove nebo nado mnou. Vždy som bol skôr na tu manuálnu prácu.

„Čo ak by niekto napísal knihu, dej by bol napísaný chronologicky, no bola by porušená kauzalita,“ povedal.

Neskôr som si spomenul, že Nolan natočil Teneta. Čo bola v podstate Ondrejova idea. No neviem, či by sa mu ten film páčil.

Taktiež som začal hľadať vo svojich starých poviedkach, básňach a poznámkach krátku poviedku, ktorú som napísal po našom rozhovore. Kaskádový beh Emila Zátopeka. Porušená kauzalita dávala i tak bizarnému príbehu veľmi surrealistický charakter.

Príbeh bol v skratke o chlapcovi, ktorý utekal som svojou sestrou v rukách do nemocnice. Signifikantná postava bol otec, ktorý sedel celý deň v kuchyni a psychicky terorizoval rodinu. Mal otvorené útroby, kde mu viselo igelitové vrecko namiesto žalúdka plné skysnutého mlieka. Tento domáci tyran mal nožom vážne porezať Kláru. Emilovu sestru. Matka to nevydržala a brokovnicou prestrelila igelitové vrecko. Emil v podstate bežal celý príbeh a čakal, kedy sa otvorí rana na Klárinej hrudi. Všetko bolo akoby na hlavu postavené, ľudia kričali pred tým ako sa niečo stalo, dvere vŕzgali a udierali pred tým ako niekto vošiel, veci sa rozbíjali skôr ako ich niekto plánoval hodiť. Pach skysnutého mlieka bol všade prítomný.

Nikdy nie je skoro začať plakať nad rozliatym mliekom.

Bola posledná veta. Mala to byť zároveň pocta Emilovi Zátopekovi. Dočítal som text a neubránil som sa úsmevu nad vlastnou inzitou. Odložil som Dva linajkové papiere popísané zeleným perom naspäť do bloku. Ubalil som si joint a odišiel som s blokom v ruke z prenajatej izby do najbližšieho parku. Bol príjemný jarný deň. Sadol som si na trávu pri rieke a zapálil si. Tento moment som venoval Ondrejovi. Spomenul som si ako sa zaľúbil do Zuzany, ako sme si robili srandu z Tomáša, snažili sa pochopiť Matúša, porovnávali výkony grafických kariet, posúvali si ťaháky počas písomky z dejepisu. Cítil som sa smutne za jeho rodinu a jeho priateľov a zároveň som bol rád, že som mal možnosť stretnúť niekoho, kto mi pomohol prežiť strednú školu bez straty osobnosti. Ondrej mám ťa rád. Pre mňa si bol v správnom čase na správnom mieste.