Skúsme žiť bez nej

Má červené šaty a zvodné pohyby. 

Z davu sa vynorí na parkete našej mysli. 

S každým chce tanec, ten jej ide, bezpochyby.  

Vyzve každého, od nálady po myšlienky, od emócie po pocity. 

Je očarujúca, božská, preto jej všetci veria.  

Je mätúca, falošná, preto sa všetci zmenia. 

Meniť tempo, rytmus, štýl a charakter tanca je jej moc.  

Dokáže zmeniť poriadok na chaos, ticho na rev, za jedinú noc.  

Závisť je jej meno. Závisť má oči hada. 

Tancom rozptýli a pohľadom presvedčí. Má milión rokov a stále je mladá. 

Z lásky sa stane nenávisť, zo štedrosti sebectvo. 

Z radosti hnev, zo slobody skľúčenosť, z dospelosti detstvo. 

Stačí jej len jeden tanec a zašeptať slizké slová, ukázať na iných. 

Zodpovednosť, sebakritiku a odhodlanie šikovne schová. 

Zrazu sa žiadny pocit, či emócia nedívajú na seba, nádherná hudba utíchla.  

Namiesto vychutnávania si a zlepšovania vlastného tanca,  

odrazu všetci sledujú iné parkety.  

Keď závisť dokončí svoje dielo, nie je žiadna šanca.  

Tam kde vládla láska a radosť, zostali len náhrobky. 

Tí, ktorí kedysi pomáhali, teraz venujú len výsmech slabším. 

Tí, ktorí sa učili a obdivovali, majú len trpkú nenávisť pre lepších. 

Prečo nemôžme všetci s úsmevom tancovať na vlastnú hudbu?  

Prečo nás závisť zvedie k tej cudzej? 

Prečo namiesto zlepšovania vlastného, ponižujeme tanec iných?  

Je to, čo závisť sľubuje, jednoduchá cesta bez ťažkej pravdy? 

A možno len stačí namiesto okna použiť zrkadlo. 

Stačí pochopiť, že pre každého z nás existuje návod.