Zabudnutý horizont

Tak to tu máme znova: Hlásime sa,

hoci si nás nikto nepamätá, neustále sa vraciame

k táborovému ohňu. Prechádzame asymetrickými cestami,

ale keď si myslíme, že sme dosiahli určitý úspech,

zmení sa trajektória nášho behu a napokon

máme čo robiť, aby sme vystačili s dychom.

Ktovie, ako by to vyzeralo, ak by som neodovzdal

svoj klobúk úradom. Ako by sa odvtedy odvíjali

moje cesty? Možno by som tu teraz nesedel.

Dalo by sa na to nahliadnuť aj cez prizmu materializmu:

Keď oheň ešte plápolal v krbe, na horizonte sa črtal

nejasný, ale stále dosiahnuteľný význam.

Na brehoch si teda zatiaľ vykračujeme

v úplnom osamení priamo k zakliatemu zámku,

v ktorom sa snáď konečne dostaneme k slovu a napokon

sa vrátime s prázdnym profilom, ktorý bude možné

znovu naplniť. Zatiaľ dávame najavo prevahu

nad nezrelosťou tých, ktorí nám pomáhali

a boli súčasťou nášho putovania. Ich tváre opäť

nadobúdajú nemennosť a plastickú vecnosť,

s ktorou každý z nás zaobchádza podľa vlastného uváženia.