Hrad v lese

 Tánina mama odišla do práce na odpoludňajšiu. Táňa to využila a obliekla si mačacie nohavice

O chvíľu bola z nej mačka. Táňa si povedala sama pre seba:

    "Pôjdem sa tu trochu poobzerať." Vyšla von z ich  domu a utekala už ako mačka do záhrady.

Na konci záhrady preskočila plot a bola už pri zadných susedoch. Preskočila plot a prezerala si 

susedovu záhradu. Vošla potom do dvora. Tam zbadala mačku ako nosí svoje mláďatá pod starú

vaňu. Vyskočila na múrik a po ňom prešla na strechu. Potom zasa na múrik a bola u ďaľších 

susedov. Preskočila ešte niekoľko plotov a ocitla sa v lese. Neišla dlho. Vtom zbadala pred sebou

hrad. Pomyslela si: veď tu o tomto hrade nikto nikdy nerozprával. Ani jej rodičia. Keď sa ku hradu

priblížila vyzliekla si mačacie nohavice. Dnu do hradu vošla ako Táňa. Začula zrazu krik a plač:

    "Zabila si vtáčika čo? A teraz si tam spíš. Celú zimu si ledva ňufák vystrčila. Mňá-á-á-á-u, trasieš

sa zabíjať von. Stojíš tam pri dverách."

    Táňa zbadala, že panička držala v rukách vtáčika a pozerala naňho smutne akoby mu chcela

vdýchnuť život. Ale vtáčik neožil. Držala ho v rukách a vravela mačke:

    "Celú zimu vtáčik mrzol. Teraz, keď by mohol lietať a žrať tak ho zabiješ."

    Panička zbadala prichádzajúcu Táničku a privítala ju:

    "Vítam ťa Táňa. Už na teba dlho čakám. U nás mačky nemôžu chytať vtáčikov iba tak pre zábavu

pretože je ich menej ako myší. Oveľa menej. Niektoré mačky sa nedokážu ovládať pretože sa to

nedá byť lovcom iba chvíľu. Moja mačka je najhoršia. Najkrvilačnejšia. Lov je pre mačky krásny ako

pre nás ľudí párenie. Keby to pre nás ľudí nebolo pekné tak by sme to nerobili a vyhynuli by sme."

    Táňa zbadala, že na kráľovskom kresle sedel obrovitý vták a vedľa neho stál čudesný malý vták

Bol to vtáčik z ľudskými nohami. Všimla si, že aj obrovitý vták mal ľudské nohy. Panička povedala:

    "Tamto je môj muž a náš syn." A ukázala rukou na veľkého a malého vtáka.

    "Snívalo sa mi," povedala panička. "Snívalo sa mi, že sem príde dievča, ktoré prevychová moju 

mačku. Zajtra otvoríš mačaciu školu.. Teraz ti sluha ukáže, kde budeš bývať."

     K Táni prišiel vtáčí sluha a pokynul jej aby ho nasledovala. Šli schodmi na tretie poschodie.

Izba sa Táni páčila. Otvorila balkón a sadla si na postel.  Na balkón priletela sýkorka a ľudskou

rečou štebotala:

    "Na balkóne v rožku kôrka nazízla tam ja sýkorka. Točím hlávkou sem a tam, načechrem si

pierka. Bojim, bojim, kto je tam? Dobrá je tá kôrka."

    Táňa zdola počula ako stále panička plače:

    "Prečo si zabila vtáčika? A si len takáto maličká. Máme doma vrahúňa. Vôbec sa zabiť

neokúňa. Keby si mi rozumela tak ťa vyšvácam. Zajtra sa pôjdeš do školy naučiť sa ľudskej reči."

    Ráno zavolali Táňu naraňajkovať sa. Boli to bohaté raňajky. Švédske stoly.

    Po raňajkách išla Táňa vyučovať paničkinu mačku. Učila ju písmenké, skladať slová a vety a keď

to už ovládala vravela jej, že musí mať cit. Naučila sa mačka ľudskej reči. Že či. Sama povedala

paničke, že už neloví. Že ju loviť bolí. A poobede panička našla pod stromom poraneného drozda.

Panička ho držala v rukách a smutná plakala. Drozdík sypel-chrčal a vravel:

    "Žena moja. Na mojom krku po mačacích zuboch diera.. Končí sa života moja púť. Prichádza si

po mňa smrť." Drozdíka položila panička do trávy. Na strome žalostivo štebotala drozdica:

    "Snáď už nie je koniec. Ešte nie!"

    Panička povedala Táni: "Moja mačka loví aj potkanov. Boli tu večer potkany, že si prídu po moju

mačku. To zato, že ich neloví iba sem a tam, ale si ich do zásoby údi. Ostatným mačkám prepáčime

keď raz za čas ulovia vtáčika. Potkany vyriekli nad mojou mačkou ortiel smrti. Chcú ju odvliecť v

putách a zatvoriť do klietky. Potom ju hodia tisícke potkanov."

    Táňa si obliekla mačacie nohavice a bola z nej mačka.

    "Nech prídu," povedala Táňa. A naozaj o chvíľu sa k hradu blížila čierňava. Snáď sto potkanov.

Kričali už z diaľky:

    "V jedote je sila. V jednote je sila. Keď je nás veľa aj mačky sa nás boja. Aj tá veľká mačka sa

bojí veľkého potkana."

    Tánička nečakala a pustila sa do potkanov. Len tak lietali vzduchom. Keď videli prevahu stiahli sa

a utekali preč.

Panička ďakovala Táni a povedala jej, že môže kedykoľvek prísť. Táňa sa rozlúčila a išla domov.

Mama ju už isto zháňa. Veď nebola v noci doma. Ale mama bola rada, že sa jej Táňa vôbec vrátila.

Vítala ju z nadšením. Táňa povedala čo zažila ale mama sa smiala, že má bujnú fantáziu.

 

 

---